Čo vám v uplynulom roku zmenilo život k lepšiemu? Odpovedá Magušinová, Mikloško, Halmkan, Visolajská a ďalší

Osobnosti odpovedajú na otázku:

Aké rozhodnutie, udalosť alebo podnet vám priniesli v uplynulom roku do života pozitívnu zmenu?

Respondentov uvádzame v abecednom poradí.

Juraj Habovštiak, podnikateľ

Konateľ firmy MTS, spol. s r.o. Krivá Juraj Habovštiak. Foto: hanusovedni.sk.

Som podnikateľ. V tomto povolaní musíme robiť zmeny neustále. Všetky rany, ktoré postihli hospodárstvo a každého v našej krajine v minulom roku, sa nevyhli ani nám. Nie tá firma je úspešná, ktorej sa darí v dobrých časoch, ale tá, ktorá zvládne aj ťažké obdobia. Firmu tvoria ľudia. Moji spolupracovníci museli veľa obetovať pre naše spoločné dobro. 

Mám z nich veľkú radosť a som im vďačný za ich pokoru, obetu a nadšenie. Dokázali práve každý deň meniť zaužívané a zlepšovať firemné procesy. Skutočné ľudské osobnosti problémy nerozdelia, ale spoja. Stávame sa lepšími. To ma najviac teší a je to to najpozitívnejšie na tom, čo nám prinieslo uplynulé obdobie. 

Vydržali sme spolu a dali sme do toho celé naše srdcia. Sme teraz silnejší. Nemáme strach z budúcnosti. Len ju berieme stále s rešpektom a zodpovedne. Aj Slovensko tvoríme my Slováci.

Akí zamestnanci, taká firma. Akí obyvatelia, taká krajina. Je to naša vizitka. Nedajme sa rozdeliť a znechutiť. Rešpektujme s láskou jeden druhého. Pomáhajme si a nebojujme medzi sebou. Majme spoločne odvahu robiť našu krajinu krajšou a lepšou.

Lívia Halmkan, riaditeľka neziskovej organizácie Tlakový hrniec, autorka knihy Láska žije offline

Lívia Halmkan prednáša študentom o škodlivosti pornografie. Foto: Postoj/Ľubo Bechný  

Pozitívnu zmenu mi v poslednom roku prinieslo prekvapivo umenie. Vyslovene som umeniu nanovo prepadla uprostred jednej intelektuálnej konferencie v Londýne, ktorá trvala tri dni. Od rána do večera sme ako účastníci počúvali výborné prednášky, no v jednom momente vystúpil na pódium mladý muž, ktorý začal recitovať vlastnú báseň. Aj keď prednášky boli špičkové a naozaj inšpiratívne a spracovávala som ich večer pri zaspávaní, nič sa nevyrovnalo tejto básni. 

Obsah básne ani nie je taký podstatný, ako bola podstatná krása jazyka, prednesu a vášne mladého muža, ktorý ju recitoval. Do dvoch minút som bola úplne odzbrojená, tiekli mi slzy prúdom, a keď som sa obzrela okolo seba, polovica ľudí plakala od dojatia spolu so mnou. Tento mladý muž si ako jediný vyslúžil opakovaný búrlivý potlesk a vtedy som pochopila, že umenie má úplne inú dráhu do nášho vnútra ako intelektuálny obsah. Že krása umenia sa nedá ničím nahradiť a že srdce naň reaguje inak ako na čokoľvek iné.

Študovala som umenie osem rokov, no celý dospelý život sa venujem skôr pragmatickým veciam a rozvíjam svoj intelekt. Na umenie som viac-menej zabudla až do momentu na konferencii, keď ma úplne premohlo. A tak som sa nanovo rozhodla, že sa budem oddávať umeniu ako lieku na svoju dušu, že si ho budem ctiť a že je úplne v poriadku, ak si ukradnem čas na to, aby som ho mohla znova tvoriť. Len tak, pre krásu.

Posledné roky skúmam vo svojej práci skôr odvrátenú stránku ľudskosti, študujem krutosť, oplzlosť a všetko možné ohavné, čo dokážu ľudia vykonať. Krása umenia a s ním krása ľudského srdca sa mi pripomenuli práve včas, keď sa mi zdalo, že prepadávam nihilizmu a cynizmu. 

