Reportérka Harkotová Niektorým Ukrajincom odumrel pud sebazáchovy. Putin sa nezastaví bez dobytia Donbasu

„Posledné dva roky sa Rusi cítili na koni. Teraz sa karta otáča a aj oni už začínajú cítiť dôsledky vojny, ktorú rozpútali, u seba doma. Situácia teraz niekde hrá v prospech Ukrajiny, môžeme byť svedkami postupného zamrznutia na bojisku a presunu ťažiska na iné fronty, ale nemusí sa to stať,“ hovorí novinárka Stanislava Harkotová, ktorá bola na Ukrajine aj v čase vypuknutia ruskej invázie.

Dianie za hranicou mapuje pravidelne od roku 2015. Posledné štyri roky žila s prestávkami priamo v Kyjeve. Teraz sa vrátila do Sniny, kde nežila posledných dvadsať rokov. V rozhovore približuje, ako prežívala pobyt v Ruskom ostreľovanej metropole, aj to, že sa po návrate niekedy cíti už ako ukrajinský presídlenec. Čo ju vojna naučila, ako zmenila jej vieru a prečo počas nej zložila pri Ukrajine ružové okuliare?

Zároveň opisuje dianie v spoločnosti, približuje, čo Ukrajinu najviac hnevá a čo počas vojny najviac podcenila. Ako si vysvetľuje, že Ukrajinci píšu aj v čase ruskej invázie o dianí v krajine ostrejšie než slovenský mediálny mainstream? A z čoho Ukrajinci vytriezveli?

Po necelých štyroch rokoch v Kyjeve ste sa vrátili do Sniny. A nestalo sa to v čase zimných výpadkov energetickej infraštruktúry, ale až teraz. Prečo?

V tých posledných mesiacoch na mňa už veľmi doliehala únava. Keď sa začali blackouty a situácia v Kyjeve bola naozaj kritická, ešte som si vtedy povedala, že zostanem – práve v takých obdobiach je dôležité, aby novinári boli na mieste. Ale zároveň som sa už vtedy pohrávala s myšlienkou, že sa na jar vrátim na Slovensko.

Začala som cítiť, že už nemám potrebný drive ani energiu robiť svoju prácu naplno. Zároveň som si všimla, že vždy keď som prišla domov na Slovensko, oddýchla si, videla blízkych a potom sa vrátila späť na Ukrajinu, pracovalo sa mi výrazne ľahšie. V rámci vlastnej psychohygieny som zistila, že ak chcem svoju prácu robiť opäť na sto percent, potrebujem fungovať z bezpečnejšieho prostredia a mať model fungovania medzi dvoma krajinami.

Vám teda neotupeli zmysly a stresové faktory, ako to opisujú niektorí ľudia, ktorí už pri útokoch nechodia pravidelne do úkrytov?

Nie. V tomto som neotupela. Ale je pravda, že keď na človeka doľahne obrovská únava – čo sa deje najmä v prifrontových mestách –, už jednoducho nemá silu chodiť do úkrytov.

Aj mne sa viackrát stalo, že pri sérii útokov po sebe, keď niekoľko nocí poriadne nespíte a o jednej ráno vás zobudí opäť poplach, ste taký unavený, že už do úkrytu nepôjdete. Už nemáte silu opäť sa pobaliť a ísť v noci do podzemného parkoviska alebo do metra, len chcete spať.

Mnohí ľudia sa dostanú do štádia, že už nemajú silu znovu utekať. Najmä ak sú útoky opakované a trvajú dlho, prestanete reagovať, lebo vám nedáva zmysel tráviť väčšinu života v pivniciach a v neustálom strese. Blízko frontu by ste museli byť 24 hodín denne v úkryte. Odovzdajú sa osudu, inak by sa tam nedalo žiť.

A vidno to aj na civilistoch z najexponovanejších oblastí, ktoré sú priamo pod paľbou a okolo ktorých lietajú drony, ktoré ich v sekunde môžu pripraviť o život. Ľudia, ktorí ich evakuujú, často hovoria, že títo civilisti sa už naozaj ničoho neboja – ako keby im psychicky odumrel pud sebazáchovy.

Váš prípad to však nie je.

Nie, môj pocit ohrozenia sa ani po štyroch rokoch nevypol. V úkrytoch som bola stovkykrát, nielen v Kyjeve. Ale, paradoxne, počas návštev prifrontových miest, napríklad naposledy v Kramatorsku, odkiaľ je ruská armáda vzdialená približne štrnásť kilometrov, som noci trávila v bytoch.

Uprostred noci počúvate, ako neďaleko dopadajú letecké bomby, ale už nebežíte do úkrytu. V takej situácii si uvedomíte, že ak na panelák spadne letecká bomba, nepomôže vám, že ste v pivnici – môže sa na vás zrútiť celý dom, takže to nemá zmysel. A po druhé, nemáte čas. Keď letí letecká puma, rozhodujú sekundy. Prijala som vtedy svoj osud a vcítila sa do kože civilistov, ktorí to prežívajú v týchto mestách denne.

