Vyrastala s narcistickým otcom Navonok sme boli ideálna rodina, vnútri však boli masky a ponižovanie

Až keď sa jej narodili deti, pochopila, že to, v čom vyrastala, nie je štandardné a že vzťah jej rodičov nie je v skutočnosti láska. 

Pre citlivosť témy si neželala zverejniť svoje meno, osobne sme sa však stretli a jej totožnosť v redakcii poznáme. 

„Videli sme otca, ktorý na chvíľu robí presne to, čo má, teda presne vie, čo mama chce počuť, čo chce, aby urobil. Vtedy sa opravoval dom, kupoval jej kvety, išli sme na výlet. Nebolo to však kvôli nám, ale všetko pre mamu. Atmosféra v rodine závisela od toho, v akej fáze sa práve nachádzal. Za obdobím, keď sa snažil získať pozornosť mamy, nasledovalo vždy obdobie, keď ju ponižoval,“ tvrdí mladá žena v rozhovore pre Postoj.  

„Myslela som si, že keď otec mame vulgárne nadával, je to súčasť ich vzťahu, veľkej lásky, je to ich dynamika. Že hoci na ňu kričal, v skutočnosti ju miluje. Dnes už viem, že to nie je normálne a láska nemá takto bolieť.“

Kedy ste prišli na to, že váš otec je iný a že jeho správanie nie je normálne?

Asi v puberte, vtedy som si začala uvedomovať, že niečo je na ňom iné. Najprv som si myslela, že má schizofréniu alebo iné psychické ochorenie.

Ale až ako dospelej, po tom, čo som si v Postoji prečítala seriál o nefyzickom násilí, mi konečne zaplo, aká je to diagnóza.

V čom ste vyrastali?

Navonok sme boli ideálna rodinka, tri deti, úspešná mama, ktorá je veľmi obetavá, pomáha všetkým naokolo. A šikovný otec, ktorý sa staral o veľký dom, postavil ho vlastnými rukami, nádherná záhrada…

Z materiálnej stránky sme sa mali dobre, obaja rodičia boli finančne zabezpečení, patrili sme k strednej vrstve.

Zvonka nás teda ľudia hodnotili pozitívne, no zvnútra to bola veľká neistota a nepredvídateľnosť.

Čo tým myslíte?

Nikdy sme netušili, aký deň príde. Závisel totiž od toho, akú bude mať otec náladu. Prišla som domov zo školy a nevedela som, čo ma čaká.

Navonok si vždy držal masku, lepšie povedané, rôzne masky. Pred ľuďmi sa zaujímal o deti aj o svoju ženu, ale v rodine tie masky padali a ukazovala sa jeho pravá tvár. Bola tam neustála hnevlivosť, ponižovanie, urážanie mamy, čo sa striedalo s obdobiami až prehnaných prejavov lásky.

Až neskôr som pochopila, že odborne sa to volá narcistické cykly. Asi najväčší rozdiel, v čom sa líši od bežného násilníka, ktorý bije svoju ženu, je v tom, že násilník zanecháva stopy v podobe modrín. O našom otcovi nikto tú poruchu netušil, ani najbližšia rodina, v podstate ani moja mama. Ani ona netušila, že je obeťou narcistického zneužívania.

Fyzické násilie je viditeľné, muž ženu pokojne aj na verejnosti zastrašuje, susedia to vidia, ale u nás to bolo neviditeľné, pretože išlo o psychické zneužívanie.

Otec sa vedel tak kontrolovať, že pre svoje okolie pôsobil ako dôveryhodný človek?

V deväťdesiatych rokoch boli hranice správania oproti dnešku posunuté. Najmä voči deťom. Zvýšený hlas na verejnosti, vulgarizmy, fyzické tresty a krik zvlášť na dedine neboli nikomu čudné.

Lenže v prípade otca to bolo iné. Otec fungoval vo fázach. Mal obdobia, keď mamu zahŕňal láskou. Tak to bolo aj na začiatku ich vzťahu, keď sa snažil získať si mamu čo najskôr pod svoju kontrolu. Keď sme sa jej ako deti pýtali, ako sa s otcom zoznámili, hovorila nám, že to bola hneď obrovská láska, do niekoľkých mesiacov boli zásnuby a do roka svadba. Mama si naozaj ešte donedávna myslela, že obaja sú spriaznené duše.