Nech žije krása umenia!

Stanislava Horváthová, autorka knihy Menej konať, viac byť

Bývalá redaktorka denníka Postoj Stanka Horváthová je momentálne na materskej dovolenke. Foto: Postoj/Adam Rábara

V roku, na ktorého začiatku sa nám narodilo naše prvé dieťa, sa nedá odpovedať inak ako: narodenie syna. Jeho príchod, starostlivosť oňho a budovanie nášho vzťahu sú oveľa náročnejšie, než som si kedy vedela predstaviť, a oveľa zázračnejšie, než som si kedy dokázala vysnívať.

Každú únavu aj frustráciu prekryje pozitívnym filtrom. Zvláštnym spôsobom zároveň scitlivuje moje vnímanie aj tlmí zvuky vojen a konfliktov. Núti ma rásť aj strácať sa. Možnosť sledovať zblízka prvý rok malého človeka je neustála pozvánka žiť v prítomnosti a žasnúť.

Jozef Husovský, básnik, textár a aforista

Autor Minizamyslení denníka Postoj Jozef Husovský. Foto: archív J. K.

V uplynulom roku som zažil množstvo malých pozitívnych zmien, ktorých podnetom boli zdanlivo malé veci. Každá túra v Krkonošiach, Krušných horách alebo vo Vysokých Tatrách. Dve knihy Richarda Rohra, ktoré tohto roku vyšli. Knihy od Silvie Kaščákovej, Janky Urbanovej či Edity Príhodovej a ďalších autorov.

Koncert k 51. výročiu vydania albumu Zelená pošta. Každá novonacvičená skladba môjho syna, každé povzbudivé slovo mojej manželky, ale aj priateľov a priateliek. Každý ich úspech. A v neposlednom rade otvorené ústa nad tým, že Boh má všetko, napriek ponúkajúcej sa beznádeji, pevne v rukách.

Jozef Kákoš, riaditeľ organizácie DePaul, ktorá pomáha ľuďom bez domova

Jozef Kákoš. Foto: archív J. K.

Z roku 2023 by som vyzdvihol tri veci, ktoré mi priniesli pracovne aj osobne pozitívnu zmenu do života.

Prvou je prijatie Národnej koncepcie prevencie a ukončovania bezdomovectva. Tento strategický dokument je pre mňa osobne obzvlášť dôležitý, keďže som bol súčasťou jeho vzniku od úplného začiatku, od nesmelej myšlienky, ktorú sme vo forme listu spolu s kolegami z niekoľkých neziskových organizácií skoncipovali a komunikovali smerom k ministerstvu práce pred viac ako šiestimi rokmi.

Druhou je presťahovanie Útulku a ZOS sv. Lujzy de Marillac do nových priestorov. Nájsť nové priestory pre tento typ služby nie je v Bratislave ľahké. Napriek tomu sa nám podarilo nájsť budovu, ktorá svojou kvalitou dáva aj ľuďom na okraji spoločnosti pocit, že niekomu na nich záleží a že sú stále ľuďmi so svojou dôstojnosťou. Vracať ľuďom (nielen tým bez domova) dôstojnosť je niečo, čo by sme sa mali všetci snažiť robiť stále viac aj v roku 2024 a tých nasledujúcich!

Tretia sa týka môjho osobného života. Síce som už trochu premeškal obdobie, keď bolo otužovanie na vrchole popularity, no tento rok som sa vrhol na otužovanie aj ja. Nemal som to v pláne a ani v predsavzatiach, no nejako sa to stalo. Samého ma to prekvapilo, keďže mojím ideálnym počasím je slnečné leto s teplotou okolo 30 stupňov. A tak si užívam vodu nielen v júli, ale aj v decembri.

Simona Magušinová, speváčka

Simona Magušinová. Foto: súkromný archív S. M.

