Podľa zákona budeme mať od marca „zariadenia starostlivosti o deti do troch rokov veku dieťaťa na podporu zosúlaďovania rodinného a pracovného života“. 

Čo sa za pojmom „zariadenia starostlivosti“ vlastne skrýva? Ide o inštitúcie, ktoré z tradície zvykneme označovať ako jasle a ide o novelu zákona o sociálnych službách, ktorá do dejín slovenskej legislatívy a do sociálnej, ale aj vzdelávacej politiky vstúpi ako „jasličkový zákon“.

Zákon pre vyvolených

Ak by ste si mysleli, že ide o službu smerovanú k deťom, tak sa mýlite. Už z krkolomného názvu služby vyplýva, že je určená rodičom, aby ich odbremenila od detí v prípade, keď pracujú alebo študujú. Služba im poskytne akúsi náhradnú starostlivosť o ich deti – jej kontúry sú však celkom nejasné a pre zákonodarcu zjavne neboli podstatné.

Keďže to nie je služba pre deti (ale cez deti), zrejme nebolo potrebné riešiť, čo a prečo má či môže táto služba poskytnúť deťom. Tí, ktorí čakali od „jasličkového zákona“ zlepšenie a podporu práce s deťmi v najranejšom veku, ostávajú celkom sklamaní a presne tam, kde boli doteraz.

Sklamaní a ohrození sú najmä tí, ktorí na vlastnú päsť a doposiaľ bez akéhokoľvek záujmu a podpory zo strany štátu otvárali a prevádzkovali detské jasle a v drvivej väčšine to robili z dobrej vôle a úprimnej snahy.

No sklamaní a ohrození budú aj mnohí rodičia, ktorí existujúce jasličky využívali a zatiaľ ešte vyžívajú. Lebo štátom zavedená nová „jasličková služba“, aj keď ju budú poskytovať súkromní aktéri a pôjde výlučne zo zdrojov rodičov, bude určená len pre vymedzenú skupinu rodičov a takisto len pre vymedzenú skupinu detí. Ostatným bude upretá, aj keby ju chceli vyvážiť zlatom.

A úplne paradoxne celkom nedostupná bude pre najohrozenejšie skupiny detí z rodín v sociálne vylúčených komunitách. Tie sa do jasličiek definitívne nedostanú, lebo ich rodičia ani nepracujú, ani neštudujú (a ani o deti sa často veľmi nestarajú).

Jasličkový zákon ide proti deťom aj svetovým trendom, navyše je aj v rozpore s reformným dokumentom Učiace sa Slovensko. Komu a čomu má vlastne slúžiť? Zdieľať

Akoby nijako nezáležalo na tom, že „jasličkový zákon“ sa dostal do príkreho rozporu so všetkými deklaráciami o tom, ako práve raná starostlivosť môže prospieť deťom, ktoré sa ocitli v kolotoči sociálneho vylúčenia. A nič to, že upretie ranej starostlivosti najohrozenejším deťom pochádza práve z dielne ministerstva sociálnych vecí, ktorého sa tento problém týka najviac.

Pravdu majú všetci tí, ktorí ukázali, že „jasličkový zákon“ je extrémne zlý a plný obrovských rizík. Pravdu má prezident, ktorý sám po prvom čítaní návrh neschválil a vrátil ho späť do parlamentu. Lebo každý normálne premýšľajúci človek si všimne, že výkon už prijatého „jasličkového zákona“ je okrem iného niekoľkonásobne diskriminačný (voči istým skupinám detí i rodičov) a je likvidačný smerom k mnohým existujúcim jasličkám.

Tie by totiž mali splniť viaceré nezmyselne nastavené podmienky (napríklad bezbariérovosť, striktné a nepremyslené personálne limity), ktoré zriaďovatelia nebudú schopní z vlastných zdrojov zabezpečiť ani náhodou, a pokuta, ktorá im za neplnenie týchto podmienok hrozí (35-tisíc eur), ich položí na kolená okamžite.

