Horšie ako Epsteinov ostrov Desiatky a desiatky tisíc britských dievčat, ktorým sa celá krajina pred migrantmi otočila chrbtom

Keď mala Chloe desať, nasťahovala sa k svojej mame a otčimovi. Dnes o ňom tvrdí, že bol pedofil. Už vtedy ju začal zneužívať a znásilňovať a jej matka s tým veľa nespravila. Otčim ju zásoboval alkoholom a cigaretami, aby ju umlčal.

S kamarátkou v rovnakom veku začali chodiť do centra mesta bez dozoru. Tam sa zoznámili so skupinkou pakistanských mužov vo veku od 20 do 50 rokov. Správali sa k nim ako k dospelým, kupovali im alkohol, vyvážali ich na svojich taxíkoch po meste.

Zakrátko prišla emočná manipulácia a zvýšil sa fyzický kontakt, bozky či masáže. Otčim ju naďalej zneužíval, Chloe teda hľadala útočisko u tety a strýka, ktorí žili neďaleko. V skoršom detstve u nich strávila prázdniny a verila im. Ale strýko sa ju namiesto pomoci pokúsil zneužiť. Povedala o tom matke, tá to nahlásila na políciu, ktorá len obvinila Chloe z klamstva, a nič sa nevyriešilo.

Chloe začala mať pocit, že nikomu okolo nemôže veriť, preto sa ešte viac upla na moslimov, ktorých stretla v centre. Raz večer ju s kamarátkou vyzdvihol jeden z nich. Zaviezol ich do hotela v inom meste. Pracovníci ich videli, ale nezakročili. Na izbe dal dievčatám silnú marihuanu. Kamarátku si zobrala skupina mužov do vedľajšej izby, omámená Chloe zostala sama s jedným. Pokúsil sa s ňou o sex, ona sa bránila, tak ju udrel a spolu s kamarátkou ich vyhodil pred hotel. Vtedy mala jedenásť.

Doma nepovedala, čo sa stalo. Matka jej dala mesiac domáce väzenie. Celý mesiac musela stráviť s predátorským otčimom.

Chloe je jednou z mnohých obetí sexuálneho zneužívania, ktoré majú na svedomí prisťahovalecké gangy v Británii. Jej príbeh, ku ktorému sa zakrátko vrátime, je súčasťou nedávno vydanej správy The Rape Gang Inquiry Report (Správa z vyšetrovania znásilňovacích gangov).

Smrť kritikom a odpadlíkomOnline priestor ovládli moslimskí tradicionalisti a extrémisti

Juraj Valach

Vyšetrovanie organizovala strana Restore Britain pravicového politika Ruperta Lowea. Vychádza zo svedectiev obetí (okrem Chloe správa zhŕňa príbehy ešte ďalších 19 zneužitých) a whistleblowerov, súdnych záznamov, z predošlých vyšetrovaní a dôkazov z vlastných vypočúvaní.

K tomuto škandálnemu konaniu dochádzalo niekoľko dekád v mestách naprieč Spojeným kráľovstvom, aspoň „v 40 percentách správnych obvodov“ celej krajiny. Presné číslo obetí nie je známe, z povahy veci ani nikdy nebude, správa to odhaduje na minimálne 250-tisíc, „skutočné číslo bude pravdepodobne vyššie“. Treba však zdôrazniť, že môže byť aj nižšie, keďže tento počet vznikol odhadom podľa počtu britských miest, migračných skupín a ďalších parametrov.

Ale len samotná Chloe pozná najmenej 20 ďalších dievčat zo svojho okolia, ktoré postihol podobný osud.

V celej krajine to prebiehalo podobne ako v jej prípade. Gang si vytypoval zraniteľné biele dievčatá zo sociálne nestabilného prostredia, kombináciou darov, líškania sa (tzv. grooming) a návykových látok si ich k sebe pripútal. Po pár mesiacoch ich taxíky začali naberať pred školou či na ulici, zaviezli ich niekam na izbu a začali ich sexuálne zneužívať. Za poplatok si ich posúvali po svojich sieťach. Mnohé otehotneli ešte v detskom veku, niektoré potratili, iné boli do potratu donútené, ostatné porodili a štát im deti zakrátko odobral.

