Týždenný výber šéfredaktora Na liečbu krajiny, o ktorej hovorí Robert Kaliňák, to zatiaľ nijako nevyzerá

Atentát na premiéra Roberta Fica, ktorého stav je naďalej vážny, je udalosťou, ktorá na dlhý čas zmení spoločenskú atmosféru a bude mať mnohé politické dôsledky. 

V tejto chvíli je podstatné, že pri pohľade na americké paralely z 20. storočia možno optimisticky veriť, že atentát v Handlovej bude mať bližšie k 30. marcu 1981 než k 22. novembru 1963, keď Ronald Reagan na rozdiel od J. F. Kennedyho vďaka zásahu lekárov tesne unikol smrti a potom sa rýchlo zotavil.

1. Človek Fico a hraničná trauma

Premiér Robert Fico zažil 15. mája jednu z najhorších vecí, aká sa môže človeku stať: bezmocne sa prizeral, ako starší muž doňho zblízka niekoľkokrát strieľa a chce ho zabiť ako na popravisku, následne desiatky minút – až kým ho neuspali na operačnom lôžku – pri plnom vedomí sledoval, čo sa okolo neho deje, a zrejme si premietal, že môže ísť o posledné minúty jeho života. 

Podľa svedectva Petra Pellegriniho, ktorý s ním hovoril deň po atentáte, si Robert Fico streľbu, pád na zem aj následný prevoz spätne pamätal bez akéhokoľvek výpadku. Ak prežije a fyzicky sa vylieči – štvrtý deň po atentáte v to možno veriť viac než dni predtým –, je isté, že táto hraničná skúsenosť medzi životom a smrťou ho veľmi poznačí a zanechá psychickú traumu, s ktorou sa bude musieť vyrovnávať.

A to všetko bezprostredne ovplyvní aj ďalšie politické dianie – už teraz všetci v Smere na čele s Robertom Kaliňákom čakajú, aký signál im líder z lôžka vyšle, prvé želania pacienta tak budú formovať politickú a mocenskú stratégiu celej koalície.

2. Zatiaľ skôr stupňovanie vojny než zmier

Už prvé minúty po atentáte ukázali, že vnútri koalície na seba narážajú dva celkom rozdielne prístupy, ako reagovať na tragédiu. 

Podpredseda parlamentu Peter Žiga (Hlas) hovoril o potrebe dialógu, novozvolený prezident Peter Pellegrini sa stretol s dosluhujúcou prezidentkou Zuzanou Čaputovou, obaja rečnili prakticky rovnakým jazykom, vyzvali na jednotu, aby sa ľudia a politici navzájom neobviňovali, a pozvali predsedov parlamentných strán do Prezidentského paláca.

SNS reaguje slovami Andreja Danka či Tomáša Tarabu celkom opačne. Danko v návale prvých emócií ohlásil novú etapu politickej vojny s opozíciou a médiami („už sa nebudeme okúňať“), ale aj ďalšie dni útočí na prezidentku, ktorá vraj nemá morálne právo zvolávať okrúhle stoly, a podľa vlastných slov čaká na signál od Roberta Fica. 

Ľuboš Blaha, podpredseda strany, ktorý je ťahúňom Smeru v eurokampani, vystupuje v dankovskom štýle, z atentátu viní opozíciu a médiá, žiada napríklad, aby predseda PS či šéfredaktori odstupovali zo svojich funkcií.

A potom je tu muž týchto dní, Robert Kaliňák, najbližší Ficov druh, ktorý bol od stredy každý deň v banskobystrickej nemocnici, oboznamoval verejnosť so zdravotným stavom dnes najsledovanejšieho pacienta a momentálne v mene Roberta Fica riadi vládu. Prvé dva dni, keď bolo na ňom vidieť šok z atentátu, vystupoval v štátnickom formáte, od piatka zosilňuje stranícke tóny, ktoré sa páčia aj radikálom v Smere a SNS.

Kaliňák síce velí vláde, ale nemá stranícku funkciu, za okrúhly stôl k prezidentke sa nechce jemu a ešte menej ďalším v strane, ktorí sú odhodlaní pritvrdiť. V Hlase okolo Pellegriniho cítia, že so zmierovacou stratégiou sú v koalícii osamotení a vojna bude v novej podobe pokračovať. Pellegrini tak dnes stretnutie aj verejne zrušil a kritizoval všetkých neochotných. 

