Spravuje platformu pre single katolíkov Nemyslím si, že nerozhodnosť je charakterová črta dnešných mužov. Ženám odporúčam väčšiu trpezlivosť

Myslí si, že aj mladým kresťanom chýba základná vízia o manželstve, zatiaľ čo ich nároky na opačné pohlavie masívne narástli. 

„Nastavia si vysoké nároky a prísny filter. Všetky tieto parametre však vychádzajú z logiky ,hľadám niekoho, kto naplní moje potreby‘. Keby sme zmenili optiku, zmenilo by sa to,“ myslí si Juraj Hotový, ktorý spravuje platformu singlekatolici.sk a organizuje neformálne stretnutia pre nezadaných. 

Hovorili sme o tom, či sú muži konzervatívnejší ako ženy, a preto sa nevedia dať dokopy, ale aj o tom, prečo začínajú ľudia o vedomom randení rozmýšľať príliš neskoro.

„Realita je taká, že ľudia prežijú dlhé ,hluché obdobie‘. Spamätajú sa až po tridsiatke, keď zistia, že všetci známi už majú rodiny. K tomu sa pridáva alergia na označenie ,slobodný‘ alebo ,nezadaný‘.“

Vytvárate nezadaným ľuďom neformálny priestor, aby mohli spoznať širší okruh ľudí a potenciálne stretnúť partnera. Medzi single tridsiatnikmi, ktorých som oslovila, sa opakovala obava, že prílišná psychologizácia vzťahov bráni randeniu. Máte podobnú skúsenosť?

Takto by som to nedefinoval. Povedal by som skôr, že ľudia už dnes vedia mnohé fenomény pomenovať. Napríklad pri téme vzťahových väzieb zo psychológie vedia, že kombinácia úzkostného a vyhýbavého typu väzby produkuje veľa pnutia a chaosu. Nepovedal by som teda, že psychologizácia je príčinou problémov, je to skôr pomenovanie stavu.

Poďme však k príčinám, ktoré reálne pozorujem. V minulom storočí mali ľudia nižšie nároky. Bolo to však podmienené aj tým, že nemali alternatívne stratégie ani možnosti stretnúť také množstvo iných ľudí.

Dnes mnoho ľudí trpí tým, čo psychológovia nazývajú rozhodovacia paralýza. Absolvujú množstvo stretnutí cez online zoznamky, majú zdanlivo veľký prísun kontaktov a platí to aj v reálnom živote. Cestujú a sociálnych kontaktov je jednoducho oveľa viac než kedysi. V minulom storočí sa ľudia so svojimi kritériami skôr uspokojili v rámci menšieho okruhu, pretože nemali pokušenie v podobe „iks ďalších možností“.

Čo ďalšie vnímate ako problém?

Druhý faktor vidím v tom, že ľudia začali mať celkovo vyššie nároky na vzťah. Nie je to však špecifické len pre partnerstvo – posúvame sa hlbšie vo všetkých smeroch vrátane psychológie vzťahov. 

Navyše už neriešime existenčné otázky, takže máme viac priestoru zaoberať sa sebou samými. Je to síce pekné, ale paradoxne to ľudí od seba vzďaľuje.

Rastieme v poznaní duchovna aj v sebapoznaní, no zároveň sme kritickejší k vzťahom, ktoré sme videli v rodinách, z ktorých pochádzame. Mnohí ich vnímajú ako nefunkčné a deklarujú, že takto žiť nechcú. Nechcú zľaviť z nárokov, aby nezažili to isté, čo ich príbuzní.

Tu však podľa mňa nastáva nepochopenie, o ktorom sa málo hovorí: hoci mnohí vnímajú historické vzťahy ako málo funkčné, v skutočnosti do určitej miery fungovali, pokiaľ neboli vyslovene toxické.

Dnes sa akosi zabúda, že vo vzťahu by som nemal hľadať len vlastné šťastie, ale aj dobro toho druhého. 

Keby sme opustili bežný prístup zameraný na seba – „chcem vzťah a chcem, aby spĺňal toto všetko...“ – a nahradili ho túžbou byť darom pre druhého človeka, tak by nás to spravilo viac otvorenými pre vzťahy. 