V úkryte sa ani počas noci nespí?

Keď sme v noci schádzali do úkrytu so susedmi, niektorí dokázali spať aj pri silných výbuchoch. Ja som väčšinou nespala, bola som v kuse na telefóne a sledovala, čo kde letí. Obdivovala som ľudí, ktorí vedeli zaspať aspoň na dve-tri hodinky.

Pri denných útokoch je to iné? Nevyvádza to už Ukrajincov príliš z kolobehu dňa?

Nočné útoky vám môžu rozbiť biorytmus, dopadá na vás únava, tie denné napríklad v prifrontových mestách zasa spôsobujú, že strácate prirodzenú ostražitosť. Ale život sa aj po útokoch vždy vráti do zabehnutých koľají. To je vlastne na vojnách zaujímavé, ako sa ľudia aj napriek nebezpečenstvu a šoku dokážu otriasť a snažia sa žiť svoj život čo možno najrutinnejšie.

Život v Kyjeve počas vojny ste si vybrali dobrovoľne. Po čom ste siahli na odbúranie stresu pri útokoch?

Mojou najväčšou potrebou bolo v takom prípade byť medzi ľuďmi. Po nočných útokoch som často išla rovno do blízkej kaviarne stretnúť susedov, vidieť známe tváre, porozprávať sa aj o iných veciach než o útoku, trochu si vyčistiť hlavu.

Iné to je, keď po útoku mierite na miesto tragédie – napríklad k zasiahnutému paneláku alebo do detskej nemocnice, ako sa to stalo pred dvoma rokmi. Vtedy ste vlastne „zamestnaný“ svojou prácou. Ten stres z útoku sa napríklad u mňa odbúral akosi prirodzene – vedela som, že potrebujem podať výkon, a všetka pozornosť sa sústredila na ľudí okolo mňa, o ktorých som písala.

Veľakrát som si uvedomila, aké liečivé je po útokoch uvedomenie si, že v tom nie ste sám. Ako veľmi pomáha, ak vyjdete z úkrytu na ulicu a zbadáte napríklad to, ako z nej pracovníci komunálnych služieb odstraňujú trosky alebo rozbité sklo. Snažíte sa v nenormálnej situácii hľadať normálny život.

Stanislava Harkotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Nemali ste pri mapovaní vojnových ľudských príbehov niekedy pocit, že tým, ako veľa ich počúvate, strácate voči nim citlivosť?

Myslím si, že v tomto som, našťastie, dosť odolná a naďalej dokážem byť empatická. Samozrejme, vždy ma vedia šokovať príbehy, keď niekto opisuje skutočnú hrôzu, ktorou prešiel. No ja to viem odventilovať písaním.

Mám pocit, že keď odovzdám čitateľovi príbeh, akoby nastal psychologický moment úľavy, a nielen tým, že aj vďaka mojej práci sa ľudia dozvedajú, čo sa deje na Ukrajine. Sama to tým zo seba tiež vypustím.

Nemám však pocit, že by ma tie príbehy paralyzovali a zasmútili do takej miery, že by som o vojne už nechcela písať. Stále v tejto práci vidím veľký zmysel.

Ako sa dá vo vojnovom mode využiť pobyt v Kyjeve novinársky „na maximum“, a pritom sa nezblázniť z toho, že všetko okolo je téma, prípadne si nevyčítať, že nie ste práve na mieste, kde sa niečo deje?

V istom momente už nechcete ísť desiatykrát na miesto, kde tlaková vlna rozbila okná na paneláku, a opäť sa pýtať ľudí, ako prežili noc a o čo prišli. Máte pocit, že ste to zažili nespočetnekrát, a chcete písať aj o iných veciach. Preto som rýchlo pochopila, že musím meniť témy.

Na Ukrajine sa toho deje skutočne veľa – chcete sa rozprávať s vojakmi, expertmi, historikmi, pokrývať bežné spravodajstvo napríklad nejakej korupčnej kauzy, sledovať politické dianie. No ja osobne som si dala ako primárny cieľ rozprávať sa najmä s civilistami o tom, čo prežívajú. Zdalo sa mi totiž, že im sa v médiách venuje najmenej priestoru.

Rada robím časozberné reportáže, snažím sa niektorých hrdinov týchto reportáží sledovať v čase, pretože práve ich príbehy najlepšie ukazujú samotný vývoj vojny. Niekedy som potrebovala zmeniť aj miesto. Preto som sa snažila byť aspoň raz či dvakrát mesačne v iných mestách, nielen v Kyjeve, a posledný rok aj doma. Sama sa však niekedy cítim ako ukrajinský presídlenec.

Ako to myslíte?

Beriem už svoje odchody a návraty osobnejšie. Podobným procesom si prechádzajú mnohí presídlenci, ktorí odišli z Ukrajiny a neustále sledujú, čo sa deje na Ukrajine.

