Rómsky lekár Ján Deme Dostať sa z osady môže byť väčším výkonom ako to, že ja som sa stal lekárom

„Už to, že sa Róm dokáže dostať mimo osady, vybuduje si solídnu kariéru, uživí sa a je v živote spokojný, môže byť v skutočnosti väčším výkonom než to, že som sa stal lekárom ja,“ hovorí Ján Deme, očný lekár, ktorý pochádza z Klenovca pri Rimavskej Sobote a brat jeho starej mamy bol prvým rómskym lekárom v Československu. Ako ho ovplyvnili predkovia a stretával sa počas štúdia s predsudkami? 

Po ukončení medicíny odišiel do Česka, no po čase sa vrátil späť do Rimavskej Soboty, z ktorej po dvoch rokoch opäť odišiel do Prahy. Čo bolo za jeho návratom a prečo si ho Slovensko ako lekára neudržalo? 

V rozhovore približuje aj to, čo sa musí zmeniť v rómskej komunite, aby z nej vzišlo viac lekárov. „Nestačí do osád len bezhlavo pumpovať peniaze. Malé a finančne nenáročné rozhodnutia dokážu mať niekedy oveľa väčší efekt než bezhlavé nalievanie peňazí do neefektívnych riešení,“ tvrdí Ján Deme.

Nepochádzate z tradičnej rómskej rodiny. Prvý rómsky lekár v Československu Ján Cibuľa bol bratom vašej starej mamy a ich sestra Adela Schovancová bola prvou rómskou lekárkou. Bratranec vášho otca bol zas kardiológ. Ako toto zázemie ovplyvnilo vašu rodinu a vás osobne?

Keď človek s niečím prichádza do kontaktu a vidí to okolo seba, prirodzene to vplýva na jeho identitu a formuje ju. Mňa to zastihlo v ranom detstve, kým u mojich rodičov až v dospelosti, no určite nás to pozitívne ovplyvnilo a mňa osobne to doviedlo až k tomu, že som rodinnú tradíciu pretavil do reality a stal sa lekárom.

Stretávali ste sa s lekármi v rodine pravidelne?

Staršia generácia nežila s nami v blízkom kontakte, bývala v zahraničí, takže s ňou som sa vídal len sporadicky. Najväčší vplyv mal na mňa bratranec môjho otca.

Vášho prauja Jána Cibuľu v roku 2001 nominovali na Nobelovu cenu za mier. Boli ste počas detstva v Klenovci vnímaní ako akási elitná rómska rodina?

V rámci celého Klenovca som to takto vôbec necítil, ale ak sa pýtate na rómske kruhy, tak tam sme asi boli vnímaní ako neštandardná rodina.

Z môjho pohľadu je obdivuhodné, čo všetko dosiahol môj ujo Ján Cibuľa priamo z osady. To, ako sa z nej dostal von, je za mňa extrémny výkon.

Vy ste už nevyrastali v rómskej osade, ale v dome priamo v dedine. Je to zásadný rozdiel s ohľadom na ďalšiu budúcnosť Róma?

Určite. Osadu v Klenovci máme, ale v priamom kontakte sme s ňou neboli. Naposledy pred dvoma generáciami. Niekde v tom procese sa môj starý otec vyčlenil z komunity a postavil si dom v dedine.

Ako vás prijímala majorita v Klenovci?

S predsudkami sme sa veľmi nestretávali, lebo ľudia vedeli, že máme v rodine vzdelaných ľudí. Na strednej škole moje rodinné zázemie nebolo bežne známe, nemám to napísané na čele, tak tam som bol len za „Róma“. Ale vždy sme boli trochu iní tým, že deti z našej rodiny chodili na strednú školu a nijako sa nevyčleňovali zo spoločnosti.

Čomu sa venujú vaši rodičia?

Otec sociálnej práci, hlavne pre tunajších Rómov, a mama pracuje ako asistentka v špeciálnej škole.

Rozprávali ste sa doma po rómsky alebo po slovensky?