Okrem rozhodnutia, že som sa prestala báť dať občas postrážiť dieťatko svojej mame, čo nám s manželom otvorilo nové možnosti na randenie, je to aj rozhodnutie skúšať vždy nanovo odovzdávať do Božích rúk veci, ktoré neviem riešiť len svojimi silami. Toto neustále odovzdávanie a dôvera, že jemu nemožné nie je nič, mi prináša vždy nadpozemský pokoj a radosť.

Alena Michalicová, psychologička

Psychologička z centra ENOIA Alena Michalicová. Foto: archív A. M.

Viaceré z udalostí, ktoré ovplyvnili môj život v tomto roku, boli skôr nepatrné okamihy zanechávajúce hlbšie stopy. Spomínam napríklad na láskyplný, absolútne akceptujúci, empatický pohľad človeka na mňa, čím ma povzbudil dožičiť ho iným; skúsenosť Prozreteľnosti vo všednosti ma utvrdzuje vo viere; na žene, ktorá sa s úctou vyjadruje o manželovi, ktorý ju zraňuje, vidím zdieľanie v pravde a láske, nie ohováraní.

Počas vlastnej priebežne naordinovanej digitálnej abstinencie som sa stala vnímavejšou. Stačia dve či tri slová z prečítaného textu, ktoré rezonujú aj niekoľko dní, prípadne týždňov, kým ich zakomponujem do života. K väčšej trpezlivosti doma ma inšpiroval úprimný obdiv a ocenenie prichádzajúce od mojich detí.

V neposlednom rade sa objavila veľká vďačnosť za mier a komfort v porovnaní s vojnovými oblasťami. Aj ťažšie chvíle, ako napr. choroby detí, zvládam s pokojom, vážiac si možnosť liečby. Viacero pozitívnych zmien vo svojom živote pripisujem implementácii návykov Stephena R. Coveyho do života.

František Mikloško, poslanec NR SR

František Mikloško. Foto: Postoj

Mám potrebu povedať, že každý príhovor pápeža Františka, najmä v nedeľu a vo sviatky o 12.00 na Námestí sv. Petra, bol pre mňa podnetom a povzbudením do života. Pápež pre mňa otvára cestu evanjelizácie do budúcnosti a napriek svojej starobe a telesným obmedzeniam je pre mňa prorokom, ktorý naznačuje novú jar cirkvi, a verme, že i ľudstva, pre prichádzajúcu, často neistú budúcnosť. 

Druhou udalosťou alebo podnetom pre mňa bolo isto moje zvolenie do slovenského parlamentu 30. septembra 2023. Po trinástich rokoch skôr súkromného života na dôchodku, vo svojich 76 rokoch života sa vraciam do verejného života. Slovo pozitívna zmena tu, samozrejme, píšem s otáznikom. Je to výzva s neistým výsledkom. Bol by som rád, keby som v nej nakoniec obstál.

Štefan Murárik, učiteľ

Autor stĺpčekov Zo života učiteľa Štefan Murárik. Foto: archív Š. M.

Rozhodnutie, ktoré mi prinieslo pozitívnu zmenu, bolo asi rozhodnutie nevzdávať sa. Zrodilo sa tak, že na začiatku roka som počul jednu prednášku, kde sa spomínalo, že žijeme v dobe, ktorá vedie človeka k tomu, aby sa na veci proste vykašľal. Zaujalo ma to a nechal som si to bežať na pozadí svojho uvažovania.

Čítajte tiež

Učiteľ na cirkevnom gymnáziu Učím akoby o nejakom alternatívnom svete. V celej triede mám len dvoch kresťanov

Adam Takáč Zuzana Hanusová

Rozhovor so Štefanom Murárikom o zodpovednosti triedneho učiteľa v dnešnej dobe aj výzve pre cirkevné školy v súvislosti so sexuálnou výchovou.

Rok 2023 pre mňa naozaj priniesol mnohé situácie, kde toto pokušenie „zabaliť to“ bolo veľmi silné a zdalo sa mi byť absolútne prirodzenou odpoveďou na sled udalostí. Išlo pritom neraz aj o kľúčové oblasti môjho života. Dlhoročné priateľstvá, dôležité záväzky a dokonca aj tie najosobnejšie vzťahy. Aj vďaka spomínanej prednáške som si zachoval nadhľad a dokázal ustáť pochybnosti. Som za to vďačný. Hlbšie som si uvedomil, ktoré veci majú hodnotu samy v sebe bez ohľadu na to, koľko dobrého nám aktuálne prinášajú.