Skúste to ilustrovať na nejakom príklade.

Nedávno Rusi zasiahli Lukianivku, časť Kyjeva, kde som tri roky žila. Zbombardovali nákupné centrum a miestny trh s priľahlými obchodmi – priestor, ktorým som takmer denne prechádzala, kde som kupovala kávu, potraviny, kvety od miestnych babičiek.

Krátko po svojom návrate na Slovensko som zrazu v správach videla to nákupné centrum aj trh v plameňoch. Totálna deštrukcia ulice, ktorou som chodila. Bolo mi veľmi ťažko, že tam nie som – a nielen preto, že by som mala byť v teréne a dokumentovať, čo sa stalo. Bolo mi ťažko preto, že tam zostali moji susedia, kus môjho života. Rusi zničili priestor, ktorý bol súčasťou mojej každodennej rutiny.

Akokoľvek sa snažím byť nad vecou, dívala som sa akoby aj na trosky svojho života, ktorý som tam strávila. Ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto to nezažil, ale máte pocit, že ste tam chvíľu patrili a stali sa súčasťou toho priestoru. Keď je zničený, vyvoláva to smútok, hnev, pocity straty.

Dokonca mám výčitky, prečo som si to miesto viac nefotila, nezadokumentovala, ale komu by napadlo fotiť supermarket? Aj takéto „malé“ straty ako zbombardovaná kaviareň vedia bolieť. V tomto sa viem oveľa viac vcítiť do Ukrajincov, ktorí neraz aj straty iných vnímajú ako vlastné.

Ako vás vnímali vaši kyjevskí susedia ako Slovenku a ženu, ktorá sama z vlastnej vôle žila v Kyjeve počas vojny?

Mnohí to obdivovali. Hovorili mi, že sa často nestretávajú s tým, že by sa nejaký cudzinec presťahoval na Ukrajinu a ešte k tomu v čase vojny. Vedeli, že som novinárka, že chodím aj do exponovaných miest. Niekedy nado mnou s úsmevom krútili hlavou, ako to zvládam, a pýtali sa, či mi „nestačí“ bombardovanie Kyjeva. Mnohí však obdivovali, že niekto prichádza na Ukrajinu vyslovene kvôli tomu, aby dokumentoval to, čo sa tam deje.

Žiadne nepríjemné komentáre ste nedostávali?

Vždy prišla otázka, či mám rodinu, no snažila som sa vysvetliť, že keby som mala vlastnú rodinu, deti, asi by som túto prácu nemohla robiť naplno. Ale nikdy som sa nestretla s negatívnymi reakciami, ani keď sa stal Robert Fico premiérom a výrazne sa zmenila rétorika slovenskej politiky voči Ukrajine. Boli skôr veľmi zvedaví a detailne sa pýtali.

Chceli vedieť, kto sú Ficovi voliči, ako jeho slovám rozumieť. Neuspokojili sa len s jedným Ficovým výrokom v ukrajinských médiách, chceli širší kontext. Tak ako Slovensko vie stále málo o Ukrajine, aj Ukrajinci vedia málo o Slovensku. Na titulky sa dostávame iba vtedy, keď dôjde k nejakému vyostreniu.

A čo pamätný premiérov výrok, že „v Kyjeve nie je vojna“?

Ten moment si veľmi dobre pamätám. Susedia sa ma s iróniou pýtali, či v Kyjeve teda vojna je alebo nie je, keďže vedeli, že som ju s nimi zažila na vlastnej koži opakovane, nielen v úkrytoch. Nerozumeli, prečo slovenský premiér niečo také vôbec povie, a ja som im vysvetľovala slovenský kontext.

Keď ľudia vidia, že Ukrajinu poznám a sledujem dlhodobo, že sa do miest ako Kramatorsk vraciam opakovane už od čias pred inváziou, veľmi to menilo ich prístup ku mne. Keď som niekomu povedala, koľkýkrát som tam, otváralo im to srdcia.

Už som nebola pre nich „parašutistický novinár“, ktorý príde na pár dní, rýchlo spraví reportáž a odíde. Videli, že mi na tých témach záleží, boli ochotnejší sa rozprávať, aj tie rozhovory sú autentickejšie. Zrazu som bola pre nich seberovný človek, ktorý má vojnu tiež zažitú.

Neposielali vás domov do bezpečia?

Nie, to sa mi nestávalo. Len čo ľuďom poviete, že ste novinárka, pochopia, prečo tam ste.

V mužských kolektívoch sa na mňa niektorí pozerali zvláštnym pohľadom – že práve žena chodí na také miesta. Muži na Ukrajine viac vnímajú ženy ako krehké bytosti, ktoré nemajú byť vystavené brutálnym obrazom vojny, no keď počuli, čo všetko som videla a zažila, brali to s rešpektom.

Podarilo sa vám v Kyjeve vybudovať si komunitu priateľov, s ktorými ste to dianie okolo prežívali spoločne?

