Reforma po balkánsky Druckerova politika predškolského vzdelávania

Typickou črtou Druckerovho pôsobenia v rezorte školstva je, že je úplne nepredvídateľné. Kroky, ktoré robí, nie sú súčasťou komplexnejšej stratégie, nezakladajú sa na princípoch systémových opatrení sledujúcich dajakú víziu, nevieme, čo, kedy a ako urobí.

Jeho dvojročná kariéra v ministerskej pozícii prešla pozoruhodným vývojom a prerodmi: najprv to malo byť plynulé nadväzovanie na predchádzajúce reformy, to sa následne zmenilo na „nežnú revolúciu“ v školstve, aby sme vzápätí boli svedkami „najväčšej reformy vzdelávania za posledných dvadsať rokov“.

Keďže v pozadí týchto skokov a prerodov niet žiadnej ucelenej stratégie, tieto prerody sú len zrkadlom toho, ako sa v Druckerovej hlave postupne za dva roky skladá obraz o školstve, o ktorom predtým vlastne nič nevedel, ako sa v tej hlave mení mozaika toho, čo považuje za podstatné či menej podstatné, a ako a kto mu v istých chvíľach predkladá návrhy toho, čo a ako by mal politicky presadiť alebo vykonať.

Koalícia schválila Druckerovu reformuČo všetko sa v školstve zmení a ako budú ďalej fungovať cirkevné a súkromné školy (otázky a odpovede)

Adam Takáč

Politika ad hoc

Kde niet ucelenej stratégie, tam niet ani reformy, tobôž nie „najväčšej“. To, čo sa nám v mene čerstvo prijatých zmien v školstve ponúka, je síce košatá, ale úplne nesystémová mozaika opatrení v rôznych segmentoch vzdelávacieho prostredia. Sú to zmeny typu ad hoc. Čosi v predškolskom vzdelávaní, niečo v sieti základných škôl, samostatné opatrenia v rámci stredných škôl, pár zásahov do vysokého školstva, zmenám sa nevyhlo ani celoživotné vzdelávanie.

Okrem všeobecných vyhlásení o tom, že všetko toto dajako prispeje k zlepšeniu kvality vzdelávania na Slovensku, neexistuje žiadny systémový spoločný menovateľ, ktorý by bol uveriteľným a spoľahlivým argumentom, že sa tak naozaj môže stať. 

Dovolím si predvídať, že sa tak ani nestane. Chýbajú totiž dobré argumenty nielen pre celok zmien, ale dokonca aj pre mnohé tie jednotlivosti, ktoré Drucker prináša.

Ilustrovať to budem len prostredníctvom segmentu predškolského vzdelávania.

Tam prišla (či vlastne kde sa vzala, tu sa vzala) jedna zásadná novinka, totiž postupné zavádzanie povinného predškolského vzdelávania už od veku troch rokov, a boli sme svedkami aj pozoruhodných kotrmelcov týkajúcich sa kvalifikácie učiteliek v materských školách.

Oba tieto body sú celkom dobrým svedectvom toho, ako asi Drucker pracuje a aké vlastnosti má jeho „vzdelávacia politika“.

Bod jeden: Povinné predškolské vzdelávanie od troch rokov

S ničím takým, ako je povinné vzdelávanie detí už od troch rokov, sa u nás v predchádzajúcich obdobiach nepracovalo, táto idea nikdy nebola súčasťou žiadnych strategických vízií rozvoja predškolského vzdelávania na Slovensku. Nie je to dokonca ani stav, ktorý by charakterizoval kvalitné vzdelávacie systémy v Európe alebo tie, ktoré by boli súčasťou oficiálnych odporúčaní európskych štruktúr na skvalitňovanie národných systémov predškolského vzdelávania v európskych krajinách.

Je to Druckerova sólo jazda na drevených kolesách. Tu by totiž naozaj bolo stačilo pokračovať v tom, na čom existovala všeobecná a dobrá zhoda, že ideme dôsledne urobiť: pokračovať v dôslednom naplnení stratégie povinného vzdelávania detí rok pred nástupom školskej dochádzky a v úplnom zabezpečení dostupnosti predškolského vzdelávania mladších detí bez uvalenia povinnosti predškolského vzdelávania.

Ani jedno z týchto už začatých a dobre zdôvodnených opatrení zavedených dávnejšie pred príchodom Druckera ešte nemáme dotiahnuté do úspešnej realizácie a on prichádza s niečím, o čom tu nikdy nebola seriózna reč.

