Ministerstvo životného prostredia na začiatku tohto týždňa predstavilo tzv. klimatický zákon. Oficiálne sa volá Zákon o zmene klímy a nízkouhlíkovej transformácii Slovenskej republiky.

Keďže sa už dostal do medzirezortného pripomienkového konania, máme k dispozícii aj jeho paragrafové znenie. Hoci politické šance na jeho schválenie v súčasnom parlamente sú malé, zámer aj obsah navrhovanej legislatívy si zaslúži niekoľko varovných poznámok.

Zákon nastavuje povinnosti štátnych orgánov a najmä jednotlivých ministerstiev, aby plnili plány znižovania emisií. A to jednak vypúšťaného objemu trebárs v priemysle, ale aj opatreniami na zachytávanie uhlíka, napríklad podporou zalesňovania.

Definovaným cieľom je znížiť čistý objem emisií (vypustené mínus zachytené) do roku 2030 o 55 percent v porovnaní s rokom 1990 a v roku 2050 dosiahnuť uhlíkovú neutralitu, teda že objem vypustených emisií bude minimálne na úrovni objemu zachytených.

V návrhu sa zároveň píše, že z týchto cieľov nie je možné zľaviť, pretože sú súčasťou rozhodnutí orgánov Európskej únie a Parížskej dohody, pod ktorú sa Slovensko podpísalo.

Zákon sa však púšťa na pomerne neistú pôdu vymáhania plnenia týchto cieľov.

„Nastavujeme tu inovatívny prvok, a to taký, že v prípade, že nebudeme plniť ciele, ktoré si sami stanovíme, a v dôsledku toho si bude musieť SR nakupovať stratené emisné kvóty od ostatných partnerov, pôjde to na vrub daného ministerstva,“ uviedol pri predstavení zákona na tlačovej besede štátny tajomník ministerstva životného prostredia Michal Kiča.

Po prvé, ciele, ktoré máme plniť, sme si nestanovili sami, ako tvrdí pán Kiča, stanovila nám ich Európska únia a Parížska dohoda. Hoci k medzinárodnej klimatickej dohode sme sa prihlásili dobrovoľne, v prípade európskeho práva nemáme možnosť rozhodnúť, či sa k nemu pripojíme, a to ani v prípade, že by sme mali na európske klimatické ciele iný názor.

Druhá časť výroku štátneho tajomníka, ktorá opisuje obsah navrhovanej legislatívy, je ešte problematickejšia. Zakladá totiž povinnosť štátnych orgánov znášať finančné náklady v prípade, že sa v ich sektoroch nepodarí naplniť stanovené a nemenné ciele.

Napríklad ministerstvo dopravy a ministerstvo hospodárstva budú zodpovedné za to, aby sa do roku 2030 znížili emisie z prevádzky budov o 12 percent oproti priemeru rokov 2018 – 2020. Alebo za to, aby sa do roku 2030 nezvýšili emisie zo sektora cestnej dopravy o viac ako 29 percent. Nejde pritom o budovy alebo dopravné prostriedky, ktoré by boli v priamom riadiacom dosahu týchto inštitúcií, ale o celý, teda aj súkromný sektor.

Podobne má za niektoré sektory niesť zodpovednosť aj ministerstvo pôdohospodárstva či samotné ministerstvo životného prostredia.

Aj ostatné ministerstvá by mali vypracovať klimatické plány pre sektor vo svojej pôsobnosti, ktoré opíšu, akým spôsobom sa chcú dostať k naplneniu svojho cieľa.

Vysávanie štátnych peňazí

Nesplnenie cieľov má mať za následok to, že ministerstvá zo svojich rozpočtov budú musieť „dokúpiť“ emisné povolenky na objem, o ktorý ich sektor plány prekročil, za „trhové“ ceny. Okrem toho, že to nie je žiadny postih pre konkrétne ministerstvo, ale pre celý štátny rozpočet, teda peniaze z daní nás všetkých, ide aj o to, že podľa plánov európskej zelenej dohody majú byť emisné povolenky čoraz drahšie a má ich byť menej.

Keďže podľa plánov európskej zelenej dohody majú byť emisné povolenky čoraz drahšie a má ich byť menej, vytvára to nepredvídateľné náklady na hospodárenie štátu. Zdieľať

To vytvára nepredvídateľné náklady na hospodárenie štátu.

Zároveň sa ustanovuje možnosť tzv. verejnej žaloby. Neplnenie cieľov bude môcť byť preskúmateľné správnym súdom.

Verejná žaloba sa umožňuje novelou zákona o správnom súdnom poriadku. Tú bude môcť podať zainteresovaná verejnosť. V tomto prípade to však znamená, že ju bude môcť podať ktokoľvek, keďže rozhodnutia orgánov ústrednej štátnej správy majú celoštátnu pôsobnosť.