Často to trvalo celé roky.

Nezáujem

Po domácom väzení sa Chloe opäť stretla s kamarátkou, ktorá mala nového „frajera“, 25-ročného Inda. Zdal sa milší ako Pakistanci. Nasadli k nemu do auta, cestou kúpili vodku a prisadol si k nim frajerov kamarát. Na odľahlom mieste zobral frajer druhé dievča von, zatiaľ čo druhý muž znásilnil Chloe na zadných sedadlách auta. Bol rok 2003. Chloe oboch v roku 2022 zažalovala, ale neúspešne.

Od tejto udalosti to šlo s Chloe z kopca. V dvanástich začala tvrdo piť, fajčiť marihuanu či brať extázu, „len aby to dostala zo svojej mysle“. Namiesto školy sa s kamarátkou často ponevierali centrom, kým ich niekto nevyzdvihol, nedal im alkohol alebo drogy. Občas v škole nebola aj tri dni po sebe, zatiaľ čo si ju posúvali medzi taxíkmi a znásilňovali. Vždy to podľa správy boli moslimovia, predovšetkým z Pakistanu.

Raz ju jeden uniesol na cintorín a strčil jej do vagíny prázdnu fľašu od whisky, ktorá sa rozbila. Chloe sa dostala na pohotovosť, kde ju ošetrili, ale na nič sa nepýtali. Pre vymeškané hodiny v škole sa za ňou viackrát zastavila polícia. Pýtali sa, kde bola. Povedala, že mala sex v autách s dospelými mužmi. Policajti sa spýtali, či tam bol consent (súhlas), ona odvetila, že nevie, čo to slovo znamená. No aj tak nespustili vyšetrovanie, len ju označili za prostitútku.

Policajti opakovane našli Chloe aj ďalšie hľadané deti v autách útočníkov, ale nezakročili, dokonca ani nekládli otázky. Pre biednu dochádzku musela často zostávať po škole či tráviť hodiny v izolácii, čo ešte zhoršilo jej mentálny stav. Jediné útočisko nachádzala u kamarátky a jej „frajera“. Ten im dával alkohol a drogy a zoznamoval ich so svojimi kamarátmi. Všetci pochádzali z južnej Ázie.

Raz dievčatá zobral do fabriky, kde pracoval, a Chloe tam znásilnil. Vtedy sa od svojej kamarátky odstrihla.

Ale už si natoľko zvykla tráviť čas s moslimskými gangmi, že to robila aj bez nej. Po ďalšom neskorom návrate domov jej matka chcela dať domáce väzenie na dva mesiace. Chloe sa bála zneužívania otčimom, tak ho nahlásila na najbližšom úrade sociálnych služieb. Matku aj nevlastného otca zatkli a vypočúvali, obaja zneužívanie popreli, tak ich prepustili.

Veľká BritániaBurnham chce silný štát a širšie právomoci pre samosprávu. V kultúrnych témach je na ľavom krídle

Ján Cipár

Po opakovanom kontaktovaní úradu sa dostala do náhradnej rodiny. Tam jej bolo celkom dobre, ale keďže žila v rovnakom meste, gangy v centre ju spoznali a opäť skončila v ich rukách. Namiesto školy trávila čas v taxíkoch, kde ju zdrogovanú znásilňovali dospelí chlapi.

Keď mala trinásť, povedala o tom sociálnym pracovníkom. Nezakročili, len jej hovorili o antikoncepcii a sexuálnom zdraví. Jeden z nich ju zobral na vyšetrenie, diagnostikovali jej chlamýdiu v hrdle a pošve, kvapavku, genitálne bradavice a zápal panvových orgánov. Ani sociálny pracovník, ani zdravotníci sa nič nepýtali ani nič nenahlásili.