Ako vyzeralo zahŕňanie láskou?

Otec jej venoval špeciálnu pozornosť, zahrnul ju darčekmi a gestami, imitoval to, na čom mame záležalo. Mama dnes spomína, že ako malá nezažila pozornosť svojho otca, takže veľmi rýchlo spadla do tejto pasce a mala pocit, že stretla princa, na ktorého čakala.

Tieto otcove vlny sme neskôr zažili aj my ako deti. Videli sme otca, ktorý na chvíľu robí presne to, čo má, teda presne vie, čo mama chce počuť, čo chce, aby urobil. Vtedy sa opravoval dom, kupoval jej kvety, išli sme na výlet. Nebolo to však kvôli nám, ale všetko pre mamu. Atmosféra v rodine závisela od toho, v akej fáze sa práve nachádzal.

Za obdobím, keď sa snažil získať pozornosť mamy, nasledovalo vždy obdobie, keď ju ponižoval. Lebo mama mu nevedela nonstop plniť to, čo potreboval, to ani nikto nedokáže a bolo by to nadľudské.

Samozrejme, aj mama občas stratila trpezlivosť a nahnevala sa. Otcova nálada súvisela však vždy s tým, nakoľko mu mama plnila jeho potreby, ktoré sa, samozrejme, menili.

Napríklad keď sme išli na návštevu, kde sa ona s niekým rozprávala a otcovi nevenovala pozornosť, jemu to dokázalo znížiť emocionálne rozpoloženie natoľko, že cestou domov už na ňu len kričal a ponižoval ju. Pre mamu sa to postupne stalo normou.

Vy ste to ako dieťa vnímali tak, že medzi rodičmi je láska?

Áno, a veľká. Otec jej v dobrých obdobiach vedel skutočne okato prejavovať lásku. Ako dieťa som si myslela, že kde je veľká láska, tam to musí bolieť. Nepoznala som vyrovnaný vzťah, myslela som si, že láska – to je hore-dole ako na horskej dráhe.

Vnímala som to tak, že keď otec mame vulgárne nadával, je to súčasť ich vzťahu, veľkej lásky, je to ich dynamika. Že hoci na ňu kričal, v skutočnosti ju miluje.

Dnes už viem, že to nie je normálne a láska nemá takto bolieť. Hoci v každom vzťahu sú obdobia, ktoré sú ťažké, v takom prípade sa to manželia snažia preklenúť spolu a vzájomne si pomáhajú. Každý má občas zlú náladu a vybuchne, ale človek sa vie ospravedlniť a začína sa odznova.

No v narcistickom vzťahu ospravedlnenie neexistuje, a keď áno, tak len jednostranne. Otec takmer nikdy nepovedal mame prepáč, a keď to urobil, stalo sa tak len kvôli zisku. Vtedy väčšinou hneď dodal „prepáč, ale to ty si…“

Otec mamu ponižoval a degradoval.

Ako?

Urobila si vysokú školu, navonok sa tým chválil, ako ju podporoval, doma jej však hovoril, že čo si o sebe myslí zato, že má titul. Alebo jej zdôrazňoval, že to iba „vďaka mne sa ti to podarilo, inak na to nemáš, si nula“.

Z fázy lásky, kde sa mama cítila ako princezná na piedestáli, sa zrazu dostala niekam dole.

Prečo to tolerovala?

Lebo vedela, že hoci je teraz úplne dole, prejde to. Verila, že znova bude dobre, že sa dokáže zmeniť a o nejaký čas sa dostane opäť na piedestál. Je to syndróm narcistického zneužívania.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Celá pozornosť otca bola orientovaná na mamu. Akú rolu ste v tom hrali vy deti?

Otec nás potreboval len ako svoju predĺženú časť. Nikdy nás nevnímal ako individuálne bytosti, ktoré majú svoje špecifické potreby a túžby. My sme len dopĺňali jeho obraz o sebe, ktorý je dokonalejší, keď sme tam aj my.

To znamená, že pokiaľ sme boli úspešní, tak nás chválil a dokázal nám venovať pozornosť. Podporovalo to jeho ego. Nemal žiadnu sebahodnotu, narcis sa živí len hodnotou, ktorú mu dajú druhí. Preto je taký naviazaný na mamu, ktorá je prirodzene empatická. On si vyhľadáva obete, ktoré majú to, čo on sám nemá.