Tomáš Rušňák, kouč v oblasti zdravia a výživy

Integrálny fyzioterapeut Tomáš Rušňák. Foto: archív T. R.

Uplynulý rok bol najtransformačnejší za posledných desať rokov. Osobne, manželsky aj rodinne. Ak sa obzriem spätne, vidím, že spúšťačom bola Božia prozreteľnosť. Začalo sa to snehovou kalamitou vo februári, keď bolo paralyzované celé Slovensko. V sobotu som mal dlho naplánované edukačné pohybové workshopy v Dubnici. Situácia na cestách a prognóza bola zlá. Ja som aj tak vyrazil. Po hodine na Štrbe som to musel vzdať. Spustil sa mi skrytý vnútorný program. Zlyhal som, mal som to lepšie naplánovať, keby to, keby ono… Nechuť, apatia, sklamanie. Bol som až v šoku, čo sa spustilo a čo prežívam. Ozval som sa preto psychologičke, s ktorou profesijne spolupracujeme. Po telefonáte mi pomohla pomenovať koreň toho, čo prežívam. Bol v detstve, vo výchove, v prežívaní sebahodnoty, súperenia, porovnávania, nedostatku atď.

Začal sa vnútorný očistný proces. Prehodnotenie priorít a rebríčka hodnôt, ktorý bol teoreticky správny, ale prakticky nie. Boh, manželka, rodina a až potom práca. Pamätám si na tie nastávajúce dni. Čítal som odporúčanú knihu od psychologičky, robil reflexiu, ukladal som si veci, veľa som sa s manželkou rozprával, začal chápať súvislosti toho, prečo robím to, čo robím, v rôznych oblastiach života. Odkrylo sa mi veľa skrytých programov, podľa ktorých som roky fungoval nevedome.

Nevyhnutná bola vnútorná reflexia, prekopanie starých stereotypov. Pochopil som konečne aj manželku, ktorá roky „volala o pomoc“, o moju prítomnosť, o moju oporu, o svoje miesto, potreby. Snažil som sa síce roky byť prítomný, ale pomer času a koncentrácie na manželstvo, rodinu a prácu nebol vyvážený.

Čítajte tiež

Kresťanský poradca zdravia Psychosomatika nie je šarlatánstvo. Niekedy nás bolia vzťahy aj telo

Stanislava Horváthová

Rozhovor s koučom v oblasti zdravia a výživy Tomášom Rusňákom, ktorý integruje vedecké postupy fyziológie a kresťanskú teológiu.

Prišla manželská kríza, ktorá odkryla staré zranenia. Vypovedali sme si veci, ktoré boli roky pod pokrievkou, ktoré som prehliadal. Vyhľadali sme pomoc dobrých kňazov, psychológov pre ich nadhľad do našej situácie. Vnímali sme silnú potrebu zmeny. Po týždňoch diskusií, rozlišovania, modlenia sme vnímali, že potrebujeme ísť niekam ako rodina preč. Niekam na sabatikal, kde budeme sami spolu. 

Boh nás cez chorobu syna Vincenta smeroval v lete k pobytu pri mori. Osvedčilo sa to. Po dovolenke sme sa rozhodli, že pôjdeme svoj jesenný sabatikal stráviť tiež pri mori. Z toho vzniklo 50 dní v zahraničí pri mori. Pri vybavovaní šli veci veľmi hladko, vnímali sme veľa požehnania správneho rozhodnutia. Sabatikal bol skvelý spoločný manželský aj rodinný čas. Bol a je to stále proces. Dnes vidíme, že sme sa vrátili pred Vianocami iní. Môžem povedať, že kvalita manželstva aj rodiny sa násobne zlepšila. Mám uzdravený postoj k práci a povinnostiam. Boh konal. 