To, že dostupnosť uvedenej „služby“ môže paradoxne poklesnúť, tiež zrejme nikoho z tých, ktorí za zákon zdvihli ruku, netrápilo.

Okrem do očí bijúcej obludnosti tohto legislatívneho paškvilu ma na celej veci najviac zaráža iná okolnosť. Ľuďom v tejto krajine sa nedávno ponúkol veľkolepý dokument z rezortu školstva s názvom „Učiace sa Slovensko“. Ten do svojich zámerov zakomponoval aj ranú starostlivosť o deti do troch rokov ako predpoklad kvalitného predškolského vzdelávania. Bol to jeden z mála prvkov tohto dokumentu, ktorý som vo svojej kritickej analýze práve tu v Postoji označil ako pozitívny a produktívny, lebo jasne deklaroval, že v tomto prípade sa musí zabezpečiť medzirezortný prístup.

Práve raná starostlivosť je typická a zvláštna tým, že sa deje na križovatke vzdelávacej, sociálnej a zdravotnej starostlivosti.

A zrazu bum, rana do oka ako hrom. Tvorba „jasličkového zákona“ bola prvá reálna výzva a možnosť, ako tézy „Učiaceho sa Slovenska“ chytiť za pačesy a ukázať, že sú myslené seriózne a zodpovedne. Táto výzva však ostala celkom nevyužitá a Plavčanova šanca sa zrútila ako domček z karát.

„Jasličkový zákon“ jasne ukázal, kde sme, kde žijeme a o čo ide (či vlastne nejde). Dal rukolapný signál, že ideám „Učiaceho sa Slovenska“ nielen o ranej starostlivosti môžeme pokojne zamávať na ceste do zabudnutia.

Nejde o deti, ale o eurofondy

Od rezortu školstva by som v situácii, keď sa hlási k veľkej reforme vzdelávania, očakával, že sa k „jasličkovému zákonu“ prihlási prinajmenšom ako spolutvorca. Lebo tak, ako to už u nás bolo a stále to platí všade vo svete, raná starostlivosť je podporená aj rámcovými vzdelávacími programami pre najmenšie deti. Takže vzdelávania a školstva sa týka, či to niekto vidieť chce, alebo nechce.

Jediná vynútená aktivita Ministerstva školstva smerom k jasličkovému zákonu cez takzvané medzirezortné pripomienkové konanie sa komicky vyčerpala úradníckymi návrhmi na doplnenie čiarok, spôsob písania podčiarnikov či „zásadného“ doplnenia niektorých slovíčok.

Richterovo ministerstvo sa pri príprave zákona na obsah činnosti jasličiek vykašľalo, výchova a vzdelávanie vraj totiž nie sú jeho rezortnou úlohou. Plavčanovo ministerstvo jasle odignorovalo úplne, lebo veď patria inému rezortu. To nič, že tam chodia deti a jasle sú pre ne a pre nikoho iného, veď niečo tam s nimi už len robiť budú, a hlavne, všetky sa budú pohybovať v bezbariérovom prostredí.

Richterovo aj Plavčanovo ministerstvo sa celkom vykašľali na obsah činnosti jasličiek, veď čo už, niečo tam už s tými deťmi robiť budú. Zdieľať

Ale napokon, koho by už jasle a deti v tomto štáte aj zaujímali. Hlavným a pre túto vládu vysoko motivujúcim dôvodom na vytvorenie a odhlasovanie „jasličkového zákona“ bolo čosi celkom iné: balík peňazí z európskych fondov vo výške asi 40 miliónov eur. A bude sa stavať! Vraj 90 jaslí s 1 800 miestami pre deti.

To, že sa pri tejto veľkolepej výstavbe na lopatky položí možno polovica existujúcich zariadení na starostlivosť o deti v ranom veku, že štát sa ani len nesnaží vytvoriť zmysluplný program na prácu s deťmi v jasličkách, to predsa nevadí.

Zápach európskych peňazí je droga a štát za ňou beží ako vygumovaný feťák, bez rozumu, hlava-nehlava.