Riaditeľ školy Michal Hnát Pre mnohých sú učitelia fackovací panáci. Žiaci aj rodičia sa nám vyhrážajú a vidia len svoje práva

Michal Hnát vedie Základnú školu na Tematínskej ulici v Novom Meste nad Váhom už jedenásť rokov. V rozhovore vraví o problémoch, s ktorými sa stretávajú riaditelia a učitelia na slovenských školách. 

Tvrdí, že vzťahy s rodičmi sú čoraz viac komplikované. „Rodičia často vstupujú do našich postupov a diktujú riešenia. Sťažuje nám to situáciu, pretože okamžite nastupujú vyhrážky. Hrozia nám zriaďovateľom, Štátnou školskou inšpekciou alebo medializáciou. Učitelia potom, často zo strachu, radšej cúvnu. Uberú zo svojich základných požiadaviek na vedomosti žiakov a dostávame sa do stavu, keď má učiteľ už len povinnosti, ale žiadne práva.“

Hovorí o tlaku a vyhrážkach zo strany žiakov aj rodičov, o problémoch nájsť a udržať si kvalitných učiteľov, chýbajúcej vízii v školstve aj prehnanej inklúzii.

„Kolegovia za mnou často chodia so slovami: ,Už nevládzem, som unavený, nebaví ma to, odchádzam.‘ A to je varovný signál – oni nechcú odísť z našej školy na inú, oni chcú odísť zo školstva ako takého. To jasne ukazuje, že systém má obrovský problém.“

Na tejto škole pôsobíte ako riaditeľ už jedenásť rokov. Aká bola vaša cesta sem?

Učil som na viacerých základných aj stredných školách a pôsobil som ako pedagóg aj na tejto škole. V roku 2015 som vyhral výberové konanie a odvtedy tu pracujem ako riaditeľ. Aktuálne mám za sebou úspešne už tretie výberové konanie.

Ktoré predmety ste učili?

Mojou prioritou bola náboženská výchova, no popritom som učil aj techniku, informatiku, hudobnú výchovu a občiansku náuku.

Čo vás motivovalo vstúpiť do školstva a zostať v ňom aj po toľkých rokoch?

K školstvu ma to ťahalo aj vďaka rodinnému zázemiu, keďže pochádzam z učiteľskej rodiny. Hlavným faktorom, ktorý ma presvedčil, aby som vzal post riaditeľa, boli kolegovia. Keď vtedajšia pani riaditeľka odchádzala do dôchodku, oslovili ma, či by som to na tejto pozícii neskúsil.

Zostávam, hoci je to z roka na rok náročnejšie. Keď porovnám agendu, ktorú som ako riaditeľ manažoval v roku 2015, s tou dnešnou, pribudlo toho neskutočne veľa.

Čo sú tie najvýraznejšie zmeny? Ide o byrokraciu?

Byrokracie je dosť, ale človek sa naučí prispôsobiť dobe aj digitalizácii. Najväčšiu zmenu však vnímam inde. Mám pocit, že po období covidu sa výrazne zmenili vzťahy medzi ľuďmi k horšiemu – a to nielen v školstve, ale v celospoločenskom meradle.

Naivne som dúfal, že covid spoločnosť stmelí. Že to bude varovný prst zhora, ktorý nás prinúti byť k sebe lepšími. Mám však pocit, že to spôsobilo presný opak.

Myšlienky sa nedajú vypnúť vypínačom. V človeku rezonujú aj v noci a riaditeľ si mnohé pracovné záležitosti prináša domov. Odchodom zo školy sa nedá na všetko zabudnúť ani pustiť to z hlavy.

Ak by sme to preniesli konkrétne do školstva, ako sa tento zlom prejavil? Súviselo to aj s vyostrenými diskusiami okolo opatrení a očkovania?

Určite áno. Videli sme predsa, ako nepekne sa medzi sebou rozprávali a hádali politici. To sa automaticky prenieslo na bežných občanov. V spoločnosti sa vytvorili tábory – zaočkovaní proti nezaočkovaným, testovaní proti netestovaným – a odvtedy sa to s nami ťahá. Vzťahy za posledné roky ochladli. Ľudia sú neochotní, sebeckí, pozerajú iba na svoje výhody, práva, no často zabúdajú na povinnosti. Týka sa to aj terajších rodičov.

Mrzí ma, že rodičia sem dnes často prichádzajú s postojom: „My máme požiadavky a vy ich splníte podľa našich predstáv.“ Škola však má svoje pravidlá, zákony a usmernenia, pričom za deti nesie plnú zodpovednosť. 

Rodičia sa zrazu považujú za odborníkov na všetko. Ja im to nevyčítam, no mali by si uvedomiť, že si školu vybrali, zverili nám vzdelávanie detí, preto by nás mali nechať robiť si našu prácu. Ani my učitelia nevstupujeme do ich profesií a nehovoríme im, ako majú robiť svoju prácu.

Ako tieto konflikty s rodičmi vyzerajú v praxi?

