Rozchádzanie sa Poliakov a Ukrajincov Oba národy budú čoraz asertívnejšie, ich základné záujmy však zostávajú rovnaké

Poľský prezident Karol Nawrocki sa v piatok odhodlal na symbolické gesto: ukrajinskej hlave štátu Volodymyrovi Zelenskému odobral Rad bielej orlice, najvyššie štátne vyznamenanie, ktoré získal v mene uznania ukrajinského boja proti ruskej agresii.

Rozhodnutie je reakciou na krok ukrajinského prezidenta z konca mája, keď podpísal súhlas s tým, aby stredisko Špeciálnych operačných síl Ukrajiny – Sever malo za svojich patrónov „hrdinov UPA“, teda Ukrajinskú povstaleckú armádu, nacionalistickú organizáciu bojujúcu za nezávislosť Ukrajiny počas druhej svetovej vojny a v prvých povojnových rokoch.

Správa z Kyjeva vyvolala búrlivú reakciu poľských politikov a verejnosti, ktorá vníma UPA cez prizmu genocídnej etnickej čistky poľského obyvateľstva na dnešnej západnej Ukrajine v rokoch 1943 – 1944. Nawrocki vyhlásil, že ide o známku „nezrelosti“ Ukrajincov, ak majú potrebu „glorifikovať vrahov a kriminálnikov“, a že len ťažko si takú Ukrajinu môže predstaviť v Európskej únii. Zástupcovia liberálno-ľavicovej vlády Donalda Tuska volili miernejšie výroky, avšak jasné odsúdenie kroku Kyjeva zaznelo naprieč spektrom.

Súčasne sa v médiách a na sociálnych sieťach otvorili stavidlá poľsko-ukrajinských resentimentov. Verejný priestor zaplavili obojstranné obvinenia a pripomínanie historických krívd. Vzájomné sympatie, napumpované do obrovských výšin v prvých mesiacoch vojny, dlhodobo klesajú na oboch stranách. Väčšina Poliakov podporu Ukrajiny schvaľuje, ale čoraz menej ju považuje za priateľskú krajinu a väčšina za hlavnú otázku vzájomných vzťahov považuje vyriešenie exhumácií a riadneho pochovania obetí z oblasti Volyň.

Keď Kyjev pochopil vážnosť situácie, poslal do Varšavy druhého muža v štáte, teda šéfa prezidentskej kancelárie Kyryla Budanova, ale k obojstranne prijateľnému kompromisu sa strany nedopracovali, a tak Nawrockého rozhodnutie spúšťa zrejme ďalšie kolo eskalácie.

Na svoju poslednú zahraničnú cestu ukrajinský prezident demonštratívne nevyrazil z letiska v poľskom Rzešove, ale z moldavského Kišiňova. Ešte pred Nawrockého finálnym rozhodnutím sa objavili aj informácie, že Zelenskyj odvolá svoju prítomnosť na summite na tému obnovy Ukrajiny, ktorý sa má uskutočniť v najbližších dňoch v Gdansku.

Dva národy s históriou boja o samostatnosť

Tento výbuch pritiahol značnú mediálnu pozornosť v celej Európe, je však faktom, že v posledných troch rokoch sme svedkami trvalého ochladzovania vzťahov medzi krajinami, ktoré v prvých mesiacoch vojny spájalo najtesnejšie spojenectvo a silné pozitívne emócie.

V strede pozornosti zostáva otázka tzv. „volynského masakru“ a radikálneho krídla ukrajinského národného hnutia, ktoré počas vojny „pripravovalo“ nezávislú Ukrajinu čistením územia od Židov a Poliakov. Pamäť o UPA ako o hrdinoch oslobodzovacieho boja bola dlho živá iba v západnej časti krajiny, po revolúcii z roku 2014 a začiatku konfliktu s Ruskom však dostáva čoraz väčšie miesto v panteóne národných hrdinov. To viedlo k prvým ostrým roztržkám s Varšavou už za Zelenského predchodcu Petra Porošenka, ktorý s nacionalistami uzavrel úzke spojenectvo.