Sledovať jeho snahu obhájiť tento krok je celkom utrpením. Zdôrazňuje, že tu nejde o povinnosť navštevovať materskú školu – že je to vlastne len povinnosť rodičov, ak majú aspoň výučný list (pár dní pred prijatím zákona to mala byť maturita), vzdelávať svoje deti doma a že do škôlky musia dať deti len tí rodičia, ktorí túto podmienku nesplnia. Tí ostatní do škôlky deti dať môžu, ale ani nemusia.

Chápem, že v pozadí je odhodlanie pomôcť tým deťom, ktoré pochádzajú z rodín s nízkym intelektuálnym a sociálnym kapitálom. Ale toto sa viaže aj na súčasný stav, keď máme povinné vzdelávanie päťročných detí, pričom už aj v tomto prípade v systéme materských škôl nemáme asi päť percent celej populácie päťročných, a to práve tých, ktoré by z neho mali najväčší osoh.

Druckerov nápadPovinná škôlka od troch rokov vyvoláva aj u Rómov veľa otázok. Vyžiada si hlavne peniaze

Jana Holubčíková

Namiesto doriešenia súčasného stavu sa však Drucker odhodlal zaviesť novinku s pochybným dosahom. Hoci tých detí, ktoré budú „povinné vzdelávanie“ absolvovať doma s rodičmi, nebude až tak veľa (aj bez povinnosti ich je väčšina v materských školách), bude toto „povinné domáce predškolské vzdelávanie“ čisto fiktívne.

Neexistuje totiž žiadny spoľahlivý mechanizmus podpory „vzdelávacích kapacít“ rodičov a domácností, kontrolný mechanizmus dosahu takéhoto vzdelávania na deti, ktorý by predpokladal akési štandardy, neexistuje žiadna idea rozsahu a objemu povinného predškolského vzdelávania bez ohľadu na to, či sa deje v materských školách alebo doma.

Čo sa teda zmení pre deti, ktoré sa budú akože povinne vzdelávať rodičmi v domácom vzdelávaní? Som si úplne istý, že vôbec nič. Ich život a existencia v domácom prostredí s mamou alebo otcom budú presne také isté ako doteraz.

Čo sa teda zmení pre deti, ktoré sa budú akože povinne vzdelávať rodičmi v domácom vzdelávaní? Som si úplne istý, že vôbec nič.

Polepší si však školská administratíva, ministerské či vládne štatistiky. Do medzinárodných štatistík si vykážeme vyššie percento detí zaradených do predškolského vzdelávania a zaradíme sa ako v poradí tretí štát v Európe (popri Maďarsku a Francúzsku), ktorý má zavedené povinné predškolské vzdelávanie od troch rokov. Súčasne si však nemôžeme byť celkom istí, že do materských škôl dostaneme tie deti, ktoré tam naozaj chceme a potrebujeme mať.

Celé mi to veľmi pripomína akúsi balkánsku cestu vzdelávacej reformy. Zhodou okolností práve v súčasnosti pôsobím ako expert Európskej únie pri reforme predškolského vzdelávania v Bosne a Hercegovine. V európskych porovnávacích štatistikách a parametroch to tam vlastne na prvý pohľad nevyzerá zle. Strategické vízie sú ambiciózne, zákony o predškolskom vzdelávaní vypovedajú o dobrom nastavení predškolského vzdelávania. A vidíme v nich aj povinné predškolské vzdelávanie rok pred začatím riadnej školskej dochádzky.

No zo svojej pozície mám povinnosť a možnosť vidieť a poznať zákulisie, teda reálny stav predškolského vzdelávania v danej krajine. Realita povinného vzdelávania je v skutočnosti minimalizovaná, často sa realizuje pro forma, skutočný efekt je veľmi otázny, ako medzinárodní experti sme tam teraz nato, aby sme sa pokúsili situáciu zlepšiť. No a obávam sa, že s Druckerovým povinným predškolským vzdelávaním zavádzame pro forma balkánsku vzdelávaciu politiku.

Bod dva: Kvalifikovanosť učiteliek materských škôl

Ako jeden z tvorcov kapitoly o vzdelávaní v pláne obnovy a odolnosti som pocítil reálnu nádej a šancu, že sa nám konečne podarí vyrovnať vyspelému svetu tým, že ako kvalifikačnú požiadavku na výkon učiteľskej pozície v materských školách zavedieme vysokoškolské – bakalárske vzdelanie.

Do plánu obnovy sme to zakomponovali veľmi citlivo, s akceptovaním stredoškolského vzdelania pre učiteľky s dlhšou praxou, s pozvoľným dopĺňaním si vzdelania tých učiteliek v praxi, ktorých sa to týka, ako aj s plným vedomím skutočnosti, že to nebude také náročné, keďže už viac ako polovica učiteliek materských škôl má práve takéto vzdelanie.