Rodičia často vstupujú do našich postupov a „diktujú“ riešenia. Sťažuje nám to situáciu, pretože okamžite nastupujú vyhrážky. Hrozia nám zriaďovateľom, Štátnou školskou inšpekciou alebo medializáciou. Učitelia potom, často zo strachu, radšej cúvnu. Uberú zo svojich základných požiadaviek na vedomosti žiakov a dostávame sa do stavu, keď má učiteľ už len povinnosti, ale žiadne práva. 

Dnes je veľmi veľa rodičov, ktorí neustále krúžia okolo svojich detí, chránia ich, takmer všetko za ne vybavujú, pripravujú im pôdu, píšu im úlohy, robia im stopercentný servis, no nedávajú deťom šancu zažiť aj neúspech či zabojovať, nevedú ich k samostatnosti. 

Žiaľ toto spôsobuje, že sa deti pri prvom neúspechu či prekážke vzdávajú, nedokážu samy zabojovať a to je začiatok mnohých psychických problémov detí, s ktorými sa často stretávame už aj v škole.

Pred pár mesiacmi ste napísali status na sociálnej sieti, v ktorom ste reagovali na udalosť v inej škole v Novom Meste nad Váhom. Žiak údajne podľa prvých správ strieľal na spolužiakov airsoftovou zbraňou, napokon sa ukázalo, že to bolo nafúknuté. Z vášho statusu bolo cítiť veľkú frustráciu z prístupu spoločnosti k učiteľom.

Najskôr však asi treba položiť otázku, kto vyrobil túto aféru. V prvom rade to boli médiá. Veď hneď to na vás vyskakovalo všade na internete. A pritom škola určite postupovala podľa pokynov ministerstva.

Áno, je to frustrujúce. Keď sa napríklad stal tento incident, prvá reakcia verejnosti bola: „Riaditeľka to nezabezpečila, škola zlyhala.“ Lenže my často nemáme žiadne právne nástroje, ako bezpečnosť reálne vynútiť.

Osobne sme s pánom primátorom riešili napríklad možnosť inštalácie detektorov kovov v školách. Narazili sme však na legislatívnu prekážku – súčasné zákony nám to jednoducho nedovoľujú. Chceli by sme žiakov chrániť viac, ale nemáme na to legislatívne nástroje. A ďalším faktom zostáva, že učitelia, žiaci, rodičia nie sú chránení pred vplyvom a tlakom médií. Takéto cielene nafúknuté správy doslova rozoštvávajú verejnosť, môžu reálne zdravotne ublížiť všetkým zúčastneným. Kto si to zoberie na zodpovednosť? A u patologických jedincov to môže byť spúšťač podobného riešenia situácie na inej škole.

Vo svojom statuse ste napísali, že sa neustále hovorí len o právach žiakov a rodičov, čo sa už dlhodobo zneužíva. Učiteľ či zamestnanec školy je v ich očiach často nula a učiteľ sa môže len nečinne prizerať. Vnímate to už dlhšie?

Vnímam to dlhodobo a do určitej miery to zazlievam aj ministerstvu školstva. Jeho vedúci predstavitelia často opakujú len to, na čo všetko majú žiaci a rodičia právo. Chýba mi, že sa nikto verejne nepostaví a nepovie: „Vážení, v prvom rade je tu učiteľ a riaditeľ. Tých treba chrániť, vážiť si ich, ohodnotiť ich prácu aj finančne a vrátiť im spoločenský status.“

Keďže sa neustále jednostranne skloňujú len práva rodičov a detí, učitelia postupne strácajú na autorite a rešpekte. Pre mnohých sa stávajú akoby fackovacími panákmi.

Mnohí rodičia od nás často, niektorí takmer denne, vyžadujú, aby sme im posielali učivo, poznámky či presné zadania, čo konkrétne bude v písomke. Tým sa však úplne vytráca snaha viesť deti k samostatnosti a zodpovednosti. 

Ak žiakom naservírujeme všetko na zlatom podnose, môžeme sa rovno vrátiť do obdobia lockdownov, posielať všetko cez internet a nemusia do školy ani chodiť. Deti však potrebujú byť v kolektíve, učiť sa pracovať v tíme, vedieť počúvať aj iných, nielen seba a akceptovať ostatných – pedagógov aj spolužiakov.

Posilnilo obdobie pandémie v rodičoch pocit, že musia mať všetko pod drobnohľadom a vyžadovať od školy kompletný servis?

Žijeme v 21. storočí, v dobe digitalizácie a umelej inteligencie, ale bezprostredný kontakt, živá komunikácia a učenie sa zodpovednosti sú nenahraditeľné.

Neustále hovoríme o potrebe kritického myslenia. Ako však máme deti učiť kriticky myslieť, ak vidia, že učiteľa spoločnosť neberie ako autoritu? To isté platí pre upratovačky, školníkov či kuchárky. Sú to zamestnanci školy a ľudia, ktorí majú rovnakú ľudskú hodnotu ako ktokoľvek iný. Bez nich by sme každodenný chod školy nedokázali zabezpečiť.