Z detí si vybral vždy jedno ako svoje zlaté dieťa, lebo to napĺňalo jeho očakávania. Teda kto bol aktuálne šikovný v nejakých súťažiach alebo sa vedel navonok prezentovať, k tomu sa hlásil. Vtedy dokázal pochváliť a dať na vedomie, že si to cení.

Kto bol u vás to zlaté dieťa?

Menilo sa to podľa aktuálnych úspechov. Vždy si vybral jedného na nejaké obdobie a tí ostatní si zlizli všetko zlé. Jedného z nás postavil na stupienok a ostatným dával za vinu všetky zlyhania. Pri detských šarvátkach toho jedného súrodenca vždy obhajoval a ostatní boli na vine.

Ako dieťa som mu nevedela oponovať, že je to nespravodlivé, nevedela som sa obrániť. Už vtedy som si vytvárala obraz o sebe a zvnútornila som si, že skutočne som na vine, a tiahlo sa to so mnou až do dospelosti.

Časom som však v hierarchii postúpila vďaka tomu, že som bola úspešná žiačka a na rodičovské združenia bolo radosť chodiť. Vyhrávala som tanečné súťaže a naraz sa jeho vzťah ku mne zmenil. Pre otca to v očiach druhých znamenalo veľa, lebo sa mohol pochváliť.

V tom čase sa na druhú koľaj dostali bratia, ktorým v tom veku škola až tak nešla. Im dal vtedy pocítiť, že nie sú dosť dobrí. Bratia spomínajú, že si tento pocit nosia v sebe dodnes.

Poruchy osobnostiChcite od nich spoluprácu. Z podstaty svojej poruchy vám ju nemôžu poskytnúť

Iva Mrvová

Táto nepredvídateľná výchova sa s nami všetkými nesie. To, že sme raz dostávali lásku a pozornosť a potom sme o ňu z nejakého dôvodu prišli, nás veľmi zneistilo.

V našej rodine nefungovali akoby žiadne pravidlá, pocit bezpečia sa odvíjal vždy od otcovej nálady. Keď mal dobrú náladu, niečo nám dovolil, ale keď ju nemal, nemohli sme nič. Zažívali sme vnútorný chaos.

Netušila som, aká mám byť, aby som mu vyhovela, čo bolo najviac zraňujúce. Oslobodila som sa od toho až vtedy, keď som pochopila, že ja za jeho nálady nemôžem, že to nezávisí odo mňa. Toto poznanie bolo pre mňa v živote najdôležitejšie.

Kedy ste na to prišli?

Po búrlivej puberte, keď som rebelovala a už som nechcela plniť, čo on odo mňa očakával. Myslel si, že budem pokračovať v tanečných súťažiach a okolitý svet ma bude čoraz viac vnímať.

Ja som však cítila, že to nechcem, a upla som sa na veci, ktoré jemu nevyhovovali. Napríklad ma začalo baviť dobrovoľníctvo, teda aktivity bez veľkých ambícií, ktoré mi jednoducho robili radosť a nahrádzali mi to niečo v emocionálnej oblasti, čo mi doma chýbalo.

Mala som jedno šťastie. Moja mama je empatická, vďaka čomu si v sebe zakotvila isté vnútorné hodnoty, morálny kompas mám teda nastavený dobre.

Napokon aj preto si ju otec vybral, neskôr som sa dočítala, že narcis si vždy ako obeť vyberie človeka, ktorý je morálne zakotvený, lebo to je niečo, čo on nemá.

Ako otec reagoval na vašu emancipáciu?

Začal na mňa útočiť cez výzor. Ženská krása bola pre neho vždy veľkou hodnotou, podľa toho posudzoval aj moju mamu, ktorá musela vždy dobre vyzerať a starať sa o seba.

Podprahovo jej tým dával najavo, čo od nej žiada. Vo fáze degradácie jej napríklad s vtipom hovoril, že si ju zobral, hoci má veľké uši. Používal iróniu na komentovanie jej výzoru. To začal robiť aj mne.

V puberte pred mojimi rovesníkmi začal hovoriť „pozrite, aká je krásna, už rastie v ženu“.

Otec by mal dať dcére najavo, že je krásna taká, aká je, a mal by ju skôr chrániť. U nás to bolo opačne. Cítila som, akoby ma ponúkal a predvádzal sa mojím výzorom.

