Reportáž z Charkova Raketu na dvore nechám do konca vojny, nasadím tam kvietky

So slovenskými dobrovoľníkmi zo Spišskej katolíckej charity a občianskeho združenia Tenenet sme na týždeň navštívili Charkovskú a Doneckú oblasť, kam už tretí rok jazdia pomáhať miestnym obyvateľom.

V meste Rivne na Volyni je práve pravoslávna Veľká noc, námestia pred kostolmi sú plné ľudí, domáci sa vracajú z bohoslužby. Aj mladé ženy, ako je na Ukrajine u pravoslávnych zvykom, tu v kostole nosia na hlavách šatky.

Krátko sa zastavíme pri jednom manželskom páre, ktorý pomáha ukrajinským vojakom. Manžel bojoval ešte v roku 2014 v Donbase, dnes má jedno oko zakryté čiernou páskou.

O čo ďalej na východ sa dostaneme, o to častejšie sú blockposty, o to viac vojenských transportov vidíme. Raz zahliadneme dokonca bojové vozidlo pechoty CV90, ktoré Ukrajincom poslali Švédi, potom tank sovietskeho pôvodu.

Na čerpacej stanici medzi Kyjevom a Poltavou stretneme konvoj vojakov, ktorí smerujú na front. Autá majú označené namaľovanými alebo nalepenými bielymi krížmi, ktoré od ukrajinskej protiofenzívy na jeseň 2022 slúžia ako znak ukrajinskej armády a majú pripomínať kríž na starej zástave záporožských kozákov.

„Je to naša tretia rotácia,“ rozpráva asi štyridsaťročný vojak. Väčšina vojakov, ktorých vidíme, už má vyše tridsať rokov, mladších než 27-ročných Ukrajinci doteraz ani nemobilizovali, i keď sa mnohí prihlásili dobrovoľne. A ak v armáde sú, často dostávajú menej nebezpečné úlohy, napríklad blockposty v Zakarpatsku strážia asi dvadsaťroční chalani.

„Osem mesiacov na fronte, dva mesiace doma, teraz znovu front,“ objasňuje jeden z vojakov, ako funguje rotácia. Vojaci sú v dobrej nálade, i keď sú si všetci vedomí rizika, do akého idú. „Čo máme robiť?“ mykne plecom. „Je nedostatok vojakov,“ priznáva jeden z nich otvorene.

Príbehy z charkovského vidiekaVnuci na fronte, rakety na dvore a nikde žiadni nacisti

Juraj Brezáni

Z Charkova utieklo asi 40 percent obyvateľov

Pri vjazde do Charkova sú blockposty, betónové bunkre, pieskové vrecia. Mesto samotné však víta na prvý pohľad mierumilovným dojmom. Vonku svieti slnko, vo svetle sa ligoce zlatá strecha pravoslávneho kostola. Kostol patrí moskovskému patriarchátu, ale ani to ho neochránilo pred vojnou.

Zlatistý plech je deravý, roztrhla ho tlaková vlna z výbuchu, keď Rusi vybombardovali ekonomickú fakultu aj policajnú základňu oproti.

Poškodený pravoslávny kostol. Foto: Marek Janiga

Trochu obďaleč pred divadlom muzikant nôti pieseň Солдат (Vojak) miestnej skupiny 5'nizza.

„Недоношенный ребёнок войны. Я солдат. Мама залечи мои раны. Я солдат. Солдат забытой Богом страны. Я герой. Скажите мне, какого романа (Nedonosené dieťa vojny. Som vojak. Mama lieči moje rany. Som vojak. Vojak Bohom zabudnutej krajiny. Som hrdina. Povedz mi, akého románu),“ spieva pesničku s ironickým podtónom.

Ulice domov ešte stále zdobia muraly pripomínajúce hrdinov Sovietskeho zväzu. Raz vidieť sovietskeho pilota z druhej svetovej vojny, v inej štvrti sa zas z múra šesťpodlažného domu usmieva Jurij Gagarin.

Hoci v miliónovom Charkove ešte stále žijú mnohí ľudia a niektorí odídenci sa dokonca vrátili, je badať, že na také veľké mesto je v uliciach menej ľudí aj áut, než zvyklo byť pred vojnou. Utieklo asi štyridsať percent ľudí, rozpráva mi jedna študentka, ktorá pracuje v kaviarni neďaleko malého parku.

Reportáž z UkrajinyDomov je domov, aj keď naň padajú bomby. Z Charkova už neodídem

Kristína VotrubováJuraj Brezáni

Vlajka s názvami jednotiek

Ďalšie ráno vyrážame smerom na východ. V Čuhujive stretneme snajpera s jeho priateľkou. „Mnohí ľudia si myslia, že Rusi nie sú dobre vycvičení a vystrojení, ale nie je to pravda,“ rozprávajú nám a pozvú nás, aby sme sa niekedy u nich zastavili na boršč.

