Do tried už po bakalárovi Nezrelosť na profesiu a Druckerovi učitelia „kandidáti“

Nebolo to až tak dávno, keď sa na prácu zdravotných sestier pripravovali dievčatá (a zriedkavejšie aj chlapci) v rámci stredoškolských štúdií na stredných zdravotníckych školách. Išlo o tradičné štvorročné štúdium s maturitou a po jeho skončení absolventi mohli hneď ako plne kvalifikované sestry nastúpiť do nemocníc alebo ambulancií.

No neplatilo to úplne stopercentne pre všetky sestry. V tom čase sa rozlišovali tri základné kategórie sestier: všeobecné zdravotné sestry, detské sestry a takzvané ženské sestry, pričom tie posledné dnes poznáme ako pôrodné asistentky.

Príprava na túto kategóriu sestier sa nikdy nediala v rámci štvorročného štúdia. Na tento odbor sa dalo prihlásiť len po úspešnom ukončení strednej školy (napríklad gymnázia) a štúdium sa uskutočňovalo v rámci dvojročného takzvaného nadstavbového štúdia, pričom sa tiež ukončovalo maturitou a vzdelanie bolo tiež považované za stredoškolské. Absolventky tohto štúdia boli teda vekovo staršie ako absolventky iných sesterských odborov.

Vek pre sestry

Hoci sa to nikde celkom explicitne neuvádzalo, základným dôvodom odlišnosti v štúdiu ženských sestier (pôrodných asistentiek) v porovnaní s inými kategóriami tejto profesie bol práve vek či akási vyššia zrelosť tých, ktoré sa chceli vydať na dráhu tejto profesie.

Bolo akosi prirodzené, že vstúpiť do sféry intimity žien, privádzania nových životov na svet, stáť tvárou v tvár rodičovstvu vyžaduje už vyššiu mieru zrelosti, dospelosti a dospelej empatie a že prihovárať sa žene vo veľmi chúlostivých chvíľach môže len dospelá žena, aj keď ešte len študentka zdravotníckej školy.

Je vlastne nepredstaviteľné, aby boli takýmto situáciám vystavené iné žiačky – pätnásťročné dievčatá, ktoré sú samy ešte deťmi. Sotva by zvládli sociálnu náročnosť komunikácie s tehotnými a rodiacimi matkami a sotva by tieto matky mali dôveru voči týmto deťom.

Jednoducho pre isté povolania, ktoré sú založené na vzťahoch s ľuďmi v špecifických situáciách, je potrebný určitý vek, schopnosť partnerskej komunikácie, medziľudskej dôvery a osobnej zrelosti tých, ktorí toto majú poskytnúť.

Napokon, v súčasnosti sa už kvalifikácia zdravotnej sestry získava štúdiom v neskoršom veku v rámci vysokoškolského vzdelávania s najskorším začiatkom vo veku, ako to vždy bolo u pôrodných asistentiek. Na štúdium či do sesterskej profesie sa potom dostávajú výlučne starší absolventi. Lebo napokon každá zo zdravotných sestier je či už počas štúdia, alebo, samozrejme, aj v profesii konfrontovaná s veľmi náročnými a intímnymi situáciami (umieranie a smrť, nahá telesnosť, bolesť atď.), s čím sa nedá profesionálne socializovať v detstve či ranej adolescencii. 

Dôvodom na posun zdravotníckych štúdií na neskorší vek teda nie je len akési znásobenie odborných poznatkov v profesii, ale aj vedomie, že do profesie je vhodnejšie vstúpiť v štádiu vyššej ľudskej zrelosti.

V zdravotníctve je ľudský a osobnostný aspekt výkonu profesie už dávno celkom jasný. No určite sa to nedá povedať o profesiách, ktoré sa týkajú školstva a vzdelávania. Tam akoby sme na túto stránku schopností pre výkon povolania úplne zabudli a ignorujeme ju. Existujú minimálne dva dobré príklady: jeden dlhodobý a druhý teraz zasial minister Drucker.

