Nové migračné pravidlá V europarlamente sa zjednotila pravica a presadila jednoduchšie deportácie. Aj vďaka slovenským progresívcom

Sprísnenie migračnej a azylovej politiky, o ktorom sa začalo (spočiatku opatrne, neskôr otvorene) diskutovať po migračnej vlne a kríze z roku 2015, sa napokon podarilo presadiť aj v Európskom parlamente pomerom hlasov 418 : 218, zdržali sa tridsiati.

Ide okrem iného aj o dôsledok výsledkov európskych volieb v roku 2024, v ktorých zvíťazila Európska ľudová strana (EPP), a súčasťou jej „víťazného“ programu bola aj prísnejšia migračná politika. Prispel k tomu aj úspech zoskupenia ECR, v ktorom hlavné slovo získala talianska strana Fratelli d’Italia premiérky Giorgie Meloniovej, no aj posilnenie populistických prúdov, ktoré sa po ostatných eurovoľbách preskupili do frakcií Suverenistov a Patriotov.

Prekvapením je, že za sprísnenie migračnej politiky hlasovala aj veľká časť (37 zo 77) politickej skupiny Renew, ktorá združuje progresívno-liberálne strany, no a takisto to, že za boli všetci prítomní slovenskí europoslanci tejto skupiny, teda Progresívne Slovensko.

Slovensko bolo spolu s Lotyšskom a Maltou jednou z troch krajín, z ktorých všetci prítomní europoslanci (neprítomná bola len Ľubica Karvašová z PS) hlasovali za.

Hoci podľa očakávania Socialisti, Zelení a Ľavica hlasovali vo väčšine proti a po hlasovaní z ich radov zneli výkriky „Hanba!“, aj tu nájdeme výnimky – napríklad všetci traja socialistickí europoslanci z Dánska nové pravidlá podporili, rovnako ako už spomenutí Malťania. A napríklad väčšina 11 socialistických rumunských europoslancov sa buď na hlasovaní nezúčastnila, alebo sa zdržala. A zdržali sa aj všetci socialisti zo Švédska.

Tí, ktorí tieto zmeny odmietli, tvrdia najmä to, že sa mnohí imigranti dostanú do právneho vákua, môže dochádzať k porušovaniu ich ľudských práv a budú vystavení neprimeranému šikanovaniu zo strany úradov.

Tí, ktorí tieto zmeny odmietli, tvrdia najmä to, že sa mnohí imigranti dostanú do právneho vákua, môže dochádzať k porušovaniu ich ľudských práv a budú vystavení neprimeranému šikanovaniu zo strany úradov.

Tu sa ukazuje, že europoslanci neraz hlasujú aj podľa svojej národnej príslušnosti, nielen podľa politickej frakcie. Dánsko sa dlhodobo snaží aj za sociálnodemokratických vlád imigrantov odrádzať veľmi skromnými sociálnymi dávkami a Švédsko už niekoľko rokov rieši vypuklý problém násilia medzi imigrantskými gangami a v posledných mesiacoch takisto sprísňuje svoju migračnú politiku.

Spolu s posunom vo verejnej mienke sa tak posunula aj politická otvorenosť k prísnejším migračným pravidlám, ktoré sa v politickom mainstreame ešte pred desaťročím považovali za oficiálne neprijateľné. Štandardné politické strany sa tak snažia zabrániť, resp. znížiť úspech populistických zoskupení, ktoré vyrástli aj na odpore verejnosti proti nelegálnej migrácii a jej negatívnym následkom.

Jednoduchšie deportácie

Hoci možnosti deportácie a návratu do krajiny pôvodu v migračnom práve EÚ existovali aj doteraz ako integrálna súčasť takejto legislatívy, v novom znení sa pristúpilo k zdôrazneniu takéhoto postupu, keď do textu pribudli formulácie ako „účinný návrat“ či „bez zbytočného odkladu“.

Základnou podstatou aktuálne schváleného návrhu je, že krajiny budú môcť jednoduchšie vyhostiť a deportovať nelegálnych migrantov, u ktorých vyhodnotia, že ich nárok na azyl je nedôvodný alebo predstavujú bezpečnostné riziko.

Europarlamentom schválený návrh tiež zdôrazňuje, že „na uľahčenie, zintenzívnenie a urýchlenie návratov z Európskej únie sú potrebné rozhodné opatrenia na všetkých úrovniach, a to aj posilnením prepojenia medzi vydaním rozhodnutia o návrate a skutočným odchodom dotknutého štátneho príslušníka tretej krajiny“.

S problémom nefunkčnosti doterajšieho vyhosťovacieho a deportačného procesu sa dlhodobo borilo viacero krajín, keď sa aj po úradnom rozhodnutí o zamietnutí azylu a deportácii imigranti v krajine pololegálne zdržiavali dokonca niekoľko rokov. Napríklad v Nemecku niekoľko takýchto úradne vyhostených imigrantov spáchalo aj závažné trestné činy.

S problémom nefunkčnosti doterajšieho vyhosťovacieho a deportačného procesu sa dlhodobo borilo viacero krajín, keď sa aj po úradnom rozhodnutí o zamietnutí azylu a deportácii imigranti v krajine pololegálne zdržiavali dokonca niekoľko rokov.