Keď mala štrnásť, konečne sa jej jeden sociálny pracovník začal vypytovať na jej zneužívanie. V Chloe začala rásť nádej, že jej konečne chce niekto pomôcť. Ale pracovník jej len povedal, že telenovela Emmerdale hľadá obsadenie do postavy sexuálne zneužívaného dieťaťa a či by sa teda na základe svojich životných skúseností nechcela prihlásiť na konkurz. Nahnevaná Chloe utiekla z náhradného domova. Vtedy ju uniesol moslimský gang a zmizla na pol roka.

Posúvali si ju z domu do domu po celej Británii a znásilňoval ju „chlap za chlapom“. Násilníci ju spoznávali, pretože po nej bolo vyhlásené pátranie a médiá zdieľali jej fotku. Ani jeden to však nenahlásil.

Nečinné orgány

„Každá jedna z našich inštitúcií [obete] katastrofálne sklamala,“ píše sa v správe. Nezáujem, ktorý si zažila Chloe, je podľa autorov v takýchto prípadoch typický postup britských štátnych orgánov.

Policajné zložky obete opakovane ignorovali, v horších prípadoch ich kriminalizovali namiesto útočníkov, ničili dôkazy, zatiaľ čo znásilňovači skončili len s podmienkou. Sociálni pracovníci umiestňovali deti do nebezpečného prostredia, stavali sa proti whistleblowerom, ignorovali známky zneužívania.

Cez NHS (Národná zdravotná služba) prešlo množstvo detí s pohlavne prenosnými chorobami, zraneniami genitálií, tehotenstvom či po pokusoch o samovraždu, ale po ošetrení sa vrátili k predátorom bez akejkoľvek ochrannej pomoci so spracovaním traumy.

Školský personál videl starších mužov, ako pri bránach vyzdvihujú dievčatá, počul správy o znásilneniach v areáli školy. Obete často vylúčili namiesto toho, aby ich chránili.

V správe sa píše, že politici, policajti a ďalšie orgány o tomto probléme často vedeli alebo aspoň videli náznaky. Samotná Chloe si myslí, že ich nechceli riešiť z dvoch dôvodov: pretože sa im „nechcelo zaoberať byrokraciou“ a pretože „nechceli byť za rasistov“. Typicky sa tak rozhodli riešiť len to, čo sa nedalo zamiesť pod koberec. Viackrát vybublali lokálne škandály.

Ilustračné foto: Unsplash/Rad Pozniakov

V roku 2014 prebehlo nezávislé vyšetrovanie v meste Rotherham. V správe sa píše, že medzi rokmi 1997 a 2013 tu bolo zneužitých minimálne 1400 detí (celkom tam vtedy žilo 120-tisíc obyvateľov). Tamojší ľudia verili, že „polícia sa neodvážila zakročiť proti ázijským mladíkom zo strachu z obvinení z rasizmu“.

V roku 2022 vyšla nezávislá správa z mesta Telford. Podľa nej tu panovala „nervozita v súvislosti s rasou (...) hraničiaca s neochotou vyšetrovať zločiny spáchané tzv. ázijskou komunitou“.

Tieto miestne vyšetrovania podnietila práca dnes už zosnulého novinára Andrewa Norfolka, ktorý v roku 2011 o zneužívaní napísal investigatívne texty pre The Times. Na problém začali poukazovať aj aktivisti, najznámejší z nich je Tommy Robinson.

Napriek tomu stále nebol skutočný rozsah škandálu známy. Toryovci aj labouristi (dve najväčšie britské strany) sa snažili celú vec ututlať (tu či tu). Na začiatku roka 2025 začal Elon Musk tweetovať časti zápisnice zo súdnych pojednávaní a tvrdil, že je potrebné celonárodné vyšetrovanie.

Súčasný premiér Keir Starmer sa ohradil a Muska nepriamo obvinil zo šírenia naratívov krajnej pravice. Ale Musk už pritiahol globálnu pozornosť a vláda musela konať.

O pol roka prišli výsledky národného auditu, ktorý riadila barónka Louise Caseyová. Jej závery vtedajšia ministerka vnútra označila za „hlboko znepokojujúce“, lebo naznačovali, že štát plošne zlyhal v ochrane najzraniteľnejších. Starmerova vláda teda rozbehla národné vyšetrovanie, ktoré sa oficiálne začalo v apríli tohto roka.