Doma sa po rómsky rozprávalo, ale ja som na túto vlnu nenabehol. Rozumiem iba sčasti a nerozprávam takmer vôbec. Nebolo to z mojej strany účelové ignorovanie, naopak, vedieť ďalší jazyk je vždy pozitívne, ale keď sme vyrastali, naši rodičia sa s nami rozprávali po slovensky.

Koľko máte súrodencov?

Sme dvaja. Brat pracuje ako fyzioterapeut. Aj on to najskôr skúšal na Slovensku v našom okrese, ale lepšie životné podmienky ho priviedli ako mňa do Prahy.

Než sa k tomu dostaneme, vráťme sa ešte k vášmu štúdiu. Najskôr ste sa dostali na osemročné gymnázium v Hnúšti. Už zrejme to muselo byť pre niektorých raritou, či nie?

Ani nie, v triede sme boli až traja Rómovia. Dostať sa na gymnázium bolo pre mňa ľahké, ale chvíľu mi trvalo, kým som sa aklimatizoval. S učením som však nikdy nemal problém, chodil som aj na rôzne vedomostné súťaže.

Môj rómsky pôvod či zázemie u mňa pri prijímačkách nikdy nezohrávali žiadnu rolu. Ani v triede som nikdy nemal pocit, že by niekto riešil, že má za spolužiaka Róma. Skôr to boli také detské doberačky a podpichovanie, ale nejakým šikanovaním by som to nenazýval. A aj tie komentáre sa po osemnástke úplne vytratili.

Čím si to vysvetľujete?

Určite to súvisí najmä s prostredím, v ktorom sa človek nachádza, a ja som mal šťastie na dobré prostredie. Necítil som sa nikdy nijako odtláčaný.

Rómka, ktorá pracuje ako zdravotná sestraNikdy som nezažila diskrimináciu, všade som bola obľúbená

Jana Holubčíková

Bolo to tak aj na medicíne?

Ani na lekárskej fakulte sa nikto nepozastavil nad tým, že študuje s Rómom. Mali sme tam veľa zahraničných študentov, napríklad Grékov či Arabov, takže prostredie bolo rozmanité.

Možno niekto zvonku by sa nad tým pozastavil, ale v mojej blízkej skupine spolužiakov sme takéto debaty neviedli, aj keď to je stále neštandardné. Ale ani v ročníku som nebol jediný Róm. Viem asi o štyroch či piatich ďalších rómskych lekároch a som rád za každého jedného. Je nás málo, takže je to predsa výnimočné.

Dostali by ste sa na medicínu aj bez podpory od združenia Divé maky?

Pravdepodobne by som sa dostal, ale bolo by to pre mňa oveľa menej komfortné. Divé maky ma finančne podporovali od strednej školy až po ukončenie medicíny. Ich podpora mi priniesla psychickú pohodu a menší stres. Napokon, peniaze sú veľmi dôležitý faktor, a keď má človek dostatok financií, môže sa plne sústrediť na štúdium a dosahovať tak lepšie výsledky.

Ján Deme. Foto: Postoj/Anna Guthrie

Prečo ste sa hneď po vyštudovaní medicíny v Košiciach rozhodli odísť do Česka?

Veril som, že tam budem môcť nabrať viac skúseností a že česká medicína má o niečo vyššiu úroveň. Samozrejme, nechcem paušalizovať ani škatuľkovať – aj na Slovensku máme v rôznych odboroch špičkové pracoviská, ktoré sú na tom lepšie aj ako tie v Česku, ale ja som mal túžbu posunúť sa vpred.

Bola dôvodom aj dĺžka a spôsob získania atestácie v oftalmológii na Slovensku?

Práveže vôbec nie. V tom čase som to absolútne neriešil a čas ukázal, že realita je presne opačná. Podľa mňa je atestácia v tomto odbore v Česku náročnejšia.