Zároveň by sme ľahšie zvládali riziko zranenia či domnele strateného času v prípade, ak vzťah nevyústil do manželstva, keďže hlavný cieľ obohatiť toho druhého počas trvania vzťahu bol naplnený.

Preruším vás – toto určite platí pre manželstvo, ktoré už vzniklo na základe chémie, hodnôt a porozumenia. Ale ľudia, ktorí sú vo fáze hľadania a ešte nezažili ani tú prvotnú chémiu, na toto zrejme nemyslia. Pre single ľudí je ťažké mať túto víziu bez predchádzajúcej skúsenosti.

Práve absencia tejto vízie je podľa mňa koreňom toho, prečo vzťahy nevznikajú. Mnohí nie sú otvorení, lebo majú zranenia z minulosti.

Povedia si, že si partnera musia vopred poriadne preveriť, aby po dlhom čase chodenia opäť neprišlo sklamanie. Nastavia si teda vysoké nároky a prísny filter. Všetky tieto parametre však vychádzajú z logiky „hľadám niekoho, kto naplní moje potreby“.

Keby sme zmenili optiku na „chcem byť darom pre druhého a obohatiť ho“, zmenilo by sa to. A nemusí sa to hneď skončiť manželstvom – môžem niekoho obohatiť ako kamarát alebo partner.

Single tridsiatniciNie všetci si tento stav vybrali. Čo ich brzdí v tom, aby si našli lásku na celý život

Zuzana Hanusová

S touto motiváciou sa ľahšie riskuje aj zranenie. Ak vo vzťahu dokážem niečo dávať a zároveň prijímať, má ten čas zmysel pre obe strany, aj keby neviedol k svadbe.

Ukončiť vzťah treba vtedy, ak druhý nie je schopný prijímať to, čo ponúkam, alebo ak už ja nie som schopný dávať. Skúsenejší hovoria, že po roku by už človek mal mať jasno, či si vie s tým druhým predstaviť manželstvo.

A zvlášť po tridsiatke. Vtedy už ľudia viac kalkulujú s časom. Najmä ženy sú pod väčším tlakom, pre ne nie je ľahké povedať si, že idú do nezáväzného vzťahu „len tak skúsiť“, ak tam na začiatku napríklad nič necítia.

Stáva sa to. Pýtam sa na to mužov aj žien, pretože sme si robili anketu medzi nezadanými, a tretím najčastejším dôvodom bola chýbajúca iskra. 

Zdá sa mi, že muži sú náchylnejší preklenúť to, hoci štatistiky na to nemáme. Ženy hovoria, že to skúšali aj bez počiatočnej chémie, ale nikam to neviedlo.

Chcem však poukázať na to, že táto logika má trhliny. 

Čo tým myslíte?

Jeden dôvod je pragmatický: aj tak sa často stáva, že na nový vzťah žena čaká dlhšie než ten rok. Počas toho roku mohla niekomu priniesť dobro a vzájomne mohli rásť. 

Druhý dôvod je duchovný či altruistický: chcem byť otvorený pre dobro bez ohľadu na to, či sa mi to „oplatí“. To je princíp vnútorného rozlišovania – nedržím sa kŕčovito len svojho úsudku, ale snažím sa komunikovať s Bohom a objektivizovať svoje vnímanie. 

Nemali by sme teda a priori všetko odmietať pre vysoké kritériá, ktoré vznik vzťahu vopred znemožňujú.

Čo vám ešte vyšlo z ankety medzi single ľuďmi?

Že vo všeobecnosti chýbajú základné priateľstvá medzi mužmi a ženami.

Čím to je? Máme predsa sociálne siete a množstvo komunít, informácie o rôznych podujatiach sa šíria rýchlo. Človek by povedal, že možností zoznámiť sa je viac ako kedysi.

Áno, ale myslím tie skutočné priateľstvá. Otázka v ankete znela: „S koľkými ľuďmi opačného pohlavia si viete predstaviť stráviť dovolenku (pri oddelených izbách)?“ 

Bol som šokovaný, že najčastejšia odpoveď bola nula, jeden alebo dva. To znamená, že ľudia majú veľmi málo priateľov, s ktorými sa cítia komfortne. 

