Single tridsiatnici Nie všetci si tento stav vybrali. Čo ich brzdí v tom, aby si našli lásku na celý život

Ešte pred tridsiatimi rokmi bol životný scenár slovenského tridsiatnika jasne nalinkovaný: absolvovaná škola, manželská obrúčka, dve deti. Dnes je realita v slovenských mestách diametrálne odlišná. V polovici deväťdesiatych rokov bola väčšina ľudí vo veku 25 rokov už v manželstve. Slobodných bolo iba 40 percent, dnes je to 86 percent.

Počet slobodných tridsiatnikov u nás vzrástol v porovnaní s deväťdesiatymi rokmi trojnásobne. Minulý rok bolo slobodných až 63 percent tridsaťročných ľudí. V roku 1996 to pritom bolo len necelých 20 percent. Vo veku 30 rokov je výrazne viac slobodných mužov ako žien.

Mnohí z nich žijú, samozrejme, vo vzťahoch, len sa nehrnú do manželstva. Problémom však je, že do tejto skupiny patria aj ľudia, ktorí nemajú žiaden vzťah a sú single nedobrovoľne.

Hoci sa snažia robiť vedomé kroky, aby to zmenili, nedarí sa im začať či udržať si dlhodobý vzťah. Aj v mojom okolí rastie skupina mladých mužov a žien, ktorí pociťujú istú skepsu k randeniu.

Zaujímalo ma, prečo sa to deje a čo trápi súčasnú generáciu tridsiatnikov v oblasti romantických vzťahov. 

Tri ženy a traja muži, ktorí pracujú v Bratislave, boli ochotní hovoriť o svojich skúsenostiach s randením i o tom, prečo je to dnes s chodením také komplikované.

Ani jeden z týchto tridsiatnikov by sa nedal zaradiť do kategórie „zúfalý“. Naopak, ide o atraktívnych, angažovaných, úspešných mladých ľudí. Prečo sa im potom nedarí nájsť dlhodobý vzťah?

Strach z rozhodnutia

Šimon má 30 rokov, pracuje v neziskovke a nemá vzťah.

Dnes hovorí otvorene o zmeškanej príležitosti. Spätne vníma ako svoju najväčšiu chybu vzťah, ktorý trval od strednej po vysokú školu. Vtedy „špekuloval“, či je ona tá pravá, a bál sa, že nespoznal dosť iných žien.

Dnes uznáva, že ju mal požiadať o ruku a že jeho vtedajšie váhanie bolo zbytočné.

„Namiesto strachu z rozhodnutia som mal konať. Možno by som vtedy mnohé veci prežíval inak, možno by som bol ‚horší‘ otec a museli by sme riešiť iné problémy, ale nemal som špekulovať. Mal som ju požiadať o ruku a vziať si ju. Čím je človek starší, tým je to náročnejšie. Človek si zvykne na vlastné pohodlie, z ktorého sa ťažko odchádza, a nároky žien, prirodzene, stúpajú. Vnímam, že ženy v tomto veku už nechcú strácať čas, pretože cítia biologické hodiny. Minimálne v našej kresťanskej komunite sa už každé randenie vníma veľmi seriózne.“

Šimon priznáva, že má problém s rozhodovaním sa. Hoci túži po vzťahu na celý život, paradoxne ho to blokuje – bojí sa risknúť priateľstvo s dlhoročnými kamarátkami, pretože sa obáva straty blízkeho človeka, ak by vzťah nevyšiel.

„Uvedomujem si, že mám problém spraviť rozhodnutie. Nedávno som pri randení zistil, že si s inými kamarátkami rozumiem mentálne či záujmovo viac než s dotyčnou dievčinou. Pýtal som sa sám seba, prečo nerandím s nimi, ale vnímal som ich len ako dlhoročné kamarátky. Je to strach z rozhodnutia. Nechcem s niekým ‚len‘ chodiť, chcem niekoho na celý život. Ale keďže máme obaja tridsať, bojím sa risknúť kamarátstvo. Ak to nevyjde, stratím ju úplne. Ja nie som typ, ktorý udržiava vzťahy s bývalými priateľkami. Ak s niekým prekročím ,rubikon‘, cesta späť k priateľstvu už nevedie. Myslím si, že ako generácia sa bojíme definitívnych rozhodnutí.“

Vníma, že po tridsiatke sa z randenia vytratí radosť a spontánnosť. Tvrdí, že ženy cítia tlak biologických hodín, a zoznamovanie sa mení na sterilný „pracovný pohovor“ alebo psychologickú analýzu.

