Španielsky kňaz a psychiater Francisco Insa Dieťa dnes prežije detstvo a dospievanie vo väčšom pokoji, dôsledkom je však neskoršie dozrievanie

„Mnohokrát stojí za manželským krachom myšlienka, že ,on sa zmení‘, alebo ešte horšie, ,ja ho zmením‘,“ hovorí španielsky kňaz a psychiater Francisco Insa. A dodáva, že človek sa síce môže zmeniť, ale „mnohé veci majú tendenciu meniť sa k horšiemu, najmä ak ide o vážny problém s nezrelosťou“.

Insa vystúpil na Bratislavských Hanusových dňoch v diskusii vydavateľstva Nové mesto s príspevkom o umení dozrievať. Hovoril o nezrelosti mladých ľudí, o tom, ako sa posunul celkový životný cyklus, ako aj o tom, ako podporiť rast v zrelosti. 

Francisco Insa je kňaz a psychiater, aktuálne pôsobí na Pápežskej univerzite Svätého kríža v Ríme, kde sa venuje teológii duchovného sprevádzania, kňazskej spiritualite a psychológii aplikovanej na kresťanskú formáciu. 

Je autorom knihy Cesta k vnútornej zrelosti. 

Prinášame skrátený prepis diskusie.

Často sa hovorí o nezrelosti nastupujúcich generácií, ale vy vo svojej knihe poukazujete na to, že tieto reči sú staré ako ľudstvo samo. Napriek tomu sa zdá, že sa niečo mení: na jednej strane ľudia dospievajú neskôr a na druhej strane sa kladie väčší dôraz na emocionálny rozmer človeka. Skúsme si najprv definovať, čo sa pod pojmom zrelosť rozumie. 

V prvom rade treba povedať, že zrelosť je relatívny pojem. Môžeme povedať, že dvanásťročné dieťa či dvadsaťročný mladík je zrelý, ale obsah zrelosti dvadsaťročného muža je zjavne iný ako u dvanásťročného chlapca. 

Zrelosť je teda dosiahnutím toho, čo sa od človeka očakáva vzhľadom na jeho vek a situáciu. To znamená, že v zrelosti je prítomný sociálny aspekt, a preto sa môže v jednotlivých kultúrach líšiť.

A to súvisí s tým, prečo sa zdá, že dnešní mladí dospievajú neskôr. Jedným z dôsledkov zrelosti je schopnosť prevziať zodpovednosť a tú človek dokáže prevziať vtedy, keď mu bola postupne zverovaná.

To sa pomaly menilo. S čím to súvisí?

Možno pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi mala spoločnosť väčšie ekonomické ťažkosti a väčšie boli aj rodiny. Chlapci a dievčatá museli doma viac pomáhať, niesť ťarchu rodiny a rozhodovať sa skôr.

V štáte blahobytu, v ktorom žijeme teraz, dokáže rodina strednej triedy dieťa pred týmito povinnosťami uchrániť. Dieťa prežije detstvo a dospievanie vo väčšom pokoji, ale zároveň dosiahne zrelosť neskôr.

Vplyv má aj to, že v súčasnosti mladí ľudia po strednej škole väčšinou odchádzajú na univerzitu, preto na trh práce vstupujú neskôr. Všetky nadväzujúce rozhodnutia – ako nájsť si prácu alebo založiť rodinu – odkladajú. Čím neskôr preberajú zodpovednosť, tým neskôr dozrievajú.

Povedali by ste teda, že dnešní ľudia sú nezrelí?

Skôr by som povedal, že životný cyklus – prechod od detstva cez dospievanie, mladého dospelého, stredný vek až po povestnú krízu štyridsiatky – sa prirodzene posunul o päť až desať rokov.

Sú menej zrelí? V istom zmysle áno.

Je tu však jedno ale. Môj otec, a možno máte aj vy takú skúsenosť, mi často opakoval: „Ja som v tvojom veku takýto nebol.“ Až jedného dňa urobil tú chybu, že to povedal pred mojím dedkom, teda svojím otcom. A ten mu na to povedal: „Keď si bol v jeho veku, nebol si taký zrelý, ako som v tom veku bol ja“.