Napovedá to niečo o našej neprispôsobivosti. Ak nemáme dosť priateľstiev, nemôžeme sa čudovať deficitu partnerských vzťahov.

Sú možno ľudia viac izolovaní a spokojní vo svojom pohodlí? A platí to celkovo, nielen partnersky?

Dá sa to tak povedať.

Ďalšou veľkou chybou je, že ľudia zoznamovanie odkladajú. Snažím sa o osvetu: ak nemáte príležitosti cez priateľov a výlety, hľadajte hneď iné možnosti. Realita je však taká, že ľudia prežijú dlhé „hluché obdobie“. 

Spamätajú sa až po tridsiatke, keď zistia, že mnohí známi už majú rodiny. K tomu sa pridáva alergia na označenie „slobodný“ alebo „nezadaný“. Ak sa takto označí podujatie pre ľudí do 30 rokov, väčšinu to odplaší.

Je im trápne prísť na akciu pre nezadaných?

Presne. Nechcú byť na akcii, ktorá naznačuje, že sa tam majú zoznamovať. Chcú ísť niekam, kde sú všetci, a zoznámiť sa prirodzene. 

To je pochopiteľné a dá sa s tým pracovať – napríklad robiť zmiešané podujatia pre zadaných aj nezadaných. 

Musíme vysvetľovať, že na týchto akciách nikto nikoho do ničoho netlačí. Každý, kto tam raz prišiel, zistil, že atmosféra je uvoľnená. Len je ťažké to vopred vykomunikovať.

Radili by ste teda ľuďom, aby na to cielene mysleli už od dvadsiatky? Napríklad vedome začať randiť už počas školy?

Áno, vtedy je to prirodzené. Človek by na to mal vážne myslieť vo chvíli, keď mu dôjdu prirodzené možnosti v kruhu známych. Mnohí ľudia ani počas vysokej školy nikam nechodia.

Je to ich chyba, že sa dostali do tejto situácie? Napríklad preto, lebo sa sústredili na kariéru a osobný rast, ale neuvedomili si potrebu hľadania partnera?

Dôvodov je viac. Niekto má náročné štúdium, iný sa chce venovať práci. 

Potom je tu veľká skupina ľudí, ktorí nie sú vyslovene introverti, ale ťažšie prenikajú do skupín. A niekedy ich brzdí aj vlastná rodina.

Do tridsiatky sú ľudia menej otvorení spoznávaniu. Máme skúsenosť z našich podujatí, kde sa snažíme ľudí rozdeliť do vekových skupín. Pri mužoch do 30 rokov problém s počtom nie je, ale ženy v tejto kategórii sa takmer nedajú zohnať. Občas sme tú kategóriu chceli aj zrušiť.

Ženy do 30 rokov neprídu vôbec?

Neprídu. V podstate až v neskorších ročníkoch...

Čo je podľa vás dôvodom? Pocit, že majú čas?

Áno, nie sú otvorené takýmto podujatiam.

Nechcú mať nálepku, že idú „na trh“?

Takto by som to nepomenoval. Skôr je tam odpor k faktu, že ide o akciu pre nezadaných.

A druhým faktorom je viera, že sa to nejako vyrieši samo.

A ono sa to často samo nevyrieši.

Navyše v tomto veku sú kritériá na partnerov najvyššie. Vekom síce klesajú, no po zlých skúsenostiach môžu opäť narásť. Je to individuálne.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ženy, s ktorými som sa rozprávala, tvrdili, že zo svojich nárokov už zľavili, že už podliezli svoju latku a aj tak majú problém si niekoho normálneho nájsť.

Ako hovorím, vekom kritériá klesajú, ale po zlej skúsenosti sa objaví bariéra. Často je ňou dojem mužskej nerozhodnosti.

Je to skutočne len dojem?

Ženy sa na to sťažujú opakovane. Nemyslím si však, že ide o nerozhodnosť ako charakterovú črtu mužov. 

Muži úprimne potrebujú viac času, kým sa pre ženu definitívne rozhodnú a vstúpia do vzťahu. 

