„PISA šok“ Bez prekvapenia a bez riešenia

Nie je nič nezvyčajné, že hneď po zverejnení výsledkov PISA nasleduje v krajinách, ktoré zaznamenajú pokles v rebríčku, takzvaný „PISA šok“. Vzápätí sa na chvíľu zobudí verejnosť, odborná komunita i politici, ktorí formulujú príčiny poklesu, a navrhujú opravné či reformné opatrenia.

Treba dodať, že „PISA šok“ zažili a artikulovali aj krajiny, ako je Estónsko, ktoré s prekvapením a bez jemu úplne jasných príčin vystreľuje najvyššie z európskych krajín. Takýto „šok“ Estónsko, samozrejme, nemusí trápiť. Skôr môže prekvapiť, že sa napriek zjavne úspešnej pozícii zase odhodláva k reforme vzdelávacieho prostredia, veď aj to, čo je dobré, treba zlepšiť.

Vyzerá to tak, že Slovensko najväčší PISA šok zažíva práve teraz: poklesom výkonu žiakov v troch doménach gramotnosti sme zarazení.

Nasvedčujú tomu rázne vyjadrenia ministra školstva Tomáša Druckera, rýchle komentáre novinárov, vyjadrenia expertov, vzdelávacích aktivistov. Šokové správanie je zmäkčované konštatovaniami, že zlými výsledkami ani nie sme veľmi prekvapení a že sa to dalo čakať.

Generalizovaný odkaz je, že vzdelávací systém zlyháva, do sveta vstupuje zle vybavená generácia detí, učitelia vlastne nevedia moderne učiť, matematika, jazyk, prírodné vedy sú vo vzdelávaní nastavené zle a máme málo financií. A je tu silné odhodlanie a dôvody systém reformovať, lebo veď vieme, kadiaľ vedie tá správna cesta.

Hypotézy nestačia

Na to, aby sme vedeli, že so vzdelávacím systémom nie je naozaj všetko v poriadku, však nepotrebujeme výsledky PISA testovania, to predsa vieme všetci už dosť dávno a argumentačne to teraz netreba pokrývať. PISA výsledky len do tej mozaiky zapadajú a vytvárajú akýsi podporný argument, že čosi dosť pokrivkáva.

No všetko to, ako vysvetľujeme náš výsledok v samotnom tomto testovaní, sú zatiaľ len dohady, hypotézy a špekulácie, do ktorých každý vkladá svoju víziu toho správneho a akurátneho vzdelávania.

Zatiaľ asi jediné, čo dokážeme univerzálne z celého posledného kola testovania PISA spoľahlivo čítať, je to, že vzdelávanie naprieč celým svetom zasiahla pandémia.

Neexistuje totiž zatiaľ žiadne komplexné vysvetlenie toho, čo zapríčiňuje takú alebo onakú pozíciu konkrétnej krajiny v tomto medzinárodnom rebríčku. A aby sme boli pokojnejší, týmto vysvetlením nedisponujú ani tie krajiny, ktoré sú v rebríčku úspešné. Tie sa tiež len domnievajú a odhadujú, čo asi zapríčinilo ich úspech.

Ono je to tak, že zadávateľ testovania (OECD) síce dodá výsledky, no vysvetlenia príčinných vzťahov a súvislostí ponecháva na samotné krajiny a ich schopnosti sa s údajmi popasovať: lepšie, horšie alebo aj nijako.

Zatiaľ asi jediné, čo dokážeme univerzálne z celého posledného kola testovania PISA spoľahlivo čítať, je to, že vzdelávanie naprieč celým svetom zasiahla pandémia. Všeobecný pokles výkonov detí všade na svete je toho jasným dôkazom.

Na úrovni jednotlivých krajín sú rôzne odchýlky možno spôsobené tým, ako účinne sa vedeli vyrovnať s náhradnými spôsobmi vyučovania s ohľadom na cieľové skupiny žiakov, ich možnosti a potreby a či a ako dlho boli vôbec tieto náhradné spôsoby vzdelávania realizované.

Na Slovensku by to potvrdzovalo opodstatnenosť výstražných upozornení vyskytujúcich sa od začiatku pandémie smerom k ministerstvu školstva, že istým skupinám detí (najmä v sociálne vylúčených komunitách) sa takéto vzdelávanie nedostáva v potrebnej podobe, ak vôbec. No už v tejto chvíli sa pohybujeme v rovine nepresných odhadov, hypotéz o tom, ako možno výraznejší pokles výkonov slovenských žiakov čítať, aj keď úvaha smerujúca práve k deťom zo sociálne slabších prostredí je voči výsledkom PISA jednou z najrelevantnejších.

Skryté vrstvy príčin

Zatiaľ som sa stretol iba s jedným jediným expertným stanoviskom, ktoré seriózne upozornilo na skutočnosť, že pri interpretácii výsledkov PISA treba byť obozretný a že hypotézy nemožno stavať len v tej rovine, že vina je výlučne na strane škôl a vnútri vzdelávacieho systému.

Práve v denníku Postoj analytik Róbert Chovanculiak pred pár dňami poukázal na to, že v hre sú omnoho širšie faktory, ktoré idú za školu, za vzdelávací systém a nemajú veľa spoločné s obsahom či spôsobmi vyučovania.

Ide najmä o faktory demografické, kultúrne a sociálne, ktoré napríklad berú do úvahy, aká je populačná štruktúra práve testovaných detí, ako sa táto štruktúra v čase mení a ako súvisí s pohybom vo vzdelávacích výkonoch počas jednotlivých testovacích fáz.