Ja deti nemám, ale keď sa niekedy stretnem s mladými, hovorím si, že som bol v ich veku iný. Je to jednoducho prejav staroby, treba si to priznať. 

Je však pravda, že mladým dnes dlhšie trvá prevziať zodpovednosť, a to z dôvodov, ktoré sme spomínali. Manželstvo sa aj z celospoločenských a ekonomických dôvodov posunulo o päť až desať rokov. Ale aj mladí muži, ktorí chcú byť kňazmi, vstupujú do seminára neskôr a ťažšie robia dôležité rozhodnutia.

Človek na nich vidí, že sú menej pripravení prijať vážne a stále záväzky. Výzvou preto je, ako ich stimulovať, aby napredovali o niečo rýchlejšie, než by dozreli iba čistou zotrvačnosťou bez toho, aby sme ich do niečoho tlačili.

O niektorých deťoch alebo dospievajúcich sa hovorí, že sú na svoj vek veľmi zrelí. Je to pozitívne?

Vo všeobecnosti som veľmi nedôverčivý, keď mi niekto povie, že dieťa je veľmi zrelé. Čo to znamená? Znamená to, že preberá zodpovednosť, ktorá mu nepatrí? Znamená to, že sa cíti veľmi dobre v spoločnosti dospelých, a nie s rovesníkmi?

Zrelosť je aj schopnosť správať sa v každej situácii podľa toho, čo si daná situácia vyžaduje: ak hrám futbal alebo som na oslave, som trochu uvoľnenejší; ak som v nejakom spoločenskom hnutí, správam sa vážnejšie. Niekedy keď sa o deťoch hovorí, že sú „veľmi zrelé“, sa tým v skutočnosti myslí, že sa v detstve nesprávajú tak, ako by sa deti správať mali.

Možno im chýbal priestor na spontánnosť alebo museli prevziať zodpovednosť predčasne.

Zdalo sa, že sú veľmi zrelí, lebo prebrali zodpovednosť a starali sa o seba a o súrodencov, ale to, že neprežili dospievanie alebo detstvo, zanecháva stopu. Keďže v tomto období nezažili starostlivosť a lásku a nemohli robiť chyby, majú istý deficit zručností: správajú sa veľmi dobre vo vážnom prostredí, ale v uvoľnenom prostredí, kde majú objavovať a ísť do neznáma, konajú s veľkým strachom.

Týmto ľuďom treba často pomôcť, pretože v takýchto situáciách môžu upadnúť do krízy.

Môže si človek sám uvedomiť, že je nezrelý?

Nie je to ľahké, pretože práve jedným z dôsledkov nezrelosti je egocentrizmus. Veľmi sa mi páči autor Gordon Allport, americký psychológ, ktorý stanovil šesť kritérií na definovanie nezrelého človeka.

Prvé z nich nazval „rozšírenie zmyslu pre ja“. Človek je schopný rozšíriť svoje ja, predĺžiť ho tak, že ostatných ľudí, ich problémy a starosti cíti ako svoje vlastné.

Nezrelý človek často zostal zakorenený v detskom egocentrizme. Nedokáže si uvedomiť, čo sa deje okolo neho ani potreby iných.

Alebo keď si to uvedomí, nedokáže vnímať, že je dobré dávať sa iným a presahovať sám seba. Zostáva na absolútne horizontálnej úrovni a točí sa okolo seba. Navyše, keďže sa sústreďuje na seba a potrebuje sa chrániť pred opustením, samotou a neistotou, je preňho veľmi ťažké uvedomiť si, že to nie je normálne, pretože chrániť sa pred útokmi – skutočnými alebo zdanlivými – je pre neho logické. Z tohto dôvodu je pre samotného človeka zložité správne sa posúdiť.