Mám pocit, že zo spoločnosti sa vytratila úcta k autoritám vo všeobecnosti. Ja sám môžem mať osobné či politické výhrady voči prezidentovi, premiérovi alebo ministrovi, ale rešpektujem pozíciu, ktorú ten človek zastáva. Človek v danej funkcii by mal mať našu úctu už z princípu. Každý človek v akomkoľvek zamestnaní si zaslúži základný rešpekt.

Spomínali ste prehnané požiadavky na posielanie učiva či presný obsah písomiek. S akými ďalšími absurditami sa vy alebo vaši kolegovia stretávate?

Za našich školských čias bolo nemysliteľné prísť na vyučovanie bez pomôcok. Museli sme ich mať pripravené. Dnes sa však stáva, že keď žiak príde bez pomôcok, rodič sa neraz ohradí, prečo mu učiteľ nepožičal pravítko či kalkulačku alebo neposkytol pomocné tabuľky s vybranými slovami.

Rodičia sú skutočne schopní vyčítať učiteľovi aj chýbajúce pravítko?

Áno, stáva sa to bežne. Vyvíjajú enormný tlak na výkon svojich detí. Pri stretnutiach s nimi otvorene hovorím, že z detí chcú mať za každú cenu čistých jednotkárov a dvojkárov, no aj trojkár či štvorkár má presne takú istú ľudskú hodnotu. Naším prvoradým cieľom je vzdelávať a vychovávať šťastné deti. 

Keďže mnohí rodičia sú na tom finančne lepšie, ako boli ich rodičia, snažia sa splniť všetko, čo nemohli mať oni ako deti, a mnohí si svoje neuskutočnené sny o škole či povolaní realizujú prostredníctvom detí. Často zabúdajú hľadieť na predstavy a hlavne danosti svojich detí.

Čiže tlak rodičov na deti sa stupňuje, a ak sa ich predstavy o úspechu dieťaťa nenapĺňajú, často obviňujú práve pedagógov?

Áno, v niektorých prípadoch to vnímam presne tak. Snažím sa to rodičom vysvetľovať: netlačme na tie jednotky a dvojky za každú cenu. Ak dieťaťu ide slovenčina či angličtina na trojku, tak mu skrátka ide na trojku. No a čo? Dôležité predsa je, že keď toto dieťa raz vystúpi z lietadla na letisku, dokáže zo seba dostať základné frázy a samostatne sa ubytovať v hoteli. 

V živote a v praxi nám nikdy nepomôže, že som sa v škole učil na samé jednotky či skončil školu s červeným diplomom. Musíme sa vedieť uplatniť, predať, byť dobrým odborníkom, vedieť reagovať pohotovo v rôznych situáciách, vedieť sa prispôsobovať zmenám.

Odborník o toxických javoch na školáchKeď niekto nevie učiť na druhom stupni, je to hrozné, keď nevie učiť na prvom stupni, je to zločin

Alena Potocká

Vo svojom vyjadrení ste spomenuli, že školstvo potrebuje radikálnu zmenu a posilnenie práv školy a jej zamestnancov. Čo konkrétne by vám pomohlo v každodennom fungovaní?

V zákone síce máme zakotvené, že učiteľ má status chránenej osoby, respektíve verejného činiteľa, a môžeme podať trestné oznámenie. No ak by sme mali zachádzať do detailov, nerobil by som nič iné, len chodil na políciu. 

Žiaci sa učiteľom bežne vyhrážajú alebo sa vyjadrujú vulgárne. To isté niekedy zažívame zo strany rodičov. Stáva sa, že na školu príde sťažnosť, ktorú musíme prešetriť v zmysle zákona o sťažnostiach.

O aké typy sťažností najčastejšie ide?

Najčastejšie ide o známky. Rodič sa jednoducho nestotožní s hodnotením svojho dieťaťa a okamžite posiela podnet. No rodič nepostupuje podľa zákona, nepríde riešiť tzv. problém do školy, píše rovno zriaďovateľovi alebo Štátnej školskej inšpekcii.

Ako toto neustále preverovanie vplýva na učiteľov? Nevytvára to na učiteľov preventívny tlak, že radšej žiakovi horšiu známku nedajú, len aby mali pokoj?

U nás na škole sme nastavení tak, že takéto ústupky nerobíme. Ale je to nesmierne vyčerpávajúce. Pre učiteľa to znamená neustále dokazovanie, obhajovanie sa a vysvetľovanie, že škola postupuje v zmysle platných pravidiel, ktoré sú dané školským zákonom alebo školským poriadkom. Ten neustály tlak v podvedomí pedagógov určite zostáva.

Keď s rodičmi riešite nevhodné správanie ich detí, ako vyzerá typická reakcia?

Sú rodičia, ktorí prídu a otvorene povedia: „Mali ste mu dať po hlave.“ To, samozrejme, urobiť nemôžeme, ale u týchto ľudí aspoň vidím, že si uvedomujú porušenie pravidiel. 

