O filme Prameň | Témou sú nútené sterilizácie rómskych žien. Ale vlastne je ten film najmä o niečom inom

Jeho témou sú nútené sterilizácie rómskych žien v osemdesiatych rokoch. Takto povedané: no nie je to film na oddych v letnom kine.

Ale zároveň to je príliš veľké zjednodušenie. Ivan Ostrochovský, známy svojím filmom Služobníci, ktorý vzbudil záujem, vyvolal veľa potlesku, uznania, ale aj kritiky.

Ostrochovský nie je filmový tvorca, ktorý by išiel po svojich témach prvoplánovo či aktivisticky. Na historickej látke chce skúmať tému, ktorá je preňho a pre spoluscenáristu Mareka Leščáka zaujímavá.

A v jeho novom filme Prameň to paradoxne nie sú nútené sterilizácie, teda to, aké utrpenie ich vinou prežívali rómske ženy.

Aj preto mu už napríklad Denník N vytkol, že „celkové zobrazenie Rómov vo filme nadväzuje na populárne stereotypy“ a že Rómky vidíme vo filme len v komparze. A dokonca že sa na utrpenie rómskych žien pozeráme s chladom a odstupom – ako na „tých druhých“.

Niečo pravdy na tom je, vidíme najmä hroznú chudobu rómskeho sídliska, špinu, alkohol či tehotenstvá maloletých. A istú nezodpovednosť Rómok v sexuálnom živote.

V tomto je Ostrochovského film dosť neľútostný, aj preto sa nás tie sterilizácie dlho vo filme príliš nedotknú, hoci vidíme manipuláciu žien, ktoré sa nevedia brániť alebo sú v tom celom stratené.

Dotkne sa nás to až vtedy, keď sa sterilizácia týka jednej z hlavných postáv, polovičnej Rómky, ktorá pracuje v nemocnici a je to naozaj sympatické dievča. Až na jej príbehu pochopíme potom ľahkovážnosť či necitlivosť, s akou lekári robili sterilizácie.

Aňa Geislerová v úlohe lekárky Ingrid. Foto: Punkchart Films

Ostrochovského a Leščáka najviac zaujímalo to, ako si lekári tieto zákroky „racionalizovali“, ako verili, že vlastne robia dobre, lebo takto – s menším počtom detí – umožnia rómskym ženám viesť jednoduchší a lepší život. A ešte si finančne prilepšia vďaka odmene za tento zákrok.

Primárne teda tvorcov zaujímala optika lekárov, nie obetí, a chceli zachytiť pragmatickú bezcitnosť, s ktorou lekári k zákrokom pristupovali. Nie sú to ani zlí ľudia, len už sú v nejakej rutine, a keďže ich aj vrchnosť tlačí, aby robili sterilizácií viac, tak plnia príkazy a už sa ani veľmi nezamýšľajú, či je to morálne správne. Je tam už veľa takého profesionálneho cynizmu.

Tak je to aj v prípade českej lekárky Ingrid, aj ona to takto vníma. Hoci je trochu iná, už aj preto, že sa tu svojou češtinou, ale aj eleganciou či ambíciami vymyká z priemeru.

Nerozoberá sa tu, ako sa Ingrid ocitla v tomto kúte, nie je to presne lokalizované, ale tušíme, že je to niekde na juhu, kde sa mieša slovenčina s rómčinou a maďarčinou. Vlastne tá maďarčina dominuje, vďaka čomu sa vo filme objavia aj skvelí slovenskí herci maďarskej národnosti – Éva Bándor a Atilla Mokos.

Česká lekárka Ingrid sa tu ocitla – môžeme sa domnievať – kvôli svojmu manželovi, ktorý sa tu ako učiteľ s vášňou venuje rómskym deťom, teda ich vedie k spevu. Občas je to aj bizarné.

Samozrejme, keď filmári obsadia do hlavnej úlohy českú herečku Aňu Geislerovú, začne sa dej sústreďovať najmä na ňu. Ale v tejto postave sa aj udeje ten základný prerod. Pôrodníčka, ktorá roky rutinne robí svoju prácu, zrazu začne vnímať veci inak.

Ale predtým u nej prichádza niečo, čo by sme možno mohli nazvať krízou stredného veku. A to je vlastne veľmi silná téma filmu.

Lekárka akoby strácala pôdu pod nohami, žije v ustálenom, ale asi aj trochu vyprázdnenom vzťahu, nehovorí sa o tom priamo, ale môžeme sa domnievať, že ide o bezdetné manželstvo. Žena sa snaží robiť kariéru, túži sa aspoň v tomto zapadnutom regióne stať ženskou primárkou pôrodníckeho oddelenia. Ale nestane sa. Možno preto, že nie je členkou komunistickej strany, ale filmári skôr naznačujú, že medzi mužmi v tomto odbore vládne akási solidarita a nechcú, aby sa tu začali vo vedúcich funkciách presadzovať ženy.

