Prekvapenia v levickej knižnici Prečítal som si včera knihy slovenského spisovateľa Juraja Cintulu

Som si vedomý, že to môže vyzerať ako vyviňovanie nielen atentátnika, ale dokonca aj politického tábora, ku ktorému patril.

Som si vedomý, že ponorenie sa do literatúry človeka, ktorý bol schopný odpáliť z bezprostrednej blízkosti päť rán na predsedu vašej vlády, môže byť vnímané ako legitimizácia osoby podozrivej z ohavného zločinu.

Oboje, samozrejme, nie je môj zámer.

Aj keby sa ukázalo, že atentátnik v minulosti sympatizoval napríklad s Ruskom alebo s extrémnou pravicou, pre genézu jeho činu to nemusí byť podstatné.

Faktom totiž je, že Cintula v období, počas ktorého sa zradikalizoval, bol prívržencom Zuzany Čaputovej a liberálnej prozápadnej opozície. Chodil na viaceré opozičné demonštrácie proti štvrtej Ficovej vláde.

Spytovať si svedomie si preto musia primárne politici a novinári z tábora, ktorý sám sebe nasadil korunu jediného „demokratického spektra“ na Slovensku.

Dobrá zvesť je, že sa mnohí z týchto politikov a novinárov – našťastie aj takí z koaličného tábora – od stredy spamätali.

Ďalšiu dobrú zvesť prinesiem ja z lektúry Cintulovej literatúry: skladá sa v nej obraz veľmi špecifickej osobnosti, ktorú môžeme len ťažko zaradiť do kontinuity jedného politického tábora.

Ináč povedané: zakladateľovi malého bezvýznamného hnutia Proti násiliu pravdepodobne relatívne nedávno preplo tak, že sám iniciatívne spáchal to najhoršie násilie.

Jediné, z čoho Juraja Cintulu nemožno podozrievať, je náboženský fanatizmus.

Čaro jeho verejných vyjadrení spočíva v tom, že ho možno podozrievať zo všeličoho.

Zo zdúhovatenia, lebo sa síce nevenoval LGBTI témam, ale nazval svoj literárny klub Dúha.

Z krátkeho flirtu so Slovenskými brancami, hoci národnobuditeľské motívy v jeho tvorbe nehrajú úlohu.

Z proticigánskeho rasizmu, hoci sa vo svojej drsnej knihe „o Cigánoch a Rómoch“ nájdu aj krátke ódy na vznešenosť rómskej inteligencie a rómskych žien.

Zo sympatie ku komunistickej totalite, hoci v reálne existujúcom socializme reálne trpel.

Z napodobnenia matovičovského štýlu protimafiánskej vzbury, hoci samotného Matoviča raz označil za „hyenu“.

A napokon z progresivizmu, lebo inak dosť zemitý básnik dávno pred vznikom Progresívneho Slovenska vo svojej sugestívnej básni Perspektíva zbadá v ďalekom dave „bohov budúcnosti“, ktorí „rozdrvia tisícročné obruče rabstva.

A otvoriac tak nekonečný priestor / Zmohutnejú. / Zmúdrejú. / A skrásnia“.

Jediné, z čoho Juraja Cintulu nemožno podozrievať, je náboženský fanatizmus.

Sám to dal takto na papier: „Autorovo odmietanie náboženstva vychádza z krutej straty brata – dvojičky, ktorý tesne po Vianociach (3. 1. 1970) náhle zomrel. Zomrel doma, za stolom, pri tónoch hudby, tichúčko, plný túžby po živote, dotykovo čistý, nemal ešte sedemnásť rokov.“

Spiritualita Cintulovej poézie je preto plytká. 

Jeho možno kľúčový náboženský odkaz znie takto: „Ja mám svojho Boha. / Moja duša nie je v tme, / moja viera nie je klam. / Zem sú moje nebesá, / Bohom som si sám.“

Cintula v poéme Šľachetný človek prišiel dokonca s trošku otrepanou tézou latinskoamerickej ľavice: „Medzi dobrým kresťanom / a dobrým komunistom / nie je takmer žiadny rozdiel. / Kristus bol vraj prvým komunistom.“

Chcel som pochopiť myšlienkový svet človeka, ktorý predvčerom chcel zabiť Roberta Fica, tak som včera o pol štvrtej zavítal do Tekovskej knižnice v Leviciach.

Nebol som prvý novinár, od rána tu predo mnou klopali už celé zástupy slovenských a zahraničných médií, dokonca „jedna slečna z Francúzska bola“. Keďže knihovníci mali zákaz vyjadrovať sa, kolegovia išli ďalej.

Nikomu z nich nenapadlo, že by si mohli prečítať Cintulove knihy. „To ste bodovali,“ povedal jeden knihovník. Knihovníci vraj levického autora nikdy nečítali, samotný básnik sem vraj v roku 2018 prestal chodiť na podujatia literárnej Dúhy.

Tekovská knižnica disponuje celou knižnou tvorbou Juraja Cintulu, iba básnickú zbierku Osy som nedostal do rúk.