Áno, ale je to veľmi malá komunita. Ja nemám veľa priateľov, ale mám niekoľko vzácnych ľudí, za ktorých by som sa i pobila. Na Ukrajine mám svoj malý okruh ľudí, ktorých som spoznala cez vojnu. S niektorými som v kontakte viac, s inými menej – ale hoci sa stretneme po dlhšom čase, mám pocit, akoby ubehlo len pár dní.

Stanislava Harkotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Aký je návrat do Sniny bez strehu z hlásení útokov?

Je príjemné byť v tichom prostredí. Som zvedavá, ako si zvyknem, lebo domov na východ Slovenska som sa vrátila po dvadsiatich rokoch. Teraz sa v podstate nanovo zoznamujem s mestom, kde som sa narodila. Ale som dosť dynamický človek, neobsedím a už mám naplánované cesty na pol roka dopredu.

Veľmi si uvedomujem obrovskú výsadu možnosti vrátiť sa domov a nemyslieť neustále na to, že treba byť v strehu. To by som veľmi dopriala ľuďom na Ukrajine – zážitok vnútorného pokoja.

Vojna nie je len o bombardovaní. Je to aj o neustálych otázkach: čo bude zajtra, čo bude v budúcnosti, kedy sa to skončí. Vojna zožiera ľudí zvnútra – a ak máte blízkeho na fronte, žijete v strachu 24/7. V takom režime sa veľmi ťažko žije „rutinný“ život.

Registrujú vás doma ako novinárku, ktorá sa vrátila z Kyjeva?

Priznám sa, že vôbec netuším. Niekedy mám skôr pocit, že mnohí ľudia ani nezaregistrovali, že som v Kyjeve žila. (Smiech.) Posledný rok som pomerne často pendlovala medzi Slovenskom a Ukrajinou, ľudia ma celkovo vnímali tak, že žijem „tu aj tam“.

Nemali ste niekedy pocit, že vám pre pobyt na Ukrajine niečo dôležité v živote ušlo?

Vôbec nie. Ja som v roku 2022 vedela, že v tomto životnom období mám byť tam. Ukrajina mi ľudsky aj profesijne veľmi veľa dala. Niekedy si sama pre seba hovorím, že som tam prešla „iniciáciou“ a naučila som sa na život pozerať novými očami.

Občas sa mi stávalo, že som vypadla zo slovenského kontextu a musela som ho doháňať. Mám hlavu zahltenú vojnou. Často mi viac záležalo na informáciách o tom, čo sa deje v nejakom prifrontovom meste, než na tom, čo sa rieši v Bratislave.

Nepatríte k novinárom, ktorí pred svojimi cestami na Ukrajinu robia veľké verejné zbierky na humanitárnu pomoc. Čo si myslíte o kolegoch, ktorí to robia?

Myslím si, že pomáhať je normálne, šľachetné a žiaduce. Ani ja ako súkromná osoba nemám problém pomáhať, hoci vždy skôr podporím civilný projekt alebo adresnú pomoc konkrétnej rodine než armádu. Chápem aj to, ak novinári cítia potrebu pomáhať v humanitárnej sfére. Neraz sú totiž svedkami veľkého nešťastia a v takej chvíli je ťažké zostať stáť bokom.

Nakoniec, v našich zemepisných šírkach máme tradíciu, že to boli práve ľudia z novinárskej branže, ktorí stáli za vznikom humanitárnych organizácií.

Ale sú projekty, pri ktorých už mám pocit, že pre novinára je to na hrane. Napríklad keď je pomoc vyslovene previazaná s armádou, dronmi či vojenským materiálom, kladiem si otázku, kde je hranica. Ja by som drony na front nevozila, ale chápem, že iní si to vedia zdôvodniť. Rešpektujem to.

Ako novinárka by ste nevozili na Ukrajinu ani sanitky?

Chápem šľachetný zámer, ale ja zrejme nie.

Stalo sa vám, že vás k frontovej línii nepustili, lebo ste im nič nepriniesli?

Len raz, pred viac ako dvomi rokmi. Mala som dohodnutú cestu za vojakmi jednej z ukrajinských brigád, no nakoniec mi cestu – aj ďalším dvom novinárom – v poslednej chvíli zrušili, pretože veliteľ mal pocit, že „z nás nič nemá“. V zmysle, že im nezazdieľame informácie o nejakej zbierke pre brigádu alebo jednotku.

Vnímala som to tak, že niektorí velitelia nie sú zorientovaní v tom, ako fungujú médiá, boli skôr zvyknutí na ukrajinské reálie, keďže niektoré tamojšie médiá alebo mediálni influenceri armáde pomáhajú so zverejňovaním informácií o zbierkach. Západní novinári to však nerobia.

Neskôr sa to snažili zmierniť, vysvetliť mi to ako nedorozumenie, komunikačný šum, ale horký pocit zostal. Ale to sa stalo len raz. S ukrajinskou armádou som mala inak vždy veľmi korektnú spoluprácu aj komunikáciu.