Autori spomínanej správy organizovanej stranou Restore Britain ho však kritizujú: „Toto nie je vyšetrovanie zamerané na odhalenie pravdy alebo dosiahnutie spravodlivosti. Ide o snahu o utlmenie situácie.“

Vláda podľa nich zúžila zameranie na lokálne zlyhania a „vylúčila akúkoľvek systematickú analýzu demografických, kultúrnych a náboženských vzorcov, ktoré svedkovia opakovane opisovali, zabezpečila, že sa nikdy nebude musieť vyrovnať s tými najnepohodlnejšími pravdami – najmä s tými, ktoré poukazujú na chronickú závislosť samotnej Labouristickej strany od určitých voličských skupín“. Politický konsenzus, ktorý týmto gangom umožnil fungovať, zostane nedotknutý.

Zas a znova

Keď Chloe po šiestich mesiacoch našla polícia v aute s moslimským mužom, útočníka prepustili bez obvinenia a Chloe vrátili matke. Odtiaľ však naďalej utekala, a keď ju opäť uniesol moslimský gang, polícia ju presunula do prísneho detského domova. Po niekoľkých mesiacoch ju premiestnili do ďalšej náhradnej rodiny. Najbližšie dva roky mala podľa vlastných slov „úžasný“ život.

Ako sa blížili osemnáste narodeniny, sociálne služby jej našli samostatné ubytovanie a Chloe si našla prácu. Opäť sa skontaktovala s kamarátkou z detstva, s ktorou si prešli zneužívaním. Pozvala ju na návštevu do svojho nového domova.

Vražda Henryho NowakaVideozáznam, ktorý sme nikdy nemali vidieť

Frank Haviland

Prišla so skupinou moslimských mužov, Chloe si všetkých pamätala. Odmietali odísť, v dome narobili spúšť a znásilnili ju. Otrasená Chloe sa utiahla k drogám a alkoholu. V práci ju kolega „zo srandy“ uštipol do zadku. Traumatizovaná rokmi zneužívania mu vrazila. A tak skončila bez práce.

Gang stále okupoval jej dom. Nemala sa na koho obrátiť ani kam ísť, ani ako ich vyhnať, tak zostala s nimi. Rutinne ju zdrogovali a znásilňovali. Začali si k nej vodiť aj deti, ktoré tu zneužívali. Viackrát sa stalo, že starší kamaráti a príbuzní prinútili neplnoletých chalanov z moslimskej komunity, aby ju znásilnili. Keď kontaktovala políciu, aby nahlásila toto zneužívanie, policajti pohrozili zatknutím jej, keďže dom bol registrovaný na jej meno.

Jeden z gangu ju začal rozvážať po baroch a nočných kluboch. Vpichol jej heroín a omámenú ju predával ďalším mužom.

S pomocou sociálnej pracovníčky sa z toho na čas dostala. Ale nespracovaná trauma ju zase priviedla k návykovým látkam a následne ku gangom. Niekoľko týždňov si ju zase posúvali naprieč krajinou.

Po čase sa jej podarilo vybaviť si ubytovanie. Keď sa nasťahovala, zistila, že celé susedstvo obývajú výhradne ľudia z južnej Ázie. Gang ju tak ľahko vypátral a opäť sa k nej nasťahovali a zneužívali ju.

Chloe po pokuse o samovraždu skončila v nemocnici. Tu zistila, že je tehotná. Otec dieťaťa, ilegálny prisťahovalec z Pakistanu, sa k nej nasťahoval. Prinútili ju konvertovať na islam a vydať sa za neho, aby legitimizovali tehotenstvo a zároveň otcovi pomohli získať víza. Chloe musela nosiť hidžáb, nesmela sa pozerať von oknom, a keď neposlúchala, manžel ju zmlátil.

Dieťa sa narodilo s viacerými zdravotnými poruchami, ale Chloe to dalo novú silu. Nakoniec sa jej podarilo vyviaznuť a rozhodla sa, že musí odísť čo najďalej. S pomocou charitatívnej organizácie Woman’s Aid sa odsťahovala do Škótska. Odišla len s dieťaťom a malým kufrom. Dodnes tam pokojne žije.