Detské učiteľky

Začnem tým prvým, dlhodobo pretrvávajúcim. Na Slovensku už takmer tridsať rokov existuje spor o tom, či učiteľkám materských škôl stačí stredoškolské vzdelanie (ktoré u nás existuje dodnes) alebo či by sa nemalo od nich vyžadovať vysokoškolské vzdelanie na úrovni bakalára. Tento spor má dlhodobú históriu, rôzne argumentačné línie, ktoré nechcem teraz opisovať.

Pripomeniem len to, že vlastne (okrem Česka) už ani nepoznám krajinu, kde by sa dalo začať študovať učiteľstvo pre materské školy v pätnástich rokoch. Ani tam, kde sa učiteľky nepripravujú na povolanie na vysokých školách (napríklad Rakúsko, Švajčiarsko), začínajú študovať v postsekundárnom štúdiu až po získaní maturity, teda približne v osemnástom roku života. Je to tak dokonca aj v rozvojových krajinách s vysokým nedostatkom učiteľov materských škôl, kde sa táto kvalifikácia dá v rôznych kratších či dlhších kurzoch (alebo aj v riadnom vysokoškolskom štúdiu) získať až po ukončení strednej školy.

Dôvod je totiž dosť prostý. Táto profesia sa prirodzene považuje za takú, na ktorú sa už pri príprave vyžaduje istá miera osobnostnej zrelosti a aspoň ranej dospelosti. A túto sotva možno očakávať od absolventov základných škôl, ktorí majú vstúpiť do prípravy na učiteľské povolanie v pätnástich rokoch, ako sa to deje u nás. A buďme úprimní, tá dospelosť, ktorú učiteľka potrebuje pre svoje plnohodnotné pôsobenie, nie je prítomná ani v osemnástom roku života čerstvých absolventiek stredných pedagogických škôl.

Ilustračné foto: TASR

Povedzme si jasne, o čo tu ide. Vonkoncom nie je podstatou povolania učiteľky materskej školy len to, že deťom dokáže pripraviť pekné vzdelávacie aktivity, že zvláda množstvá techník výtvarného vyjadrovania, že deti sprevádza na hudobnom nástroji, že je pohyblivá a s deťmi si fajn zacvičí. 

Nejde ani o to, že má naučenú učebnicovo zredukovanú psychológiu, pedagogiku a že pozná vzdelávací program materských škôl. Ide tu najmä o to, že je akýmsi mostom medzi rodičmi a deťmi, medzi životom dospelých a detí, medzi komunitou, v ktorej deti žijú, a životom v prostredí škôlky.

Učiteľka nie je komunikačným partnerom len pre deti. Je komunikačným partnerom rodičov, rodín a dospelých aktérov širšieho prostredia detí. No a týmto komunikačným kanálom sotva môže rozumieť ktosi, kto má pätnásť, šestnásť alebo aj osemnásť rokov. Môže sa síce o tom čosi učiť, ale nemôže tomu plnohodnotne rozumieť a už vonkoncom nemôže do takejto komunikácie ani dôveryhodne vstúpiť.

Inak povedané, sotva môže rodič nadobudnúť dôveru v oblasti výchovy svojho dieťaťa voči niekomu, kto je sám ešte dieťa. A všetci žiaci stredných pedagogických škôl týmito deťmi stále sú a s istotou viem povedať, že sú nimi aj na začiatku vysokoškolského štúdia, ak naň nastúpia, a teda sú nimi aj vtedy, keď nastúpia ako formálne kvalifikované učiteľky do materských škôl. A materská škola je paradoxne prostredím, ktoré možnosť osobnostného dozretia a profesijnej dospelosti ešte spomalí (znížený kontakt s dospelými), a niet sa čo diviť, keď verejnosť nepreukazuje príliš veľkú vážnosť tejto profesii.

Nie je teda iný a lepší dôvod na presun vzdelávania učiteliek materských škôl na vyšší stupeň (terciárny) ako ten, že povaha tohto povolania a príprava naň vyžadujú, rovnako ako u zdravotných sestier, určitú mieru osobnostnej a sociálnej zrelosti. Je to zapísané v samotnej podstate tejto profesie a je proti prirodzenosti, aby sme do toho zaťahovali deti.