Hranica medzi novinárom a aktivistom je vo vojne veľmi tenká. Ako ju vnímate vy?

Tá hranica je tenká a každý novinár si to musí upratať v hlave. Zároveň vnímam, že aj samotná žurnalistika sa dosť mení a vyvíja. Sociálne siete vás tlačia do budovania osobnej značky. Niekoho to vedie k tomu, aby dianie približoval cez seba, cez svoje emócie, osobný profil, väčšie osobné angažovanie sa.

Mám zásadu, že novinára má reprezentovať v prvom rade jeho práca – články, reportáže, podcasty. Sociálne siete riešim minimálne, hoci si uvedomujem, že by som mala byť aktívnejšia, lebo moja práca môže byť potom pre ľudí, ktorí viac než médiá sledujú práve sociálne siete, „neviditeľná“.

Keď hovoríme o aktivizme, aj pri ňom veľmi záleží na tom, o aký typ ide. Podľa mňa je povinnosťou novinára poukazovať na problémy, obete, vojnové zločiny, ukazovať život civilistov a tým „burcovať“ čitateľa k zamysleniu. Ale osobne nie som fanúšičkou hystérie – že by moje siete boli každý deň plné výziev.

Snažím sa držať balansu: priniesť príbeh, zorientovať čitateľa, ale nebyť sama príbehom. Vždy hľadám tento balans.

V jednom rozhovore ste spomínali, že posledné dva-tri roky z vás urobili realistku, kým predtým ste boli vo vzťahu k Ukrajine idealistickejšou. V čom sa zmenil váš pohľad na Ukrajinu počas vojny?

Prestala som mať ružové okuliare. Vojna v roku 2022 bola iná než dnes. Mení sa, vyvíjajú sa technológie, taktika, prístup oboch strán.

V roku 2022 som bola optimistická, aj preto, že som sa pohybovala v prostredí, ktoré verilo vo víťazstvo. Na fronte sa Ukrajincom darilo vytláčať Rusov a z toho pramenil ich optimizmus. Ako sa vojna predlžovala, pochopila som, že treba mať zdravý odstup a nebyť závislá od želaní či prianí niektorých komentátorov. Najmä ukrajinských, ktorí boli v roku 2022 pomerne optimistickí. V tomto boli tí západní triezvejší.

Ktorý bol ten moment, pri ktorom ste si svoj prehnaný optimizmus naplno uvedomili?

Napríklad pri očakávanej ukrajinskej ofenzíve na juhu v roku 2023 kolovalo množstvo šumov. Hovorilo sa o nových brigádach vyzbrojených Západom, o tréningoch, o možnom „zvrate“ vo vojne. Aj ja som vtedy na chvíľu uverila, že ak to všetko sedí, niečo sa podarí. Potom sme videli, že sa nepodarilo prakticky nič.

Bola to pre mňa lekcia: radšej si počkať na vývoj a až potom hodnotiť než sa hýbať v kruhu nepotvrdených špekulácií. Bola to aj pre mňa škola žurnalistiky.

Dnes, keď ide o budúci vývoj vojny, vždy hovorím: uvidíme. A na základe potvrdenia ďalšieho vývoja už viem vyhodnotiť aj to, ktorí analytici to prepálili a čie prognózy sa, naopak, naplnili. Zároveň platí, že vojna sa vyvíja, ovplyvňuje ju množstvo faktorov a to, čo platilo pred pol rokom, už dnes platiť nemusí. Skôr vždy uvažujem o scenároch. To mi pomáha vidieť veci viac z nadhľadu.

Stanislava Harkotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Keď sa pozeráte na súčasný vývoj vojny, útoky na Krym a ruské rafinérie, povedali by ste, ako to dnes tvrdia niektorí, že Ukrajina vyhráva?

To je odvážne tvrdenie. Ja by som povedala, že pred Ukrajinou sa v tomto roku otvorili nové technologické možnosti a tá sa ich naplno chopila. Je to to povestné okno príležitostí, ktoré teraz niekde hrá v prospech Ukrajiny – aspoň do času, kým Rusi nenájdu spôsob, ako Ukrajincov pribrzdiť.

To, čoho sme teraz svedkami, by som nazvala ukrajinskou strategickou obranou. Ukrajina sa snaží ničiť Rusom logistiku, aby znižovala ich útočný potenciál. To isté sa týka útokov na ruský ropný priemysel, ktorý je hlavným zdrojom financovania vojny.

Podľa mňa je to ďalšia fáza vojny a až čas ukáže, či terajší vývoj bude viesť k tomu, že si bojujúce strany sadnú za rokovací stôl, alebo sa Vladimir Putin bude naďalej tvrdohlavo držať cieľa zničiť ukrajinskú štátnosť. Rusko nie je práve v najlepšej ekonomickej kondícii, takže sama som zvedavá, ako ďaleko je ešte schopné zájsť.