Mal som dve hodiny a pol, aby som si prečítal päť kníh: tri útle zbierky básní som si stihol letmo prečítať, jeho jediný román (o troch bratoch) Posolstvo obete som si iba prelistoval, z jeho kontroverznej rómskej knihy Efata som si kľúčové pasáže skopíroval.

Z demokracie, ktorú si Cintula ako protagonista Novembra vybojoval, bol potom tiež sklamaný.

Tie knihy vyšli medzi rokmi 2006 a 2019. To znamená, že básnik začal publikovať až po päťdesiatke.

Mal vtedy toho už odžitého veľa, spomínanú smrť brata, „zákernú“, potenciálne smrteľnú chorobu, zamestnania ako „maliar natierač, baník, kamenár, pedagóg, súkromný podnikateľ, člen SBS“ a zažil aj bitku od nafetovaného zákazníka, ktorý žongloval s kurencami v levickom supermarkete.

Autor sám seba prezentuje ako rebel a burič, anonymný autor predslovu ho označuje za „typ sólového búrliváka“. 

V jednej básni sa Cintula sám charakterizuje ako „rebelant, burič. Človek skazený, / dobrom a zlom hýbem na zemi“.

Rodák z Bardejova, ktorý študoval v Banskej Štiavnici a neskôr na pedagogickej fakulte v Nitre, sa predstavil v jednej knihe takto: 

„Prichádzal do konfliktu so štátnou mocou, bol na zozname nepohodlných ľudí. Všade, kde prišiel, rebeloval, a pretože bol sám, zhorel ako fakľa. Má sociálne cítenie, je nebezpečný pre nebezpečných. Je ženatý, má dve deti, ale nebol dobrým otcom (pre les nevidel stromy), žije a tvorí v Leviciach.“

Prekvapilo ma jeho konštatovanie, že „z cesty po ZSSR sa vrátil sklamaný“. Tá cesta sa dá datovať, existuje o nej báseň z horúceho gruzínskeho Batumi s názvom Leto 1971.

Ide o jednu z jeho najlepších básní. Začína sa takto: „Počiatok. / Roky snívania. Boli. / Vo vode štetec, / posteľ prázdna / spomienka bolí...“

Ak ho ZSSR v lete 1971 sklamal, znamená to, že vtedy 18-ročný mladík napriek tomu, že ZSSR tri roky predtým napadol Československo, ešte stále vkladal nádej do červeného impéria.

Neskôr z toho vytriezvel: „Nepočul som ešte v živote / nepočul som ešte od pľúc. / Spievať Internacionálu.

Iba raz. / Spieval ju môj otec. / Spieval. A slzy mu tiekli. / Spieval ju za všetkých. / Spieval ju nahlas. / A preto je teraz, kuričom.“

Z demokracie, ktorú si Cintula ako protagonista Novembra vybojoval, bol potom tiež sklamaný: „Toľko roboty vyšlo nazmar. / Smútok na mňa sadá. / Po tej našej sametovej... / šedivie mi brada.“

Videl som pred sebou páchateľa, ktorý sa v niečom podobá na svoju nenávidenú obeť.

Revolučný socializmus ho stále priťahoval, ešte v roku 2017 oslavoval v jednom statuse narodeniny Che Guevaru.

Je to až mrazivé: videl som pred sebou páchateľa, ktorý sa v niečom podobá na svoju nenávidenú obeť.

Robert Fico a Juraj Cintula majú veľa spoločného. Napríklad vidiecku, rustikálnu, neokrôchanú, trošku mačistickú a trošku národniarsku, politicky výsostne nekorektnú ľavicovosť.

Ibaže jeden je karierista a urobil politickú kariéru a ten druhý bytostne neznáša faloš a nespravodlivosť, a preto sa dostáva s každým politickým režimom do konfliktu.

Ešte aj tá Handlová, kde Cintula Fica postrelil, ich spája: Fico nie tak ďaleko odtiaľto vyrastal, má tam svoje smerácke bašty, no a Cintula podľa vlastných tvrdení pracoval osem rokov v handlovských uhoľných baniach „ako technik, geológ, razič, vŕtač“.

Cintula bol svojím spôsobom robotnícky básnik. „Svoj život spojil s kameňom“, v Leviciach robil „brusiča kameňa“, on píše ako kamenár.

Ľúbostná poézia mu veľmi nejde, o týchto jeho pokusoch radšej mlčím, stačí citovať verš „Svet je plný žien, že až z toho ochoriem“.   

Robotnícke básne ako Handlovskí baníci patria medzi jeho najlepšie.

„Spoznal som ťa uhlie. / Tvoje kvality. Tufity. / Tvoju bolesť i žiaru lesku. […]

Fanfaróni o nich písali zvesti. / Spoznal som reč ľudí s uhlím. / Ten drsný, rytmický dialóg. Pästí. / Jednako láskavejší / ako reč ľudí navzájom.“

Násilie alebo – presnejšie povedané – násilné fantázie boli v Cintulovej poézii od začiatku prítomné. Asi nie náhodou dostala jedna zbierka názov Bitkárova bolesť.