„Súhlasím, že muži sú nerozhodní. Poznám veľa kamarátov, ktorí vzťahy ukončia veľmi rýchlo, možno aj v obrannej reakcii, aby žene neublížili. Ženy majú potom pocit, že tomu nedali čas. Na druhej strane sú ženy, ktoré hneď vytvárajú tlak a nároky. Potom sa z randenia stáva ‚výkonová‘ záležitosť – musíš veľmi rýchlo zistiť, či to funguje, lebo ona sa ponáhľa. Muž však často potrebuje viac času. Tá ľahkosť, že môžeme len tak spolu byť bez okamžitého záväzku, sa vytratila.“

Prečo Slovákov ubúdaBratislavskí muži sa ženia v priemere okolo štyridsiatky. Prvé dieťa sa ženám rodí takmer v tridsiatke

Kristína Votrubová

Šimon sa prihlásil na online zoznamku, ale nebavilo ho písať si dva týždne. Dáva prednosť osobným stretnutiam, čo na niektoré dievčatá pôsobilo príliš nátlakovo.

Nemá paniku, hoci priznáva, že chvíľu ju cítil. Bál sa však, že to bude pôsobiť odstrašujúco. Teraz robí vedomé kroky – chodí do rôznych komunít, na vzdelávacie akcie pre mladých, na ktorých je šanca stretnúť niekoho prirodzene.

Šimon priznáva, že keď vidí krásnu tridsiatničku, ktorá je sama, podvedome analyzuje, čo je za tým – či ide o zlomenie z minulosti alebo iný problém.

On sám čelí sociálnym očakávaniam, keďže pochádza z dediny na strednom Slovensku a na každej rodinnej oslave cíti zo strany širokej rodiny veľký tlak. Napriek tomu odmieta loviť v mladších vodách, pretože mentálne svety dvadsaťročných sú mu už cudzie.

„Chcem si vytvoriť priestor podobný tomu na vysokej. Možno mám len momentálne problém zaľúbiť sa. V tridsiatke my muži môžeme loviť v mladších vodách, ale už nemám chuť riešiť svet dvadsaťjedenročnej vysokoškoláčky a jej skúškové obdobie. To je už úplne iný vesmír. Takže sme zaseknutí – rovesníčky cítia tlak biologických hodín, čo je odstrašujúce, a s dvadsaťpäťročnou je to ideálne, ale tie sú už väčšinou zadané.“

Na otázku, či čaká na iniciatívu zo strany ženy, odpovedá, že pozvanie von by mu neprekážalo, ale ak sa žena príliš podkladá, prestáva ho to baviť. 

„Nerád by som bol jediný, kto stále všetko plánuje. Chýba mi spontánnosť. Mal som rande s dievčaťom, ktoré chcelo týždeň dopredu presný rozpis stretnutí kvôli svojmu kalendáru na Googli. Ak mám byť pre niekoho prioritou, očakávam, že si nájde čas aj operatívne, nielen podľa tabuľky.“

Šimon vníma problém aj v prílišnom psychologizovaní pri randení. 

„Je super, že si ženy riešia svoje traumy, ale niekedy mám pocit, že ma na rande skenujú ako medicínsky prípad. Skúmajú moju rodinnú anamnézu a či som ‚kompletný‘. Ak niekoho ľúbiš, máš s ním bojovať spoločne, nie ho dopredu diskvalifikovať pre nejaký parameter. Zo vzťahov sa úplne vytráca to telesné, chémia a fakt, že sa na seba jednoducho tešíte. Všetko je to o analýzach a korektnosti. Niekedy sa už aj bojím spraviť prvý krok, aby som nebol vnímaný nevhodne.“

Šimon je momentálne opatrný, pokiaľ ide o randenie, pretože zažil aj bizarné stretnutia. 

„Raz som chcel ženu na rande len normálne spoznať cez rozhovor. Ona zrazu vytiahla na stôl vytlačený ‚vzťahový kvíz‘, lebo náš dialóg sa jej zdal povrchný. Vtedy som pochopil, že tadiaľto cesta nevedie.“

Spoznať niekoho nového je čoraz zložitejšie

Monika má 33 rokov, pracuje ako vysokopostavená manažérka a za sebou má dlhý nevydarený vzťah. 

Zažila veľké sklamanie z posledného chodenia, o ktorom si myslela, že bude na celý život. Po tomto zranení sa však rozhodla dať randeniu novú šancu, no už sedem rokov je sama. Naráža na sériu sklamaní a má dojem, že stretáva zvláštnych a nezrelých mužov. 