Súd bude môcť následne rozhodnúť o tom, či štátny orgán porušil svojou činnosťou alebo nekonaním svoj vlastný záväzok pri napĺňaní klimatických cieľov.

To sú však dva problematické momenty. Ministerstvo môže prijať konkrétne opatrenie, od ktorého si sľubuje aj konkrétne vyčíslené zníženie či zachytenie emisií. Opatrenie však v praxi nemusí fungovať podľa predstáv úradníkov a tým dôjde k nenaplneniu cieľa. Po druhé, nie je jasné, ako sa bude dokazovať, či dotyčný orgán vo veci opatrení nekonal.

Najmä ak zainteresovanú verejnosť (po zahraničných skúsenostiach) budú zastupovať zväčša radikálne environmentalistické spolky. Tie potom svojím správaním napokon dehonestujú každú poctivú snahu o ochranu prírody.

Prípady zo zahraničia

Nie je jasné, ako sa bude dokazovať, či dotyčný orgán vo veci opatrení nekonal. Najmä ak zainteresovanú verejnosť budú zastupovať zväčša radikálne environmentalistické spolky. Zdieľať

Zaujímavú právnu analýzu verejných žalôb za neplnenie klimatických cieľov spracovala právna kancelária Poláček&Partners, z ktorej vyberáme niekoľko analyzovaných prípadov:

Prelomovým bolo rozhodnutie holandského Najvyššieho súdu z roku 2019. Holandská nevládna organizácia Urgenda v roku 2015 podala žalobu na štát. Podložila ju vedeckými štúdiami, podľa ktorých štátom prezentované politiky na zmiernenie dosahov klimatickej zmeny nie sú postačujúce.

Prvoinštančný súd s týmto záverom súhlasil a vo svojom rozhodnutí uviedol, že štát má povinnosť chrániť svojich občanov pred dosahmi zmeny klímy. Aj napriek verejnej mienke, ktorá toto rozhodnutie prijala s nadšením, sa štátne orgány odvolali. Prípad sa dostal až pred holandský Najvyšší súd. Ten potvrdil rozhodnutia súdov nižšej inštancie a uložil štátu veľmi konkrétnu povinnosť znížiť emisie skleníkových plynov o najmenej 25 % oproti roku 1990, a to do konca roka 2020.

Ďalšie prelomové rozhodnutie sa týkalo žaloby podanej francúzskou mimovládnou organizáciou Affaire du siècle. Tá žalovala štát za neplnenie záväzkov Parížskej klimatickej dohody. Parížsky súd rozhodol, že štát dostatočne nenapĺňa svoje záväzky, a uložil štátnym orgánom povinnosť prijať prísnejšie opatrenia. Toto rozhodnutie je zaujímavé aj tým, že súd konštatoval, že nemôže uložiť vláde konkrétne povinnosti súvisiace najmä s oblasťou energetiky.

V roku 2019 nemecký Ústavný súd rozhodol o tom, že nemecký klimatický zákon je protiústavný, keďže neplánuje znižovanie emisií v dostatočnej miere pre plnenie záväzkov z Parížskej dohody. Vo svojom náleze súd uvádza, že predpisy, ktoré umožňujú emisie CO₂, nevratne ohrozujú budúce práva a slobody, pretože každá jednotka emisií vypustená v súčasnosti znižuje šancu na dosiahnutie stanovených cieľov v budúcnosti.

Írsky Najvyšší súd v roku 2020 rozhodoval o žalobe podanej organizáciou Friends of the Irish Environment. Tá tvrdila, že „mitigačný plán“ nenapĺňa zákonné požiadavky, pretože neupresňuje spôsoby, akými má byť tento cieľ naplnený. Prvoinštančný súd rozhodol v prospech štátu a uviedol, že plán nemusí obsahovať špecifické ciele. Najvyšší súd však neskôr konštatoval, že mitigačný plán nie je dostatočne podrobný, a rozhodol, že štátne orgány ho musia prepracovať. Na rozdiel od holandského súdu však nestanovil konkrétnu mieru povinností štátnych orgánov.

Súdny aktivizmus

Podľa návrhu slovenského klimatického zákona by zároveň súd, ak zistí porušenie práv „zainteresovanej verejnosti“, môže prikázať štátu, aby prijal konkrétne opatrenia.

„Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť žaloby podľa § 438a ods. 2, uznesením uloží žalovanému, aby v určenej lehote prijal klimatický nástroj. Vydaním tohto uznesenia sa súdne konanie nekončí a žalovaný je povinný správnemu súdu v určenej lehote doručiť prijatý klimatický nástroj.“

S takouto formou súdneho aktivizmu už máme na celoeurópskej úrovni skúsenosť v iných, najmä kultúrno-etických otázkach.