Báseň, ktorá sa neskôr končí nehybnosťou, sa začína takto: „A mám sto chutí v divej zlosti / o zem hodiť, strašnou silou čosi.“

Iný text sa končí veršami: „Otroci! Hlavy k oblohe. / A do rúk železo.“

Aj výzvy do vzbury mu išli.

Zvlášť zvedavý som bol na knihu, ktorá najlepšie ilustruje, ako ďaleko bol levický kamenár od myšlienkového sveta Progresívneho Slovenska, Denníka N, SME a mimovládok.

Na ďalších miestach knihy Cintula prekvapil čitateľov impulzívnymi vyznaniami lásky k Rómom. 

V Denníku N sa predviedli ako prví: označili jeho prózu z roku 2015 s názvom Efata za rasistickú. A bolo vybavené.

Aj ja som pritom v Leviciach len tak civel, ako odvážne a expresívne sa Cintula vyjadril k rómskej otázke.

Efata nemá, na rozdiel od niektorých básní, žiadnu literárnu hodnotu, ale je z iného dôvodu pozoruhodná: Cintula sa vážne snažil vyriešiť dlhodobo apokalyptický problém Slovenska.

Jeho návrh bol: „nikomu nič zadarmo“, koniec pozitívnej diskriminácie, koniec „faunického povaľačstva“.

Ešte aj farárovi Mariánovi Kuffovi hovoril „krásnoblázon“, ktorý „udržuje ich v polohe závislých lenivcov a nasycuje svoje ego“. Pre vraha z Devínskej Novej Vsi Ľubomíra Harmana mal pochopenie: „Vyhlásili ho za šialenca, ale on nebol šialenec, on už len neuniesol bremeno.“

Aby ste mali predstavu o Cintulovom štýle, citujem zopár z mnohých expresívnych viet, v tomto prípade z kapitoly Mimovládky.

„Ťažko je chrániť takého, čo sa po zemi opitý prevaľuje v nohaviciach od moču, nikdy nerobil a nikdy robiť nebude, v alkohole a kartách premárnil prostriedky od štátu, ktoré vytvorila spoločnosť. Keď sa preberie, dotiahne sa do chatrče, sexuálne zneužije svoju piatu podvyživenú dcéru, s ním už ťarchavú; alebo tú mladšiu, ktorej v noci potkan obhrýzol nohy; alebo tú, ktorá prišla zo školy a on jej popálil zošity, aby sa po príchode z krčmy zohrial? Taký ‚otec‘ ničí život svojim vlastným dcéram – budúcim krásnym devám, ženám, ktoré by mohli byť kňažkami života, nositeľkami láskavej, múdrej, až vznešenej starostlivosti.“

Na ďalších miestach knihy Cintula prekvapil čitateľov impulzívnymi vyznaniami lásky k Rómom. 

To, „čomu veria, čo vonia ohňom, voľnosťou, slobodou“ – to večného levického disidenta oslovilo.

Raz napísal: „... Rómovia – rómska inteligencia – sú krásne zvláštni, akoby ani neboli z tohto sveta, s aurou okolo seba, vznešení, tak si človek niekedy predstavuje božstvo – intuitívne príťažlivé.“

Cintula vo svojej analýze rómskeho etnika značne preháňa, nič nie je ľahšie ako dokázať mu náznaky rasizmu, ale musím sa priznať, že jeho vášnivá priamočiarosť má niečo do seba.

Samozrejme, ani spisovateľ, ktorý chcel byť vrahom premiéra, by nevedel vyriešiť rómsky problém.

Ale aspoň sa snažil.

Kým tá časovaná bomba je mnohým iným úplne ukradnutá.

Naozaj nechcem atentátnika Juraja Cintulu teraz legitimizovať.

Po zlom skutku, ktorý v stredu spáchal, je dosť irelevantné, čo páchateľ kedy popísal.

Vyzerá to tak, že si svoje knihy vydával aj platil sám.

Vážne ublížil svojej krajine.

Chcel som iba povedať, čo som včera v levickej knižnici pre seba zistil: bol to celkom zaujímavý autor robotníckych, buričských aj insitných básní.

Malý príklad je jeho maximálne jednoduchá báseň Nedeľa:

„Ako pekne zvonia, / ako káva vonia. / Dobre je na svete. / A vy to neviete?

Ak je to jednoduché, / potom to nie je krásne / bez bolesti písať, básne.“

Knihy Juraja Cintulu mali mizerné náklady, 200 až 500 kusov. Keďže nikde nie je uvedené meno vydavateľstva, vyzerá to tak, že si svoje knihy vydával aj platil sám.

Nehovorím, že sa atentátu dalo predísť, s veľkou pravdepodobnosťou sa tomu nedalo zabrániť.

Ale možno by bolo pomohlo, keby ho boli Slováci čítali.