Tadeáš Róbert Spišák, opát premonštrátskeho kláštora v Želive

Tadeáš Spišák. Foto: Člověk a víra/Marek Novák

Ak mám povedať, čo ma najviac potešilo v uplynulom roku, tak to bolo rozhodne narodenie neterky Alžbetky. Druhou udalosťou, ktorá ma veľmi zasiahla, a dodnes ešte trúchlim, bol odchod môjho otca na večnosť. Aj napriek tomu, že to bola ťažká udalosť, ďakujem Pánu Bohu za to, že som spolu s rodinou aj v takejto chvíli cítil Božiu prítomnosť a pomoc.

Čítajte tiež

Opát želivského kláštora Z cirkvi sme urobili priestor zákonov a pravidiel, chýbajú nám vzťahy

Mária Melicherová

Rozhovor s košickým rodákom Tadeášom Róbertom Spišákom, ktorý je najmladším opátom premonštrátskeho kláštora na svete.

Fascinujú ma detaily. Fakt, že už skoro 19 rokov žijem a pôsobím v Čechách, pre Pána Boha nebol prekážkou, aby som sa včas vrátil domov a rozlúčil sa s odchádzajúcim otcom. Rozlúčili sa s ním i moji najbližší. Najviac ďakujem Pánu Bohu za to, že som sa za neho mohol modliť osobne aj s kamarátom kňazom a videl som, ako sa mu vďaka modlitbám skutočne uľavilo. Zázrakom je, že na pohrebe sa ocitlo deväť kňazov, z toho dvaja opáti, jedna kalvínska farárka a jeden luteránsky farár. Boh je dobrý a neustále prekvapujúci. 

Kristína Visolajská, pediatrička 

Kristína Visolajská je mamou piatich detí. Foto: archív K. V.

Uplynulý rok bol pre mňa turbulentný. Od dvadsiatich ôsmich rokov som bola doma s deťmi, posledných pár rokov som pracovala len na čiastočný úväzok, aby som konečne v 43 rokoch vhupla do plného pracovného života. Ak by mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že kariéra sa dá v pohode odložiť kvôli rodine o 15 rokov, tak by som neverila. Dá sa. A nemám dojem, že by som niečo stratila.

Čítajte tiež

Pediatrička Visolajská, ktorá nedala výpoveď na pohotovosti Od mamičiek chceme, aby si poradili samy a na pohotovosť ani nešli. Je to utópia

Lukáš Kekelák

„Pri dôchodcoch pediatroch máme dnes skôr problém, že niektorí nevedia odísť,“ hovorí lekárka Kristína Visolajská. 

Vo februári som si konečne otvorila vlastnú detskú ambulanciu, čo bolo byrokraticky neuveriteľne náročné, a zároveň ma mnohí starší kolegovia nevítali vždy s otvorenou náručou, lebo vnímali, že im časť pacientov môže odísť. Nedostatok pediatrov pramení z oboch spomenutých príčin. Pozitívne ma prekvapilo, že mnohí rodičia malých pacientov sú čím ďalej tým viac uvedomelí. Dokážu si s mnohými ťažkosťami poradiť sami, a ak by nepotrebovali potvrdenie do práce od lekára (tzv. péčko), často by s dieťaťom ani neprišli do ambulancie.

Ako pozitívne tiež vnímam zvýšenie platov sestier v nemocniciach (a následne aj v ambulanciách), lebo cítiť prvé známky zvýšeného záujmu o toto krásne povolanie.

Petra Torkošová, dirigentka

Zbormajsterka zboru Technik STU a mama piatich detí Petra Torkošová. Foto: Postoj/Zuzana Černá

Tento rok sa v mojom osobnom aj profesijnom živote udialo niekoľko sklamaní a odmietnutí, zranení, životných strát a určite nie som jediná. Je to paradox, ale práve tieto situácie mi do života priniesli pozitívnu zmenu, pomohli oveľa viac naštartovať moje myslenie, uvedomiť si, čo je v živote človeka dôležité. 