Často sa však stretávame s opačným extrémom – rodičia odmietajú pripustiť, že by ich dieťa urobilo niečo zlé. Najčastejšie argumentujú vetou: „Ale on doma taký nie je.“

Ja sám mám tri deti a nikdy by som sa za ne stopercentne nezaručil. Doma sa správajú nejako, no v škole to môže byť úplne inak a ja ich tam nevidím. Buď svojim kolegom pedagógom dôverujem, alebo nie. Keď mne ako rodičovi zavolá učiteľka, že syn dostal poznámku, dôverujem jej. Viem, že si niečo nesplnil a že za to musí niesť zodpovednosť.

Ako dokážete spolupracovať s rodičmi, ktorí k problému nie sú ochotní takto pristúpiť a chybu si nepriznajú?

Je to neustály boj. Zvyčajne sa dohodneme, že budeme žiaka intenzívnejšie sledovať a po dvoch či troch týždňoch si dáme spätnú väzbu, či nastalo zlepšenie. Niekedy to pomôže. Sú však týždne, keď máme takéto stretnutia s rodičmi aj tri- či štyrikrát do týždňa.

Často riešime rozbité dvere, zničené stoličky, zničené toalety, vulgárne vyjadrovanie alebo ubližovanie si medzi spolužiakmi. Takýchto stretnutí neustále pribúda.

Hovorí sa, že učitelia dnes suplujú rolu rodičov a sú viac vychovávateľmi než pedagógmi. Cítite to tak aj vy?

Škola je definovaná ako výchovno-vzdelávacia inštitúcia. Ja osobne tvrdím, že by bolo potrebné toto vnímanie niekedy aj otočiť. Často totiž najskôr vychovávame a dávame základy slušného správania a až potom vzdelávame. Lenže výchova musí prísť z domu. 

Základy slušného správania by si malo každé dieťa priniesť z rodiny a učiteľ by mal na týchto základoch iba stavať. Realita je, bohužiaľ, taká, že tie základy musíme často budovať my v škole od nuly.

Čo by podľa vás reálne pomohlo zmeniť legislatívu, aby sa práva škôl posilnili?

Možno by úplne stačilo, keby z ministerstva školstva zaznieval silnejší a jasnejší odkaz smerom k verejnosti: „Toto sú učitelia, majú svoju spoločenskú hodnotu, svoj status a vy ich musíte rešpektovať.“

Netvrdím, že sme všetci dokonalí, som si však istý, že každý jeden učiteľ dáva zo seba maximum. 

Mnohí moji kolegovia berú žiakov ako svoje vlastné deti a snažia sa im odovzdať všetko, čo vedia. Ak však zhora, priamo z ministerstva, necítime žiadnu morálnu oporu a podporu, potom sa táto práca robí len veľmi ťažko.

V statuse ste kritizovali aj to, že politici a médiá po každej tragédii alebo incidente okamžite ukazujú prstom na školu s tým, že zanedbala prevenciu. Čo v tejto oblasti dnes školy reálne robia a čo je už objektívne nad vaše sily?

Preventívnych aktivít robíme my aj všetky ostatné školy už toľko, že niekedy sme v stave, keď naozaj viac vychovávame, ako vzdelávame. Pravidelne organizujeme ranné kruhy, robíme aktivity v spolupráci so školským psychológom a špeciálnym pedagógom. Intenzívne spolupracujeme s Policajným zborom, mestskou políciou, pedagogicko-psychologickými poradňami aj so samosprávou.

Sú to rôzne programy zamerané na bezpečnosť, ochranu, prostriedky proti kyberšikanovaniu či duševné zdravie. Týchto aktivít je na školách dostatok, niekedy mám pocit, že až príliš veľa. Škola prevenciu rozhodne nezanedbáva, no nemôže niesť zodpovednosť za všetko.

Hovorili ste aj o narastajúcej frustrácii z byrokracie a z neustálych zmien, ktoré v systéme prebiehajú. V čom vidíte najväčší problém riadenia nášho školstva?

Úplne chýba dlhodobá vízia. Koncepcia, ktorá by jasne hovorila, kde má slovenské školstvo stáť o dvadsať či tridsať rokov.

U nás to funguje tak, že príde nový minister a povie si, že posilníme telesnú a športovú výchovu. Tak pridáme telesnú. O dva roky nastane výmena na ministerskej stoličke a nový šéf rezortu vyhlási, že treba posilniť občiansku náuku. Tak zasa uberieme z telesnej a pridáme občiansku. Potom príde ďalší a ten zasa pretláča dejepis.

Musím však povedať, že veľkým pozitívom je to, ak máte spoločnú reč so zriaďovateľom, ktorý vás vie pochopiť. Vie, že keď chceme školy posúvať vpred, musí nám vytvárať na to vhodné podmienky, či už zo stránke materiálnej, alebo aj zo stránky kurikulárnej reformy. Pre riaditeľa a pedagogický zbor je veľkým povzbudením, ak ich vedenie mesta vie pochopiť, podržať a hľadá s nimi spoločné riešenie. Každá investícia, prerábka, zmena, jednoducho povedané, každé euro navyše, ktoré zriaďovateľ do školy investuje, je dobrou investíciou pre žiakov a zamestnancov.