Súčasne sme chceli dosiahnuť aj taký stav, aby sa v materských školách vytvárali aj pracovné pozície s nižším ako vysokoškolským učiteľským vzdelaním, teda napríklad v podobe asistentov učiteliek, ktorí by prevzali niektoré ich povinnosti, pričom by bola jasná deľba práce vo výkone všetkých potrieb, ktoré predškolská starostlivosť a vzdelávanie vyžaduje a potrebuje.

Toto všetko sa plánovalo v súlade s tým, aká je dlhodobá vízia predškolského vzdelávania na Slovensku prinajmenšom v odbornej komunite, ako aj v súlade so zásadnými princípmi stratégie podpory kvality ranej starostlivosti a predškolského vzdelávania formulovanými európskou vzdelávacou politikou.

Prvá rana tomuto plánu najprv prišla od Druckerovho predchodcu, exministra a súčasného poslanca KDH Horeckého. Z čista-jasna sa tohto plánu zriekol, nahrádzajúc ho pofidérnymi riešeniami povinného inovačného vzdelávania všetkých učiteliek materských škôl a spievaním ód na stredné pedagogické školy. Situácii teda vôbec nepomohol, naopak, zhoršil ju.

Predškolské vzdelávanieHoreckého neúspešná skúška zrelosti

Branislav Pupala

No a keď sa kormidla ujal Drucker, pri vytváraní ad hoc veľkej reformy sa zahryzol aj do tejto oblasti. A tu sme naozaj videli zvláštne a pozoruhodné tance. Ich základným motívom zrejme bolo dajako rafinovane vykorčuľovať zo záväzkov v pláne obnovy, a teda súčasne mať (ale aj nemať) učiteľky materských škôl s vysokoškolským vzdelaním. Keďže tento nápad bol stiahnutý, k nemu len stručne, aby sme videli, ako „systémovo“ Drucker premýšľa.

Ten návrh bol skutočne šalamúnsky, taký, aký by ste nenašli nikde na svete a ktorý by ste ani nikomu na svete nevedeli vysvetliť a zdôvodniť. Vytvoril dve kategórie učiteliek (teraz sa podržte): tzv. učiteľky materských škôl a tzv. učiteľky predprimárneho vzdelávania! Hoci fakticky ide o synonymá, na Slovensku to malo byť takto: jedny z nich by mali bakalárske vzdelanie, tie druhé by mali vzdelanie stredoškolské. A obe skupiny by robili to isté, bez ohľadu na stupeň vzdelania a rozdiel v pracovných dispozíciách.

Možno sa len dohadovať, o čo Druckerovi išlo. S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o stratégiu, ako terminologickou hrou okabátiť plán obnovy a odolnosti, kde by sa dalo deklarovať, že učiteľky materských škôl majú vysokoškolské vzdelanie. Tá druhá kategória, bez vysokoškolského vzdelania, by pokojne mohla ostať zamlčaná.

S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o stratégiu, ako terminologickou hrou okabátiť plán obnovy a odolnosti, kde by sa dalo deklarovať, že učiteľky materských škôl majú vysokoškolské vzdelanie.

Reakcie na tento šalamúnsky nápad nedali na seba dlho čakať, čo bol možno jeden z dôvodov, prečo ho Drucker napokon nepredložil. A už sa len zviezol na tom, čo bolo pripravené Horeckým: ďalšia rezignácia na definitívne zvýšenie kvalifikačnej požiadavky na učiteľky materských škôl, vyžadovanie tohto vzdelania len pre učiteľky, ktoré pracujú s deťmi rok pred nástupom do základnej školy, a povinnosť materskej školy zamestnávať aspoň jednu učiteľku s bakalárskym vzdelaním. Bez toho, aby sa obsah jej práce a zodpovednosti odlišoval od tých, ktoré takéto vzdelanie nemajú.

Už je len otázka, ako bude Druckerovi toto riešenie sedieť so stavom, keď zavádza povinné predprimárne vzdelávanie detí od troch rokov a keď plán obnovy a odolnosti vyžaduje, aby vysokoškolské vzdelanie mali učiteľky, ktoré realizujú povinné predprimárne vzdelávanie, čo budú teraz vlastne všetky.

Tak ako sa v normálnom svete už dávno nediskutuje, či učitelia základných škôl majú mať vysokoškolské vzdelanie, nediskutuje sa o tom už ani pri učiteľoch materských škôl. Minimálne bakalárske vzdelanie je absolútne bežnou normou. A tá dokonca už dávno platí aj na spomínanom Balkáne. To, na čom v tejto oblasti dnes pracujeme v Bosne a Hercegovine, je, ako toto vysokoškolské vzdelanie skvalitniť a zlepšiť, aby sa čo najviac priblížilo kritériám kvality, ktoré sa presadzujú v Európskej únii (a v celom svete). Tá cesta bude síce dlhá, ale nespochybniteľná. Slovenská vzdelávacia politika, teraz na čele s Druckerom, zase ostáva na chvoste.