Mama sa nikdy neohradila?

Nespomínam si, že by mu pevne dala najavo, že si nepraje, aby takto komentoval výzor. Dnes viem, že je obeťou. Bola spoluzávislá od tohto vzťahu, potláčala svoje potreby na úkor druhých. Ona sa presviedčala, že je s ním spokojná a že je rada, že sa o neho môže starať.

Seba dala úplne do úzadia a nedokázala sa v tom vzťahu presadiť. Ako svoju úlohu vnímala to, aby bol otec stále spokojný, a keď nebol, vnímala to ako svoju vinu.

Otec bol aj veľmi žiarlivý, stačilo, že sa na niekoho milo usmiala, vtom vypukla búrlivá scéna. Keď sa niekedy skúsila ohradiť, týždeň sa s ňou nerozprával. Veľmi často využíval pasívnu agresiu vo forme vymlčiavania.

Prečo to robil?

Tichú domácnosť berú mnohí ako niečo normálne. Nie, nie je to normálne, je to agresívne správanie. Môj otec sa odlmčal na celé týždne bez vysvetlenia. Tichú domácnosť používal ako trest, lebo mama urobila niečo, s čím on nesúhlasil. A moja mama to stále nevnímala ako manipuláciu.

Pre nás deti to bolo hrozné, lebo ticho znamenalo stratu bezpečia. Cítili sme napätie aj agresiu, ale nikto nám nevysvetlil, čo sa deje. Vztiahli sme si to na seba, že sme asi na vine, keď sa naši rodičia nerozprávajú.

Snažila som sa hrať rolu mierotvorcu medzi rodičmi a riešiť ten problém za nich. Dieťa to nemá čo riešiť, ale vtedy som to netušila.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Padlo niekedy aj slovo rozvod, keď otec prekročil hranice, ktoré pre mamu už neboli prijateľné?

Čo sa týkalo fyzického násilia, dával si veľký pozor, vedel sa kontrolovať. Doma síce prejavoval agresívne správanie, ale vždy si dával pozor, aby to nikto nevidel. Raz sa však predsa len neudržal a mamu udrel.

Tým, že to bolo zrazu viditeľné a mama mala modrinu, zhodil to na alkohol a zaprisahal sa, že s alkoholom prestane. Opäť na seba nezobral vinu, len to celé zvalil na alkohol.

Ja som tú scénu videla a nevedela som, čo mám robiť, utekala som za susedom, lebo som sa o mamu bála. On sa pred susedom tváril, že sa nič nestalo.

To bolo prvýkrát, keď mama povedala, že chce rozvod. Vtedy sa konečne nahnevala a sama vedela, že toto je cez čiaru. On to pochopil, lebo prvýkrát si narysovala hranicu. Ale po tomto incidente nastalo opäť dlhšie obdobie, keď ju začal zahŕňať láskou.

Kriminálny psychológPsychopat je majster slova. Vytvorí okolo vás ilúziu, do ktorej vás vtiahne

Iva Mrvová

Mamu celý čas v manželstve držalo to, že aj keď sa stane niečo zlé, je to dočasné.

Lenže čím väčšmi starla, tým viac videla, že je to náročnejšie a že už nestíha napĺňať tie jeho potreby, lebo tie sa vekom stupňovali. Pochopila, že nikdy nebude dosť.

V tomto období sa už jeho narcizmus prejavoval nielen smerom voči nej, ale narušili sa mu všetky vzťahy. Pokazil si vzťahy so všetkými susedmi, s vlastnou rodinou. Niečo sa udialo a on dokázal obviňovať všetkých naokolo tak, že prerušil postupne všetky vzťahy.

Pátrali ste, čo bolo za tým, že otec mal narcistickú poruchu?

Psychologička mi vysvetlila, že môže byť za tým niečo, čo otec prežil v detstve, a emočné zanedbávanie zo strany matky.

V tom čase mali matky viac detí za sebou, a keď sa nestíhali starať, tak jedno-dve putovali k babke. A netuším, nakoľko sa babka bola schopná starať o malé deti. Ako dieťa nedostal to, čo potreboval na správny vývoj. Otcova mama bola podľa všetkého tiež narcistkou, teda ide aj o akýsi generačný cyklus. Vzťahy v tej vetve rodiny sú celkovo narušené.

