Týždenný výber Evy Čobejovej | Žilinkovi netreba budovať pomník, ale jeho zápas s Ficom je vcelku vzrušujúci

Bolo to o to prekvapujúcejšie, že ten človek bol z jeho blízkeho prostredia – a Vladimír Mečiar očakával, že Michal Kováč by mu mal byť do smrti zaviazaný, že z neho urobil niekoho, prezidenta nového štátu.

Keď mečiarovci s pomocou SDĽ zvolili Kováča v parlamente za prezidenta, javil sa ako lojálny, až submisívny človek.

Michal Kováč nemal silnú charizmu, bol to dlhoročný člen komunistickej strany, nevýrazný bankový úradník, taká sivá myška, ktorý občas svojimi rečníckymi výkonmi vzbudzoval úsmev.

Najprv ako prezident nepožíval veľkú vážnosť, jeho prezidentský pátos vzbudzoval občas až pocity trápnosti, občas ho človeku bolo dokonca ľúto. Dostal sa na post, na ktorý mu chýbalo veľa talentov.

Ale napokon sa ukázalo, že jeden talent má, že je oveľa odolnejší, ako sa javilo.

Všetkých prekvapil, keď v roku 1994 predniesol v Národnej rade správu o stave spoločnosti a tvrdo kritizoval spôsob vládnutia V. Mečiara. On sám neskôr priznal, že vôbec nečakal, že by jeho prejav mal viesť až k pádu vlády. Že asi ani nedocenil hneď význam svojich slov.

Mečiar to zobral ako zradu, ktorú treba potrestať. Potom prišiel únos Kováčovho syna, ponižovanie a snahy prezidenta odstaviť.

No čím zúrivejšie Mečiar útočil, tým viac sympatií si tento nenápadný muž získaval. Dokonca aj mnohí Mečiarovi priaznivci pripúšťali, že nevyberanými útokmi na prezidenta škodil Mečiar najmä novému štátu, nie samotnému Kováčovi. Toho akoby tie súboje boli zoceľovali.

Michal Kováč vytrval vo svojom úrade až do konca a odchádzal ako úctyhodný muž.

Bolo zjavné, že je to človek, ktorý túži po moci.

Potom sme zažili niečo podobné v čase, keď bol tretíkrát premiérom Robert Fico. Vtedy prekvapivo zostavil vládnu koalíciu aj vďaka Bélovi Bugárovi, šéfovi Mosta-Híd. Pre mnohých voličov bugárovcov to bol šok a brali ako zradu, že Bugár bol ochotný vládnuť s Ficom.

Ale potom prišiel rok 2018, vražda Jána Kuciaka a jeho snúbenice, masové protivládne protesty, napätie v spoločnosti eskalovalo, už to bolo nebezpečné. A vtedy aj vďaka politickým skúsenostiam Bélu Bugára sa napokon podarilo dotlačiť Roberta Fica k demisii. Béla Bugár akoby bol spravil malý reparát a dnes je vcelku rešpektovaný človek, hoci vlastnú stranu doviedol k zániku.

No a teraz je tu generálny prokurátor Maroš Žilinka, ktorý akoby obrátil list a začína hrať novú a vcelku aj riskantnú hru.

V posledné roky si nezískal výkonom svojej funkcie veľkú vážnosť. Bolo zjavné, že je to človek, ktorý túži po moci a bol ochotný urobiť preto rôzne kompromisy aj nepekné veci.

Vyzeralo to, že si svoj post aj užíva, ale čoraz viac ostával sám a bol čoraz menej čitateľný a predvídateľný.

A zrazu sa práve tento muž – dosť neočakávane – stal akýmsi symbolom odporu k Ficovej politike podriadiť si všetko, aj nezávislé inštitúcie, aj prokuratúru a súdy.

Niektorí tvrdia, že Žilinkov vzťah ku koalícii sa zmenil preto, že mu v parlamente neschválili vysokú doživotnú rentu. Ale vyzerá to na príliš jednoduché vysvetlenie.

Možno je to skôr v jeho komplikovanej povahe, Fico jednoducho zasiahol v Žilinkovi niečo, čo ho naštartovalo vymedziť sa.

Spor so žilinským prokurátorom vyzeral najprv nepodstatne, ale prokurátor Tomáš Balogh mal možno pocit, že je jeho šéf Žilinka na kolenách, že ho ľahko porazí a poníži.

No Žilinka začal bojovať.

Žilinka sa nechce dať ponižovať Ficovými mladými vlkmi Glückom a Kaliňákom.

Zrazu bolo vidieť v parlamente iného muža, akoby ho zrazu ten nový súboj s Ficom a spol. začal aj baviť. Prišlo viacero prekvapujúcich krokov, ktoré koalíciu museli rozladiť.

A určite sa Žilinkova motivácia nedať sa ponižovať napríklad Ficovými mladými vlkmi (Richard Glück, Erik Kaliňák) zvýšila po tom, čo sa v spore so žilinským prokurátorom Baloghom, ktorého chcel odvolať, postavila na jeho stranu Rada prokurátorov SR.

Tá dokonca skonštatovala, že krajský prokurátor „Tomáš Balogh svojím konaním spôsobil prokuratúre značné reputačné škody označované v médiách ako vojna prokurátorov“.

Žilinku to zjavne začalo baviť. Smer sa pokúšal politicky ho ponížiť na brannobezpečnostnom výbore, kde ho chcel konfrontovať Richard Glück.

A potom sa v parlamente v priamom prenose odohral konflikt s premiérom. Fico vykričal Žilinkovi, že aj jeho vinou sedí Daniel Bombic už sedem mesiacov vo väzbe.

Generálny prokurátor pokojne kontroval, že o väzbe Bombica rozhodujú súdy a nie prokuratúra a polícia.

Pre Fica nie je príliš komfortné, aby mal v generálnom prokurátorovi úhlavného nepriateľa.

Žilinka kritizoval koalíciu aj za to, že v skrátenom legislatívnom konaní chce zrušiť Úrad na ochranu oznamovateľov. A zastal sa predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana, ktorý prišiel osobne naliehať na poslancov, aby dovolili jedného ústavného sudcu, a ktorého koalícia nebrala veľmi na vedomie.

Dá sa predpokladať, že tieto spory sa budú stupňovať.

Pre Roberta Fica nie je príliš komfortné, aby mal v generálnom prokurátorovi úhlavného nepriateľa. Ten má totiž v rukách nástroje, ktorými mu dokáže skomplikovať vládnutie. Veľmi potreboval mať na tomto mieste ústretového človeka, ktorý mu pôjde na ruku, a nie čudáka, ktorý mu teraz s radosťou bude robiť rôzne zlomyseľnosti, napríklad hrať sa s podozrením, že premiér zneužíva finančnú správu proti rodine Šimečkovcov. Podobných drobných príležitostí bude mať Žilinka dostatok.

Kolega Marek Vagovič napísal o Žilinkovi celú knihu a pripomenul, že Žilinkovi netreba stavať pomníky, keď sa smeráci teraz na Žilinku sťažujú. Päť rokov im totiž kryl chrbát, akurát sa im teraz odcudzil a robí im zle...

Iste, o pomníky tu nejde, tie stavajme iba naozajstným hrdinom, ale tento zápas je aj tak zaujímavý. Nielen politicky, ale aj ako súperenie dvoch silných mužov, ktorí sa rozhodli robiť si zle a každý má v rukáve celkom silné zbrane.

Kto z nich to vydrží ťahať dlhšie?