„Mne to pripadá tak, že ľudia sa nechcú viazať aj preto, lebo majú stále v rodinách vzor toho, že sa to aj tak rozpadne – tak načo o tom vlastne diskutovať. Aj v našom veku už poznám strašne veľa rozvedených párov, a to aj takých, čo sa brali ako veriaci. Panuje tu teda aj istá skepsa, že človek vlastne pred sebou ani nemá nejaký pozitívny ideál. Hoci ja som to mala inak – ja som sa chcela vydať mladá. Páčila sa mi na tom taká tá pankáčina, že by sme spolu bývali ako manželia už po dvadsiatke. V mojom prípade to však bolo tak, že chalan sa nechcel ženiť. Ja som naňho čakala, no nakoniec sme to aj tak zrušili, lebo sa tak rozhodol on. Mala som dvadsaťšesť rokov. Vtedy sa mi už zdalo, že všetky moje kamarátky sú vydaté a že by som sa vydávala medzi poslednými.“

Hovorí, že pozná veľa ľudí, ktorí mali dlhšie vzťahy a tie im v určitom okamihu nevyšli a po tridsiatke sa im už nový vzťah hľadá veľmi ťažko. Po dvadsiatke sa ľudia hľadajú vo svojich prirodzených kruhoch, potom však príde práca a spoznať niekoho nového je čoraz zložitejšie. 

„Zdá sa mi, že po tridsiatke sú chlapi ešte divnejší, než boli pred desiatimi rokmi. V kresťanských kruhoch mi to pripadá tak, že kým medzi neveriacimi chlapmi sa ešte aj po tridsiatke nájdu schopní jedinci, v tých našich kruhoch už pomaly nie je z čoho vyberať. Mám pocit, že na Slovensku sa už všetci katolíci navzájom poznajú. Je to také poprepájané, že málokedy stretnem niekoho, koho by som už nepoznala,“ tvrdí Monika, ktorá by si rada našla veriaceho partnera.

Svoju prioritu vníma jasne v spoločnej viere. Hovorí, že v manželstve príde toľko náročných situácií, že človek v ňom nechce riešiť ešte aj odlišné smerovanie v tejto základnej otázke. 

Pripúšťa však, že ak by sa predsa len pritrafil niekto, s kým by to vo všetkom ostatnom dokonale fungovalo a bol by to extrémne tolerantný človek, možno by si spoločný život dokázala predstaviť aj s ateistom. 

„Musela by to byť naozaj úžasná a svetlá výnimka, aby som si dokázala predstaviť život s neveriacim. Raz som randila s mužom, ktorý bol vychovávaný vo viere a chodil aj na cirkevné gymnázium, no vekom sa od toho vzdialil. Bol to obrovský problém a náš vzťah na tom nakoniec stroskotal. Neustále sme sa hádali, pretože viera ovplyvňuje úplne všetko – od každodenného života až po politické presvedčenie či vnímanie národa. Bolo to až militantné; nedokázali sme sa o ničom normálne porozprávať, lebo sme na všetko mali úplne opačné názory. Neskôr som zase randila s veriacim, ale tam to stroskotalo na tom, že nebol dostatočný intelektuál.“

Foto: Unsplash

Monika si napokon vytvorila profil na online zoznamke pre veriacich.

„Nechcem byť hnusná, ale fakt mám pocit, že tu už zostala len taká špecifická ,výberovka‘. Podľa mňa je kopa báb úplne super – sú vzdelané, majú dobrú kariéru, sú zábavné a pekné. Ale na desať skvelých katolíckych žien pripadá jeden čudný katolícky muž, ktorý sa aj tak hneď minie, lebo je tu proste obrovský nepomer.“

Monika pripúšťa, že už možno zostane sama. „Prijímam fakt, že to tak možno aj zostane. V rodine máme slobodné tety, a hoci som nikdy nechcela zostať sama a radšej by som bola v manželstve, hovorím si – čo narobím? Môžem sa tým buď ubíjať, alebo žiť naplno to, čo je teraz, a uvidí sa, či sa niekto objaví. Koniec koncov, naším cieľom je spása a vzťah je len jedna z možných ciest k nej.“

Po mnohých skúsenostiach hovorí, že sú veci, ktoré človek jednoducho neovplyvní. 

„Mne je samej príliš dobre na to, aby mi bolo s niekým zle. Takto to nastavené nemám, aby som za každú cenu s niekým bola. Áno, mám vlastný byt. Mám kompletne zariadený život, prácu a som samostatná. Je to racionálne rozhodnutie. Nebudem predsa čakať na nejakého muža, ktorý sa možno ani neobjaví, a riskovať, že nebudem mať kde bývať,“ hovorí atraktívna blondína.