Vy ako deti ste nikdy neprosili mamu, aby v tejto chorej atmosfére už nežila a odišla?

Deti vždy vidia v rodičoch osoby, od ktorých sú závislé. Vyrastali sme na dedine, kde bolo ideálom udržať rodinu za každú cenu, plus mama bola presvedčená, že žena bez muža nemá hodnotu a sama neprežije.

Navyše roky si v skutočnosti neuvedomovala, že žije v chorom vzťahu, stále sa presviedčala, že to je obdobie a celé sa to zlepší.

Kedy sa to zlomilo?

Asi pred rokom, to znamená v dôchodkovom veku, keď sme už boli všetky deti mimo domu.

Narcis urobí všetko pre to, aby si udržal svoj zdroj, svoju obeť, pokiaľ vie, že on z nej ešte môže čerpať. Len čo bola pre neho mama neutrálna a on už z nej nemal nič, tak prešiel inam.

To sa stalo?

Áno, otec si začal s maminou sesternicou. To údajne narcisti robia často, že podvádzajú, do vzťahu pozvú ďalšie osoby a ohovárajú svojho partnera pred treťou osobou.

On to neurobil preto, že sa zamiloval, ale preto, aby mama žiarlila. Otec si želal, aby mama na to dokonca prišla. To je až forma krutosti, ktorá ho v skutočnosti nabíja, a on sa tým emocionálne napĺňa.

Jeho teší dráma, keď sa okolo jeho osoby niečo deje. Narcis sa živí emóciami, lebo dráma znamená pozornosť.

V tomto prípade to bola mamina žiarlivá scéna, ktorá ho tešila, lebo pre neho je to znamenie, že mame na ňom stále záleží. Robil to vedome a ešte aj chcel, aby bol odhalený. Bol schopný mať pomer s maminou sesternicou, aby si ju znova pripútal k sebe.

Toto však nebol pre mamu stále dôvod, aby sa od neho odstrihla, ale už sa aspoň niečo zásadne zmenilo.

Pochopila, že je to mimo všetkých pravidiel morálnych hodnôt, ktoré ona vyznáva, napriek tomu to bola ešte schopná ospravedlniť tým, že chce zachrániť ten vzťah.

Keď som sa jej pýtala prečo, odpovedala mi, že ho má rada. Opäť zobrala časť viny na seba, lebo pri nevere sa často píše, že za to môžu obaja. Lenže v prípade narcistického vzťahu to neplatí. Mama si z toho celého zobrala len výčitky, čo všetko zanedbala, keď ju mal otec potrebu podvádzať.  

Čo vás zachránilo od vplyvu otca a od tejto chorej dynamiky vzťahu rodičov?

Ako som si roky myslela, že je to normálne, až neskôr som pochopila toxicitu tohto vzťahu. Mňa zachránilo to, že som z tohto prostredia začala odchádzať. Keď som mala šestnásť rokov, odchádzala som k tete a tam som trávila veľa času, mala som tam priateľov.

Intuitívne som cítila, že tam môžem byť sama sebou a som tam v bezpečí. Tam som nemusela byť krásna, podávať nadpriemerný výkon.

Potom som išla do zahraničia a na vysokú školu do úplne iného mesta. Po dokončení vysokej som sa už nikdy nevrátila domov. Už ma tam nič neťahalo.

Keď som sa osamostatnila, dokázala som už fungovať inak, nebola som zviazaná tými normami, ktoré platili doma.

Nemali ste zlý pocit z toho, že v tom mamu nechávate a neviete jej pomôcť?

Pre tie zážitky z detstva mám doteraz o mamu strach. Viem, že by som to nemala tak riešiť, ale riešim to, najmä keď má otec zlé obdobia, keď mamu vedome obmedzuje. Ale pracujem na tom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mama už vie, že otec má narcistickú poruchu?

Keď som sa vydala a narodili sa nám deti, tak som sa domov začala vracať. Chcela som, aby deti poznali babku a dedka, aby som sa vrátila ku koreňom. Vnímala som to aj ako našu povinnosť, prísť zo zahraničia, kde sme roky bývali, aby vnúčatá mali skúsenosť so starými rodičmi.

Ale od začiatku sme zažívali zvláštne situácie. Najprv to bola zo strany otca veľká kritika našej výchovy, mocenská kontrola nášho pohybu po ich dome. Presne nám určoval podmienky, za akých tam môžeme prísť a kde sa môžeme hýbať.