Prezident Zelenskyj vyzval Vladimira Putina na priame rokovanie, rokovať s ruským prezidentom chce už aj Európa a Putin tvrdí, že je pripravený uzavrieť mierovú dohodu. Nesledujeme zlomový moment vojny?

Podobné formulácie som už počula viackrát – že toto je „zlomový rok“ alebo „rozhodujúca fáza“. Aj uplynulá zima mala byť podľa niektorých odborníkov rozhodujúca, no zatiaľ nevidíme, že by sa schyľovalo k nejakým zásadným rokovaniam. Je však pravda, že na frontovej línii bojiska nastala situácia, v ktorej ani jedna strana už nevie zásadne manévrovať. Vidím skôr vrstvenie fáz. 

Ani jedna strana nevie urobiť veľký prielom. Technológie a drony rozširujú takzvanú zónu smrti a s ňou sa rozširuje aj nárazníková zóna medzi armádami. Rusi nevedia robiť veľké prielomy a postupovať rýchlosťou, akou by chceli, a Ukrajinci zas nemajú ľudské kapacity na veľké protiútoky.

Môžeme tak byť svedkami postupného zamrznutia na bojisku a presunu ťažiska na iné fronty – čo už vidíme pri ukrajinských útokoch na ruskú ropnú infraštruktúru a zbrojárske závody. Toto veľmi bolí ruskú ekonomiku a možno časom by to Moskvu donútilo sadnúť si k rokovaciemu stolu a robiť aj kompromisy, nielen rokovania imitovať, ako to robili doteraz. Ale nemusí sa to stať.

Od čoho to podľa vás závisí?

Od vôle Vladimira Putina a od ruských možností. Posledné dva roky sa Rusi cítili na koni. Viac tlačili a spôsobovali ukrajinskej ekonomike veľké škody, napríklad pri ostreľovaní energetickej infraštruktúry. Teraz sa karta otáča a aj oni začínajú cítiť dôsledky vojny, ktorú rozpútali, u seba doma.

Podľa mňa však Putin bude trvať na dobytí minimálne celej Doneckej oblasti, ktorej zvyšok stále kontroluje Ukrajina. Vojnu môže „odpískať“ až v momente, keď bude Rusom vedieť doma predať, že ciele „špeciálnej vojenskej operácie“ boli splnené. Donbas je však stále skôr minimalistický cieľ.

Putin totiž musí Rusom zdôvodniť, za čo všetko museli znášať obrovské straty a zhoršenie životnej úrovne. A neviem, či na to stačí „len“ Donbas. Dobytie celého Donbasu pri súčasnom postupe však môže trvať ešte rok, dva, možno viac. Rusi by totiž museli obísť a obkľúčiť veľkou presilou veľké mestá – Kramatorsk a Sloviansk – a to by znamenalo, že by museli okupovať ešte značnú časť ukrajinského územia. Ale môžem sa mýliť.

Keby ste si mali tipnúť – čo sa bude diať v druhej polovici tohto roka?

Buď v priebehu tohto roka príde k reálnejším rokovaniam, než sme videli doteraz, alebo sa začne bitka o ďalšie ukrajinské mestá na východe.

Myslím si, že tento rok jasne ukáže, ktorým smerom sa vojna pohne – či k zamrznutiu alebo k novej eskalácii. Možno dôjde k zásadnému zvratu a Putin vyhlási všeobecnú mobilizáciu, čo je však pre Kremeľ veľmi citlivá téma, s ktorou musia narábať opatrne, aby im to zvnútra ešte celé nevybuchlo.

Netrúfam si odhadnúť, do akej miery bude Vladimir Putin pragmatický alebo, naopak, ideologický a bude sa chcieť zapísať do ruských dejín.

Vytriezveli už Ukrajinci z toho, že by mohli vojensky získať späť celý Donbas aj Krym?

Áno, drvivá väčšina je už realistickejšia. Vedia, že momentálne nemajú dosť vojakov na rozsiahle ofenzívy. Vojnu síce teraz do veľkej miery ovplyvňujú najmä moderné technológie a schopnosť adaptovať sa, ale často počujem argument, že na bojisku nakoniec aj tak rozhoduje „noha príslušníka pechoty“, teda to, kto má kde svojich vojakov fyzicky prítomných.

Pre Ukrajincov je teraz najdôležitejšie, aby zastavili postup Rusov a vybudovali takú obranu, aby si Rusi na Ukrajine už ani neškrtli.

Ale stále nájdete aj ľudí, ktorí veria, že raz sa Rusko rozpadne alebo bude natoľko oslabené, že Ukrajina svoje územia získa späť. Drvivá väčšina Ukrajincov však zreálnila svoje očakávania, najmä pre obrovskú únavu z vojny.

Čo pokladáte za najväčšie chyby Ukrajiny pri obrane svojej krajiny?

Ťažko sa mi to hodnotí, pretože ja nie som vojenský analytik, no z môjho pohľadu reportérky je to najmä dlhodobé podceňovanie práce s ľuďmi. Preto zrejme aj nastal problém s mobilizáciou, keď sa postupne začala vytrácať motivácia ľudí vstupovať do obranných síl.