Nateraz sa aj v Hlase budú tváriť, že za stroskotaním spoločného rokovania je deštruktívne exOĽaNO, ale všetci v koalícii vedia, že je to zámienka, keďže PS, SaS a KDH už celé mesiace hnutie Igora Matoviča v rámci opozície úspešne izolujú.  

Nový koaličný naratív sa len nastavuje a cez týždeň lepšie pochopíme, na čom sme.

Snaha o upokojenie a zmierovanie rozvrátenej spoločnosti však vyzerá ako najmenej pravdepodobný scenár.

Kto by ho mal v tejto vládnej zostave uskutočniť, akým obsahom by ho mal naplniť a ešte presvedčiť ostatných, aby ho nasledovali? Možno si predstaviť, že vláda prehodnotí snahu ovládnuť RTVS či inštitúcie právneho štátu a ďalšie mocenské plány?

Až príliš veľa koaličných politikov má svoj model fungovania postavený na permanentne vyhrotenej konfrontácii, to isté platí pre celý ich alternatívnomediálny svet, ktorý vedie nezmieriteľný zápas s liberalizmom a so Západom ako takým.

Peter Pellegrini, ktorý vždy túžil po role lídra zjednocovateľa, odchádza po ostrej kampani do Prezidentského paláca, odkiaľ by po dosiahnutí ďalšieho kariérneho cieľa celkom rád vyžaroval dovnútra štátu aj navonok auru štátnickej stability a pokoja. 

Lenže stranu sa po ňom chystá prebrať Matúš Šutaj Eštok, ktorý má politicky bližšie k smeráckym radikálom než k pragmatikom typu Rašiho, Žigu či Druckera.

V Smere už vedia, že si idú po suverénne víťazstvo v európskych voľbách s historicky najvyššou účasťou – to všetko s kandidátkou, ktorá cieli okrem silného jadra Smeru aj na tých voličov antisystému, ktorí predtým hľadali svoj prístav vo vodách ĽSNS a neskôr Republiky.

Robert Kaliňák by musel mať mandát priamo od Roberta Fica, aby tieto základné siločiary ničivej polarizácie prelomil a zatiahol ručnú brzdu.

3. Zlyhanie ochranky

Nádejný líder Hlasu takisto nemá prílišnú náladu na zmierlivé gestá, už len preto, že ako minister vnútra sa v najbližších dňoch ocitne pod rastúcim tlakom. Aj sám asi tuší, že si časom nevystačí s hájením ochranky premiéra Fica, ktorá sa podľa mnohých expertov od nás a zo zahraničia dopustila niekoľkých závažných chýb.

V reakcii na streľbu pochybil jednak osobný premiérov bodyguard, ktorý ho mal chrániť vlastným telom, zjavne však na mieste atentátu nastali aj iné menšie či väčšie chyby, ktoré súviseli s tým, že členovia početnej ochranky nemali dobre nacvičenú taktiku alebo až príliš prepadli pracovnej rutine a vo svojom mentálnom nastavení ani neverili, že sa niečo také môže u nás stať.

Pred dvomi rokmi došlo k podobnému zlyhaniu ochranky japonského expremiéra Šinza Abeho, ktorého počas prejavu na predvolebnom mítingu zastrelil bývalý člen námorných síl. Abeho šťastím mohlo byť, že prvá strela zo vzdialenosti asi siedmich metrov ho minula. Lenže ochrankári nestihli včas zareagovať a ochrániť ho pred ďalšou ranou, ktorá bola zároveň smrtiacou. Už nasledujúci deň priznala tamojšia polícia nedostatky v bezpečnostných opatreniach, o pochybeniach hovorila aj japonská vláda, o niekoľko týždňov po atentáte odstúpilo vedenie polície.

Matúš Šutaj Eštok sám od seba nechce uznať chyby, pretože pred polrokom dosadil za šéfa úradu na ochranu ústavných činiteľov Pavla Krejčího, funkcionára Hlasu. To, či mal na prácu šéfa štátnych ochrankárov dostatočnú kvalifikáciu, sa zatiaľ nedá povedať, jeho bližší kariérny životopis nie je známy (čo je asi tiež výpovedné).

Ministra vnútra tak čakajú ťažké dni, ktoré mu môžu skomplikovať stranícke plány.