V hre sú omnoho širšie faktory, ktoré idú za školu, za vzdelávací systém a nemajú veľa spoločné s obsahom či spôsobmi vyučovania. Ide najmä o faktory demografické, kultúrne a sociálne.

Jedna z takýchto analýz napríklad v susednej Českej republike ukázala, ako poklesy vo výsledkoch PISA korešpondovali s tým, komu sa rodili deti 15 rokov predtým, ako nastupovali jednotlivé vlny testovania, keď dochádzalo k poklesu pôrodnosti s tým, že na svet privádzali deti mladé rodiny s nižším sociálnym a vzdelanostným statusom.

V hre je v našich podmienkach, samozrejme, otázka, aký dosah na celkové výsledky vzdelávania má pomerne objemná rómska populácia, ktorá má na výsledky takýchto testovaní podobný vplyv ako imigranti v iných krajinách, čo však nie je predmetom rozsiahlych analýz. Existuje ďalší rad skrytých mimoškolských faktorov, ktoré do výsledkov PISA vstupujú, a preto je naozaj namieste nerobiť z nich unáhlené závery.

V hre je aj motivácia detí k takémuto testovaniu, zručnosti v testovacích procedúrach, nepriamy vzťah testovania k tomu, čo sa deti v škole reálne učia, a mnoho ďalšieho.

Čítajte tiež

Zachovajme chladnú hlavu Ako PISA výsledky môžu skresľovať realitu o našom školstve

Róbert Chovanculiak

Celkové hodnotenie slovenských žiakov vyznieva trochu inak, ak sa ho pokúsime rozmeniť na drobné.

Čo zachráni reforma

Vo verejných diskusiách samozrejme často zaznieva, že zlepšenie príde po reforme vzdelávania. Najmä po tej, ktorá sa teraz rozbieha na základných školách. Nuž aj tu sme len v rovine hypotézy, navyše veľmi pokrivkávajúcej.

Najprv len všeobecný poznatok. Poznám len jednu krajinu, a tou je Portugalsko (netvrdím, že neexistujú aj iné), kde sa rapídne zlepšenie PISA výsledkov presvedčivo viazalo na reformu obsahu vzdelávania.

Podotýkam, že išlo o reformu v minulom desaťročí a mala presne opačnú stratégiu, než má tá naša súčasná: zamerala sa na systematickú a náročnú prácu s poznatkami v jednotlivých vzdelávacích disciplínach, zásadným spôsobom zlepšila učebnicovú kultúru a sústredila sa na spoľahlivé a účinné testovanie žiakov.

Tá naša reforma stále nemá jasné a detailné realizačné kontúry, nesprevádzajú ju učebné a podporné metodické materiály, nevieme nič o hodnotení výsledkov žiakov, nabieha akoby veľmi opatrne, s čistou vierou a nádejou, že sa zlepšia výsledky PISA.

Nuž a tie pri naplánovanom postupe môžeme očakávať najskôr tak o jedenásť až dvanásť rokov, pričom nikto nevie zaručiť, či to bude úspech, lebo rovnako to môže byť aj veľké fiasko.

O čomsi napovedá aj úspech ázijských krajín v PISA testovaní, kde je vzdelávacia kultúra vlastne nekompatibilná s tým, čo západný, a teda aj ten náš mainstream zvykne považovať za kvalitné vzdelávanie.

Stratená generácia

V úvahách, argumentáciách a očakávaniach zlepšení robíme ešte jednu veľkú chybu. Chceme zmeniť to či ono, aby sme sa v budúcnosti zlepšili. Lenže my máme tu a teraz 35 percent negramotných šestnásťročných mladých ľudí.

A predstavovať si, že tie deti po reforme budú na tom lepšie, by stále malo znamenať, že ešte ďalšie roky budeme zo vzdelávacieho systému vypúšťať takýto objem negramotnej populácie (áno, negramotnej, lebo dnes nie je negramotnosť neschopnosť sa podpísať, ale nedosiahnutie najnižšej úrovne práce s textom).

Riešime vlastne vzdialenú budúcnosť a nechávame bez povšimnutia plávať životom tých, ktorí nerozumejú základnému nástroju našej existencie, teda textu.

Chceme zmeniť to či ono, aby sme sa v budúcnosti zlepšili. Lenže my máme tu a teraz 35 percent negramotných šestnásťročných mladých ľudí.

Kto sú tie deti? Kde ich máme? Čo s nimi dokážeme robiť? Ako im vieme hneď teraz pomôcť? Poznáme odpovede na tieto otázky? Máme pripravené riešenia, ako pracovať s negramotnou mladou populáciou? Čo majú robiť stredné školy, kde tie deti teraz sú? Čo vlastne čaká vysoké školy?

Toto sú otázky, s ktorými sa teraz musíme potrápiť a ktoré si teraz musíme klásť. Ide napríklad o náročnú výzvu pre oblasť stredoškolského vzdelávania, o kompenzačné programy podpory gramotnosti v rámci mládeže i mladej dospelej populácie, ako aj o zreálnenie predstavy o tom, ako vôbec vyzerá štruktúra a profil mladej populácie blížiacej sa k dospelosti a povedzme aj k volebným urnám.

Tu nepomôžu kolosálne reformné sľuby, ale adresné opatrenia s presným cieľovým zamierením.