Štátna školská inšpekciaKvalita výučby klesá, prevláda tlak na výkon a testovanie. Akoby jediným cieľom škôl boli prijímačky a súťaže

Alena Potocká

Ako sa politické zásahy prejavujú v praxi priamo na školách?

Výsledok je ten, že my ako vedenie školy a učitelia takmer každé dva roky nerobíme nič iné, len prerábame a upravujeme školský vzdelávací program. Neustále niekde hodiny uberáme a inde pridávame, podľa toho, ako sa menia priority na ministerstve. Ľudí v školstve to nesmierne frustruje. Pritom by úplne stačilo, keby sme mali jednotnú a stabilnú víziu aspoň na desať rokov dopredu.

Ministerstvo by na vašu kritiku chýbajúcej koncepcie zrejme reagovalo tým, že od septembra zavádza povinnú reformu obsahu vzdelávania. Ako ste na ňu pripravení?

Boli sme súčasťou druhej vlny škôl, ktoré sa zapojili, takže zmeny zavádzame už druhý rok. Musím povedať, že naše pani učiteľky na nový systém nabehli naozaj veľmi pekne a som na ne hrdý. Každý má z reformy prirodzene trochu strach, no ja osobne som jej zástancom. Bolo už nevyhnutné odísť od klasického encyklopedického štýlu vyučovania v zmysle „prídem do triedy, nadiktujem poznámky a odídem“.

Učenie sa dá robiť oveľa zaujímavejšou formou. Samozrejme, musíme zachovať aj tradičné základy – vybrané slová sa žiaci stále musia naučiť naspamäť a rovnako musia ovládať aj matematické vzorce či násobilku.

Keď sa na túto kurikulárnu reformu pozriete bližšie, vidíte v nej reálny prínos pre kvalitu vzdelávania?

Určite áno. Snažíme sa tým deti viesť k samostatnosti, ktorú v dnešnej dobe tak veľmi potrebujú. Počítače, smartfóny a sociálne siete sú v poriadku – používajme ich, ale s rozumom. Učme deti kriticky myslieť.

Objavujú sa však aj obavy, že vyučovanie príliš skĺzne do hravej, zážitkovej formy a vytratí sa z neho poctivé učenie. Nie je to riziko?

Zážitkovou formou sa žiaci dokážu naučiť veľmi veľa. Všetko závisí od toho, ako si to konkrétna škola nastaví.

Žiak si predsa oveľa viac zapamätá, keď v rámci biológie vyjde von do prírody a skúma rastliny či stromy naživo, než keď mu o nich učiteľ iba niečo odprednáša v triede a ukáže mu obrázok.

Čo konkrétne ste v rámci reformy v škole zmenili? Upravovali ste napríklad rozvrhy alebo spájali predmety?

Nová reforma nám umožňuje zaviesť takzvané blokové vyučovanie. Od budúceho školského roka by sme do toho chceli vhupnúť naplno. Plánujeme zaviesť ranné dvojhodinovky spojené do jedného bloku. Učiteľ tak získa namiesto klasických štyridsiatich piatich minút až deväťdesiatminútový priestor. Sám si potom skoordinuje, kedy žiakom po nejakých päťdesiatich minútach intenzívnej práce dopraje krátku päťminútovú prestávku. Dá mu to oveľa väčšiu pedagogickú slobodu a priestor ísť so žiakmi do hĺbky.

Máte už predstavu, čo sa bude meniť aj na druhom stupni, vo vyšších ročníkoch?

To budeme dotvárať postupne. Keďže sme v reformnom režime druhý rok, stále nachádzame drobné chyby, ktoré chceme do budúceho školského roka opraviť. Snažíme sa systém neustále dolaďovať. Práve v tom je táto reforma skvelá – dáva nám slobodu. Ak vidíte, že vám niečo nefunguje, od septembra si to môžete zmeniť.

Ministerstvo školstva otvorene pripúšťa, že reforma môže naraziť na odpor starších učiteľov, ktorí sú dlhé roky zabehnutí vo svojich zaužívaných postupoch. Stretli ste sa s takýmto postojom aj vo vašej škole?

S týmto bojuje väčšina škôl. Sú učitelia, ktorí sú pre novinky okamžite zapálení, a potom takí, ktorí majú pred zmenami rešpekt. Je to prirodzený spoločenský vývoj – vždy keď prichádza niečo nové, časť ľudí má obavy. Na našej škole to však riešime vzájomnou komunikáciou. Keď váhajúci učitelia vidia u svojich kolegov, že to funguje, motivuje ich to.

Mnohé školy dnes majú problém zohnať alebo si udržať učiteľov. Nepribúdajú vo vašom zbore hlasy ľudí, ktorí chcú zo školstva úplne odísť?

Áno, pribúdajú. Kolegovia za mnou často chodia so slovami: „Už nevládzem, som unavený, nebaví ma to, odchádzam.“ A to je varovný signál – oni nechcú odísť z našej školy na inú, oni chcú odísť zo školstva ako takého. To jasne ukazuje, že systém má obrovský problém.

Máte problém zohnať nových kvalifikovaných učiteľov?