Výchovná práca – v prvom rade rodičov, ale aj učiteľov, kňaza, duchovného sprievodcu, strýka alebo starého rodiča – spočíva v tom, aby dieťa dokázalo vidieť o niečo ďalej než len na seba. Tým získa onen zmysel pre rozšírenie ja, ktorý mu v budúcnosti umožní založiť si rodinu.

Rodina, v ktorej manželia nedokážu vidieť dobro toho druhého ako zlučiteľné s vlastným dobrom, ale bránia sa myšlienkou „ak dám tebe, ja stratím“, bude mať veľké problémy posunúť sa vpred.

Aké faktory môžu sťažiť alebo dokonca znemožniť cestu k zrelosti?

Je veľmi dôležité, aby pri výchove bola prítomná rovnováha medzi dvoma zložkami: bezpodmienečným prijatím a náročnosťou.

Prvou je bezpodmienečné prijatie: „Milujem ťa a milujem ťa takého, aký si.“ Boh nás miluje takých, akí sme, aj keď robíme veci zle, aj keď sme hriešni alebo sa nesprávame podľa toho, čo chce.

Druhou je náročnosť: „Mohol by si byť lepší, mohol by si zájsť ďalej.“ Aj keď nezájdeš ďalej, budem ťa stále milovať, ale je pre teba dobré zájsť ďalej. Rodič môže dieťaťu povedať: „Ľúbim ťa takého, aký si, ale je lepšie, ak budeš poriadkumilovný, budeš študovať a budeš sa postupne zlepšovať v cnostiach a talentoch.“

Táto rovnováha sa musí udržiavať. Ak je bezpodmienečné prijatie absolútne a dieťa sa neťahá nahor, zostáva v pohodlnej komfortnej zóne a nerozvíja všetky svoje možnosti.

A dieťa hypernáročných rodičov sa ľahko stane perfekcionista. Každá náročnosť musí vychádzať z prijatia.

Čo ak človek až v dospelosti zistí, že je predsa len trochu nezrelý? Ako na tom pracovať v dospelosti?

Ak si človek uvedomí, že dosiahol istý vek vo svojom živote a musí napraviť dedičstvo minulosti, povedal by som mu „blahoželám“, pretože východiskovým bodom pre akékoľvek zlepšenie je práve uvedomenie si, že sa musím zlepšiť.

Od toho môžeme začať. Ako? Stanovením cieľov, ktoré ma postupne, krok za krokom, posunú zakaždým o niečo ďalej, pretože ak si stanovím príliš vysoký cieľ, riskujem, že ho nedosiahnem a zrútim sa.

Aké dôsledky môže mať prijímanie dôležitých životných rozhodnutí z pozície nezrelosti?

Zásadným dôsledkom je prijímanie rozhodnutí, na ktoré človek nie je pripravený, a preto nedokáže zabezpečiť, že bude schopný splniť tieto záväzky a očakávania.

Už som spomínal, že manželstvo sa odsunulo o niekoľko rokov, niekedy preto, že človeku dlhšie trvá, kým si nájde prácu, alebo preto, že sa chce oženiť, až keď bude mať byt, auto a stabilnú prácu. To je deformácia. Je však pravda, že ak sa mladý človek vrhne do dobrodružstva, či už v manželstve, alebo v odovzdaní sa Bohu, keď ešte nemá schopnosť ovládať sám seba, dobre sa rozhodovať alebo vytrvať a nerozumie, čo to znamená „odovzdávam sa ti na celý život“, bude mať veľké ťažkosti, keď sa stretne aj s bežnými životnými problémami.

Preto sa oplatí ísť krok za krokom. Strach nie je dôvodom na odkladanie rozhodnutí, ale ani neistota typu „možno mi to nevyjde“ alebo „možno to nedokážem“.

Skôr sa oplatí vidieť veci z pozitívnej stránky: „Som schopný zvládnuť zodpovednosť, ktorú teraz mám; som schopný dodržiavať časový harmonogram, štúdium a odovzdávať veci vtedy, keď to mám urobiť.“ Ak to nedokážem teraz, keď som vysokoškolák alebo mladý profesionál, bude pre mňa ťažké postarať sa o manželku a deti.