Hlavným cieľom dňa je však mestečko Ševčenkove.

Tam vyložíme pomoc, najmä cestoviny, instantné polievky, sladkosti, ale aj hygienické potreby. Výpravu financuje Spišská katolícka charita a občianske združenie Tenenet, sanitku zadovážilo aj ministerstvo zdravotníctva.

Mestečko na východ od Charkova leží asi tridsať kilometrov od Kupianska, do jesene 2022 ho okupovali Rusi. Z okolia ušla asi polovica obyvateľov, ale namiesto nich prišli utečenci z Donbasu, najmä ženy a deti, spolu asi dvetisíc ľudí. Často majú na fronte mužov a otcov a nechcú odísť do zahraničia.

Privíta nás Tatiana, ktorá tu organizuje skladovanie a distribúciu pomoci núdznym.

Ukazuje na modro-žltú vlajku, ktorá visí na stene. „Sú na nej názvy jednotiek, v ktorých slúžia naši chlapci,“ vysvetľuje. „Po vojne tu spravíme malé múzeum.“

Tatiana. Foto: Tony Frič

Topánky v sklade s humanitárnou pomocou. Foto: Tony Frič

Ak prídu Rusi, odídeme

Vojna sa odrazila aj na Ševčenkove. „Zahynul muž, jedna žienka, u nás v ulici zomrela mama so synom,“ Tatiana so slzami v očiach počíta obete. „Dievčatá, kde ešte?“ pýta sa svojich pomocníčok. „Na trh priletela raketa a zabila predavačku, bola to civilistka. Vo vedľajšej dedine zahynulo 69 ľudí, bolo tam aj dieťa a jeden z našich dobrovoľníkov. Je to strašné.“

„V tej ulici padol jeden z mužov a odtiaľ jeden nastúpil do armády,“ ukazuje. „Pred troma dňami sme mali pohreb jedného z vojakov.“ Opýtam sa, či sú v obci pohreby každých pár týždňov. „Častejšie,“ odvetí.

Miestni sa boja, že by sa Rusi mohli vrátiť.

„Sme už rozhodnutí, ak sa vrátia Rusi, odídeme,“ hovorí. „Nebolo to tu také ako v Iziume, tam sa opili a postrieľali ľudí,“ vysvetľuje, ale nechce riskovať.

„V posledný deň, keď Rusi ustupovali, vzali nášho miestneho historika, lebo niečo fotil. Chcel urobiť záznam pre budúce generácie. Odvtedy ho nikto nevidel. Snažili sme sa zistiť, či je niekde v zajatí v Rusku, ale nik ho nenašiel.“

Foto: Tony Frič

Bomby na banderovcov

Medzi Charkovom a ruskou hranicou leží dedinka Ruski Tyšky. Stopy bojov badať na každom treťom dome.

Vystúpim z auta a urobím niekoľko fotografií. Pristaví sa pani v strednom veku a opýta sa, kto sme. „Pracujem ako zdravotná sestra, hneď vidím, keď niekto nie je odtiaľto,“ spokojne zakýva hlavou. Spýtam sa na vojnu. „Boli sme okupovaní do mája 2022,“ spomína si. „Žilo tu asi štyritisíc ľudí, teraz zostalo asi tisícdvesto,“ vysvetľuje. 

Niektorí odišli do zahraničia, ale väčšina zostala na Ukrajine, odišli aj do Charkova, kde sa cítia trochu bezpečnejšie. Z dedinky je to len 18 kilometrov na front, v diaľke počuť dunenie raketometov Grad. „K Nine idete?“ opýta sa.

Nina, to je pani v strednom veku, ku ktorej chariťáci vezú potraviny, veľké vrece zemiakov, zeleninu a sladkosti. Už ju poznajú, býva u nej malá vnučka a psík, na záhrade je zaborená raketa. Jej dom minula len o dva metre, teraz nad ňou suší bielizeň. Jej susedke zas raketa prebila strechu, našťastie ani jedna z nich nevybuchla.

Foto: Tony Frič

Ukrajinská armáda výbušninu odviezla, ale kovový plášť nechala. Nina chce, aby tam zostala až do konca vojny. „Nasadím si tam kvietočky, nechtíky, tie sú také žltooranžové a voňajú,“ rozpráva s náznakom trucovitosti.

Dvere na dome jej ešte počas okupácie vyrazili Rusi, keď hľadali „banderovcov“. Keď im vynadala, sľúbili, že o tri dni sa vrátia a opravia ich. „Ale neprišli,“ sťažuje sa.