V iných oblastiach života potom s rozhodnosťou problém nemajú. Je to počiatočné rozlišovanie, ktoré mužom trvá dlhšie. Niektorí psychológovia to pripisujú aj fyziológii. 

Ženám odporúčam väčšiu trpezlivosť. Poznám páry, v ktorých je žena vďačná, že vydržala mužovo počiatočné váhanie, vďaka čomu ten vzťah dnes funguje.

Pre ženu je to však ťažké. Sme vychovávané v obraze o iniciatívnom mužovi. Chceme zažiť ten pocit, že on urobil ten prvý krok a ukázal jednoznačný záujem. Dnes však podľa rozprávania single žien muži urobia krok vpred a následne desať krokov späť.

Stretávam sa s tým často. Hovorím to na základe úspešných prípadov, kde sa ukázalo, že muž po počiatočnom váhaní nebol neskôr v živote nerozhodný.

Muži sa mi zverujú, že naozaj potrebujú čas na úprimné rozlíšenie. Rozumiem, že pre ženy je to náročné, ale môžu to vnímať ako skúšku trpezlivosti, ktorá sa im vo vzťahu neskôr zíde.

Čo by ste radili mužom? Ak dokážu byť rozhodní v práci, prečo v tomto zlyhávajú? Nemali by niečo zmeniť, ak vedia, že ženám toto vyslovene ubližuje?

Radím im komunikovať. Ženám najviac prekáža práve ticho a neistota. 

Keby muž úprimne povedal: „Potrebujem viac času, neviem, čo sa vo mne deje,“ žene by sa v tom ľahšie existovalo. Mohla by zapojiť empatiu, lebo by videla snahu o zvažovanie.

A čo nejaké časové limity?

Muž by ich mal navrhnúť, prípadne ho o to žena môže požiadať. Problémom mužov je však všeobecná neschopnosť priznať si nedostatok alebo zlyhanie.

Muž odvíja svoju hodnotu od výkonu. Ak prizná, že niečo nedokáže, cíti, že stráca hodnotu. 

Tu je potrebný posun: muž musí pochopiť, že jeho hodnota nie je v jeho výkone. To nemá so zlyhaním nič spoločné.

Pre ženy by teda mohlo byť nápomocné, keby muž dokázal povedať: „Pokašľal som to, čakal som príliš dlho, ospravedlňujem sa.“

Áno, ale k tomu často nedôjde. Keby muž komunikoval svoje vnútro, žene by to pomohlo. To však predpokladá vysokú úroveň prijatia seba samého.

Spomenuli ste aj pocit žien, že musia byť iniciatívne a nie sú dobývané. Tu by ženy mohli mužov lepšie pochopiť. Koučovia odporúčajú: ak máš o niekoho záujem, bez ohľadu na pohlavie, povedz to. 

Žene sa odporúča pozvať muža raz, maximálne dvakrát, aby nevyvolala nátlak a neprebrala iniciatívu úplne. Dôvody sú dva. Pri dnešnom množstve interakcií si ju muž možno len nestihol všimnúť. 

Druhým dôvodom je, že najmä v kresťanských kruhoch je veľa introvertov a hanblivých mužov. Ženy im môžu pomôcť „naštartovať sa“. Ale nesmú prekročiť hranicu, kde už muž cíti tlak.

Vráťme sa ešte k trpezlivosti. Ak žena čaká na vyjadrenie muža, naozaj odporúčam čakať. Aby on mal slobodu a ona sa necítila, že robí všetko za neho. Je to citlivá hranica. Volať muža niekam trikrát je už asi veľa. Ak má záujem, po dvoch razoch už niečo navrhne aj sám. 

Chcem urobiť osvetu medzi ženami: nestotožňujte počiatočnú nerozhodnosť s charakterom muža a berte to ako školu trpezlivosti.

Pre mužov je to zasa priestor postaviť sa pred Boha, uznať neistotu a komunikovať ju. Ak k tomu obaja pristúpia správne, je to formačná skúsenosť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V okolí vnímam tiež vzťahy, keď neurčité randenie trvá veľmi dlho a nikam nevedie pre neustálu neistotu mužov. Nevnímate tu krízu?