Čo ak niekto vníma, že jeho partner alebo partnerka nie je úplne zrelý? Dá sa s tým niečo robiť?

Predstav si, že si o svojom priateľovi alebo priateľke myslíš: „Zdá sa mi trochu nezrelý alebo nezodpovedný, ale napriek tomu ho milujem a chcem si ho vziať.“

Človek si berie osobu, ktorú má pred sebou. Mnohokrát za manželským krachom stojí myšlienka „on sa zmení“, alebo ešte horšie, „ja ho zmením“, to je trochu slepá a neuvážená viera v to, že sa partner zmení.

Samozrejme, že sa zmení, ale mnohé veci majú tendenciu meniť sa skôr k horšiemu, najmä ak ide o vážne problémy s nezrelosťou.

Nehovorím, že netreba dôverovať človeku, ktorého miluješ, ale treba sa samého seba opýtať: Berie tento človek vážne svoje povinnosti? Rešpektuje ma? Rešpektuje sám seba? Je verný svojim súčasným záväzkom?

V poslednom čase sa objavujú prípady anulácie manželstva z dôvodu nezrelosti. Môže nezrelosť zneplatniť rozhodnutie?

Cirkev nepripúšťa rozvod, nepripúšťa, aby sa manželstvo mohlo rozviazať. Čo však akceptuje, je neplatnosť manželstva. To znamená, že v momente, keď bolo uzavreté, jeden z dvojice nespĺňal minimálne podmienky na to, aby sa mohol zosobášiť.

Preto to nie je tak, že by cirkev po desiatich rokoch udelila rozvod, ona iba vyhlási, že v tom pôvodnom momente ste sa v skutočnosti nezosobášili, pretože daná osoba nemala predpoklady na to, aby pochopila záväzok a nebola schopná plniť povinnosti z neho vyplývajúce.

V mnohých prípadoch sa v súčasnosti poukazuje práve na nezrelosť: že človek bol veľmi nezrelý, veľmi egocentrický; dlhší čas to dokázal skrývať, ale o desať rokov neskôr jeho nezrelosť naplno prepukla a spoločné spolužitie je nemožné.

Zvyčajne odporúčam, aby sa snúbenci veľa rozprávali o skutočne zásadných otázkach života, a sú dve, ktoré sa mi zdajú veľmi dôležité: náboženstvo a politika.

Ak je náboženstvo odlišné – kresťan s ateistom alebo s akýmkoľvek iným náboženstvom –, pozor, pretože to, čo je dôležité pre teba, pre druhého možno dôležité nie je, nemá to preňho žiadnu hodnotu alebo je to podľa neho hlúposť či preháňanie.

To je potom zdrojom problémov súvisiach s prežívaním viery, s deťmi a typom ich výchovy. Niečo podobné, hoci na inej úrovni, nastáva s politickým videním: čo je pre mňa v spoločnosti dôležité.

Ako predísť tomu, aby manželstvo zlyhalo vinou nezrelosti? Je to jednoducho tak, že si netreba brať nezrelého človeka, alebo sa v tom dá rásť?

Áno, dá sa v tom rásť. V súčasnosti je k dispozícii veľa možností na sprevádzanie manželstiev. Párová terapia a testy kompatibility pred svadbou slúžia ako vonkajšia pomoc na obrusovanie hrán, pomáhajú manželom dozrieť a pracovať na vzťahu, ktorý často trpí. Pomáhajú vidieť to, čo môžu obaja urobiť pre to, aby sa prispôsobili a aby zväzok fungoval.

Dlho sa zrelosť stotožňovala so schopnosťou odsunúť nabok city a riadiť sa výlučne rozumom. Kam vedie táto vízia zrelosti?

K neúplnému pohľadu na človeka. Viete, akú slávnosť dnes slávime, však? Najsvätejšie Srdce Ježišovo. Nie najsvätejší Ježišov rozum alebo svätú vôľu Ježišovu, ale najsvätejšie srdce. To znamená, že Ježiš má srdce, ktoré je plné lásky, je láskavé a miluje.