Aj preto sa u lekárky spúšťa kríza, stráca motiváciu, ide trochu ako stroj, neteší ju už ani to, aké utešené bývanie majú v akejsi starej pôvabnej kúrii uprostred lesov, na ktorej komunistický nevkus nezanechal žiadne stopy. Naopak, tá elegancia a krása ich starého domu akoby vytvárali iný svet, v ktorom sa dá aj napriek komunistickému režimu žiť zmysluplný život plný krásy.

Simona Boledovičová (vľavo) a Eva Mores v úlohách dvoch sestier s odlišným osudom. Foto: Punkchart Films

Ako aj pri Služobníkoch, tak aj v tomto filme človeka prekvapí, aké krásne lokality sa tu objavia. Nemocnica v starom kaštieli, romantický dom so zasklenou verandou, meandrujúca rieka, pohľad na malebné kúpeľné mestečko. Je to všetko trochu ošarpané, spustnuté, ale ide z toho krásna nostalgia. (Ak teda nerátame zábery na zdevastované rómske sídlisko. Z toho ide iba des.)

Aj preto sa takmer každý pýtal, kde sa film točil. Je to slovensko-česko-maďarská produkcia, a tak sa tu objavujú miesta zo všetkých troch krajín. Na Slovensku sa točilo v Rimavskej Sobote, priestory župného domu sa zmenili na nemocnicu a nakrúcalo sa aj na rómskom sídlisku Dúžavská cesta.

Ale filmári chceli, aby šlo o fiktívne mestečko, akési zapadnuté staré kúpele na slovensko-maďarskom pomedzí. Je to aj poetické.

Vidíme veľa pomalých detailných záberov na kožu, na oko, chrobáka, sklenenú guľu, žabu, jazierko; je to veľmi výtvarné. Môže to niekoho aj otravovať, ale to je Ostrochovského rukopis, takto mu to dáva zmysel.

Videli sme to už pri Služobníkoch, režisér dá radšej viac priestoru esteticky silným záberom, spomalí dej, aby sme sa mohli kochať starými krásnymi budovami, interiérmi, prírodou.

Asi nechce, aby sa človek hnal prvoplánovo po deji, ale má to aj svoju cenu. Režisér radšej obetuje detailnejšie prepracovanie príbehu, pokojne niektoré línie len zľahka načrtne a potom nechá tak.

Tu ide najmä po línii ambicióznej ženy, ktorá síce žije v nostalgických kulisách starého kúpeľného mesta, ale pre ktorú akoby život stratil chuť, vôňu, radosť. Geislerová je v tom deprimovanom stave silná, hoci veľa toho nenahovorí. Niečo tušíme o kríze v manželskom vzťahu, je tam akási únava, vyhorenosť, nič dramatické, ale aj tak boľavé.

No túto líniu napokon tvorcovia nerozvíjali tak, ako zrejme pôvodne zamýšľali, lebo lekárkinho partnera hrá významný rumunský herec Vlad Ivanov. Jeho postava ostane napokon len epizodickou. Nezostalo pre ňu dosť času.

Dominuje teda rozvíjajúci sa vzťah medzi lekárkou a mladou sanitárkou. Je to až trošku čudné, aký blízky vzťah to napokon je.

Zrazu sú z nich najlepšie priateľky, akoby tá elegantná skúsená žena získala konečne blízku dušu. Pritom je to veľmi nerovnocenný vzťah. Ako to môže fungovať? Vysvetlení môže byť viacero, osamelosť lekárky, niekto by tam možno rád videl aj akúsi lesbickú príťažlivosť, ale logickejšie vyzerá iné vysvetlenie.

Lekárke Ingrid možno chýbajú vlastné deti, preto možno cíti aj vyprázdnenosť svojho života, keďže sa ani jej ambície nenaplnili. A možno v mladej žene z detského domova vidí akúsi svoju dcéru. Začína sa o ňu zaujímať, trávi s ňou čas, volá ju domov, túlajú sa po lese, smejú sa spolu rozvalené na gauči, venuje jej svoje šaty z mladosti a život zase začína mať vôňu, chuť, zmysel.

Je to zvláštna dvojica aj z filmárskeho hľadiska – skúsená herečka s mnohými cenami Aňa Geislerová a neherečka či začínajúca herečka Simona Boledovičová. Jeden by si myslel, aké to mala mladá Simona ťažké.

