Greenwashing naruby Kura z brazílskej fabriky lepšie ako domáca jahňacina z voľného chovu? Európski farmári kritizujú navrhované pravidlá

Keď sa pred dvoma rokmi Európska komisia rozhodla explicitne zasiahnuť voči greenwashingu, teda marketingovým tvrdeniam, ktoré produkty alebo služby neodôvodnene označujú napríklad za priateľské voči životnému prostrediu, dalo sa to vnímať ako pozitívny krok smerom k ochrane spotrebiteľa.

Vlani sa už dostal na stôl aj konkrétny text legislatívnej úpravy, ktorý sme v tom čase na Postoji detailnejšie rozobrali.

GreenwashingNedokázateľné tvrdenia o ekologickosti výrobkov sú klamaním zákazníkov

Erik Potocký

Teraz, keď je legislatíva v záverečnej fáze schvaľovania, objavujú sa obavy najmä v prípade potravín, pri ktorých môže systém posudzovania výrobkov Product Environmental Footprint (PEF) z hľadiska dosahov na klímu vyhodnotiť priemyselne vyrábané potraviny ako lepšie než tie z reálnych biofariem.

Definitívne schvaľovanie Radou EÚ, teda príslušnými ministrami členských krajín, sa očakáva v najbližších týždňoch, v prípade schválenia vstúpia nové pravidlá posudzovania do platnosti v roku 2027.

Problémom je podľa kritikov navrhovaný systém počítania tzv. environmentálnej stopy, ktorý nezohľadňuje špecifiká rastlinnej a živočíšnej výroby.

Ako má fungovať posudzovanie

Jednou zo zásad je, aby tvrdenia, ktorými chcú výrobcovia označiť svoje produkty, overovala tretia strana. „Argumenty“ teda nesmú vychádzať z posúdenia, ktoré by si konkrétna spoločnosť robila vo vlastnej réžii alebo zaplatila za takéto posúdenie vedeckej alebo výskumnej inštitúcii.

Každá firma, ktorá chce takéto označenia používať, sa musí zaregistrovať, aby jej produkt mohol byť autonómne posúdený. Na druhej strane, nikto spoločnosti nenúti, aby takýmto posúdením prešli, bez neho však nebudú môcť svoje produkty označovať environmentálnymi tvrdeniami.

Európska komisia preto vytvorila jednotný systém, ktorý sleduje environmentálnu stopu počas celého životného cyklu. Ten má sedem hlavných míľnikov: prírodné zdroje a ťažba nerastných surovín, spracovanie, výroba, balenie a distribúcia, spotreba a likvidácia – smerom do odpadu alebo do recyklácie.

Každá z týchto činností má nielen svoje emisie skleníkových plynov, ale aj ďalšie environmentálne následky. Posúdiť sa má napríklad spotreba vody, vplyv na zdravie ľudí, zvlášť sa posudzuje karcinogénnosť, emisie pevných častíc, žiarenie, vplyv na ozónovú vrstvu či zvyšovanie obsahu dusíka vo vode a pôde.

Zdroj: Európska komisia

Touto legislatívou sa mení aj samotná filozofia posudzovania. Ak bude výrobca chcieť mať na výrobku enviroznačku, bude musieť o posúdenie požiadať pred jeho uvedením na trh. Ustupuje sa teda od systému riešenia podnetov, že ten či onen produkt nespĺňa to, čo tvrdí na obale.

Kategórií posudzovania je dohromady 16, a hoci deklarujú, že cieľom je „holistické posúdenie“ environmentálnej stopy produktu, voči tomuto systému existujú reálne výhrady, ktoré už sformulovalo niekoľko európskych farmárskych združení.

Diery a chyby

Začnime od konca, a tým je buď odpad, alebo recyklácia. Podľa kritikov je vyššie posudzovanie recyklovateľnosti príliš vágnou kategóriou pre mnoho druhov výrobkov. Nielenže sa do recyklácie nedostanú všetky výrobky deklarované ako „recyklovateľné“, ale aj tie, ktoré sú efektívne recyklovateľné (teda sa z nich dá získať surovina opätovne použiteľná na výrobok rovnakej alebo nižšej akosti), často končia medzi odpadom smerujúcim na likvidáciu (čoraz častejšie tzv. energetickým zhodnotením).

Je to tak aj preto, že samotný potenciál recyklovateľnosti nie je dostatočnou motiváciou, ak je recyklácia energeticky náročnejšia ako výroba novej suroviny, resp. nová surovina je lacnejšia ako recyklát (typicky to platí v prípade plastov).

S plastami súvisia aj výhrady, ktoré zaznievajú z textilného priemyslu. Ak systém posudzovania zhodnotí, že nároky na vodné zdroje a využívanie pôdy pri pestovaní napríklad bavlny sú príliš vysoké, môže označiť za environmentálne „výhodnejšie“ syntetické vlákna. Pri prírodných vláknach posudzovanie úplne ignoruje napríklad ich rozložiteľnosť či sekvestráciu uhlíka do pôdy.

Tu však treba dodať, že pestovanie plodín, ktoré sa využívajú na výrobu vlákien pre textilný priemysel, je na vodu naozaj extrémne náročné. Spotreba vody je vysoká aj v prípade samotnej výroby textilu.

A textilný priemysel sa cez výrobu vlákien priamo prepája s poľnohospodárstvom, keď je napríklad chov oviec, ktoré poskytujú aj vlnu ako súčasť živočíšnej výroby, takisto označovaný za vysoko environmentálne náročný.