Existujú tri nebezpečenstvá, ktoré sťažujú dozrievanie.

Prvým by bol intelektualizmus: človek, ktorý funguje len na základe svojich myšlienok, bez ohľadu na realitu. To je ďalšie z Allportových kritérií zrelosti: človek musí konfrontovať to, čomu verí a čo cíti, s vonkajšou realitou, faktmi a s ľuďmi okolo seba.

Druhý je veľmi častý medzi kresťanmi, ktorí chcú žiť správne: voluntarizmus alebo hypertrofia vôle. Snaha robiť to, čo musím, nech sa deje, čo sa deje, bez ohľadu na to, čo cítim, aj keď som unavený alebo prší. Niekedy je to potrebné urobiť, ale treba to robiť s rozumom.

Niekedy bude vôľa spočívať aj v tom, že človek trochu zabrzdí, aby urobil veci inak alebo neskôr; a inokedy zasa bude musieť vytrvať v tom, čo urobiť má, pretože je to to najlepšie a najrozumnejšie. 

Problém voluntarizmu nie je ani tak hypertrofia vôle ako skôr nedostatok rozumu, nedostatok zdravého úsudku, to, že sa človek nepozná a neberie do úvahy tretiu dimenziu, ktorou sú city a srdce.

K čomu vedie hypertrofia tejto dimenzie?

Táto tretia dimenzia sa môže tiež predimenzovať, čo by bol sentimentalizmus alebo emotivizmus: človek, ktorý sa hýbe len vtedy, keď sa mu chce alebo keď sa mu to páči, a ak nemá chuť alebo sa mu to nepáči, neurobí to.

Ste kňaz a celý čas sa rozprávame o zrelosti a skôr psychologických otázkach. Je možné napredovať v duchovnom živote bez toho, aby sme sa venovali rozvoju vlastnej osobnosti?

Je to možné, ale bolo by to riskantné, pretože pri rozprávaní o zrelosti sme veľa hovorili o vzťahoch, o vžití sa do kože druhého a o presiahnutí samých seba. Človek, ktorý je nezrelý a upadne do egocentrizmu, prenesie tento spôsob bytia aj do svojho vzťahu k Bohu.

Namiesto toho, aby náboženské prežívanie postavil na láskyplnom vzťahu s Bohom, ktorý je otcom, ktorý ma miluje a chce, aby som bol lepší, sa to všetko zredukuje na egocentrizmus.

Nezrelý človek chce, aby Boh vyriešil jeho potreby, a to sa končí krízou, keď zistí, že Boh neuspokojil nejakú potrebu – napríklad keď príde choroba, hoci prosil Boha o uzdravenie.

Je dobré, aby ľudia, ktorí sa venujú formácii či duchovnému sprevádzaniu, mali aj vedomosti z psychológie?

Je dobré mať nejaké vedomosti z psychiatrie a psychológie, pretože je to nástroj, ktorý v súčasnosti máme k dispozícii. Chvalabohu, na rozdiel od obdobia pred šesťdesiatimi rokmi, dnes existuje niekoľko smerov psychoterapie, ktoré sú zlučiteľné s kresťanskou antropológiou života.

Do 50. či 60. rokov dvadsiateho storočia existovali v zásade len dve psychologické školy: jednou bola psychoanalýza, pre ktorú bolo jediným pohonom človeka uspokojovanie sexuálneho libida, no to je veľmi chudobný pohľad na človeka, a druhou bol behaviorizmus, podľa ktorého sme všetci ako Pavlovov pes: akcia-reakcia a hotovo, bez presahu.

V súčasnosti však existuje mnoho psychologických smerov, ktoré hovoria o transcendencii človeka, o vychádzaní zo seba ako o spôsobe rastu a obohatenia. Ide o nevyhnutný prvok na dosiahnutie zrelosti, aby ste obohatili seba a tým aj ľudí, ktorých máte okolo seba.