Časté je aj zneužívanie odvolacích konaní. Po prvom rozhodnutí nasleduje odvolanie so snahou obštrukciami zdržiavať následné rozhodnutie. A pri predpoklade neúspešného odvolania sa neraz stáva, že dotyčný imigrant jednoducho „zmizne“, prestane komunikovať s úradmi a presunie sa do úplnej ilegality.

Novozavedený inštitút európskeho príkazu na návrat má zabrániť predlžovaniu pobytu imigranta vyhosteného v jednom členskom štáte tým, že by sa presunul do iného štátu. Zo schengenských informačných systémov má byť zrejmé, že dotyčný už má rozhodnutie o deportácii, ktorú môže vykonať ktorýkoľvek členský štát, úradný proces sa už nemusí začať odznovu.

Schválený dokument obsahuje aj formuláciu, ktorá smeruje k zefektívneniu odvolacieho konania a nové skutočnosti sa majú skúmať len v prípade, ak sa nepredkladajú len s cieľom oddialiť alebo zmariť odsun.

Zrýchlenie procesu má priniesť aj ustanovenie, podľa ktorého sa nevyžaduje úradné uznávanie rozhodnutia o odsune vydané v inom členskom štáte.

Primárnu zodpovednosť za naplnenie rozhodnutia o odsune by mal niesť dotyčný imigrant, pričom sa má uprednostniť to, aby územie EÚ opustil dobrovoľne.

Dáva sa taktiež väčší dôraz na právo členských krajín prijímať rozhodnutia o odsune a deportácii ilegálnych imigrantov. „Toto nariadenie (...) rešpektuje aj základné štátne funkcie členských štátov, najmä zabezpečovanie územnej celistvosti, udržiavanie verejného poriadku a zaisťovanie národnej bezpečnosti, čo zostáva vo výlučnej zodpovednosti každého členského štátu,“ uvádza sa v schválenom texte.

Deportačné „huby“

Navyše, tzv. deportačné „huby“ budú môcť členské krajiny zriadiť aj mimo územia EÚ. Konanie o azyle a vyhostení tak budú môcť urobiť mimo svojho územia.

Dánsko, Rakúsko, Grécko, Nemecko, Holandsko a ďalšie krajiny už skúmajú možnosti zriadenia týchto centier. Prvou „lastovičkou“ bolo už dávnejšie Taliansko, ktoré takéto centrá zriadilo v Albánsku, a hoci za to čelilo kritike aj zamietavým rozhodnutiam zo strany súdov, zjavne sa stalo inšpiráciou pre to, aby sa takýto systém, hoci v pozmenenej podobe, dostal do európskej legislatívy.

Prvé by mali byť zriadené ešte tento rok, aby od roku 2027 už aj prakticky fungovali. Väčšina členských štátov už súhlasila s vyčlenením peňazí na zriadenie a prevádzku takýchto centier, z veľkých krajín EÚ je zatiaľ proti len Francúzsko a Španielsko.

Tým sa dá obmedziť obštrukcia, ktorá sa diala v prípade, že krajina pôvodu nemala s krajinami EÚ uzavretú dohodu o repatriácii. To sa dialo napríklad v prípade Afganistanu, kde sa po návrate Talibanu k moci prerušili diplomatické styky s niektorými krajinami a imigrantov tak nebolo možné doň vracať priamo.

Za krajinu návratu tak bude možné určiť aj inú ako pôvodnú vlasť imigranta.

Akákoľvek nespolupráca imigranta s úradmi členskej krajiny, ktorá posudzuje jeho azylové nároky, sa má považovať za priťažujúcu okolnosť a v konečnom dôsledku zhorší jeho vyhliadky na úspešné získanie azylu, resp. povolenia na pobyt.

Znížiť by sa mal aj počet prípadov, keď sa ilegálni imigranti vyhlasovali za maloletých bez sprievodu s nádejou, že sa vyhnú deportácii, keďže v prípade maloletých sú postupy azylového konania benevolentnejšie.

Lekárske posúdenie veku sa má udiať bez zbytočného odkladu a jeho vykonanie nemá mať odkladný účinok na iné lehoty v konaní. Takisto sa môže využiť odborné posúdenie veku vykonané v inej členskej krajine.

Akákoľvek nespolupráca imigranta s úradmi členskej krajiny, ktorá posudzuje jeho azylové nároky, sa má považovať za priťažujúcu okolnosť a v konečnom dôsledku zhorší jeho vyhliadky na úspešné získanie azylu, resp. povolenia na pobyt. Absolútnou prekážkou úspešného odkladu alebo zastavenia deportačného procesu má byť právoplatné odsúdenie za trestný čin.

Väčšie právomoci získajú orgány členských štátov aj pri odôvodnenom práve prehľadávať štátnych príslušníkov tretích krajín, ich domovov a iných priestorov (napríklad obchodných prevádzok) s možnosťou zabavenia vecí.

Schválenie Európskym parlamentom je predposledným stupňom v legislatívnom procese. Súhlasiť s návrhom ešte musí Rada EÚ, teda zástupcovia vlád členských štátov, čo sa však v súčasnom nastavení považuje viac-menej za formalitu.