Tá kríza tu jednoznačne je. Preto sa robia duchovné obnovy a iniciácie pre mužov. Chcel som však povedať, že nemôžeme na základe počiatočnej skúsenosti hodiť všetkých do jedného vreca. 

Moja skúsenosť to na mnohých prípadoch vyvracia. Častejšie sa však stretávam s tým, že si ľudia ani nedajú šancu. Dlhoročné randenie s neistotou je iný extrém.

Skúsenejší hovoria: po roku to dvojica v istom veku musí vedieť. Ak neistota trvá dlhšie, nikam to nepovedie a je lepšie ísť od seba.

Máte dobrý vhľad do katolíckej bubliny single ľudí. V zahraničných podcastoch sa spomína trend, že muži sú dnes konzervatívnejší než ženy, a to aj v nárokoch na ne. Ženy sa však životným štýlom i kariérne posunuli, nechcú napĺňať len rolu matky. Môže byť problém v tom, že sa ich očakávania už nestretávajú?

Stretol som sa s takými jednotlivcami. Vnímam to však len ako jedno z mnohých „filtračných kritérií“. Nie je to u nás nejaký masový fenomén. Ten trend istého „tradicionalizmu“ mužov si však všímame všetci a vidíme jeho škodlivosť.

Na prvom mieste dôvodov je však stále nekonečné čakanie na „niekoho lepšieho“ vďaka dnešnej ilúzii neobmedzených alternatív.

Na druhom mieste sú očakávania – ľudia sú vzdelanejší, viac rozumejú psychológii a chcú niečo kvalitnejšie, než mali ich rodičia.

Tretím dôvodom je slabá iskra. 

Zaujímavé je, že tieto tri dôvody sú u oboch pohlaví v rovnakom poradí.

Teda niektorým mladým konzervatívcom už nestačí, že je žena kresťanka, ale musí ladiť aj politicky či patriť k tomu správnemu prúdu?

Bohužiaľ, nejde len o kritériá, ale o nastavenie k žene vo všeobecnosti. Je tragické, ak sa niekto v mene „pravejšej viery“ vracia k stereotypom, kde je žene prejavovaná menšia úcta. To je v priamom rozpore s Ježišovým odkazom milovať blížneho ako seba samého.

Zoltán Mátyus o dnešných tridsiatnikochMyslia si, že majú veľké množstvo možností výberu partnera. Je to však ilúzia

Zuzana Hanusová

U nás to však zatiaľ zrejme nie je také masové ako napríklad v USA.

Súvisí to s počtom praktizujúcich ľudí v populácii, sme trocha posunutí. Tam, kde bol silný tlak sekularizácie a liberalizmu, paradoxne narastá počet týchto radikálnych tradicionalistov. Je to klasický sociologický protipohyb – extrém strieda extrém. Z pohľadu viery je to však smutné.

Stretávate takýchto mužov aj na vašich podujatiach?

Títo muži väčšinou na naše podujatia prestanú chodiť po prvom stretnutí. Uzatvoria sa do vlastnej skupinky, kde majú pocit, že ostatní nie sú „dosť tradiční“.

Nevnímate už aj narastajúcu nevraživosť medzi single ženami a mužmi? Že sa navzájom utvrdzujú v tom, akí sú tí druhí vo vzťahoch nemožní?

Áno, toto živenie stereotypov a nálepkovanie bolo v spoločnosti prítomné zrejme vždy. Samozrejme, čím je človek starší a čím viac neúspešných pokusov o nadviazanie vzťahu či zlých skúseností má za sebou, tým má väčšiu tendenciu do toho skĺznuť. 

Je to v podstate logický proces. Avšak zo všetkých tém, ktoré si vyžadujú osvetu, túto nevnímam ako najpálčivejšiu. Ide skôr o prejav celkovej nespokojnosti – či už s opačným pohlavím, alebo so súčasným stavom ako takým. Takže áno, spadá to do tohto rámca.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo by ste ešte odporúčali single ľuďom vyskúšať, aby sa im podarilo nájsť pekný vzťah?

Pre mnohých ľudí je nevyhnutné tráviť dlhší čas v stabilnom kolektíve. Ak nemajú možnosť zoznámiť sa v práci, odporúča sa dobrovoľníctvo alebo duchovné spoločenstvo.