Na Slovensku trvá štyri roky a je ukončená jednou skúškou. V Česku trvá minimálne štyri a pol roka – mne to trvalo päť a pol roka kvôli povinným cirkuláciám – a zahŕňa dve veľké skúšky. Atestoval som však na Karlovej univerzite, čo ma napĺňa hrdosťou, keďže ide o špičkovú európsku inštitúciu. Trochu som si tým pohladil ego.

Kariéru lekára ste odštartovali v nemocnici v Břeclavi, odkiaľ ste prešli do Prahy na jednu z najväčších súkromných očných kliník. Po čase ste sa však vrátili do Rimavskej Soboty, kde ste strávili dva roky. Čo vás priviedlo domov?

Bola to veľmi špecifická situácia. Z tamojšieho pracoviska odišla lekárka a nemali za ňu náhradu. Klinike hrozil úplný koniec, preto mali veľký záujem, aby som tam nastúpil. Sami ma oslovili, lebo o mne vedeli aj vďaka tomu, že k lekárke občas chodili moji rodičia. Nehovoriac o tom, že do takýchto regiónov je nesmierne ťažké dostať lekára, ktorý stadiaľ nepochádza.

Bol som zvedavý na túto skúsenosť aj na to, aké to môže byť vrátiť sa domov. Sľúbili mi, že mi zaručia rýchlejšiu cestu k novým praktickým a operačným skúsenostiam, tak sme sa napokon dohodli.

Ako vás vnímali slovenskí pacienti?

Príjemne. V malom meste má lekár predsa len o niečo vyššiu autoritu než vo veľkomeste, kde sa v dave ľahko stratíte, čo však mne osobne viac vyhovuje. No so žiadnym dešpektom zo strany pacientov som sa nestretol, skôr s pozitívnym ohlasom.

Je to v Česku iné? Riešia pacienti váš pôvod?

Tu v Prahe sa bežný človek nad tým vôbec nepozastavuje. Nemám výrazne tmavšiu pleť, takže skôr na ľudí pôsobím ako lekár zo zahraničia, ktorých tu na pracovisku máme dosť, napríklad kolegu zo Sýrie či z Afriky.

Navyše, momentálne polovicu mojich pacientov tvoria cudzinci a prisťahovalci, nielen Česi a Slováci. Rovnako som nikdy nezažil ani žiadnu diskrimináciu na pracovisku preto, že by som bol Róm.

Minister píše medikomŠaško prosí mladých, aby zo Slovenska neodchádzali, no niektoré problémy začínajúcich lekárov nevidí

Lukáš Kekelák

Mladí lekári často idú na istý čas do regionálnych nemocníc, lebo sa tam dostanú k zákrokom skôr ako vo veľkých nemocniciach. Bola Rimavská Sobota v tomto smere pre vás podobnou výhodou?

Bola a tak to bolo aj od začiatku plánované. Dalo mi to obrovské množstvo skúseností v praxi, najmä v oblasti očnej operatívy. Dostať sa k chirurgickým výkonom je v našom odbore nesmierne cenné a, dá sa povedať, aj lukratívne. Vďaka skvelým školiteľom, s ktorými som mal nadštandardné vzťahy, som si to po odbornej stránke naozaj užil.

Neskomplikovalo to váš atestačný proces začatý v Česku?

Bola to veľmi komplikovaná situácia. Celý mesiac som riešil iba byrokraciu a overoval si informácie vo vzdelávacích inštitúciách, či mi prax na Slovensku vôbec uznajú. Väčší problém by však bol, keby som chcel atestáciu dokončiť na Slovensku. Hoci platí vzájomné uznávanie vzdelávania, čakalo by ma obrovské množstvo byrokratických obštrukcií.

Aj napriek pendlovaniu medzi štátmi bolo tak pre mňa jednoduchšie dokončiť si atestáciu v českom systéme. Stratil som takto pár mesiacov, ale neprekážalo mi to.

Klinika v Rimavskej Sobote si vás nedokázala udržať. Prečo ste to neskúsili niekde inde na Slovensku, ale rozhodli ste sa pre návrat do Česka?