Peniaze získané z neplnenia cieľov by smerovali do Environmentálneho fondu, ktorého náplňou činnosti je najmä rozdávanie dotácií.

„Environmentálny fond je primárne zriadený s cieľom uskutočňovania štátnej podpory starostlivosti o životné prostredie a tvorbu životného prostredia na princípoch trvalo udržateľného rozvoja. Hlavným poslaním fondu je poskytovanie finančných prostriedkov žiadateľom vo forme dotácií alebo úverov na podporu projektov v rámci činností zameraných na dosiahnutie cieľov štátnej environmentálnej politiky na celoštátnej, regionálnej alebo miestnej úrovni,“ píše sa na jeho webovom sídle.

Rada posudzovateľov

Ďalším problematickým návrhom je zriadenie tzv. rady, ktorá by posudzovala prijatú legislatívu a dávala odporúčania, aké nástroje dosahovania klimatických cieľov sa majú prijímať.

Nebude mať síce priamu právomoc meniť či rušiť rozhodnutia zákonodarnej alebo výkonnej moci, dostane sa však do pozície, v ktorej sú dnes Útvar hodnoty za peniaze a analytické inštitúty jednotlivých ministerstiev.

V súčasnom stave by prezidentka de facto rozhodovala nie o dvoch, ale o štyroch členoch rady zo siedmich. Progresívci by tak v podstate ideologicky kolonizovali aj tento „nezávislý“ orgán už hneď od počiatku. Zdieľať

Tie sa síce dlho tvárili ako nezávislé orgány, ich činnosť však často smerovala k sabotáži niektorých rozhodnutí riadne volených politických zástupcov. Ako sme to videli napríklad pri rodinnom balíčku či dôchodkovom bonuse.

Nakoniec aj viacero analytikov z tohto prostredia sa v ostatnom čase odkopalo a verejne prijali členstvo či funkcie v strane Progresívne Slovensko.

Členov rady má pomerne menovať prezident (dvoch), vláda (dvoch) a parlament (troch). Účinnosť zákona je však navrhovaná na 1. september 2023. V stave, keď máme vládu v režime poverenia prezidentkou, to znamená, že aj vládne personálne nominácie by museli prejsť schválením v prezidentskej kancelárii.

Prezidentka Zuzana Čaputová, ktorá sa hlavou štátu stala z pozície podpredsedníčky Progresívneho Slovenska, by tak de facto rozhodovala nie o dvoch, ale o štyroch členoch rady zo siedmich. Progresívci by tak v podstate ideologicky kolonizovali aj tento „nezávislý“ orgán už hneď od počiatku.

Členom rady by sa mohli stať nielen odborníci v oblasti životného prostredia, energetiky, poľnohospodárstva a pod., ale aj tí, ktorí majú s úplným vysokoškolským vzdelaním „najmenej 5 rokov praxe v oblastiach patriacich do problematiky súvisiacich so zmenou klímy, (...) a to vrátane aktívnej novinárskej alebo publikačnej činnosti“.

Hoci je zákon v súčasnom politickom ovzduší a zložení parlamentu s najväčšou pravdepodobnosťou nepriechodný, zostane prinajmenšom v ministerskej zásuvke.

A ak sa k riadeniu ministerstva dostane radikálny environmentalista, môže sa opäť vytiahnuť.

Progresívny europoslanec Martin Hojsík návrh Budajovho rezortu skritizoval. Avšak z pozície, že je nedostatočne ambiciózny a percentuálne ciele majú byť prísnejšie. To len pre predstavu, čo by sa s návrhom zákona dialo napríklad v jeho rukách, ak by sa PS nebodaj podieľalo na vládnutí.

Mantra emisií

Tento zákon nie je o ochrane prírody. Je o vyžmýkaní peňazí zo štátneho rozpočtu žalobami a o ich presunutí  cez Environmentálny fond k spriazneným neziskovkám. Zdieľať

Nedajme sa pomýliť, tento zákon nie je o ochrane prírody, ale o peniazoch. O tom, ako vyžmýkať peniaze zo štátneho rozpočtu žalobami a vágnymi tvrdeniami o neplnení či nečinnosti a cez Environmentálny fond ich posunúť spriazneným neziskovkám.

Napokon, celý zákon sa točí len okolo miery emisií CO₂ v porovnaní s rôznymi referenčnými dátumami. Bez ohľadu na to, že nemáme žiadne dôkazy, že by doterajšie znižovanie emisií akokoľvek klíme pomáhalo, zvlášť ak panická časť klimatologickej komunity s postupom času akcentuje čoraz hrozivejšie scenáre o zrýchľujúcom sa otepľovaní a klimatických zmenách.

Na túto príležitosť sa možno hodí aforizmus slávneho poľského spisovateľa Stanisława Jerzyho Leca: „Ideme síce zlým smerom, ale tento nedostatok sa vyvažuje zrýchľovaním.“