Či sa naozaj naše sny a túžby musia splniť práve vtedy, keď si to my naplánujeme. Nemusia. A to je to čaro. Prijať veci tak, ako sú, a tak, ako sa dejú v danom momente. Urobiť maximum pre to, čo by sme si priali, ale dokázať prijať veci, ktoré nemôžeme zmeniť. Zároveň meniť veci, ktoré sa zmeniť dajú. Vážiť si ľudí okolo seba, neodsudzovať ich a byť pozitívny. Tento rok som sa naučila žiť len dnes a pre dnešok najlepšie, ako viem, lebo zajtra tu už nemusíme byť.

Marián Zimmermann, detský psychológ a maratónec

Bežec a detský psychológ Marián Zimmermann. Foto: archív M. Z.

Bilanciu roka 2023 začnem rozhodnutím ísť do Večného mesta s manželkou a priateľmi. Tento zážitkovo-bežecký víkend bol nezabudnuteľný. Rovnako ako prvá spoločná rodinná dovolenka na ostrove Brač. Aj z týchto dvoch udalostí som čerpal silu do profesijne náročného roka. Respektíve toho najnáročnejšieho v živote. 

V procese transformácie poradenského systému boli série rozhodnutí neodísť z pozície riaditeľa a psychológa v centre poradenstva a prevencie. Aj keď som na to mal milión dôvodov a možností. Nakoniec som zas a znova zaťal zuby a bojoval s mašinériou byrokracie, nepoznaných úskalí a pracovného času v móde 24/7. Toto rozhodnutie vytrvať v nadmerne stresujúcom pracovnom štýle malo však aj svoje neželané zdravotné dôsledky.

Ale pekne po poriadku. Viete, ako ďaleko je od momentu, keď si zabehnete maratón v osobnom rekorde za 2:27:14, až k situácii, v ktorej ležíte na JIS na neurológii a nemôžete bez pomoci ani zdvihnúť hlavu z postele? U mňa to bolo rovných 60 dní. Za tie dva mesiace sa stihlo prebudiť (mnou zanedbané) autoimunitné ochorenie, nasadila sa mi silná imunosupresívna a iná liečba. Dokázal som jesť iba suché pečivo či zemiakovú kašu, pričom som schudol šesť kíl, čo u mňa predstavuje desať percent pôvodnej váhy.

A ako bonus sa v najbližšej rodine lámali v dôsledku série nešťastných príhod nohy a rebrá. Ale zas a znova musím zopakovať so svätým Pavlom: „Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré...“ A dodať: naozaj všetko, aj to zlé. U mňa to bola škola pokory. Aby som sa vrátil k pravej podstate. Nie som nezničiteľný Superman či Ironman. Som len Zimmermann.

Preto na konci roka 2023 v pokore ďakujem Pánovi za každú spoločnú chvíľu s rodinou, návštevu kostola či za to, že si dokážem zaklusať zopár kilometrov. Fyzicky to nie je žiadna sláva, ale verím, že osobnostne som sa aspoň trošku posunul. A s dôverou v Boha sa teším na rok 2024.

Jana Žitňanská, politička

Jana Žitňanská sa venuje zdravotne znevýhodneným. Foto: archív J.Ž.

V pracovnej oblasti ma veľmi potešili najmä dve zmeny, ktoré sa mi podarilo presadiť. Prvá je možnosť, aby osobní asistenti pomáhali žiakom na školách. A z informácií, ktoré sa ku mne dostali, už viaceré deti so zdravotným znevýhodnením od septembra využívajú túto možnosť, ktorá im uľahčuje vzdelávanie.

Druhá zmena zasa pomohla opatrovateľom poberajúcim dôchodkovú dávku. Poznám mnohých obetavých rodičov, ktorí sa celý život starali o svoje ťažko zdravotne postihnuté deti –a keď prišli do dôchodkového veku štát im vymeral 250 eur dôchodok a znížil príspevok na opatrovanie na polovicu… Od tohto júla sa príspevok výrazne zvýšil a od budúceho júla sa im už nebude krátiť.

Celkovo sa teším, že aj keď len malými krokmi, ale naša spoločnosť sa predsa len mení vo vzťahu k ľuďom so zdravotným znevýhodnenim k lepšiemu. Verím, že aj v nadchádzajúcom roku sa život týchto rodín bude uberať k dôstojnejším a lepším podmienkam. Ja sa o to budem snažiť aj naďalej.