Moje rozhodnutia boli pragmatické. Do Rimavskej Soboty som odchádzal preto, že som to prostredie poznal a chcel som, aby celý môj proces návratu prebehol s čo najmenšími komplikáciami. Keď sa tam môj čas naplnil a vedel som, že v Rimavskej dlhšie nezostanem, zvažoval som, čo ďalej. Podobná ponuka sa v tom čase inde na Slovensku nerysovala.

Ukázalo sa, že najpraktickejšie je pre mňa vrátiť sa do mesta, ktoré už poznám a kde ma navyše o dva mesiace čakala atestačná skúška. Povedal som si, že v tejto životnej fáze skrátka potrebujem byť v Prahe a je to tak najlepšie.

Počas týchto dvoch rokov ste raz týždenne dochádzali na súkromnú očnú kliniku aj do Košíc. Oni vám prácu nenúkali?

Nie. Hoci som túto tému otvoril, bolo mi povedané, že na klinike aktuálne nemajú voľné miesto. Druhým faktorom boli finančné podmienky – keď som si prepočítal pomer príjmov k životným nákladom v Košiciach, nevychádzalo mi to o nič lepšie ako v Prahe.

Pri výbere miesta na život zohľadňujem aj dostupnosť služieb a možnosti trávenia voľného času. Košice sú krásne mesto a spĺňajú moje kritériá na veľkosť, a keby to vyšlo, možno by som zostal.

Ján Deme. Foto: Postoj/Anna Guthrie

Nebola už iná možnosť, ktorá by vás presvedčila, aby ste na Slovensku zostali?

Zvažoval som si v Rimavskej Sobote kúpiť ambulanciu, informoval som sa aj o cenách, ktoré však boli na región dosť vysoké. Založiť si novú ambulanciu je dosť nákladné a ani poisťovne vás len tak nezazmluvnia.

Ambulanciu sa mi nakoniec podarilo kúpiť v mestečku kúsok od Prahy. Hoci je vzdialená asi štyridsať minút autom od hlavného mesta, stála o polovicu menej ako tá v Rimavskej Sobote. A to nehovorím o tom, že tie isté ambulantné výkony sú poisťovňami v Česku hradené lepšie ako na Slovensku.

Momentálne chcem tak skúsiť budovať svoju kariéru v Prahe, kde za posledný rok a pol rastiem profesijne rýchlejšie ako na Slovensku.

Keby to chcel niekto zjednodušiť, že vás zo Slovenska vyhnal aj skostnatený systém, mal by pravdu?

Stav nášho zdravotníctva a to, ako veci fungujú, majú na mojom rozhodnutí podiel zhruba dvadsať percent. Vo výsledku to bola skladačka faktorov, ktoré ma utvrdili v tom, aby som sa vrátil radšej do Prahy. Nechcem hovoriť o politike, ale ani tá súčasná ma, úprimne, vôbec nenadchýna.

Takže aj atmosféra v spoločnosti bola pre vás jedným z faktorov?

Áno, bol to za mňa aj akýsi tichý protest, keď tie ostatné metódy už nezaberajú a politici si stále viac dovoľujú.

No ak odídu tí najlepší, krajinu nebude mať kto meniť k lepšiemu, nemyslíte?

Chápem tento argument, no odmietam budovať krajinu pod vedením garnitúry, ktorá nerobí nič so systémom, ktorý vám hádže polená pod nohy. A najmä vtedy, keď chcete začať. Rád by som budoval štát, keby mi v tom dal aj voľnejšie ruky.

V jednom z rozhovorov ste spomenuli, že ste už v medicíne stratili niektoré zo svojich ideálov. Ktoré?

Niektoré ideály som stratil len dočasne a dnes ich opäť nadobúdam. Vždy som si však zakladal na vysokom výkone a efektivite. Žil som v predstave, že ak budem tvrdo pracovať a budem patriť k najlepším, dokážem v kariére napredovať oveľa rýchlejšie. Systém ma vyviedol z omylu. Rýchlosť vášho kariérneho rastu a úspechu často vôbec nezávisí od vašich reálnych schopností, ale od rigidne nastavených pravidiel, a platí to aj v Česku.