Na otázku, koľko mužov ju za celý čas zneužilo, Chloe odpovedá „stovky, stovky a stovky“.

Ilustračné foto: Unsplash/Muhammad Adil

Islamská kultúra

„Podľa súdnych záznamov a oficiálnych vyšetrovaní malo približne 87 percent osôb odsúdených v týchto prípadoch skupinového sexuálneho vykorisťovania detí typicky moslimské mená. Prevažná väčšina mužov zapojených do týchto gangov nebola odsúdená,“ píše sa v správe.

Spomínaný národný audit z minulého roka zistil, že úrady cielene ignorovali etnicitu páchateľov, preto ju autori musia odhadovať podľa mien. Taj Hargey, imám z Oxfordskej islamskej kongregácie, si myslí, že útočníci z gangov boli na 95 percent moslimami.

Takto jednoliaty profil útočníkov volá po vysvetlení. Autori správy poukazujú na islam a špecifické islamské kultúrne vzorce.

Ale upozorňujú, že „vplyv akéhokoľvek náboženstva na správanie jednotlivca je zriedka priamy a bezprostredný; je silne filtrovaný kultúrou, ktorú náboženstvo môže postupne pretvárať v priebehu generácií“.

Napríklad odsúdenia moslimských mužov indického pôvodu v tomto kontexte sú v porovnaní s mužmi pakistanského pôvodu mimoriadne zriedkavé. Autori navrhujú vysvetlenie, že v Indii sú moslimovia len 14-percentnou menšinou, zatiaľ čo v Pakistane majú vyše 90-percentné zastúpenie.

Pakistanci sú aj v Británii suverénne najpočetnejším moslimským etnikom. V roku 1987 podľa správy tvorili asi 50 percent, dnes to je 38 (čiže 1,4 milióna ľudí). Druhí sú Bangladéšania (15 percent), nasledujú Afričania (desať percent) a Arabi (7,2 percenta).

V úvode sa píše: „Táto správa jednoznačne dokazuje, že posadnutosť ‚otvorenou spoločnosťou‘ v skutočnosti umožnila vznik nesmierneho barbarstva. Olej a voda sa nemiešajú a kultúrne rozdiely siahajúce stovky rokov do minulosti sú zdrojom tohto problému.“

Útočníci „fungovali podľa klanového princípu cti a hanby, ktorý nemoslimské dievčatá – najmä biele dievčatá z robotníckej triedy – považoval za majetok určený na sexuálne účely, pretože tieto dievčatá nemali žiadnych mužských ochrancov, ktorí by sa mohli postaviť na odpor“. Aj Chloe opisuje, ako ju brali do mešít, kde imámovia kázali, že biele ženy, ktoré sa obliekajú „nevhodne“, sú „voľná korisť“.

Moslimské gangy skúšali loviť aj v komunite sikhov, ale tí mobilizovali kolektívnu mužskú ochranu a prinútili ich stiahnuť sa. Autori pripomínajú, že moslimovia v Pakistane stále unášajú deti sikhov a hinduistov, nútia ich konvertovať na islam a potom do manželstva. Pakistanská polícia stojí na strane únoscov.

Nezamýšľané dôsledky masovej migrácieV čom majú kritici rozširovania islamu vo Veľkej Británii pravdu

Juraj Valach

Autori zhŕňajú niektoré teologické aspekty islamu, ktoré podľa nich formovali mentalitu útočníkov. Prvou z nich je moslimská nadradenosť nad neveriacimi, ktorú podľa nich hlása Korán (napr. Súra 3:110). Nevercov a inovercov má označovať za „nečistých“ (Súra 9:28) či „najhorších zo zvierat“ (Súra 8:55).

Jedna z obetí spomína, ako ju a ďalšie dievča členovia gangov nútili bozkávať im chodidlá či čistiť im ich jazykom, pretože útočníci „verili, že boli voči nim morálne nadradení“.

