Armáda na medvede Vojaci nemajú skúsenosti ani výzbroj, aby mohli zasahovať proti medveďom

Nápad, aby armáda pomáhala s monitoringom medvedej populácie a s elimináciou jej časti, môže na prvé počutie pre laika znieť celkom dobre.

Napokon, vojaci majú zbrane, pozorovaciu techniku, výcvik na pohyb a pobyt v prírodnom prostredí. A podliehajú aj prísnej hierarchii, kde sa činnosti vykonávajú na základe rozkazov, vojak si nemôže len tak povedať, že niečo robiť nejde, nechce či nevie. Dostane rozkaz a musí.

Aj verejnosť môže nadobudnúť akýsi pocit istoty, keď sa do riešenia pálčivého problému vložia aj uniformované ozbrojené zložky.

Tento nápad ministerstva životného prostredia uplynulý týždeň schválila vláda, dostal teda aj punc politického rozhodnutia a zodpovednosti najvyššej inštancie výkonnej moci v krajine. Okrem toho veľa ľudí, ktorých problém medveďov bytostne trápi, volili súčasné vládnuce strany, tak od nich čakajú aj riešenia.

Uznesenie vlády nehovorí len o monitoringu, ale aj o „riešení mimoriadnej situácie v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 182 z 2. apríla 2025“, ktoré stanovilo „mimoriadny zásah do populácie medveďa hnedého (...) v počte 350 jedincov“. Pomáhať má pri tom 50 príslušníkov ozbrojených síl.

Ale keď sa na nápad so zapojením armády pozrú ľudia, ktorí majú s medveďmi praktické skúsenosti z terénu (či už pracovníci inštitucionálnej ochrany prírody, alebo poľovníci), ukáže sa niekoľko problematických stránok. A tie odhalia aj praktickú nerealizovateľnosť tohto nápadu.

Javí sa to podobne ako nápad, s ktorým prišiel minister Tomáš Taraba krátko po nástupe do funkcie – aby pri zásahoch proti problémovým medveďom v obciach a mestách pomáhali aj príslušníci polície. Neskôr minister pochopil alebo si dal vysvetliť, že by išlo o príliš rizikovú akciu. Odvtedy už nápad nespomenul.

Taraba volá na medvede políciuPoľovačka po dedine či po meste nie je dobrý nápad

Erik Potocký

Tu treba objektívne dodať, že kritika smerujúca k súčasnému vedeniu ministerstva, že strety a útoky pokračujú, je mierne prehnaná. Roky zanedbávaná regulácia, ktorá vyústila do premnoženia s vysokým počtom synantropných jedincov, sa nedá napraviť za jednu-dve sezóny.

Na druhej strane nápad so zapojením armády je len ďalším z pokusov, ktoré reálny výsledok neprinesú. Pôsobenie súčasného vedenia sa tak zdá premárnenou príležitosťou niečo s problémovými medveďmi urobiť.

Vojak nie je zoológ ani poľovník

Ak do lesa so zbraňou ide miestny poľovník alebo člen zásahového tímu pre medveďa hnedého a správa sa tak, ako mu náleží nielen podľa legislatívy, ale aj na základe profesionálnej cti, vždy si dobre rozmyslí, kedy a ako bude strieľať.

Poľovník dobre vie, ktorým smerom sa v lese nachádza obývaná oblasť, vie, že tým smerom sa nestrieľa, zvlášť ak ide po šelme, ktorá sa pravidelne k ľudským sídlam vracia a je blízko dediny.

Vojak vysadený do jemu neznámeho terénu síce má mapu, no nemá skúsenosť so šelmami, a tak môže v hraničnej chvíli spanikáriť a začať strieľať.

Ak sa v nejakej dedine do lesa vyberú poľovníci, v zásade sú všetci naokolo informovaní. Vedia, že vtedy nemajú chodiť do lesa ani sa približovať k miestam, ktoré si poľovníci vyhradili na „postriežku“. Naopak, o prítomnosti ozbrojených vojakov v blízkom lese nemusia mať miestni ľudia žiadnu vedomosť.

Problémom sa pri love javí aj samotná výzbroj.

Problémom sa pri love javí aj samotná výzbroj, ktorú majú vojaci k dispozícii.

Vojaci používajú celoplášťové strelivo, tzv. humánne, ktoré je účinné na človeka a nepôsobí tak deštrukčne pri zásahu. 