Aj keby ste boli absolútny génius, ktorý zvládne medicínske postupy trikrát rýchlejšie ako priemerný lekár, systém vás nepustí dopredu skôr, lebo je to proste tak nastavené. To nemusí byť automaticky zlé, však to nastavovali múdre hlavy, ale svet sa mení a možno by nebolo na škodu niektoré veci znova otvoriť a aktualizovať.

Ďalším sklamaním bol pre mňa pretrvávajúci faktor známostí v medicíne. Ak má niekto osobné väzby na primára či prednostu, dostane sa k lukratívnym operačným výkonom oveľa skôr ako bežný, hoci talentovaný lekár.

Tiež ste to zažili?

Áno, neobmedzilo ma to úplne, no ani v našom odbore to nie je úplne transparentné a vždy tam osobný faktor pri získavaní skúseností zohráva istú rolu. Niekedy viac, niekedy menej.

Mladý lekár potrebuje prístup k pacientom a pravidelný tréning v sále, čo pre kliniku predstavuje určité náklady. Vždy som preto účelovo vyhľadával také pracoviská, ktoré mi tento rast reálne umožnili a kde fungovala férová dohoda: ja pre kliniku vytvorím hodnotu a tá mi zas umožní profesijný posun.

Lekár, ktorý sa vrátil a znova odišielNaším najväčším problémom je lekárska gerontokracia, ktorá odmieta zmeny

Lukáš Kekelák

Stretli ste sa aj s tým, že sa starší lekári odmietli prispôsobiť novým trendom medicíny?

Áno, zažil som na pracoviskách skutočne starých lekárov. Rozhodne nechcem, aby to vyznelo tak, že každý starší lekár musí odísť do dôchodku – ich celoživotné skúsenosti sú pre medicínu extrémne cenné. Na druhej strane som však u niektorých vnímal isté limity a nedostatky, ktoré priamo súviseli s ich vekom a iným spôsobom uvažovania.

Svet medicíny napreduje míľovými krokmi a človek musí byť flexibilný, aby dokázal absorbovať nové trendy. Ak sa nedokážeme prispôsobovať inováciám, systém začne zlyhávať.

V čom teda pre vás funguje české zdravotníctvo lepšie, keď mu dávate prednosť pred tým slovenským?

V Česku sa mi napríklad ľahšie a rýchlejšie vybavovali všetky administratívne záležitosti. Čo sa týka atestácií, je tu k dispozícii oveľa viac termínov v roku – nestane sa vám, že máte šancu sa prihlásiť len raz či dvakrát do roka ako na Slovensku.

Kľúčový rozdiel je vo financiách. Česká republika vynakladá na zdravotníctvo o niečo vyššie percento HDP, čo súvisí aj s veľkosťou a nastavením štátu, no odráža sa to na celkovom materiálnom aj personálnom zabezpečení celého sektora.

Pre ambulantného očného lekára je český systém vo všeobecnosti výhodnejší vďaka vyšším úhradám od poisťovní, väčšiemu priestoru na investície do prístrojov a spravidla lepšej ekonomike ambulancií.

Tiež mi to tu pripadá viac zdigitalizované a viac sa mi páči aj prístup k lekárom, no v tomto smere to porovnávam len so svojou skúsenosťou z Rimavskej Soboty a sčasti z Košíc. Nemám pochodené všetky slovenské nemocnice, aby som to vedel paušálne zhodnotiť.

Ján Deme. Foto: Postoj/Anna Guthrie

Čím by vás Slovensko dokázalo znova prilákať späť? Alebo je to už pre vás uzavretá kapitola?

Nie je to uzavretá kapitola. Ak by som na Slovensku našiel zmysluplnú, plnohodnotnú profesijnú výzvu alebo misiu, v ktorej by som videl jasnú budúcnosť, vedel by som si to predstaviť. Keby sa ponuka stretla s mojimi osobnými očakávaniami, návratu by som sa nebránil.