Dilemy vzorového spojencaČo ukazuje poľský príbeh o prítomnosti Spojených štátov v Európe

Maciej Ruczaj

Problémom je míňanie sa poľskej a ukrajinskej historickej pamäti. Pre Ukrajincov je UPA predovšetkým symbol boja proti sovietskej okupácii. Poliaci ju zase úplne stotožňujú s genocídou poľskej menšiny. Ukrajinská strana síce už „volynskú tragédiu“ nepopiera, ale snaží sa ju opísať ako občiansku vojnu svojho druhu, v ktorej sa obe strany dopúšťali zločinov.

Poľsko tento symetrizmus odmieta, pretože na jednej strane išlo o sporadické odvetné akcie a na druhej o plánovanú a organizovanú likvidáciu jednej etnickej skupiny. Ukrajinská argumentácia vo Varšave evokuje snahy radikálov z nemeckej AfD „vyvážiť“ zločiny nacizmu utrpením obyvateľov Drážďan bombardovaných Spojencami.

Spory o interpretáciu dejín idú v poľsko-ukrajinskom prípade aj oveľa hlbšie a vyplývajú z asymetrického pohľadu na dlhé storočia koexistencie. V posledných dekádach v Poľsku prevážilo presvedčenie, že existencia nezávislej Ukrajiny a poľsko-ukrajinského spojenectva je kľúčovým faktorom pre poľskú bezpečnosť. Aj preto existuje sklon zdôrazňovať vo vzájomnej zložitej histórii skôr okamihy spolupráce. Podľa mnohých komentátorov aj tento prístup, ktorý velil dávať bolestivé témy ako Volyň skôr do úzadia, nakoniec spôsobil, že súčasný výbuch frustrácií smerom k Ukrajine je taký silný.

Naopak, Ukrajinci sa v spoločnom vnímaní minulosti nenachádzajú, dávny poľsko-litovský štát, ktorý zahŕňal aj územie Ukrajiny, chápu ako príbeh cudzej nadvlády a kolonizácie a zdôrazňujú opakované poľské zásahy proti ukrajinským snahám o samostatnosť v 20. storočí.

Problém však ide hlbšie ako iba k sporu o hodnotenie historických udalostí. „To nie je vec, ktorú môžu vyriešiť historici,“ hovorí Łukasz Adamski, šéf Mieroszewského inštitútu, vládneho think-tanku zameraného na východnú Európu. „Je to otázka skôr pre psychológov.“

Zrážajú sa dva národy, ktoré vo svojich dejinách musia opakovane bojovať za právo na samostatnú existenciu, a teda k vlastnej suverenite majú sklon pristupovať veľmi principiálne. „Ukrajinci nechápu, prečo im chce niekto diktovať, akých hrdinov môžu uctievať. A berú to ako urážku vojakov, ktorí nadväzujú na symboliku a tradície UPA a teraz obhajujú krajinu proti Rusku.“

Naopak, na druhej strane rastie nepochopenie, prečo na tejto tradícii Ukrajinci tak lipnú, keď majú nových hrdinov súčasnej vojny. „Prečo krajina, ktorej sme toľko pomáhali, robí takéto nepriateľské gestá?“

Dejiny a spoločenské emócie sú však v tomto prípade len jedna strana mince. Tú druhú diktuje dnešná politika.

Asertivita aj cez šliapanie po chrbtoch priateľov

Je nepravdepodobné, že by skúsený politik Zelenskyj mohol nepredvídať, čo sa stane po jeho rozhodnutí. Koniec koncov, aj v kľúčovom momente poľsko-ukrajinských vzťahov, na neformálnom stretnutí v mestečku Visla v januári 2022, keď tvárou v tvár ruskej agresii došlo k reštartu vzájomnej spolupráce, bolo súčasťou tajného dohovoru medzi ním a Andrzejom Dudom aj potlačenie snáh o štátne glorifikovanie ľudí zodpovedných za masakrovanie Poliakov. Napriek tomu si roztržkou s Varšavou očividne nelámal hlavu.