Poľovníci, naopak, používajú poloplášťové strelivo, to znamená, že projektil sa nárazom do tela zvieraťa zdeformuje a spôsobí také devastačné poranenia, že aj keď zviera neskoná na mieste, je schopné prejsť už len malú vzdialenosť a je bez problémov dohľadateľné.

Ak vojak nemá skúsenosť ani vhodnú zbraň a strelivo, môže do medveďa vypáliť aj niekoľko rán, no bez priameho smrtiaceho účinku.

Ako nám vysvetlil človek, ktorý sa odstrelu medveďov venuje dlhé roky, na medveďovi je niekoľko miest, ktoré keď lovec zasiahne, dôjde k prakticky okamžitému usmrteniu – napríklad miecha alebo srdce.

Ak dôjde len k priestrelu mäkkých tkanív, napríklad pľúc, svaloviny alebo brušnej dutiny, zranený medveď prežije aj niekoľko dní, kým ho oslabí postupná strata krvi, vnútorné krvácanie či infekcia. Takýto medveď dokáže ešte prejsť aj niekoľko desiatok kilometrov.

Ako zranený sa snaží dostať k čo najľahšie dostupnej potrave, preto môže ešte viac vyhľadávať ľudské obydlia a hospodárstva, môže byť ešte nebezpečnejší aj pre turistov, ktorí sa najviac pohybujú v blízkosti hranice medzi ľudským osídlením a lesom.

A nebezpečnejší je už len preto, že je zranený. Podľa pachu vie, že to zranenie mu spôsobil človek, a tak prípadný stret s človekom vyhodnotí ako akútnu hrozbu a snaží sa túto hrozbu zničiť.

Loviť treba najmä samice

Tretím problémom, ktorý sprevádza pôsobenie vojakov pri odstrele medveďov, je fakt, na ktorý verejne poukázal aj bývalý pracovník Štátnej ochrany prírody, jeden z najväčších slovenských odborníkov na veľké šelmy a zvlášť medvede, Slavomír Finďo v relácii Slovenského rozhlasu Kontakty.

Ak chceme zmeniť zameranie odstrelu medveďov z výlučnej eliminácie problémových, synantropných jedincov na plošnú reguláciu, mali by sme podľa Slavomíra Finďa dávať dôraz na pohlavné vyrovnanie populácie.

Ideálnym stavom je, ak sú v populácii zastúpené samce a samice v približnom pomere 1 : 1. Jedným z faktorov, ktorý prispieva k premnoženiu, je totiž výrazná prevaha samíc, ktoré v prípade dobrých podmienok dokážu vyviesť aj tri mladé z jedného vrhu.

Regulačný lov by sa preto mal zamerať primárne na samice a samice s mladými.

Trofejový lov veľkých dominantných samcov, naopak, problém ešte zhorší, pretože dominantné samce zároveň dokážu prirodzene čiastočne regulovať populáciu.

Časť mláďat totiž padne za obeť práve týmto samcom, ktoré v snahe spáriť sa so samicou odstránia jej existujúce potomstvo. Bránia aj slabším dospelým samcom, aby sa so samicami párili.

Trofejový lov veľkých dominantných samcov, naopak, problém ešte zhorší, pretože tieto zároveň dokážu prirodzene čiastočne regulovať populáciu.

A odlov synantropných samíc s mladými má ešte jeden preventívny rozmer.

Mladé sa od svojej matky naučia, že ľudské sídla sú ľahkým zdrojom potravy, nenaučia sa prirodzenej plachosti pred človekom, a keď dospejú, budú znamenať pre ľudí ešte väčšie riziko, keďže početnosť problémových jedincov narastie.

Je možné, že vojaci pred nasadením dostanú odbornú inštruktáž, no na to, aby dokázali odlíšiť samca od samice, to stačiť nebude.

Na to treba podľa ľudí, ktorí majú s medveďmi skúsenosti, roky praxe v teréne, vedomosti zo zoológie, z etológie (teda o správaní zveri). Napríklad v druhom roku života medveďa nevedia pohlavie na pohľad rozlíšiť ani skúsení zoológovia, keďže tieto jedince ešte nemajú vyvinuté sekundárne pohlavné znaky, aby sa to z pozorovania dalo jednoznačne určiť.