Ďalším princípom je mentalita „my verzus oni“. Viaceré verše Koránu (ako súra 3:28, 5:55 – 52, 60:4) „zdôrazňujú, že moslimovia by mali udržiavať silné väzby v rámci moslimskej komunity, pričom by si mali držať od nemoslimov odstup a chovať voči nim nepriateľstvo“. Toto podľa autorov ovplyvnilo viaceré moslimské kultúry tak, že moslimovia často cítia silný tlak, aby nepovedali či neurobili nič, čo by mohlo poškvrniť islam či moslimskú komunitu.

Tu spomínajú knihu Imámova dcéra. Autorka Hannah v nej píše, ako ju otec, pakistanský prisťahovalec do Británie a imám, počas dospievania doma mlátil. Zdôverila sa učiteľke, tá vybavila moslimského sociálneho pracovníka, takisto z Pakistanu. Hannah mu všetko povedala. Keď sa v ten deň vrátila zo školy domov, našla pracovníka v obývačke, ako to celé hovorí jej otcovi. Keď odišiel, otec ju zmlátil a znásilnil, hrozil jej smrťou, ak by opäť prehovorila, a zavrel ju v pivnici na niekoľko dní.

Keď Hannah neskôr v škole stretla sociálneho pracovníka, odmietla sa s ním rozprávať. On jej však povedal: „Počuj, len som robil, čo som považoval za správne. Nie je správne zradiť svoju komunitu.“

Viacerým obetiam sa podľa správy stalo, že keď hľadali pomoc na polícii, pridelili im moslimských policajtov, ktorí vypli diktafón a tlačili ich, aby stiahli svoju sťažnosť pre „nedostatok dôkazov“.

Táto mentalita vysvetľuje aj to, prečo kritika či pokus o zastavenie zneužívania neprišli zvnútra moslimskej komunity. Príbuzní a známi útočníkov o tom často vedeli či aspoň tušili, ale rázne nezakročili.

Pakistansko-moslimské gangy v BritániiObviňovanie z islamofóbie je v skutočnosti darom pre islamistov a bráni vyšetrovaniu

Lauren Smith

Klanová mentalita a domáce problémy

Adam Wren, analytik a zakladateľ organizácie Open Justice UK, pre UnHeard napísal, že autori štúdie pri hľadaní problematickej premennej netriafajú úplne do čierneho:

„Mnohí z páchateľov sú moslimami len formálne, svoju vieru nevyznávajú, pričom spoločným znakom ich násilného správania je konzumácia alkoholu a užívanie drog. Zameriavanie sa na islam je súčasťou kultúrnej vojny, ktorá zakrýva skutočného vinníka – klanovú mentalitu.“

Pokračuje:

„To, čo v anglických mestách viedlo k vzniku týchto gangov, nebola náboženská ideológia, ale geografia a príbuzenské väzby: husté, vzájomnými manželstvami prepojené komunity s vlastnými autoritatívnymi štruktúrami, s dostatočnou nahromadenou lokálnou mocou na ovládnutie inštitúcií a so silným inštinktom zjednotiť sa proti vonkajšej kontrole. Prítomnosť islamu v týchto prípadoch zneužívania poskytuje skôr sociálne spojivo a slovnú zásobu než motív. A práve obyčajnosť tohto motívu je nebezpečná: nešlo o výpady ideologickej vojny, ale o výsledok komunitnej lojality. Práve táto banalita je kľúčová.“

Medzi domácimi faktormi, ktoré škandál pravdepodobne umožnili, autori správy menujú nadužívanie pojmu islamofóbia a prílišnú politickú korektnosť. Výsledkom je, že moslimovia v Británii boli chránení aj pred oprávnenou kritikou a korekciou.

Taktiež kritizujú neochotu politických lídrov postaviť sa k problému čelom často preto, lebo nechceli prísť o moslimské hlasy. Potláčali zbieranie dát o etnicite či vierovyznaní útočníkov.

V závere sa píše:

„Dôkazy sú teraz zdrvujúce a nepopierateľné. Skupiny páchateľov znásilnení nepôsobili v utajení, ale s aktívnym alebo pasívnym súhlasom britského štátu. Zrada bola dokonalá.“