V deň atentátu však nastala séria ďalších udalostí, z ktorých je každá jedna osobitým škandálom: z polície unikla do médií jedna z prvých výpovedí 71-ročného Juraja C., no nemenej absurdné bolo aj to, že iba krátko po prijatí Fica na urgente unikol záznam o jeho aktuálnom zdravotnom stave.

Stačilo len pár hodín a zrejme vďaka umelej inteligencii sme už vedeli, že medzi tisíckami ľudí na protivládnych demonštráciách sa mihá aj tvár atentátnika, k dispozícii boli aj fotografie z jeho stretnutia so Slovenskými brancami. Každá nová informácia v rýchlom slede len viedla k tomu, že o názorovom profile atentátnika šírila hoaxy jedna aj druhá strana.

4. Propaganda o atentátnikovi 

Kým provládny mediálny svet vykresľoval Juraja C. ako sfanatizovaného progresívca, ktorého atmosféra opozičných mítingov a konzum správ z opozičných médií doviedli k streľbe na premiéra, liberálni novinári v prvotnom reflexe rámcovali atentátnika ako protirómskeho rasistu a odporcu migrácie.

Namiesto krištáľovo čistého profilu rasistu či liberála sa však pred nami odkrýva skôr obraz vlastným životom a nenaplnenými ambíciami frustrovaného muža, ktorý chváli brancov a súčasne zakladá pacifistické hnutie Proti násiliu alebo píše, že nórsky masový vrah Breivik nebol šialenec, len neuniesol bremeno, kým „my, tí štátom ignorovaní (...) ho nesieme ďalej“, pričom už v tom čase podporuje budúcu prezidentku Čaputovú. 

Posledné mesiace ho poháňal odpor k štvrtej vláde Roberta Fica a jej krokom, a tak sa odhodlá – ešte definitívne nevieme, či mal aj spolupracovníka na diaľku – na mesianistický čin, ktorým sa zapíše do dejín.

O konfúznosti jeho myslenia a prevrátenej hierarchii v jeho hlave svedčí aj to, že ako jeden z hlavných dôvodov atentátu menuje odvolanie Jána Mazáka zo súdnej rady.

Má to vypovedať o tom, že opozícia svojimi demonštráciami a médiá svojím kritickým a niekedy aj emocionálne prehnaným hodnotením radikálnych krokov Ficovej vlády stvorili akéhosi vraždiaceho Frankensteina?

Je to absurdná logika, ktorú koaliční pištoľníci dnes obracajú proti opozícii a médiám, jej uplatnenie sme však v pozmenenom garde zažili pred dvomi rokmi.

Po vražde na Zámockej čelili slovenskí kresťania a konzervatívci kritike a útokom z médií, že sú to oni, ktorí svojimi postojmi a odmietaním takzvaných práv LGBTI komunity vytvorili atmosféru, v ktorej vraždil Juraj Krajčík. 

Samozrejme, bolo to úplne falošné obvinenie, ktoré nezodpovedalo realite – Krajčík nemal na rozdiel od atentátnika z Handlovej ani žiadne slovenské motivácie, radikalizoval sa v prostredí diskusných fór amerických neonacistov, ktorí snívali o povalení globálneho sionistického režimu. Najskôr plánoval atentát na premiéra Hegera, v hľadáčiku mal aj Roberta Fica či predstaviteľov židovskej obce, napokon sa rozhodol pre najľahší terč, mladých ľudí sediacich pred Teplárňou.

Žiaľ, progresívne ladené médiá interpretovali príčinu masakru rovnako ako aktivistický Európsky parlament, a ten na návrh predstaviteľov PS prijal uznesenie, ktoré pripísalo atmosféru nenávisti voči LGBTI „aj zástupcom cirkvi a politických elít“ a ako príklad neznášanlivej klímy označilo aj ústavný článok z roku 2014 o manželstve ako zväzku muža a ženy. Celospoločenská solidarita po prvotnom šoku z vraždy sa tak v záplave účelových obvinení a často cynickej protireakcie rýchlo rozpadla.

S rovnakým inštinktom zúčtovania teraz pristupujú k atentátu na premiéra aj koaliční politici a celé ich mediálne prostredie. I provládne zameraný Štandard, ktorý vie byť k vládnutiu Smeru občas aj kritický, napríklad v texte Streľba na Fica: Treba prehodnotiť, kde je „dezolé scéna“. A čoho všetkého je schopná triumfalisticky zvoláva, že práve v protivládnom tábore, ktorý sa považuje za osvietený a slušný, „sú skutočné temné sily a skutočné bezpečnostné hrozby“.