Slavomír Finďo v citovanej relácii Slovenského rozhlasu kritizoval aj samotný odstrel 350 kusov medveďov. Podľa neho bolo toto číslo určené bez hlbšej odbornej debaty.

„Keď som počul to číslo 350, ktoré vzniklo nejakým záhadným spôsobom, tak vzniká otázka, ako tvorcovia toho čísla vedeli, že v roku 2025 budeme mať 350 skazených medveďov – synantropných –, ktoré treba odstrániť. To číslo je veľmi drastický zásah do populácie medveďa, ak sa to zrealizuje, a nerobí sa to takto. Pri šelmách je takzvaná kvótovacia komisia, ktorá zasadá a kde sa stanoví na základe pravidiel, koľko sa z tej populácie odloví, a robí sa to postupne, viacero rokov za sebou a nie takýmto hurá systémom, že možno štvrtinu alebo tretinu populácie medveďov odstrelíme v jednom roku. Predsa medveď je chránený druh národného a európskeho významu a toto je brutálny zásah do populácie bez toho, aby boli aj povedané pravidlá – čo sa bude loviť a čo sa nebude loviť,“ upozornil Slavomír Finďo.

Vzdušný monitoring v hustom lese nedáva zmysel

Armáda má pomáhať aj s fyzickým monitoringom populácie, a to pomocou vrtuľníkov, dronov, termovízie a ďalšej techniky.

Odborníci, ktorí ešte pôsobia v rezorte životného prostredia, aj toto považujú za nerealizovateľné.

„My sme už na toto v zlom ročnom období, už je zalistenie na stromoch. Keď robíte takýto letový monitoring, tak potrebujete ideálne podmienky, aj ortofoto snímky sa robia len v určitej časti roka, nemôže byť ani priame slnko, aby nevrhalo tiene, tam je strašne veľa faktorov, ktoré to ovplyvňujú.

Vojak z výšky nevie pomocou termovízie rozlíšiť, či ide o jeleňa, medveďa, jazveca, líšku alebo nejaké väčšie zviera. Lebo termovízia mu len farebne zobrazí, že je tam niečo, čoho teplota je vyššia ako teplota okolia. Môže to byť aj človek, ale napríklad aj nahriate skaly alebo kmene stromov,“ vysvetľuje nám kritický pohľad expert zvnútra rezortu.

Termovízia len farebne zobrazí, že je tam niečo, čoho teplota je vyššia ako teplota okolia. Nerozlíši medveďa od jeleňa. Môže to byť aj človek, ale napríklad aj nahriate skaly alebo kmene stromov.

Problematické by to bolo aj vrtuľníkmi. 

Aby to malo nejaký zmysel, musia letieť nízko nad krajinou. No už začali hniezdiť vtáky a vrtuľníky by tieto hniezda pozhadzovali alebo by vyrušili hniezdiace páry tak, že by to mohlo výrazne ovplyvniť budúci stav populácie vtákov.

A to už je nielen otázka ochrany prírody, mnohé druhy sa živia škodcami, ktoré poškodzujú lesné porasty. Ak znížime stav týchto vtáčích predátorov, výsledkom môžu byť aj škody v lesnom hospodárstve.

„Oni to asi videli niekde na videu, kde letel vrtuľník, možno niekde na Aljaške, v Kanade, v Rusku alebo aj v Afrike sa to takto robí, a z vrtuľníka monitorovali zvieratá. Ale to sú iné biotopy – savany, stepi, lesostepi, skrátka rozsiahle otvorené priestranstvá, kde sú len veľmi malé riedke skupiny stromov. Tam sa to dá takto robiť. Ale u nás vzhľadom na hustotu zalesnenia, na geomorfologický charakter krajiny, členitosť terénu to je nerealizovateľné.

Namiesto toho, aby sa opýtali odborníkov, ako by sa to dalo robiť, tak sa postavia pred kameru, buď Kuffa, alebo Taraba, povedia hlúposť a nás potom tlačia do toho, aby sme vymysleli, ako sa dá ich nápad zrealizovať,“ dodáva odborník.

Avizovaná genetická štúdia stojí

Navyše takýto monitoring populácie je to isté, čo robia poľovníci fyzickým sčitovaním pri priamom pozorovaní či už jedincov, alebo ich biologických stôp, akurát sa to robí iným spôsobom.