Pýtam sa, čo o vojne hovorí miestny kňaz. „Popravde, nechodím na bohoslužby, takže neviem,“ hovorí. „Chodím sa pomodliť a zapáliť sviečku, ale bojím sa väčších zhromaždení, lebo Rusi ich bombardujú. A potom povedia, že tam boli banderovci.“

Asi desať metrov od brány k jej domčeku svieti červená tabuľka. Stop – míny. „Tam radšej nechoďte, je tam tiež veľa prekvapení,“ ukazuje na lúku, ktorá leží na druhej strane cesty.

Stop míny! Foto: Postoj/Christian Heitmann

Na ceste späť prechádzame cez charkovskú štvrť Saltivka. Mnohé z panelákov sú poškodené vojnou, majú vybité okná, stopy po guľkách, ba aj zásahoch raketami. 

Ukrajinci však s opravami nečakajú na koniec vojny a domy rýchlo opravujú. Jeden z panelákov, ktorý úplne vyhorel, už Ukrajinci radšej celý zbúrali.

Reportáž z DonbasuNeváhajte a odíďte, apelujú úrady. Ani krok sa nepohneme, radšej pomrieme

Juraj Brezáni

V Iziume a Sloviansku

V Iziume je zničený každý druhý dom. Z chruščovky, murovaného päťpodlažného domu, dokonca ruská letecká puma vytrhla celú strednú časť. Ešte v apríli 2022 v ňom zahynulo 52 ľudí. Pozostalí pred dom nosia fotografie obetí, kvety aj plyšiakov.

O Izium sa v roku 2022 ostro bojovalo, zničený most nahradil pontónový, dedinky v okolí sú tiež poznačené. Vyhorené domy, potrhané elektrické vedenia.

Trosky chruščovky, ktorú zasiahla ruská letecká bomba. Foto: Tony Frič

Cestu lemujú varovania pred mínami, ktorými sú dodnes pokryté polia i lúky, a na jednej strane stojí niekoľko vyhorených vrakov tankov a bojových vozidiel pechoty. Aj stromy sú obhorené, ale príroda si postupne berie späť, čo stratila.

Prechádzame bývalou dedinkou, väčšina domov je rozstrieľaná. Zničený je aj kostol. Vedľa neho je odstavených niekoľko drevených debien olivovej farby naplnených hlinou a úlomkami tehál.

Z Iziumu ideme ďalej na východ. V jeden deň do Slovianska, kde sa stretneme s otcom Julianom, druhý deň do nemocnice, kde sa liečia ranení. Situácia na bojisku je zložitá, pre drony často nemôžu ranených evakuovať celý deň. Tých, ktorí ešte nevykrvácali, zachraňujú až pod rúškom noci, rozpráva vojenský kaplán.

Napriek tomu Ukrajinci zostávajú motivovaní ďalej sa brániť. „Väčšina sa vylieči a mnohí sa vrátia na front, sú odhodlaní bojovať. Niektorí prišli o nohu a chcú robiť vojenských vodičov, aby ďalej pomáhali,“ hovorí.

Keď sa vraciame, uvidíme starenku, ktorá aj s dvoma psami zostala žiť v rodnej obci. Zo sto obyvateľov dedinky tam žije už len pätnásť, rozpráva.

„Väčšina utiekla do Poltavy, veľa aj zomrelo,“ vysvetľuje. „Ruskí vojaci sa schovali v domoch a odtiaľ strieľali. To kvôli nim tak veľa ľudí zomrelo. Aj môj brat zomrel, vtedy v máji. Ruský prezident mal teraz prejav...“ Starenka sa rozplače. „Koľko žiaľu nám sem priniesol. Nech Boh dá, aby zdochol,“ vyriekne.

Ruiny domov pri Iziume. Foto: Tony Frič

Zničený kostol neďaleko Iziumu. Foto: Christian Heitmann

Vedľa ukrajinskej aj poľská vlajka

V Charkove navštívime cintorín. Už z diaľky vidíme more modro-žltých vlajok, ktoré zdobia každý hrob padlého vojaka. 

Pohľad mi padne na drevený kríž, leží tam Serhij, ktorý padol dva dni pred svojimi štyridsiatymi narodeninami. Pozerám na roky narodenia, väčšina tam pochovaných vojakov sa narodila v poslednej dekáde a pol Sovietskeho zväzu. 1983, 1976, 1977... Tu a tam sa nájde aj nejaký starší alebo mladší ročník, 1967, 1990, 1996... Najmladší vojak, ktorého nájdem, sa narodil v roku 2003. Keď padol, nemal ani dvadsať rokov.

Väčšina pomníkov je z lesklého čierneho mramoru, tu a tam stoja drevené kríže a všade vejú vlajky. Okrem modro-žltých často aj vlajky jednotky, v ktorej slúžili, 3. šturmová brigáda, 25. výsadková brigáda, Azov. 

Sú tu pochovaní aj niektorí zahraniční dobrovoľníci, vedľa ukrajinskej veje aj poľská vlajka. Obďaleč práve pochovávajú ďalšieho padlého.