Banskobystrický samosprávny kraj napríklad zakladá vlastné župné ambulancie. Ak by vám ponúkli miesto v očnej ambulancii priamo v Rimavskej Sobote, bola by to pre vás ešte zaujímavá ponuka?

Znie to zaujímavo, minimálne by som nad tým intenzívne premýšľal. Keďže však už momentálne v Prahe rozbieham vlastnú ambulanciu, podmienky by museli byť nastavené tak, aby som na tom veľa nestratil.

Ako stíhate popri práci rozbiehať vlastnú ambulanciu?

Tak, že som tam zatiaľ len v sobotu a rozbieham ju už pol roka. Stále totiž pracujem aj na ďalších dvoch súkromných pracoviskách. Veľmi ma to baví, pretože vďaka tomu vidím obrovské množstvo rôznych prípadov a objavujem nové veci.

Za šesť rokov svojej lekárskej kariéry som trochu neštandardne vystriedal a spoznal veľa rôznych pracovísk. Nie je to vnímané veľmi pozitívne a tiež som si vravel, či nie je chyba vo mne, ale teraz sa to ukazuje ako výhoda, pretože som mal možnosť navnímať riadenie kliník z rôznych manažérskych pohľadov a vidieť, v čom malo ktoré pracovisko lepšie nastavené procesy.

Teraz môžem tieto skúsenosti aplikovať vo svojej ambulancii. Prebral som ju totiž po pani doktorke v dôchodkovom veku. Ambulancia bola už takmer nefunkčná, všetko sa písalo len ručne, tak to budujem od základu nanovo.

Za posledný polrok som si musel naštudovať toľko vecí, že by som to prirovnal k ďalšej atestácii z manažmentu zdravotníckeho zariadenia.

Koľko pacientov ošetríte?

Momentálne v priemere dvadsať ľudí za ten jeden deň v týždni, čo som tam. Mám tam vtedy však dve zdravotné sestry. Procesy zatiaľ fungujú dobre, tak hádam to bude rásť. Pôvodná lekárka pracovala bez sestry a bez akejkoľvek digitalizácie, stihla tak len päť pacientov denne.

Cieľom je rozbehnúť ambulanciu tak, aby ste pracovali už len tam?

Plánujem to rozširovať, ale uvidím. Buď tam budem pracovať naplno ja, alebo v niektoré dni ponúknem miesto inému lekárovi. 

Keď som končil školu a začínal ako lekár, mal som istú predstavu o rovnováhe medzi prácou a súkromným životom. Postupne sa mi zdalo, že koncept work-life balance je v tomto odbore takmer nedosiahnuteľný. Teraz mám pocit, že sa k nemu aspoň približujem, preto sa zatiaľ do nemocnice vrátiť neplánujem, hoci ma klinická medicína tiež veľmi baví. Nemocničný režim mi však v tomto období života nevyhovuje.

Ženie vás na ceste aj to, aby ste iným dokázali, že aj Rómovia môžu dosiahnuť podobné úspechy?

Svoju identitu dávam do popredia tam, kde je to vhodné. Za svoj pôvod sa vôbec nehanbím, ale nemyslím si, že je potrebné to neustále vyťahovať. Áno, aj pre mňa je zaujímavé sledovať reakcie ľudí, ale nechcem, aby som bol výnimočný len tým, že som „rómsky lekár“. To je za mňa málo.

Pohybujete sa v rómskej komunite alebo žijete skôr mimo nej?

Momentálne minimálne. Nechcem sa uzatvárať do svojej komunity a hlavne v Prahe ani veľa Rómov nepoznám. Extrémne ma však baví rómska kultúra, keďže som muzikant a hrával som na cimbale a klavíri. Ostatné veci okolo komunity až tak intenzívne neprežívam.

Keď však prídem domov do Klenovca, trávim čas s kamarátmi bez rozdielu, či sú rómskeho, alebo nerómskeho pôvodu. 