Zo strany žien mi chýba úprimnosť

Martin má 31 rokov a pracuje v oblasti IT, nie je vo vzťahu. 

Zažil už viaceré vzťahy, no viaceré ukončil ešte v začiatkoch, ďalšie ukončili ženy. 

„Dôvod? Z mojej strany som nemal úplne pocit, že si rozumieme ani po pár mesiacoch, akosi vo vzťahu chýbala spoločná reč a témy alebo v ňom chýbala iskra, že by sa človek na rande tešil. Z druhej strany boli dôvody napríklad: dlho som nevedela, ako to myslíš, tak to už ďalej spoločne nevidím, respektíve opačne, ideš na to príliš rýchlo,“ vysvetľuje Martin.

Keď kladiem otázku, čo je podľa neho skutočný dôvod, prečo je ešte single, odpovedá, že netuší, že možno sa len pohybuje na nesprávnych miestach. „Myslím, že dlhodobý záväzok je cesta, nemám z toho strach, takže asi len neprišla tá pravá.“

Zároveň však dodáva, že má pocit, že dnešné ženy sú čím ďalej, tým viac nerozhodné. „Čo však viac pozorujem, je neúprimnosť. Majú problém vedieť pomenovať skutočný dôvod, kde vidia problém, a odkomunikovať ho úprimne. Samozrejme, nie cez sociálnu sieť, ale naživo. Trošku konkrétnejšie: pokus o prvé rande nevyšiel s odôvodnením, že už nemá záujem. Veď v pohode. Neskôr sa rande podarilo, ale k ďalšiemu už nedošlo, lebo nevedela, ako som to myslel. What? Možno úprimne povedať: tak fajn, si môj typ, ale toto a toto mi nesedí, v tomto sa nezhodneme. Alebo na rovinu: nie si môj typ. Obom by to pomohlo.“

Pripúšťa, že stúpa počet nerozhodných mužov, ktorí do všetkého idú z rozumu. „Áno, čo sa týka iniciatívy a aktivity mužov, to je pravda, máme tu dlhodobo takúto krízu. A či ideme do toho prešpekulovane a s rozumom? Nuž, dvakrát meraj – raz strihaj. Prešpekulovane nie je úplne cesta, ale s rozumom do toho treba ísť, ak človek chce dlhodobý vzťah.“

Hoci má Martin už po tridsiatke, zoznamky ho nelákajú. Chce stretnúť ženu, ktorá je ochotná pracovať na sebe a otvorene komunikovať bez manipulácie.

Keď sa pýtam, čo ho brzdí v tom, aby išiel do rizika a vstúpili do vzťahu, odpovedá, že možno obava, že ak to na začiatku nevyzerá dobre, ani neskôr to nepôjde.

Pre niektorých mužov je problém, že som samostatná

Jana má 35 rokov, pracuje vo verejnej správe a nie je vo vzťahu. 

Zažila dlhý vzťah, ktorý sa skončil rozchodom, a na aktívne hľadanie partnera sa necíti.

Myslí si, že dôvodom, prečo sa dnes ľudia nechcú viazať, je aj prepsychologizovaná doba a veľmi veľa informácií o vzťahoch.

„Na jednej strane je veľmi dobré, že sa hovorí o psychológii, o vnútornom uzdravení a o tom, ako vďaka tomu mať kvalitnejšie vzťahy. Myslím si, že generácie pred nami toto poznanie nemali a išli do vzťahov bez neho, čo možno spätne niektorí aj ľutujú – možno keby ho boli mali, tak by do tých vzťahov ani neboli šli. My však toto poznanie máme a možno to v nás vyvoláva komplikácie. U niekoho to možno vyvoláva aj strach, ktorý ho v istom zmysle paralyzuje,“ hovorí Jana. 

Aj na sebe a svojich rovesníkoch vníma, že sa už preto boja istej miery rizika a konfliktov. 

„Keď tam vidíme nejaký varovný signál, hneď sa dievča alebo chalan vystraší a už do toho nechce ísť. Možno to pritom nie je až také strašné a dalo by sa to úplne v pohode vyriešiť komunikáciou. Je však na nás vyvíjaný obrovský tlak v tom, čo je dobré a čo zlé.“

Tvrdí, že si uvedomuje, že sa musia naučiť odlíšiť, čo sú skutočné prekážky vzťahu a „čo je niečo, kde si povieme: ,Poďme to spolu skúsiť, zapracujeme na tom a bude to super.‘ Možno práve tento aspekt v tej súčasnej psychologizácii chýba“.