Dôvodom číslo jeden je vnútorná politika. Daniel Szeligowski, expert Ústavu medzinárodných vzťahov, pripomína, že samotný Zelenskyj s tradíciou UPA nemá nič spoločné, pochádza zo sovietskej časti Ukrajiny, kde bol tento príbeh vnímaný skôr negatívne. Preto je opakovanie ruského naratívu o „fašizácii ukrajinského režimu“ nezmyslom.

Summit B9Stredná Európa medzi detstvom a dospievaním

Maciej Ruczaj

Avšak v „predvolebnej“ atmosfére, ktorá v krajine vládne (napriek tomu, že voľby ešte nie sú na obzore), sa svoju pozíciu snaží posilniť aj „žmurkaním“ smerom k nacionalistickým kruhom. Podľa Łukasza Adamského môže ísť aj o gesto smerom k armáde, v ktorej je hlavne v dobrovoľníckych jednotkách ako Pluk Azov kult UPA veľmi silný: „Zelenskyj vie, že čoskoro možno bude musieť robiť veľmi ťažké rozhodnutia týkajúce sa prímeria. Preto sa symbolickými gestami snaží niektoré radikálne kruhy vopred uchlácholiť.“

Druhým je skutočnosť, že úloha Poľska v ukrajinskej politike je dnes podstatne menšia než na začiatku konfliktu. „Poliaci robia chybu, že si nevšímajú, že už nie je rok 2022,“ hovorí autor čerstvo vydanej biografie ukrajinského prezidenta Zbigniew Parafianowicz.

Argumenty späté s kľúčovou úlohou krajiny v prvých mesiacoch vojny, keď bolo Poľsko „baranidlom“, ktoré pomohlo v diplomatickej rovine prelomiť ľahostajnosť Západu voči osudu Ukrajiny, a aj lídrom vojenskej a humanitárnej pomoci Kyjevu, už dávno nefungujú. Ukrajinci majú dojem, že už im nemáme čo dať, preto hľadajú iných partnerov – vysvetľuje. Ani logistický hub v Rzešove, cez ktorý od začiatku vojny putuje všetka pomoc pre bojujúcu krajinu, už nemá taký význam vzhľadom na zmenu charakteru vojny a vzostupu ukrajinského zbrojného priemyslu.

S tým súvisí aj špecifický štýl ukrajinskej diplomacie. To je stará sovietska škola – hovorí Parafianowicz. Počítame len s tými, ktorí nám v danom okamihu môžu byť užitoční, naopak, tých, ktorí užitoční nie sú, nemáme žiadne zábrany ponižovať.

Poľsko si podľa neho zarobilo na problémy už v úvodnej fáze, keď vytvorilo dojem, že pre podporu Ukrajiny nie je v jeho politike alternatíva a nebude za to požadovať nič na revanš. Pre poľskú stranu bolo prekvapením už to, ako sa Zelenskyj snažil využiť incident, keď zablúdená raketa ukrajinskej vzdušnej obrany na jeseň 2022 zabila dvoch ľudí v juhovýchodnom Poľsku.

Neskôr prišiel príhovor ukrajinského prezidenta v OSN, v ktorom pre spory o prístup ukrajinských poľnohospodárskych komodít na poľský trh nazval Varšavu „bábkou v ruskom divadle“. Prejav, ktorý prišiel krátko pred parlamentnými voľbami z roku 2023, bol pre vtedajšiu poľskú vládu šokom a natrvalo vybudoval nedôveru medzi poľskou pravicou a Kyjevom, čo pokračuje aj v podobe chladného vzťahu Nawrockého so Zelenským.