Keď sa vrátite domov, cítite od miestnych Rómov uznanie za to, čo ste už dosiahli?

Rešpekt pociťujem, a to od všetkých ľudí v dedine, s ktorými som v kontakte, vrátane miestnych Rómov. Osobne však takýto typ rešpektu alebo uznania nevyhľadávam. Hľadám v ľuďoch autenticitu a nechcem, aby sa ku mne niekto správal inak len preto, že vie, čo som v živote dosiahol. O to nestojím.

Nemám rád ani situácie pri zoznamovaní, keď sa ma ľudia pýtajú na to, čo robím. Keď zistia, že som lekár, často sa tomu podvedome prispôsobia a podľa toho smerujú celú debatu.

Keď ste teda v spoločnosti, neprezentujete sa tým, že ste lekár a Róm?

Vôbec nie. Nechcem, aby si ľudia o mne robili názor len na základe profesie a správali sa ku mne inak len preto, že som lekár. Najlepšie sa mi s ľuďmi komunikuje osobne v anonymite, vtedy spoznávam skutočnú tvár človeka.

Ján Deme. Foto: Postoj/Anna Guthrie

Čo sa musí zmeniť v rómskej komunite, aby z nej vzišlo viac lekárov?

Podľa mňa sú kľúčové dva faktory. Prvý je vnútorný – človek musí mať dôveru v seba a v to, že úspech môže reálne dosiahnuť. Nesmie sa sám škatuľkovať, musí mať otvorenú myseľ. Druhým faktorom je prostredie, ktoré mu tie možnosti ukáže. Najdôležitejší je vzor.

Ako som hovoril na začiatku, človeka formuje to, s kým trávi čas. Ak vo svojom okolí nemáte nikoho, kto je lekárom, vaše myšlienky týmto smerom vôbec nepôjdu a nemáte si ako takýto cieľ vytýčiť.

Len minimálnemu percentu ľudí sa podarí dosiahnuť úspech úplne z ničoho. Štatisticky je dokázané, že obrovské množstvo lekárov pochádza z lekárskych rodín, dedí sa to generačne. Tých samozačínajúcich „jednorožcov“ je v medicíne oveľa menej.

Považujete sa vy sám za dostatočný vzor pre rómsku komunitu, ktorý ukazuje, že sa dá vymaniť z generačnej chudoby?

Asi som nadpriemerný vzor, ale podľa mňa vo výsledku nejde o to, ako ďaleko sa človek v kariére dostane, ale akú dlhú a náročnú trasu musel prejsť. Človek predsa nemusí byť hneď lekárom. Už to, že sa dokáže dostať mimo osady, vybuduje si solídnu kariéru, uživí sa a je v živote spokojný, môže byť v skutočnosti väčším výkonom než to, že som sa stal lekárom ja. Cesta každého z nás je individuálna.

Ak niekto priamo z osady ukáže, že sa vie postaviť na vlastné nohy, zamestnať sa a od istého momentu zlepšovať život sebe aj svojmu okoliu, je to obrovská vec. Hlavné je, aby bol sám so sebou spokojný.

Hnevá vás, keď vidíte, v akých podmienkach mnohí Rómovia na Slovensku žijú?

Beriem to s nadhľadom, chudoba existuje na celom svete a žije v nej väčšina svetovej populácie, nielen ľudia na Slovensku. Vnímam to skôr tak, že zlyháva systém, ktorý nie je dokonale nastavený, hoci taký ani nikdy nebude.

Riešenie tohto problému musí byť systémové, nestačí do osád len bezhlavo pumpovať peniaze. Malé a finančne nenáročné rozhodnutia dokážu mať niekedy oveľa väčší efekt než bezhlavé nalievanie peňazí do neefektívnych riešení. Udržateľnosť, efektivita a flexibilita musia byť aj v práci s Rómami základné piliere.