Na budúci školský rok sa nám to, našťastie, podarilo vyriešiť, ale pred dvoma rokmi sme mali obrovský problém zohnať aprobovaných kolegov. Riešime to aj tak, že si naši učitelia dorábajú ďalšie aprobačné predmety, napríklad informatiku, pretože informatikov je totálny nedostatok.

Ešte pred pár rokmi sme mali informatiku odučenú v podstate neodborne, lebo sme kvalifikovaného informatika nezohnali. Keď som pozval na pohovor ítečkára s pedagogickým vzdelaním a ukázal mu náš tabuľkový plat, iba sa usmial, podal mi ruku a rozlúčil sa. Ani sa mu nečudujem.

Tento problém sa pravdepodobne netýka len informatiky, ale aj ďalších prírodovedných predmetov či jazykov.

Šikovní matematikári, fyzikári či jazykári sa bez problémov uplatnia v súkromných spoločnostiach. Budú robiť prepočty, tlmočiť, pracovať pre cestovné kancelárie a finančne sa pohybovať v úplne iných dimenziách.

Nehovorím, že peniaze sú v živote všetko. Povedzme si však úprimne – či už je to živiteľ rodiny, alebo učiteľka, ktorá žije sama, každý z nich potrebuje z niečoho zaplatiť účty a slušne uživiť svoju rodinu. A s tabuľkovými platmi v školstve im súkromné firmy konkurujú veľmi ľahko.

Médiá občas prinášajú svedectvá učiteľov, ktorí si popri práci v škole musia nájsť vedľajší úväzok alebo si príležitostne privyrábajú, aby si zabezpečili dôstojný život. Ako zvládajú učitelia infláciu a pomohla nedávna valorizácia učiteľských platov zlepšiť ich finančnú situáciu?

Takých prípadov je na školách dosť. Áno, učitelia majú aj ďalšiu prácu. A nielen učitelia, ale aj nepedagogickí zamestnanci. Je pravdou, že sme mali zvýšené platy, ale keď sa pozriete na nárast cien a infláciu, tak to zvýšenie nie je veľmi cítiť. Ale určite sme veľmi vďační za každé ocenenie vo forme zvýšenia platov.

Pripravuje zmeny vo vzdelávaníNarazili sme na odpor učiteľov, ale aj starostov, ktorí to chceli stopnúť. Reforma nie je o tom, že sa v škole vypne zvonček

Adam Takáč

Náročnou témou v súčasnom školstve je práca so žiakmi, ktorí majú rôzne poruchy učenia či správania. Na školy je veľký tlak, aby robili inklúziu. Na papieri to síce vyzerá pekne, ale v praxi je to v triedach niekedy nezvládnuteľné. Ako to vnímajú vaši učitelia?

Toto je presne ďalšia vec, z ktorej sú pedagógovia nesmierne frustrovaní. Ministerstvo školstva navyše nedávno zverejnilo počty pedagogických asistentov a členov podporných tímov na ďalšie obdobie. Čo viem od kolegov riaditeľov, takmer všetci išli s počtami asistentov dole.

Dostávame sa do schizofrenickej situácie. Na jednej strane nám štát hovorí: „Robte inklúziu, venujte sa žiakom so špeciálnymi potrebami,“ ktorých, mimochodom, pribúda niekedy aj v týždňových intervaloch. No na druhej strane nám ministerstvo berie podporný tím, ktorý má s týmito deťmi pracovať. Potom sa pýtam, s kým a ako máme tú inklúziu vlastne robiť.

Čo to znamená pre učiteľa, ktorý stojí pred tabuľou?

Predstavte si, že máte na druhom stupni v triede dvadsaťpäť až dvadsaťsedem detí. Z toho sedem žiakov má schválené podporné opatrenia, pričom každý z nich má úplne inú diagnózu a inú dysfunkciu. Učiteľ musí pre jednu triedu pripraviť napríklad osem verzií toho istého testu, pretože jeden žiak nemôže toto, druhý tamto.

To je časovo neskutočne náročné. Viem, že dnes sa dá povedať: „Zadaj to umelej inteligencii, nech ti tie verzie pripraví.“ Lenže zodpovedný učiteľ si to po tej umelej inteligencii musí aj tak celé prečítať a skontrolovať, pretože AI vám často vygeneruje hlúposti.

Musím však povedať aj to, že každého učiteľa veľmi povzbudí, ak príde žiak alebo rodič a povie jednoduché „ďakujem“. To sú momenty, ktoré nás posúvajú vpred a pripomínajú nám, že naša námaha a úsilie majú zmysel.

Ako tento nárast diagnóz v triedach mení samotný charakter bežného vyučovania?

Mení ho to zásadne. Keď si pozriete odborné články, už aj samotní lekári a špeciálni pedagógovia začínajú dvíhať varovný prst, či sa to s tou inklúziou nepreháňa.

Niekedy už inklúzia ide na úkor žiakov, ktorí nemajú žiadnu poruchu či dysfunkciu. Skĺzavame k tomu, že učiteľ sa počas hodiny musí prednostne venovať žiakom so špeciálnymi potrebami a ostatní žiaci zostávajú na druhej koľaji.