To je opäť celkom falošná a navyše aj nebezpečná interpretácia.

5. Kto je bez viny, nech hodí...

Smer predsa nebol obeťou, ale súčasťou hrozivej spoločenskej polarizácie. Boli časy, keď bol skôr v defenzíve, najmä po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice, ale od začiatku roka 2022 nastúpil do ofenzívy. 

Len príklad za všetky, ako tu padali zábrany: keď Smer tesne pred vojnou na Ukrajine spustil bilbordovú štvanicu proti „vlastizradcom“ a americkým agentom, teda všetkým poslancom, ktorí hlasovali za údajne zradcovskú obrannú zmluvu s USA, bol to príklad do absurdna vybičovanej hystérie. Zmluvu s takmer rovnakým znením a bez akéhokoľvek verejného vzruchu len pár rokov predtým schválili Orbánovo Maďarsko, ale aj ďalšie štáty a posledné mesiace nijako neprekáža ani ministrovi obrany Kaliňákovi.

Po volebnom víťazstve Smer nastolil tvrdý štýl vládnutia v kombinácii s brutálnou rétorikou, napokon, premiér len pred pár týždňami hovoril vety typu „rež a rúbaj do krve po Šimečkovej kotrbe“.

Samozrejme, postupná Ficova radikalizácia bola reakciou na jeho predošlý pád a masívne vyšetrovanie ekonomických a korupčných zločinov z éry Smeru. Verejnosť mala nárok na spravodlivosť a vyšetrovanie naozaj preukazovalo, že desiatky nominantov Smeru či od nich odvodených funkcionárov systematicky páchali trestnú činnosť v prospech seba a celého smeráckeho ekosystému.

Lenže táto radikalizácia Smeru bola aj dôsledkom excesov, ktoré sa nemali stať: ako som na tomto mieste písal pred dvomi rokmi, obvinenie, že Fico a Kaliňák založili a zosnovali zločineckú skupinu, bolo v danom prípade zjavne nadkvalifikované. Rovnako účelovo pôsobili aj argumenty v prospech vydania opozičného lídra Fica na väzobné stíhanie. 

A vedenie Smeru malo takisto dôvod na zdesenie, že súkromné rozhovory Fica a Kaliňáka s advokátmi boli nielen celé mesiace nahrávané, ale ako celok vzápätí prenikli na verejnosť. Túžba poraziť Fica trestnoprávnymi prostriedkami sa napokon obrátila proti politickej aj policajno-prokurátorskej elite.

Už od pandémie tu bolo povedomie, že pre mimoriadne agresívne spoločenské nálady hrozí, že sa nájde labilný jedinec, ktorý v mene svojho tábora vezme iniciatívu do rúk a bez ohľadu na osobné následky sa odhodlá k šialenému činu. Napokon, vlani sa prezidentka Čaputová, ktorá dostávala vyhrážky či nábojnice ako zrejme žiaden iný európsky prezident s reprezentatívnymi právomocami, rozhodla, že už nebude kandidovať.

Obeťou strašného atentátu sa však stal premiér Robert Fico, nikto iný. Preto platí, že ak sa postupne dostane z ťažkých zranení, pre ďalší život na Slovensku bude kľúčové, ako sám v sebe zhodnotí, čo a prečo sa mu stalo. A či sa proces liečenia našej zranenej krajiny, ako ho avizuje Robert Kaliňák, má vôbec začať.

Lepšie vyhliadky na liečenie má slovenský premiér.

Prekvapenia v levickej knižniciPrečítal som si včera knihy slovenského spisovateľa Juraja Cintulu

Martin Leidenfrost

Atentáty v našich dejináchO život išlo Masarykovi, Hlinkovi, Tisovi a ďalším

Lukáš Krivošík

Reportáž z CharkovaRaketu na dvore nechám do konca vojny, nasadím tam kvietky

Christian Heitmann

Uhríkovci pred eurovoľbamiDajte si klobásu, lebo nabudúce budete jesť sušené cvrčky (reportáž)

Juraj Brezáni

Carlson u Pavla DurovaTelegram ako nový dark web, útočisko pred ľavicovou cenzúrou či nástroj propagandy?

Juraj Valach

Marek Orko VáchaRadšej budem dnes čeliť kritike, že som konzervatívny, ako by som mal zajtra počúvať, že som podľahol tlaku doby

Imrich Gazda