Tu sa však objavuje iný fenomén: ak ľudia v danom spoločenstve nenájdu potenciálneho partnera, majú tendenciu odísť alebo ho vystriedať. My im radšej odporúčame, aby v stabilnom kolektíve zostali a partnerské príležitosti hľadali radšej na príležitostných podujatiach pre nezadaných.

Zaujímavou a zatiaľ málo využívanou cestou je podľa mňa prosba o kamarátsku praktickú, nefinančnú pomoc. 

Ako to má vyzerať?

Súčasná spoločenská situácia tomu síce príliš nenahráva, keďže ženy sú dnes sebestačné, a ak si to môžu dovoliť, akúkoľvek službu si jednoducho zaplatia. Snažíme sa však ľudí – mužov aj ženy – povzbudzovať k tomu, aby ponuku pomoci vo svojom okruhu inzerovali, ale ju aj prijímali.

Práve cez takúto interakciu môže veľmi efektívne prísť minimálne k nadviazaniu priateľských vzťahov.

Poslednou dôležitou vecou je z môjho pohľadu nový spôsob využívania online zoznamiek. Ľudia ich dnes vnímajú hlavne ako chatovacie platformy. 

Ako zvýšiť pôrodnosťVyšší príjem neprinesie automaticky viac detí. Zlepšiť treba pohľad spoločnosti na manželstvo

Kristína Votrubová

Predtým než sa s niekým stretnú, chcú logicky nadobudnúť dôveru, čo platí najmä u žien smerom k mužom, a zistiť, či je ten človek vôbec zaujímavý. Problémom dlhej komunikácie sú však dve úskalia. 

Po prvé, k nedorozumeniam dochádza aj pri ľuďoch, ktorí sa poznajú, a tak sa komunikácia často náhle skončí – to je ten známy fenomén ghosting, keď človek jednoducho prestane odpisovať bez vysvetlenia.

Po druhé, ak sa po dlhom písaní konečne stretnú, často zistia, že to bol vyhodený čas, lebo daný človek je v skutočnosti úplne iný než v chate.

Preto odporúčam tento proces zjednodušiť. Využite hromadné podujatia na to, aby ste tam dotyčného čo najskôr pozvali. Tam sa odbúra potreba vopred si budovať hlbokú dôveru, pretože ste skrátka v bezpečnom kolektíve mnohých ľudí. 

Zároveň nepotrebujete mať špeciálny dôvod na stretnutie s tým jedným človekom, lebo viete, že tam bude množstvo ďalších a určite spoznáte aj niekoho iného zaujímavého.

Teda ak niekoho spoznajú napríklad na Tinderi, majú ho hneď zavolať na neformálne podujatie pre nezadaných, aby nezostali uväznení v dlhom chatovaní?

Presne tak. Ľudia sa niekedy sťažujú, že na určité typy podujatí chodia stále tí istí ľudia. Vtedy im hovorím: „Využite zoznamku ako databázu kontaktov, nie ako chatovaciu platformu. Hneď v prvej správe napíšte, že sa koná takéto podujatie, kde býva veľa zaujímavých ľudí, a spýtajte sa, či sa tam nechce pridať.“

Stretnú sa tam bez tlaku, že musia spolu skončiť.

Áno. Znie to jednoducho, ale keďže ľudia nie sú na takéto priame pozvania zvyknutí, opäť je potrebná osveta. Musia v tom rozpoznať tie dve výhody: nepotrebujem mať človeka vopred prevereného, a ak si nebudeme rozumieť, nemusím sa s ním rozprávať celé popoludnie, ale môžem spoznať iks iných ľudí. 

Čiže ľudí od online zoznamiek vyslovene neodrádzate?

Práve naopak, zoznamky sú vynikajúca databáza. Len ich nesmieme brať ako priestor na siahodlhé písanie, lebo to nikam nevedie.

Aj odborníci, ktorí sa venujú nezadaným, odporúčajú, aby ľudia najmä na začiatku nenahrádzali osobný kontakt chatovaním. Práve to totiž spôsobuje tie nedorozumenia, pre ktoré sa vzťah často ani nezačne.