Je to obrovské učiteľské umenie, aby pedagóg dokázal takúto hodinu zmanažovať, spravodlivo rozdeliť pozornosť a zaujať všetkých žiakov v triede. Je to psychicky aj časovo vyčerpávajúce.

Čo by v tejto situácii školám reálne pomohlo?

Pomohlo by nám jedine to, keby sme mali dostatok asistentov, školských psychológov, sociálnych pracovníkov a špeciálnych pedagógov. My ich však máme kritický nedostatok. Veď samotné ministerstvo školstva pred časom otvorene priznalo, že v systéme ich chýba približne pätnásťtisíc. Kým nebudú peniaze na týchto ľudí, inklúzia zostane len pekným heslom na papieri.

Aká je situácia u vás v škole? Koľko asistentov máte k dispozícii a koľko by ste ich reálne potrebovali?

Na budúci školský rok máme schválených 6,75 úväzku. Reálne by sme ich však v triedach potrebovali aspoň dvadsať. Je to neskutočný nepomer.

Cez projekty už financovaní nie sú, no ministerstvo nás namiesto systémového riešenia osekalo na úväzkoch. A naša škola nie je jediná. Z ministerstva navyše prichádzajú vízie, že žiaci v končiacich ročníkoch by už pedagogických asistentov nemali mať vôbec.

Máme pritom žiakov, napríklad aktuálne siedmakov, ktorí s asistentom pracujú už od prvého ročníka. Majú medzi sebou vytvorený nejaký spôsob komunikácie, nadviazaný vzťah a spoločné fungovanie.

Naše asistentky robia maximum, aby z tých detí vydolovali to najlepšie, a naozaj sa im to darí. Som im za to veľmi vďačný. A ja mám teraz prísť a povedať, že pre nedostatok financií musím jednu z nich prepustiť alebo že žiak v ôsmom a deviatom ročníku už na asistentku nebude mať nárok?

Po novom platí, že riaditeľom školy už nemusí byť človek s pedagogickým vzdelaním. Argumentom ministra Druckera bolo, že veľkým školám môže pomôcť, keby ich viedol skôr manažér. Čo si o tom myslíte?

Som presvedčený, že riaditeľom školy by mal byť pedagóg. Čistý manažér alebo krízový manažér sa na celú inštitúciu bude pozerať iba cez čísla a peniaze. Nebude vedieť do tejto práce vložiť empatiu a to správne pedagogické cítenie.

V škole totiž môžete mať hodinu pripravenú akokoľvek dokonale, no len čo prídete do triedy, deti sa vám zveria s nejakým vážnym problémom a vy musíte plány odložiť a okamžite ho začať riešiť.

Nemyslím si, že je šťastné riešenie, aby si riaditeľ školy k pedagogike, ako sa hovorí, ani len nečuchol. Kontakt s deťmi je pre riadenie školy kľúčový.

Ani ja osobne ako riaditeľ už nemám povinnosť učiť, no ponechal som si aspoň nejaké to minimum. Pre človeka vo vedení školy je nesmierne dôležité nestratiť bezprostredný kontakt s realitou v triedach a s deťmi.

Ďalšia Druckerova novinkaRiaditeľ školy už nebude musieť mať učiteľské vzdelanie. Priláka to do školstva manažérov?

Adam Takáč

Ďalším z návrhov, ktoré sa zaviedli do praxe, je možnosť príplatkov za výkon. O ich udelení rozhoduje riaditeľ na základe svojho hodnotenia učiteľov. Funguje to v praxi alebo to zatiaľ zostalo len na papieri?

Tento školský rok to ešte zostalo po starom, tak ako to ukladal zákon, teda všetci mali rovnako. V súkromnej sfére to, samozrejme, funguje – niekto robí menej, dostane menej, niekto maká viac, dostane viac. Lenže v škole má každý učiteľ obrovskú zodpovednosť, či už učí predmety s hodinovou dotáciou, alebo päťhodinovou. Neviem, či je šťastné riešenie, ak ja ako riaditeľ dám niekomu o desať eur viac a druhému o desať eur menej.

Môže to podľa vás narušiť vzťahy na pracovisku?

Určite áno. Myslím si, že by to v kolektíve nevyvolalo vlnu nadšenia, ale skôr zlú atmosféru. Na oceňovanie učiteľov, ktorí robia niečo navyše, radšej využívam formu koncoročných odmien.

Prejdime k ďalšej aktuálnej téme. Ako vyzeralo podávanie prihlášok na stredné školy cez nový elektronický systém?

S pani výchovnou poradkyňou sme sa pri tom poriadne zapotili, kým sme všetko dali do poriadku. Nakoniec ten automatický systém zbehol. Problém však nastal potom. Niektoré deti dodatočne avizovali, že zmenili rozhodnutie a chceli by zmeniť poradie priorít škôl. V automate to už však po uzavretí nebolo možné upraviť. Teraz sa to rieši formou odvolaní, no ako to dopadne, vám neviem povedať.

V čom vidíte hlavný problém?