Otec ma vlastne zatratil v momente, keď som si našla manžela. Kým ma vedel ovládať a kontrolovať, tak som ho zaujímala. Keď nado mnou stratil moc, už som bola vzduch.

Zaujímavé je, že švagriné mu nevadia, lebo ich nevníma ako konkurenciu. Môj manžel je však problém, lebo je to chlap. Z tohto dôvodu som otcovi ani nikdy nepredstavila svojich predošlých frajerov.

Bežne dievčatá hovoria, že chcú za muža takého chlapa, aký je ich otec, ja som vždy vedela, že takého muža ako môj otec určite nechcem.

Postupne bolo jasné, že otec nechce, aby sme tam chodili, a deti úplne ignoroval. Na Vianoce nám určil, že môžeme prísť na dva dni a koniec.

Mamu spracoval tak, že je unavená, že sa má šetriť a my ju vyčerpávame. Celý mesiac jej opakoval, že on je starostlivý a chce ju len chrániť. Manipuláciu zastieral starostlivosťou.

Neskôr si začal klásť podmienky, aby ani mama nechodila za nami, k nám domov. Keď som potrebovala pomôcť s malými deťmi a prišla na dva dni, tak potom mala doma dva týždne tichú domácnosť.

Najprv som sa trápila, či skutočne niečo robíme zle, že s nami nechce mať vzťah. Ale potom som sa dostala k tým rozhovorom a knihám o narcistoch a celé mi to zaklaplo. Všetky znaky, ktoré odborníci opisovali, sedeli na môjho otca.

V tom čase som prvýkrát povedala mame, že si myslím, že otec má túto diagnózu.

Ako reagovala?

Vypočula si ma, ale nechcela to rozoberať. Akoby sa bála to riešiť. Hovorila mi, že on je jednoducho taký. Ja som sa však k tomu znova vrátila, keďže naše návštevy boli čoraz krutejšie. Robil také veci, že my sme prišli a on vtedy odišiel, úplne ignoroval naše deti.

Začala som si čítať odbornú literatúru o tejto poruche a mame som vysvetľovala, že to takto nemá byť a že to nie je láska.

Ona mi povedala, že je jej veľmi ľúto, ako nám otec ubližuje, ale on ju paradoxne vtedy zahŕňal láskou, a tak ma presviedčala, že majú pekný vzťah. Snažila som sa jej pripomenúť, ako jej nadáva, ponižuje ju, podvádza a zakazuje jej chodiť za vnúčatami.

Poradila som jej, aby vyhľadala odbornú pomoc. Pre jej generáciu bolo nepredstaviteľné, aby išla za psychológom, netušila, čo by tam vôbec hovorila.

Lenže tým, že narcis sa vekom zhoršuje, uzatvára sa do svojej bubliny a svet vníma stále viac ako nebezpečné miesto, kde mu chcú všetci ublížiť, otec sa čoraz menej kontroloval.

Vedome mame ďalej ubližoval. On vedel, že pre ňu je najväčšia hodnota rodina a deti, práve preto útočil na nás. Okrem toho potreboval rozdúchavať situácie, ktoré ho emočne živili, preto vedome vytváral drámu, z ktorej žil.

Mamina sesternica mu dala košom, tak sa začal správať obsesívne a všade ju očierňoval. To narcisti robia, ak ich niekto zastaví, spustia doslova kampaň proti tejto osobe.

Napokon to zvalil na túto sesternicu, že to nie on, ale ona ho chcela zviesť. A moja mama to musela nonstop počúvať. Vtedy si mama uvedomila, že je to naozaj choré. Navyše mamu čoraz viac izoloval od nás, od rodiny, to už bola pre ňu stopka, povedala si: stačilo.

Vtedy už dokázala vyhľadať psychologičku a podstúpila terapiu. Cítila sa taká ponížená, že to konečne potrebovala riešiť.

Tam pochopila diagnózu svojho muža?

Ona to už tušila, ale psychologička jej potvrdila, že to tak je. Terapeut nediagnostikuje druhú osobu, ktorú nemá pred sebou, ale diagnostikovala moju mamu ako obeť. Sú odborníci, ktorí označujú obete narcisov za diagnózu ako syndróm narcistického zneužívania, aby mohli byť cielene liečení.