Hotoví-nehotoví učitelia

V učiteľskom povolaní od primárneho stupňa vzdelávania u nás najmenej päťdesiat rokov platí, že doň vstupujú absolventi dlhších vysokoškolských štúdií (isté obdobie štvorročných, potom najmä päťročných). Takže hoci pri nástupe do praxe ešte isté obdobie budú oscilovať medzi študentskou a učiteľskou mentalitou, v zásade platí, že sa k deťom dostávajú už viac ako dvadsaťdvaroční ľudia stojaci celkom blízko sociálnej dospelosti, osobnostnej zrelosti a schopnosti byť dospelým vzorom pre deti i partnerom pre rodičov.

Na štúdiá na vysokú školu prichádzajú síce ako nedospelí a osobnostne sa len formujúci, určite však zrelší ako tí, ktorí sa pohybujú za múrmi stredných pedagogických škôl. Už sa dá s nimi baviť ako s dospelými a dokážu si reálne zobraziť učiteľskú profesiu z pohľadu dospelého. Kým sa ním stanú, trvá to istý čas, pričom ani tých päť rokov na fakultách nie je na túto cestu postačujúcich, no je to aspoň spoľahlivé východisko.

Učitelia kandidátiDrucker chce pustiť do škôl učiť aj bakalárov. Vyrieši to krízu s nedostatkom pedagógov?

Adam Takáč

Spoliehame sa na to, že absolvent nájde dobrého formálneho a neformálneho mentora a bude mať dostatok príležitostí na svoje osobnostné a profesijné dozretie. Vieme, že to bude individuálne, kratšie alebo dlhšie, ale môžeme si byť istí, že absolvent je vo veku, keď sa príležitostí dozretia dokáže chytiť samostatne, má na to dobrý základ a už aj viac životných skúseností vo svete dospelých.

No a vtom príde Drucker a spraví jednu vec: dá do pľacu zákon, ktorým oznámi, že kvalifikovaným učiteľom na základnej alebo strednej škole môže byť aj ten, kto ukončil štúdium po troch rokoch bakalárskeho štúdia. Dá mu síce špecifický status učiteľa kandidáta a podmienku pokračovať v štúdiu ďalšie dva roky, ale nech už je pomenovanie jeho pracovného zaradenia akékoľvek a nech mu aj dá podmienku na pokračovanie v štúdiu, „kandidát“ získava pracovnú pozíciu plnohodnotného učiteľa s pracovnou náplňou totožnou s každým iným učiteľom. Ide o zlý návrh a nepremyslené riešenie zúfalej situácie.

Veď už aj vrabce na streche si na Slovensku roky čvirikajú, že nám hrozí masívny úbytok učiteľov a že sa pomaly rútime do tragickej situácie. A rovnako roky vieme, ako sa tomu dá predísť a čo by bolo vhodné spraviť, aby sme tento proces pribrzdili, ak nie zastavili.

Vieme napríklad, že podmienkou získania a udržania kvalifikovaných učiteľov v školách je skvalitnenie ich pracovných podmienok, úprava pracovnej záťaže, motivujúce platové ohodnotenie, zlepšenie systému kvalifikačného a kariérneho rastu, ale aj nachádzanie alternatívnych ciest, ako získať učiteľskú spôsobilosť a ako umožniť ľuďom z iných profesií s vysokoškolským vzdelaním stať sa kvalifikovanými učiteľmi.

Na ničom takomto sa však doteraz poriadne nepracovalo, nechávali sme profesiu hniť. Vlády sa školstvom a učiteľstvom vlastne vôbec nezaoberali, odbory slúžia skôr Ondekovi a jeho aparátu ako samotným učiteľom, učiteľské profesijné združenia sa nedokázali zorganizovať do stavu, aby vedeli vyvinúť dostatočný tlak na riešenie problémov. A hoci nie sme jediná krajina na svete, ktorá zápasí s nedostatkom kvalifikovaných učiteľov, také trestuhodné ignorovanie ťažkostí, do ktorých sme sa dostali, sa vo vyspelejších krajinách azda ani nevyskytuje.