Roky pracuje s rómskymi deťmiPrestaňme si klamať. Nezmyselne vyhadzujeme peniaze, aby sme zalepili oči Bruselu, a ich životy sa zhoršujú

Adam Takáč

Je teda cesta podporovať skôr organizácie, ktoré to robia v malom a priamo na mieste?

Za mňa áno. Opäť sa dostávame k dôležitosti vzdelania. Človek sa najprv musí naučiť manažovať svoj život a narábať s ním, až potom môže dostať peniaze, lebo inak sa tie peniaze využijú neefektívne a jeho životná úroveň sa reálne nezmení. Majorita potom legitímne namieta, kam tie peniaze išli. Riešeniu rómskych problémov však venuje energiu len úzka skupina ľudí, nie každého to úprimne trápi.

Takto treba meniť vnútorné nastavenie Rómov, aby chceli k životu pristupovať inak?

Povedať, že riešením je vzdelávanie od útleho detstva, je už trochu klišé, ale je to pravda. Najväčší vplyv by malo, keby sme sa systematicky zamerali na vzdelávanie malých detí a nastavili procesy tak, aby samotní rodičia mali záujem a motiváciu udržiavať svoje deti v procese vzdelávania. Celé to totiž padá na disciplíne a dostupnosti prostriedkov.

Ako však deti z osád vzdelávať tak, aby nútená inklúzia nepohltila výsledok?

Model nesmie byť príliš drastický, aby nenarušil psychické pohodlie dieťaťa a jeho rodičov, no zároveň musí byť dostatočne intenzívny, aby mal reálny efekt. Riešením podľa mňa nie je vytrhávať deti z rodín, ale systematicky zabezpečiť, aby detstvo trávili v inom prostredí než v osade. Škola by priamo v osade stáť nemala, na druhej strane, ak ju postavíte príliš ďaleko, deti do nej neprídu. Niekto chytrý musí nájsť nejakú zlatú strednú cestu.

Ani inklúzia nesmie prebiehať na úkor kvality vzdelávania, z ktorej by napokon nikto nič nemal. V triede nemôže byť polovica detí rómskych, to je proste priveľa. Nevyhnutná je v tomto smere aj medziodborová spolupráca.

Štát musí mať kvalitných sociálnych pracovníkov v osade a obsadzovať tieto pozície správnymi ľuďmi, ktorí dokážu robiť efektívny mikromanažment priamo v teréne. Za mňa by práve tu mal štát nasmerovať najviac energie.

Existuje niečo, čo rómska komunita robí vo svojom živote nesprávne, no dalo by sa to zmeniť pomerne ľahko a bez naliatia veľkých peňazí?

Určite áno. Vec, ktorú neustále riešim a snažím sa v tomto smere usmerňovať aj svoju rodinu, je starostlivosť o vlastné zdravie. To je úplný základ. Existuje známy citát: „Keď ste zdraví, máte sto problémov, no keď ochoriete, máte už iba jeden.“

Rómovia majú veľa komorbidít, trpia viac na diabetes, obezitu či kardiovaskulárne ochorenia. Starostlivosť o zdravie by extrémne zvýšila životný komfort, úspešnosť aj celkovú výkonnosť Rómov. Návyky v stravovaní a pohyb sú dva základné piliere.

Bohužiaľ, súčasný stav vyplýva z generačných návykov a kultúry a v tejto oblasti nastáva zmena len veľmi pomaly, pretože zmeniť zakorenené návyky je nesmierne ťažké. Keby ich však zmenili, prinieslo by to výsledky.

Ján Deme. Foto: Postoj/Anna Guthrie

Založením vlastnej ambulancie ste už dosiahli všetko, čo ste v medicíne chceli, alebo máte ešte ďalšie ciele?

Beriem to tak, že život mi neustále ukazuje nové cesty a je len na mne, či sa po nich vydám. Momentálne sa sústreďujem na to, aby som procesy v ambulancii vylepšoval a skvalitňoval. Čo sa týka ďalších odborných cieľov, chcel by som sa viac venovať očnej operatíve a verím, že sa k nej časom opäť dostanem.