Každý z nás by sa mal učiť rozlišovať manipulatívne správanie, mali by sme to učiť aj svoje deti, aby sa vedeli brániť, keď na to narazia.

Moja mama potrebovala terapiu, aby si dokázala pomenovať, že môj otec má problém a že aj ona má vlastne problém. Dnes to vie krásne pomenovať, naučila sa spoznávať svoje hranice.

Život s narcisomNežijete vo vzťahu, ale v hre. Narcis je parazit, nevie konať inak

Iva Mrvová

Dnes je dokonca v bode, že si vie predstaviť, že by od neho aj odišla. Ale ešte stále nenabrala odvahu. Zažila si celý život syndróm narcistického zneužívania a má už zrejme aj príznaky komplexnej traumy.

Keby ste ju pritom stretli, určite by ste o nej nepovedali, že môže byť obeťou. Nie je to zakomplexovaná žena. Naopak, je to sebavedomá, priateľská, komunikatívna, extrovertná, v práci veľmi úspešná žena. Má veľmi dobré spoločenské postavenie.

Ako je to možné? Prirodzene by človek predpokladal, že narcis si vyberie zakríknuté zraniteľné typy, ktoré vie manipulovať.

Vybral si ju, lebo hoci pôsobí sebavedome, dlhodobo kládla svoje potreby na druhú koľaj. Od detstva to robila a myslela si, že to je cnosť.

Preto padla do tohto vzťahu a tak dlho v ňom aj vydržala. Preto sa dokázala tak dlho presviedčať, že majú s otcom pekný vzťah a ide o veľkú lásku.

Kým žila v nevedomosti, tak si veci ospravedlňovala, ale keď už vie a stále v tom dobrovoľne žije, nie je to pre ňu extrémne náročné?

Pre ňu je však veľký pokrok, že si vie stanoviť svoje hranice, nie kvôli nemu, ale kvôli sebe. To, že viac pozná samu seba, jej pomáha, aby ňou už druhý človek nemohol manipulovať. Prvýkrát zažíva, že sa v nej tvorí vnútorná sila.

To však ešte viac musí provokovať vášho otca.

On si zaiste všimol, že mama je iná a inak reaguje.

Mama sa naučila odhaliť jeho manipulácie a reagovať na to bez emócií. Keď to skúša, mama mu len pokojne odpovedá a ďalej nerozvíja jeho pokusy. Vie mu povedať, že je to pre ňu už neprípustné.

On to však stále skúša. Niekedy sa pýtam, kde sa to manipulátori učia, že si hľadajú stále nové cesty. Pochopila som, že sú to naučené vzorce správania z detstva.

Nebojíte sa, že otec raz zareaguje agresivitou?

On to robí vtedy, keď vie, že to zaberie. Mama sa už naučila, že ak otec začne byť agresívny, odchádza z miestnosti, a ak to nepomáha, tak preč z domu. Vie, kam môže odísť, aby bola v bezpečí.

O mamu sa bojím, ale viem, že to musím nechať na ňu. Už vie, čo má robiť, a má všetky nástroje na to, aby sa vedela postaviť sama za seba.

Zrejme viete, že človek s touto poruchou má len veľmi malú šancu to zmeniť. A už vôbec nie bez dlhoročnej terapie.

Vieme to. Narcis si zrejme nikdy neprizná, že má problém, vo veku môjho otca už určite nie. Musíme sa postarať už len sami o seba, chrániť si svoje hranice a uzdraviť sa z toho, čo sme zažili.

Po narodení detí som začala proces svojho uzdravovania sa z týchto chorých vzorcov. Chcela som k svojim deťom pristupovať inak. Vďaka Bohu, že žijeme v dobe, keď už máme možnosti a informácie, aby sme pristupovali k vzťahom a výchove zodpovedne.

Samovzdelávanie vnímam v osobnom raste ako veľmi dôležité. Netreba sa hanbiť vyhľadať aj odbornú psychologickú pomoc.

Je zodpovednosťou každého dospelého uzdraviť zranenia zo svojho detstva a neposúvať to ďalej. Je to proces, možno to bude u mňa trvať celý život.

Mám šťastie, že žijem v manželstve, kde je atmosféra dôvery a bezpečia, čo je predpoklad, že môžeme spolu rásť. Pomáha to preťať tento generačný cyklus a začať odznova.