Extenzívny chov hospodárskych zvierat (nielen oviec, ale napríklad aj hovädzieho dobytka), ktorý je už na prvý pohľad prirodzenejší a prírode bližší spôsob, môže byť zas znevýhodnený oproti intenzívnemu spôsobu v priestorovo obmedzených a uzavretých chovoch tým, že zvyšuje eutrofizáciu (teda obsah anorganických látok ako dusík a fosfor) vody napríklad tým, že zrážky splavujú trus hospodárskych zvierat.

Naproti tomu v priemyselných chovoch môžu byť trus a močovina spracované napríklad na výrobu bioplynu, ktorý zníži spotrebu fosílnych palív. Takže body plus pre priemyselný chov.

V priemyselných chovoch môžu byť trus a močovina spracované napríklad na výrobu bioplynu, ktorý zníži spotrebu fosílnych palív. Takže body plus pre priemyselný chov.

Vo všeobecnosti by sa tieto výhrady dali zhrnúť pod spoločné označenie „jedna veľkosť pre všetkých“, pretože sa riadi systémom posudzovania životného cyklu na kilogram.

Má síce reagovať na množstvo existujúcich „certifikačných“ pravidiel, ktoré na trhu už existujú, no v snahe dať celému systému jednotný rámec a uľahčiť voľný pohyb tovaru, ktorý je jedným z ekonomických pilierov európskeho spoločenstva, ide do prílišnej všeobecnosti a pre urýchlenie posudzovacieho procesu obetuje flexibilitu prístupu.

Ďalšou prekážkou reálneho posúdenia môže byť samotný zber údajov. Ak napríklad nejaká potravina pochádza z krajín tretieho sveta (káva, tropické ovocie a pod.) alebo je oblečenie ušité v takýchto končinách, často závisí len od deklarácie dovozcu a dodávateľa v tretej krajine, aké informácie o produkte do porovnávania vstúpia.

V reálnom svete, ktorý je zasiahnutý nielen informačným nedostatkom, ale napríklad aj korupciou, je dopátranie sa napríklad k reálnemu spôsobu pestovania či výroby v krajine pôvodu prakticky nemožné. Znevýhodní to navyše domácich európskych producentov, ktorí sú zaťažení masívnou administratívou a pri ktorých dozorové orgány bývajú zväčša pozornejšie a prísnejšie ako v krajinách tretieho sveta (hoci ani Európe sa nevyhýba korupcia alebo kartelové dohody).

Táto informačná asymetria zasiahne zvlášť malé a stredné podniky, ktoré nemajú kapacity na zhromažďovanie a overovanie všetkých údajov, ktoré v prípade záujmu o posúdenie budú musieť predložiť, čo zvýhodní veľké spoločnosti a nadnárodné korporácie, najmä v potravinárskom sektore.

Objavili sa aj environmentálne výhrady – podľa kritikov v PEF absentuje alebo je stále vo vývoji detailné posúdenie vplyvu konkrétneho výrobku, výrobného alebo poľnohospodárskeho postupu na biodiverzitu, či zmeny vo využívaní pôdy. Chýba tiež posúdenie výskytu mikroplastov.

Uprednostňovaním niektorých kritérií, napríklad zmeny klímy, a vynechaním iných vzniká riziko tzv. tunelového videnia.

„Spoločnosti, vedené potrebou dosiahnuť priaznivé skóre PEF, by mohli svoje úsilie zamerať výlučne na udržateľnosť na zlepšenie metrík, ktoré sú zachytené a odmenené rámcom PEF. To by mohlo viesť k zanedbaniu alebo dokonca zhoršeniu nemeraných, ale kriticky dôležitých environmentálnych problémov. Tento jav je formou ,sub-optimalizácie‘, kde sa úsilie sústreďuje na to, čo sa meria, a nie na to, čo je najúčinnejšie pre celkové zdravie planéty a ekologickú integritu,“ uvádzajú fínski environmentálni výskumníci z Univerzity v Lahti, ktorí vo svojej práci zhrnuli aj ďalšie vyššie spomenuté výhrady.

Dôležité nie sú zelené nálepky, ale skutočná kvalita

Najvážnejšou výhradou je však tá systémová. Je totiž otázkou, aký zmysel má posudzovanie environmentálnej stopy jednotlivých produktov spôsobom, ktorý nezohľadní všetky špecifické aspekty a nakoniec vedie k paradoxom, že brazílske kura, ktoré nikdy nevidelo slnečné svetlo a bolo s tonami emisií prevezené cez Atlantik do Európy, je environmentálne vhodnejšie ako napríklad írska ovca, ktorá celý život strávila na otvorenej pastve.

Akékoľvek klamanie zákazníkov je nekalou obchodnou praktikou. A netýka sa len tvrdení o „zelenosti“ produktov.

To, čo je pre zákazníkov podstatné, je kvalita, bezpečnosť a zdravotná bezchybnosť toho, čo si kupujú. Či už sú to potraviny, oblečenie, kozmetika, alebo čokoľvek iné.

Špecificky pri potravinách platí, že bez veľkochovov alebo veľkých fariem produkujúcich obilie by hladom vo svete trpelo omnoho viac ľudí. Ak sa treba na niečo intenzívne sústreďovať, je to kontrola produkcie tak, aby spĺňala tie najprísnejšie zdravotné a hygienické podmienky, ktoré budú permanentne aktualizované podľa najnovších poznatkov.