Ako mobilizácia rozdeľuje UkrajinuNechcel skončiť v mlynčeku na mäso. Proti náboru sa niektorí búria ako proti Rusom

Lukáš Kekelák

Veľa sa počas vojny hovorí o ruskej propagande. Nakoľko vnímate aj tú „proukrajinskú“, keď je realita nielen na bojisku vykresľovaná lepšie, než aká je v skutočnosti?

Každá strana vojny komunikuje do éteru to, čo potrebuje. To je súčasťou každej vojny. Rozdiel je, samozrejme, v miere a povahe propagandy.

Dnes máme množstvo nástrojov, ako overovať informácie – skrz satelitné snímky, vojnových blogerov či novinárov, ktorí sú na mieste alebo majú spoľahlivé zdroje, prácu investigatívnych tímov. Dá sa overovať aj to, či Ukrajinci hovoria pravdu, či nezahmlievajú, kedy sa snažia vytvoriť nejaký naratív vo svoj prospech. Myslím si, že po štyroch rokoch sme oveľa citlivejší na to, keď niečo „nesedí“.

Zároveň chápem, že Ukrajina musí chrániť svoj informačný priestor a nie všetko môže otvorene komunikovať pre svoj bezpečnostný aspekt. Ale na konci dňa sa o veciach, o ktorých sa spočiatku veľmi nehovorí, skôr či neskôr rozbehne debata.

Keď vojaci začnú kritizovať konkrétne operácie, keď sa ozvú rodiny, keď uniknú dokumenty, téma sa dostane do médií a stáva sa z toho správa dňa. Ukrajinská spoločnosť je v tomto oveľa slobodnejšia než ruská. Miera informovanosti v týchto krajinách sa počas vojny nedá porovnať.

Pokladáte ukrajinské médiá aj v čase vojny za dostatočne kritické?

Áno. Stále tam existujú médiá s veľmi vysokým štandardom, napríklad Ukrajinská pravda, ukrajinská redakcia Rádia Sloboda a ďalšie redakcie. Aj počas vojny niektoré redakcie otvorili veľké kauzy – či už ide o tunelovanie v Enerhoatome, alebo podozrenia na obohacovanie sa v obrannom priemysle.

Napríklad Ukrajinská pravda je dôkazom toho, že ani vojna nechráni prezidenta a jeho okolie od kritiky. Keď vypukne škandál, médiá sa mu venujú. Novinárom ako napríklad Jurij Nikolov z projektu Naše peniaze sa opakovane podarilo odhaliť prípady predražených nákupov, pochybných kontraktov v armáde, dodania nefunkčnej munície na front.

Napriek tomu sa vždy nájdu aj hlasy, ktoré kritizujú novinárov, že podobné informovanie „oslabuje jednotu krajiny“ alebo „prihráva ruskej propagande“, ale v konečnom dôsledku je to veľké plus a ukazuje to, že aj počas vojny existuje kontrola moci, vyšetrujú sa aj politické špičky a prebieha otvorená verejná debata o problémoch krajiny. Ukrajinskí novinári sa neboja ísť ani konfrontovať vplyvných ľudí, ktorí z krajiny ušli.

Stanislava Harkotová. Foto: Postoj/Adam Rábara

Nepíšu Ukrajinci o situácii v krajine kritickejšie, než to pokrýva náš slovenský mediálny mainstream?

Myslím, že áno, ale je to pochopiteľné. Ukrajinských novinárov sa to priamo dotýka, majú väčší prístup k zdrojom, sú fyzicky v teréne. Dokážu si veci overovať priamo na mieste, majú k dispozícii skutočné „insidy“, preto je ich obraz často detailnejší a ostrejší.

Slovenskí novinári mnohé témy preberajú a kombinujú s vlastnými analýzami. Ale dnes aj slovenské médiá píšu kritickejšie, majú viac informácií, analýz, investigatívy z Ukrajiny aj zo Západu, takže v tom vidím prirodzený vývoj. Stále však platí, že pracovať s informáciami je v čase vojny náročná práca.

Ukrajina sa v posledných mesiacoch zmietala v korupčných škandáloch bývalého prezidentovho poradcu Jermaka, zažila protimigračné protesty, odpor voči mobilizácii aj silné ruské dronové zásahy. Čo momentálne hnevá Ukrajinu najviac?

Podľa mňa je univerzálne najcitlivejšou témou korupcia. To je pre Ukrajincov dlhodobo červená vlajka. Vždy keď na povrch vypláva veľká kauza, spoločnosť veľmi ostro reaguje.

A ak je korupcia spojená s energetikou alebo s armádou – teda s tým, čo ľudia v každodennom živote cítia najviac a kde ide o životy obrancov –, je to extrémne výbušné. To vie Ukrajincov veľmi naštvať.