A tak učitelia kandidáti majú prispieť k zmierneniu vzniknutého marazmu. Čo dosiahneme? Nič. Formálne len to, že vykážeme viac kvalifikovaných učiteľov na školách, lebo študentom dáme status učiteľov. Ale kvalite školského vzdelávania nepomôžeme nijako, skôr naopak.

Kandidáti a Igor Hnízdo

Vraciam sa k tomu, čím som začal – z nezrelých ľudí ideme formálne urobiť učiteľov. Akokoľvek budú chcieť, rolu učiteľa sotva môžu zastávať plnohodnotne. Ich mentálne nastavenie je stále viac detské, študentské, k dospelosti ešte len smerujú. V pedagogickom vzťahu so žiakmi, staršími kolegami, s rodičmi to bude cítiť a nebude to dobré.

Nuž a vstup týchto „poloučiteľov“ do školských zborovní je ďalším podrazom pre všetkých kvalifikovaných učiteľov v teréne. Veď týmto krokom sa hovorí, že ide o profesiu, ktorá sa dá zvládnuť aj z polcesty štúdia. Chce ešte niekto viac počuť o tom, ako priklincovať chabý status učiteľov tam, kde teraz je?

Je úplne jedno, či počas troch rokov v rámci fakúlt mali títo „kandidáti“ dostatok kurzov na to, aby čo-to o vzdelávaní vedeli. Osobnostnú zrelosť im to nezabezpečí. No pravda je aj taká, že tých kurzov dosť nemali, dokonca mnohí ich nemali žiadne.

A keď šéfka Asociácie fakúlt pripravujúcich učiteľov a prorektorka Univerzity Mateja Bela Jarmila Kmeťová tvrdí opak, tak buď nepozná situáciu, alebo z nepochopiteľných dôvodov zavádza. A čudujem sa jej, že zo svojej pozície je schopná túto myšlienku podporiť, čo ju vlastne úplne diskvalifikuje.

Keďže v rámci bakalárskych štúdií sa študenti spravidla vôbec ešte nestretávajú s problematikou vyučovania svojich aprobačných predmetov, tak by sme do škôl ako náhradných učiteľov mohli vlastne poslať akéhokoľvek študenta po ukončení bakalárskeho štúdia, teda nielen učiteľského.

Ilustračné foto: TASR

Žiadna z učiteľských fakúlt nikdy nevytvárala študijné programy tak, že by boli zvažovali alternatívu vysielania študentov po troch rokoch štúdia na riadnu učiteľskú pozíciu. Úmyslom bolo len to, aby bakalári zvládli pozíciu pedagogických asistentov. Ani tých nie je dosť, neviem, prečo sa im neotvorila táto príležitosť.

Keď sme sa už „vďaka“ vládam ignorujúcim vzdelávanie dostali do krízovej situácie, tak hľadajme iné krízové riešenia, len nevpúšťajme do profesie nezrelých študentov. Dajme radšej šancu motivovaným dospelým ľuďom s vysokoškolským vzdelaním, ktorí majú vôľu a predpoklad byť učiteľmi.

Existujú aj príklady krajných riešení nedostatku učiteľov, ktoré sú vo svete známe a vyhýbajú sa skratkám. Spomeniem aspoň jeden z prostredia USA: dve percentá učiteľov základných a stredných škôl v celej krajine predstavujú vojenskí veteráni. Tí sú na učiteľské pozície pozývaní a pripravovaní v rámci osobitných programov na získanie pedagogickej kvalifikácie.

Sú atraktívni práve preto, že sú to zrelé osoby s veľmi cennými životnými skúsenosťami a zručnosťami potrebnými na prácu s deťmi. Takže nie saturácia učiteľských miest cez nezrelých študentov, ale cez ľudí, ktorí majú cez doterajšiu kariéru v sebe zakódovanú sebadisciplínu, prirodzené vodcovstvo, dlhodobú skúsenosť s riešením problémových situácií a cenný pohľad na svet založený na doterajšej bohatej životnej a pracovnej skúsenosti.

Ak mám v skratke na záver zhrnúť a okomentovať Druckerov nápad, tak asi takto: lepší Igor Hnízdo z Obecnej školy ako nesformovaný študent, ktorý veľmi ľahko môže skončiť ako Hnízdova predchodkyňa, učiteľka Maxová.