Ale aj Aňa Geislerová priznáva, že pre skúseného herca je ťažké hrať s nehercami, lebo oni sú vždy autentickejší a herec sa im musí prispôsobovať, nič neprehrávať. Cítiť to aj tu, Geislerová výborne hrá, Boledovičová je autentickejšia. Napokon sa dajako zladili a ten rozdiel v ich hraní je napokon celkom vzrušujúci.

A popri tejto línii vzťahu dvoch žien vidíme stále aj Rómky, ktoré prichádzajú do starej nemocnice rodiť, jedna ujde domov hneď po pôrode, lekárka automaticky nariadi, že ju idú so sanitárkou vyzdvihnúť domov. Vidíme vďaka tomu príšerné rómske geto. Ale tou lekárkou to nijak nepohne, berie to bez emócií, akurát ju zaujme, že mladá sanitárka okríkne frfľajúcich rómskych mužov plných alkoholu po rómsky. Kde sa to naučila?

Tak sa vlastne začína aj príbeh zbližovania tých dvoch žien.

Akoby otupenú lekárku prebral z letargie až jej príbeh, ale aj jej priamočiarosť, aj dobrota, lebo o narodené deti sa stará s láskou.

Možno ju fascinujú aj Agátine jednoduché túžby. Chce len žiť so svojím milým, postaviť si spolu domček, založiť si rodinu, taký obyčajný život.

Ingrid už nie je taký stroj, je niečím hlboko dotknutá. Agáta akoby jej ukazovala, ako vie ešte život chutiť.

Paradoxne, jej život sa aj vďaka tomu začína meniť. Ingrid si teda nepresadila, aby sa odsťahovali, ako po tom túžila, nestala sa primárkou, jej vzťah s manželom sa asi veľmi nezmenil, a predsa je z nej trochu iná žena. Dokáže si užívať drobné radosti života, prechádzku v lese, detinskú hru s loptou vo veľkej sále starého zámku či horúci deň v ležadle na brehu miestnej rieky.

Vidí tu svoju priateľku, ako hrá so svojím milým bedminton, a usmieva sa. Vidí aj rómske deti, ako sa tu bláznia vo vode, a tiež sa usmieva.

Ten film sa odohráva najmä v lete, scény z kúpania v divokej, nezregulovanej rieke sú krásne. Všade tá nostalgia za niečím, čo sa pominulo.

Stará nemocnica a pôrodnica. Foto: Punkchart Films

A potom zistí, že Agátin sen sa musí rozbiť, lebo ona deti mať nebude, lebo sterilizácie.

Až takto lekárka pochopí ich obludnosť a zistí, že sa robili aj ženám z banálnych dôvodov. Stala sa z toho sociálna politika.

Až teraz zrazu lekárka vidí tú bezcitnosť, s akou sa sterilizácie robia. Zrazu je to pre tú skúsenú doktorku problém.

Nedosiahne veľa, nezmení systém, nejde ani robiť vzburu. Iba sa na tomto už nechce podieľať.

Posledná scéna je taká happyendová, áno, stane sa malý zázrak, Agáta je šťastná a lekárka má v očiach slzy.

Už to nie je vyprahnutá žena, ktorá len rutinne robí svoju prácu ako stroj bez emócií. Niečo v nej ožilo.

Isto, tie Rómky sú naďalej nútené do sterilizácií, rozbehnutý stroj ide ďalej, len jedna žena vidí veci jasnejšie aj je trochu iná. A možno si dokonca úplne pokazí kariéru, ale život má zrazu chuť, vôňu aj zmysel.

Je to primálo ambícií pre film? Nemala by sa z nej stať aktivistka proti núteným sterilizáciám? Nemala by za tie životom ubité rómske ženy bojovať?

Simona Boledovičová a Aňa Geislerová. Foto: Punkchart Films

Isto, mnoho ľudí bude pobúrených, že je to taký nebojovný film, že ukazuje rómske stereotypy a nejde ďalej v kritike nehumánnej praxe. Alebo nebojuje priamo za to, aby tieto rómske ženy boli po štyridsiatich rokoch aj odškodnené, lebo na Slovensku sa vláda len ospravedlnila, ale ženy nedostali finančnú kompenzáciu.

Je možné, že aj vďaka filmu sa o tom zase začne hovoriť.

Ale naozaj to nie je aktivistický film, skôr introvertný film, ponorený do osudu dvoch žien, ktoré sa tak nepravdepodobne zblížia. A vďaka tomu jedna unavená, demotivovaná žena, lekárka, vystúpi z rutiny, je citlivejšia, vnímavejšia, ľudskejšia. A odmietne sa podieľať na nedobrých veciach.

Je to veľa či málo ambícií pre film, ktorý sa týka sterilizácií rómskych žien?