A ak je deklarovanou snahou ministerstva životného prostredia, aby Európska komisia udelila Slovensku aspoň dočasnú výnimku z prísnej druhovej ochrany medveďa hnedého a umožnila nám realizovať plošný regulačný lov bez právnych následkov, takéto fyzické sčitovanie nie je pre toto rozhodnutie dostatočným odborným podkladom.

Ak by bolo, stačilo by predložiť spomenuté poľovnícke štatistiky.

Na získanie dostatočných informácií o našej medvedej populácii mala slúžiť avizovaná štúdia. Tá mala na základe analýzy vzoriek DNA dospieť k reálnemu číslu početnosti populácie, ale aj zmapovať jej pohlavné a vekové zloženie, zdravotný stav a ďalšie parametre.

O tejto chystanej štúdii sme hovorili nedávno v rozhovore s členom zásahového tímu Jaroslavom Slašťanom.

Jaroslav SlašťanStrety s ľuďmi zneužívajú extrémisti na oboch stranách. Populáciu medveďa musíme rozumne regulovať

Erik Potocký

Podľa našich informácií sa v príprave tejto štúdie aktuálne nedeje vôbec nič. Niekoľkokrát sa síce stretla skupina odborníkov z Prírodovedeckej fakulty UK, Technickej univerzity vo Zvolene a zo Slovenskej akadémie vied. Rady zúčastnených však veľmi rýchlo zredli.

„Veď aj vedci potrebujú presné pravidlá. Pred voľbami súčasné vedenie hovorilo, že treba novú štúdiu, genetickú, že treba spraviť nové sčítanie, lebo tá štúdia z Karlovej univerzity nebola ani objektívne dobrá. No dva roky sú tam a ešte ani metodika nie je známa. A až keď bude známa metodika, až potom sa môže začať so zberom vzoriek, zber tiež chvíľu trvá, a až potom sa môže začať s analýzami, tie treba zosumarizovať, vyhodnotiť, interpretovať, to je robota na niekoľko rokov. Ak to chceli, mali to začať robiť hneď,“ vysvetľuje náš zdroj z rezortu.

Za odstúpením od štúdie a priklonením sa k návrhu o zapojení armády môže byť aj finančná otázka. Pri realizácii veľkého zberu vzoriek, ich spracovania a analýzy sa dajú pomerne presne vyčísliť náklady na jednotlivé činnosti vrátanie miezd. 

Ak sa tieto peniaze presunú na armádnu zákazku, tam už je verejná kontrola narábania s peniazmi náročnejšia.

Poľovníci – strieľať bez pravidiel či s pravidlami?

So samotným regulačným odstrelom 350 medveďov sa podľa našich informácií stále nezačalo.

Personálne kapacity zásahových tímov sa napriek tomu, že došlo k vytvoreniu niekoľkých nových „podtímov“, príliš nenavýšili.

No a vo väčšine krízových štábov na okresnej úrovni je situácia taká, že do odstrelu nechcú ísť ani poľovníci. Hoci by sa mohlo zdať, že práve oni budú z tohto rozhodnutia nadšení (aspoň takýto obraz sa o nich v niektorých kruhoch vytvára). No v skutočnosti sú z rozhodovania na ministerstve životného prostredia zmätení.

Hoci minister Tomáš Taraba číslo 350 veľkolepo oznamoval, doteraz neexistuje jasný postup, ako má lov prebiehať, aké jedince sa majú strieľať, kto ponesie za realizáciu lovu zodpovednosť na regionálnej úrovni, kto bude zbierať údaje, aby bola včasná informácia o dosiahnutí kvóty a lov sa zastavil.

Sú však aj poľovníci, ktorí by sa do odstrelu radi pustili, no takpovediac výlučne vo vlastnej réžii. Nechcú nad sebou dohľad Štátnej ochrany prírody, ktorá by im diktovala, že majú primárne strieľať problémové jedince a samice. Chcú len číslo na okres.

Pritom viaceré informácie, ktoré prenikli z ministerstva životného prostredia, hovoria o tom, že rozdelenie po okresoch vyzeralo presne rovnako ako stanovenie čísla 350. Bez odborných podkladov o nich rozhoduje vedenie ministerstva, ktoré spoza stola nad mapou Slovenska len napochytre zapisuje k jednotlivým okresom rôzne čísla. So zatiaľ jediným obmedzením – ich súčet musí byť 350.