Predstavte si, že roky žijete vo výpadkoch elektriny, šetríte, kupujete generátory a potom sa dozviete, že niekto si pravdepodobne ulieval z Enerhoatomu, aby si z toho postavil honosnú vilku. To ľudí právom šokuje a hnevá.

Čo osobne vy vnímate ako najzanedbanejšiu oblasť Ukrajiny počas vojny?

Najcitlivejšie vnímam sociálnu oblasť. Ukrajina za tie roky nevybudovala dostatočne silný systém sociálnej podpory pre ľudí, ktorí museli ujsť zo zničených miest. Nerozumiem, ako je možné, že na to nie sú v systéme peniaze. Veď z mapy krajiny doslova zmizli celé mestá a stovky dedín.

Vysídlenci dostávajú štátnu podporu, ale je žalostne nízka – necelých 50 eur. Mnohí stále žijú v internátoch a improvizovaných ubytovniach. Ak majú rodinu alebo im pomáha cirkev či charita, je to lepšie.

Horšie je to so starými osamelými ľuďmi, ktorí ostávajú prakticky napospas osudu. Aj to je dôvod, prečo sa niektorí z nich aj v zúboženom stave odmietajú evakuovať z frontových oblastí, lebo majú obavy, čo s nimi bude. Niekedy skončia v jednej miestnosti na internáte s ďalšími desiatimi.

Toto považujem za veľké zlyhanie. A trvá to od roku 2014, keď prišli prví presídlenci z Donbasu a z Krymu. Doteraz Ukrajina nevybudovala robustný systém, ktorý by tieto ľudské obete vojny dôstojne zachytil. Sociálny systém pre vysídlencov je veľká rana.

Ukrajinský vojenský kaplánBoh je to jediné, čo vojakom v zákopoch zostáva. Nikde som nevidel, že by bol chválený viac

Lukáš Kekelák

Ako vojna zmenila vzťah Ukrajincov k viere?

Závisí to od konkrétnej osoby, či bola veriaca aj pred vojnou. Niekto mohol vieru stratiť alebo ju, naopak, nájsť. Je to individuálne, no myslím, že platí, že v zákope neexistujú ateisti. Keď ste v nebezpečnej situácii, človek hľadá záchytné body a pomoc v duchovnom svete. A nemusí to byť len Boh v tom cirkevnom zmysle slova.

Na Ukrajine je celkom populárna aj ezoterika. Istý čas sa v niektorých televíziách objavovali dokonca veštice prorokujúce, kedy by sa asi mohla skončiť vojna. Dokonca jednou z káuz bolo aj to, že aj bývalý Zelenského spolupracovník Jermak sa o svojich politických krokoch radil s vešticou. Ľudia sa na tom celkom zabávali, ale ja si spomínam na bulvárne správy, ktoré sa objavili pred inváziou, že i v Kremli údajne využívali služby šamanov na rôzne rituály a „predpovede“.

Asi platí, že ľudia viac ako inokedy hľadajú odpovede na existenčné otázky a niektorí ich hľadajú aj na netradičných miestach. Ľudia sa v podmienkach vojny, pochopiteľne, viac zamýšľajú nad smrťou a nad tým, čo príde po nej. Prípadne ako mohli v niektorej situácii prežiť a prečo sa to stalo práve im. Hľadajú odpovede na veľmi hlboké otázky a je už na konkrétnom človeku, kam ho ten proces zavedie.

Ako ovplyvnila vojna vašu vieru?

Vojna moju vieru posilnila a dodala jej nové perspektívy. Často premýšľam nad tým, že niekedy stačí byť v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a život sa vám môže otočiť naruby. Alebo sa skončiť.

Vždy mi prebehne mráz po chrbte, keď vidím miesta po útokoch, kde na ulici ležia mŕtvi ľudia, a ja som pritom tou ulicou prechádzala deň predtým. Ako sa to nedávno stalo po návrate z Kramatorska, kde letecké bomby zabili šiestich ľudí na križovatke, ktorou som krátko predtým viackrát prešla.

V posledných rokoch som sa začala viac spoliehať na intuíciu. Počúvam „telo“ – ak mám pocit vnútornej pohody, viem, že všetko dobre dopadne.

Vnímate ruskú inváziu ako Rusínka a pravoslávna inak?

Neprežívam to cez prizmu „som Rusínka a pravoslávna“. Ruskú inváziu posudzujem skrze historické kontexty a to, čo mám možnosť sledovať na vlastné oči. Zároveň dodám, že hoci vnímam náboženstvo ako súčasť svojho kultúrneho kódu a rodinnej tradície, nie som „hardcore“ praktizujúca, ktorá je každú nedeľu v chráme. Idem vtedy, keď cítim potrebu. Na Ukrajine častejšie ako na Slovensku.

S Bohom vediem vnútorné debaty každý deň, snažím sa vzdelávať a vidieť „neviditeľné“ v každej živej bytosti, ktorú pozorujem. To je pre mňa viera. V tomto som slobodnejšia oproti ľuďom, ktorí sa striktne držia tradície.