Systém bol nastavený tak, že automaticky zaplnil všetky voľné miesta. Je preto otázne, voči čomu sa teraz rodičia chcú odvolať, keď sú dané odbory na školách už plne obsadené. Máme žiakov, ktorí preto musia riešiť druhé kolo prijímačiek.

Dá sa tento systém pre budúcnosť podľa vás upraviť tak, aby fungoval lepšie?

Niektorí hovoria, že by sme to mali úplne zrušiť a vrátiť sa k starému systému, ale v dobe elektronizácie to nemá zmysel. Podávajme prihlášky elektronicky, prečo nie? No systém by mal fungovať inak – žiak si podá prihlášky, urobí prijímačky na viacerých školách a až na základe výsledkov sa sám rozhodne, na ktorú školu nastúpi, a kliknutím potvrdí svoje miesto. Až v tom momente by mal systém zaznamenať, že miesto je obsadené, a posunúť poradie ďalej.

Ministerstvo prišlo aj s myšlienkou zavedenia jednotných prijímacích skúšok na stredné školy. Je to podľa vás správna cesta?

Nie som stredoškolský učiteľ, ale nemyslím si, že je to šťastné riešenie. Iné kritériá na študentov majú gymnáziá, iné hotelové akadémie, strojárske školy či stavebné priemyslovky. Jednotné celoplošné testovanie je dobré pre základné školy, pretože sme všetci na rovnakej štartovacej čiare. Stredné školy sa však už úzko špecializujú. Súčasná cesta, keď si každá stredná škola nastavuje svoje vlastné kritériá a pravidlá podľa svojich potrieb, je správna.

Zo života učiteľaPrečo slovenskí učitelia začínajú v hlbokej vode – a ich nórski či nemeckí kolegovia nie

Štefan Murárik

Čo by vám ako riaditeľovi najviac pomohlo v každodennom fungovaní a riadení školy?

Jednoznačne by pomohlo menej byrokracie a menej fixných termínov. Ako som spomínal na začiatku, agenda, ktorú som riešil pred jedenástimi rokmi, tvorila možno tretinu z toho, čo musím manažovať dnes. Toho papierovania je neskutočne veľa.

Privítal by som tiež viac dôvery zo strany štátu. Tu by sa malo viac hovoriť o autorite učiteľa. A určite by sme prijali systémové zmeny aj včasnú informovanosť o pripravovaných zmenách a najmä systémovom financovaní školstva. 

Často sa nám stáva, že učitelia odchádzajú na letné dovolenky a my im nevieme povedať, či vôbec bude pre nich miesto, pretože financovanie viacerých pozícií závisí od tabuľky z ministerstva. Nehovoriac o financovaní učebníc, pomôcok a podobne. 

Čo vás napriek všetkým spomínaným problémom ešte drží v školstve?

Kolegovia a túžba posunúť našu školu ešte niekam ďalej. Človek však na to vynakladá obrovské množstvo energie, čo sa, prirodzene, negatívne prenáša aj do osobného života. V škole sme už nastavení tak, že sa navzájom povzbudzujeme.

Veľkým celospoločenským fenoménom je dnes umelá inteligencia. Cítite už na základnej škole, že AI reálne mení vzdelávanie?

Áno, no bohužiaľ zatiaľ v tom zmysle, že deti sa vďaka nej učia podvádzať. Dajú si umelej inteligencii napísať referát alebo sloh, a pritom si ten text po nej ani neprečítajú. Pani učiteľka slovenčiny však prácu vezme do ruky a po prvých dvoch vetách presne vie, že toto žiak nepísal.

Ako na to učitelia reagujú? Čo sa s tým dá v praxi robiť?

S umelou inteligenciou musíme pracovať, no budeme musieť upraviť pravidlá priamo v školskom poriadku a jasne zadefinovať, že takéto generované práce skrátka nebudeme akceptovať.

Je však nesmierne náročné motivovať žiakov, aby nepodvádzali, keď v médiách vidia, že tí hore bežne opisovali záverečné práce a používali texty niekoho iného. My im máme na základnej škole vštepovať zásady slušného správania a morálne hodnoty, no učiteľ je potom žiakom často len na posmech. Hovoria nám: „Načo nám to tu rozprávate, keď tí úspešní hore robia úplný opak?“

Stačí si pozrieť jednu politickú reláciu. Vidíme tam urážky, osočovanie, nadávky a absolútny nedostatok úcty, napríklad mužov k ženám. Aký príklad dávame mladým ľuďom? Čo ich potom chceme v školách učiť?

Je to smutný pohľad. Učitelia za mnou občas chodia so slzami na krajíčku. Sú vyčerpaní a hovoria, že to v školstve vzdávajú, pretože niektorí rodičia a žiaci dnes už nemajú žiadne zábrany ani zásady slušného správania.

Často čelíme priamym vyhrážkam v zmysle: „A čo vy od nás vlastne chcete?“ Hoci žijeme v dobe slobody, som presvedčený, že mnohí ľudia s ňou absolútne nevedia narábať. Pletú si slobodu s anarchiou. Skutočná sloboda však znamená predovšetkým zodpovednosť.