Výchovná poradňa Štrnásťročná dcéra ma začala biť, keď som jej zobrala mobil

Otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Vychovávam svoju štrnásťročnú dcéru sama od jej dvoch rokov, jej otec od nás odišiel a nemá záujem o nijaký kontakt. Snažím sa s ňou tráviť čas, rozprávať sa s ňou. Viem, že nie som dokonalý rodič, a som si vedomá toho, že napríklad keď som jej aj za niečo dala trest, prišlo mi jej ľúto a povolila som. Dnes sa neustále hádame, nechce sa jej pomáhať, nechce sa jej učiť. Sama od seba nespraví v domácnosti nič, o všetko ju musím stokrát žiadať.

Ale najväčší problém je mobil. Má rodičovskú kontrolu, a keď jej nechcem predĺžiť stanovený limit, vrieska na celý panelák, naschvál, aby to všetci počuli. Čím viac jej hovorím, aby sa stíšila, tým viac vrieska. Naposledy sme mali veľmi škaredý výstup, od rána bola na mobile a prekročila denný limit už napoludnie. Začala mi trhať z ruky môj mobil, aby mohla pokračovať. Keď som jej ho nechcela dať, normálne ma začala búchať rukami a biť ma. Zostala som v šoku a nevedela som, ako mám na to zareagovať. Toto som nečakala.

Vôbec neviem, ako na pubertiačku závislú od mobilu. Čo mám urobiť, aký postup zvoliť? Keď jej ho vezmem a zakážem, bude vrieskať tak, že niekto na mňa zavolá sociálku. Mám pocit, že som sa vo výchove dcéry dostala do slepej uličky.

Matky, a platí to aj o otcoch, ktoré žijú samy s dieťaťom, takzvané samoživiteľky (ten pojem vnímam ako značne nepresný), to vôbec nemajú jednoduché. Často sa zaoberáme najmä materiálnymi znevýhodneniami dieťaťa, ale dieťa je temer vždy znevýhodnené aj výchovne.

V skutočne výchovne funkčných rodinách sa totiž rodičovské roly viac dopĺňajú, než prekrývajú. Ako môj kamarát a bývalý kolega hovorieval: „Otec vychováva aj vtedy, keď nie je práve doma!“ Dodnes si pamätám – aj naša mama, keď sme niečo vyviedli, konštatovala: „Príde otec, uvidíte!“ Neistota čakania na trest bola už sama trestom.

Poďme však k Vášmu problému. Vnímam ho takto. So štrnásťročnou dcérou hráte svoje domáce drámy. Vždy sa však dáte vtiahnuť do jej scenára. Hráte jej hru v jej réžii. Iba domáce kulisy sú Vaše. Búrlivé scény následne prežívate bolestne a spracúvate paralelne vo viacerých rovinách:

Frekvencia konfliktov, ich intenzita a obsah. Konflikty Vás vyčerpávajú, ostávajú po nich dve „naštvané“ strany a vo Vás aj pocit výchovnej neúspešnosti, trpkosti. Stupňuje sa to. Na veľa vecí ste zrejme už rezignovali, ale nič sa tým nevyriešilo. Dcéra našla ďalší priestor na konflikt.

Vnímanie Vášho fungovania okolím. Čo povedia príbuzní? Čo povedia a čo si budú myslieť susedia? Nebudú Vás považovať za „zlú“ alebo „neschopnú“ mamu? Nezavolá na Vás niekto z nich „sociálku“?

Strach i hnev vo vzťahu k dcére. Milujete ju a bojíte sa o ňu, ale aj toho, čo všetko ešte môže prísť v budúcnosti. Hneváte sa, že Vám neprejavuje základnú úctu.

Vnútorná bolesť a rodičovské sebaobviňovanie. Napriek všetkej Vašej snahe sa Vám nedarí žiť s dcérou tak, ako ste si predstavovali a chceli. Chýba spoločná radosť. Chýba spoločná perspektíva, otvorená budúcnosť.

Už dosť dlho „nevychovávate“ Vy svoju dcéru, ale ona Vás. A to, čo si dovoľuje voči Vám nielen formou fyzického útoku, prekračuje hranicu prijateľnosti. To nie je už iba o „pubertálnom“ vzdore. Nie je síce plnoletá, ale od štrnástich rokov je právne zodpovedná. Je to fakt, ktorý si Vy aj ona musíte uvedomiť. A zákon o rodine je na Vašej strane. V § 43 ods. 2 a 3 sa píše:

(2) Dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. Ak dieťa žije v domácnosti s rodičmi, je povinné podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny a prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.
(3) Dieťa je ďalej povinné:
a) spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu,
b) plniť si svoje vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam a
c) vyvarovať sa spôsobu života, ktorý by mohol byť preň ohrozujúci, najmä užívania látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a duševné zdravie.

Je tam skoro všetko – od úcty, pomoci v domácnosti až po riziko závislostí.

Ak chcete zmenu, mali by ste prísť so svojím scenárom a s inými kulisami, v ktorých sa bude hrať. Teda nie u Vás doma. Vynechal by som psychologickú poradňu a psychiatriu.

Začal by som „sociálkou“. Na príslušných obvodoch máme úrady práce a sociálnych vecí, ich súčasťou je oddelenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Zašiel by som za kurátorkou, opísal by som jej všetko to, čo ma v súvislosti s dcérou trápi. Od neplnenia si povinností (podľa zákona) až po priamy fyzický atak. Až následne by som to oznámil dcére. Vecne. „Nezvládame to spolu. Nerešpektuješ ma. Požiadala som o pomoc sociálnu kurátorku. Takto to ďalej nejde...“

Potom by ste obe napísali, čo všetko musí zmeniť ona, čo všetko by ste mali zmeniť Vy, aby Vám to spoločne fungovalo. Nad oboma textami by ste mohli spolu uvažovať o tom tak, aby spoločne vytvorený text bol v súlade so zákonom o rodine. Po rodičovskom i dcérinom rituálnom podpise spoločného textu je čas skúsiť, či a ako to v praxi naozaj fungovať bude.

Považujem za dôležité povedať dcére nielen A, ale aj B. Ak to nebude fungovať, požiadate o pobyt dieťaťa v diagnostickom centre.

Dobré hry majú nielen dobrý scenár a „hercov“, ale aj jasné pravidlá. A pevnú ruku režiséra.

Želám Vám nielen odvahu povedať nie, ďalej to bude takto, ale aj vytrvalosť na ceste pomoci Vašej dcére. Potrebujete ju.