Novej ukrajinskej asertivity nebola ušetrená ani vláda Donalda Tuska, ktorú Zelenskyj vtedy pred voľbami otvorene podporil. Kľúčové sporné témy vrátane konfliktných ekonomických záujmov zostávajú. Tu bolo zlomovým momentom vytlačenie Tuska z rokovaní o budúcnosti Ukrajiny. „Vytlačenie“ v doslovnom zmysle, pretože podľa Parafianowicza obsahovalo aj umiestnenie poľského premiéra na ceste do Kyjeva do iného vlaku ako jeho britský, francúzsky a nemecký náprotivok. Ďalšie stretnutia skupiny, dnes nazývanej E3, prebiehajú už bez Varšavy.

Koniec koncov, podobnú lekciu ukrajinskej asertivity dostávajú v posledných týždňoch aj ďalší najvernejší spojenci – baltské štáty, ktoré musia riešiť ako bezpečnostné, tak diplomatické problémy spojené s opakovaným objavovaním sa ukrajinských dronov vo svojom vzdušnom priestore. „Keby som mal k niečomu porovnať aktuálne mentálne rozpoloženie ukrajinskej elity, tak je to Izrael po sedemdňovej vojne,“ hovorí Parafianowicz. „Máme neobmedzené možnosti.“

Ukrajina potrebuje Poliakov viac, než je to naopak

V Poľsku teraz prebieha debata, ako smerom k Ukrajine ďalej postupovať. Emotívne hlasy, že by glorifikácia UPA mala znamenať zmrazenie vzťahov, nie sú zanedbateľné. „Každý poľský politik musí teraz, bohužiaľ, počítať s tým, že proukrajinská politika sa pre neho bude spájať s rizikom straty voličov,“ hovorí Adamski.

Predovšetkým však silnie pocit vzájomného míňania sa v mnohých rovinách. Vracia sa téma ekonomického konfliktu záujmov, predovšetkým v oblasti poľnohospodárstva, ktorý by spolu so vstupom Ukrajiny na spoločný európsky trh gradoval.

Analytik a bývalý diplomat Balázs JarábikEurópska taktika voči Rusku je nepochopiteľná. Kopírujeme bidenovskú politiku, akurát bez Bidena a s Trumpom na obzore

Martin HanusJozef Majchrák

Daniel Szeligowski poukazuje na hlbšiu nekompatibilitu cieľov oboch krajín. „Poľsko je najväčším beneficientom súčasného poriadku v Európe: dostali sme sa pod dáždnik NATO a EÚ, mali sme čas ekonomicky rásť. Ukrajina je, naopak, najväčším porazeným – útek na Západ nestihla a teraz za to platí strašnú cenu. Zároveň na Ukrajine silnie presvedčenie, že žiadna zrýchlená cesta pre vstup do NATO sa nebude konať. Preto má, obrátene, záujem o to, aby sa súčasný poriadok čo najrýchlejšie rozpadol a začal vznikať nový, ktorý už bude existenciu Ukrajiny zohľadňovať.“

Na druhej strane väčšina komentátorov zdôrazňuje, že základná strategická zhoda záujmov zostáva: nezávislá Ukrajina, ktorá aj po uzavretí prímeria bude na seba viazať ruské vojenské kapacity, je zárukou, že sa Rusko nepokúsi o prielom na iných miestach východnej periférie Západu.

Preto je nutné hľadať nový modus vivendi, v ktorom Varšava rezignuje na pocit, že má do činenia s priateľom, a bude vzťah vnímať viac pragmaticky. Na to však potrebuje aj väčšiu asertivitu. „Nie je to tak, že už nemáme na Kyjev žiadne páky,“ hovorí Parafianowicz. „Oni nás potrebujú viac než my ich,“ pridáva Szeligowski.

Častým motívom je súhlas Poľska potrebný na proces prijatia Ukrajiny do EÚ. Politológ Przemysław Żurawski vel Grajewski však pred tým dôrazne varuje: „Proces vstupu Ukrajiny bude trvať donekonečna. Nikto zo západnej Európy ju tam v skutočnosti nechce. Ale radi vytvoria dojem, že za to môžu zlí Poliaci a ich iracionálne historické resentimenty. Do takejto situácie by sme sa nemali dať vmanipulovať.“