Legenda o stredných školách

Vyhýbať sa tejto ceste tak, že sa donekonečna odvolávame na kvalitné vzdelávanie na stredných pedagogických školách (je jedno, či na úrovni stredoškolského alebo vyššieho odborného vzdelania), je scestné. Toto možno platilo pred viacerými desaťročiami, dnes je to už len legenda. Pochybujem, že niekto z tých, ktorí politicky obhajujú tieto stredné školy, má o nich hlbšiu vedomosť a pozná trebárs ich školské vzdelávacie programy.

Ponechajme teraz stranou to, že štát chybne kategorizoval odbory učiteľstva v sústave stredoškolských odborov a do jedného vreca skupiny odborov učiteľstva napchal aj sociálnu prácu, animáciu voľného času či opatrovanie seniorov.

Všímajúc si len odbor, ktorý pripravuje učiteľky materských škôl, uvidíme, že učebné plány týchto škôl replikujú polstoročie staré predmety, že svojou skladbou ešte kopírujú vzdelávacie programy materských škôl z komunistických čias, že ani ich štátny vzdelávací program nedokáže reagovať na aktuálne potreby a politiky ranej starostlivosti a predškolského vzdelávania a že ich učebný plán nijako nezareagoval na zásadné zmeny vzdelávacieho programu pre materské školy, ktoré sa zaviedli v poslednom desaťročí.

Ani vek žiakov stredných pedagogických škôl, ani systém stredoškolského vzdelávania nezodpovedajú potrebám kvalifikačnej prípravy súčasnej a budúcej generácie učiteliek materských škôl. Odvolávať sa na to, že dobre žiakov pripravia na prax, nie je postačujúce. Zvládnutie rutín je síce pôsobivé, ale dnes výrazne nepostačujúce.

Sám dlhé roky pracujem na vysokej škole s absolventkami týchto škôl. Iste, vedia, ako si pekne napísať prípravu, zahrajú na hudobnom nástroji, sú hravé a majú osvojený široký repertoár didaktických hier, pesničiek, básničiek, výtvarných techník pre deti. A majú naučených aj pár pekných „teoretických fráz“. Úplne im však chýba analytickejší pohľad na to, čo a prečo robia, ich odbornému profilu úplne chýba kritické myslenie, poznanie širších súvislostí životov detí v súčasnom svete, pripravenosť na prácu s rodičmi či v komunite dospelých. Stredoškolské vzdelanie toto neposkytovalo, neposkytuje a ani nebude vedieť poskytnúť, aj preto sa už dávno presunulo na vysokoškolskú úroveň.

Do tried už po bakalároviNezrelosť na profesiu a Druckerovi učitelia „kandidáti“

Branislav Pupala

Balkánske afirmácie

Rozumiem učiteľkám materským škôl so strednými školami, ktoré obhajujú svoje vzdelanie, lebo sa dotýka ich identity a požiadavku na vysokoškolské vzdelanie chápu ako urážku svojej kvalifikácie.

Rozumiem logike tých, ktorí nechcú vysokoškolsky vzdelané učiteľky v materských školách len preto, že sú o čosi drahšie.

Napokon rozumiem aj stredným pedagogickým školám, ktorých legenda by zrejme utrpela, aj keď sa vôbec nemajú čoho báť, keďže pedagogických pracovníkov so stredoškolským vzdelaním (asistentov) vzdelávací systém potrebuje ako soľ.

Sú mnohé krajiny (medzi nimi aj tie balkánske), ktoré si stredné pedagogické školy ponechali aj po prechode prípravy učiteliek materských škôl na univerzity, keďže dobre saturujú potrebné asistentské pozície.

Čomu však nerozumiem, sú reformné tančeky Druckera a jeho tímu. Prichádza s nepredvídateľnými nápadmi, s nesystémovými návrhmi, ktoré sú dnes také, zajtra onaké, a môžeme sa vlastne len dohadovať, aká situácia je aktuálna.

Niet priestoru na reakciu, na diskusiu a ani my, ktorí sa profesijne dajako dotýkame vzdelávacej politiky, netušíme, čo sa tu vlastne chystá.

Ak som už spomenul Balkán, tak všetci vieme, že predseda tejto vlády Fico je k danej oblasti politicky veľmi afirmatívny. No nepredpokladal som, že ho cez vzdelávaciu politiku istým spôsobom bude nasledovať aj minister školstva.