Foto: Unsplash

Keď sa spýtam, prečo má napriek tomu, že je atraktívna, problém s randením, odpovedá, že asi sa jej muži v niečom boja a možno majú problém s potenciálnym odmietnutím. 

Strach z odmietnutia podľa Jany muži znášajú ťažšie než ženy. „My si to možno vieme viac racionalizovať, ale pre nich je to otázka ega. A je super, že to ego majú, mne sa to na mužoch v niečom strašne páči a priťahuje ma to. Ale keď ho majú doráňané z predchádzajúcich odmietnutí, tak chápem, že ak vidia ženu, ktorá je pre nich trochu výzvou, radšej dajú ruky preč. Nechcú ísť do rizika, že by to znova mohlo dopadnúť zle.“

Jana si uvedomuje, že pre niektorých mužov najmä v konzervatívnom prostredí môže byť problém, že je žena samostatná, má byt a svoje auto.

„Dnešné ženy majú v sebe istú evolučnú dravosť a dokážu byť aktívne aj v domácnosti. Majú ešte stále ten model od svojich mám – že aj navaria, aj sa o všetko postarajú. Zároveň však my ženy už normálne očakávame, že sa aj muž bude vo vzťahu podieľať na chode domácnosti. Chápem, že pre niektorých to môže byť desivé. Tie predstavy o tom, že budeme len variť a riešiť deti a kostol, tak to im už neprejde,” uzatvára Jana.

Ženy sa vŕtajú v traumách

Andrej má tesne pred tridsiatkou, venuje sa akademickej kariére a napriek niekoľkým pokusom s randením cez online zoznamky nenašiel zatiaľ tú pravú. 

K téme vzťahov pristupuje s istým odstupom a vysokou dávkou racionality. 

Svoj „datingový príbeh“ začal písať okolo osemnástky, no už vtedy narážal na nesúlad medzi svojím vnútorným nastavením a spoločenskými očakávaniami.

Priznáva, že je „notoricky zlý“ v čítaní jemných signálov, ktoré ženy vysielajú. Mnohé potenciálne vzťahy stroskotali na tom, že oslovenie ženou vnímal ako faktickú otázku, nie ako pozvanie. „Boli nejaké baby, čo o mňa asi mali záujem, a ja som notoricky zlý v tom, aby som si to všimol.“

Andrej odmieta robiť veci len preto, že sa to očakáva. Tento postoj mu komplikuje moderné randenie, kde sa očakáva neustála digitálna interakcia, ktorá mu nie je blízka.

Nie je ochotný investovať čas do krátkodobých románikov. Ak v niečom nevidí perspektívu, radšej zostáva sám. Napriek tomu v sebe nesie túžbu po deťoch. 

„Môj pocit z tých apiek je, že ženy sú častejšie veľmi zlé v konverzácii. Ty sa niečo spýtaš, ony ti aj odpíšu, ale nemáš žiadnu interakciu, ktorá by viedla tú konverzáciu ďalej. Tá správa je uzavretá.“

Pred rokmi zažil veľké zaľúbenie, ktoré sa však neskončilo úspešne, odvtedy má problém s porovnávaním žien s touto prvou láskou.

Neskôr sa aj odvážil začať si reálny vzťah, ale keďže bol na diaľku, nedával mu veľký zmysel. Ukončil ho však čisto racionálne – vypočítal si, že štatistická pravdepodobnosť úspechu je nízka a obete, ktoré by musel priniesť, by mohol neskôr ľutovať.

Chvíľu sa uspokojil s tým, že pracoval na svojej akademickej kariére a veľa cestoval, no ako sám priznáva, postupne pochopil, že táto samotárska cesta mu neprináša vnútorný pokoj. Rozhodol sa preto vstúpiť do sveta online zoznamiek.

Je zástancom toho, aby sa pri randení odhodili zbytočné komunikačné hry a prešlo sa k takmer pragmatickej úprimnosti.

„Čím viac nad tým uvažujem, tým viacej sa mi zdá, že to žena musí povedať na rovinu. Ja osobne som chcel byť vždy ten, čo robí prvý krok. Obzvlášť keď som bol mladší. O čo starší som, o to viac mi to je jedno.“

Foto: Unsplash

Andrej neskôr zažil polročné stretávanie s dievčaťom, ktoré mu až po dlhom čase priznalo, že o vzťah nemá záujem. Táto skúsenosť v ňom zanechala hlboký skepticizmus a pocit, že investuje príliš veľa úsilia do zbytočností.

„Mal som pocit, že o čo menej riešim vzťahy, o to lepšie sa mám. Zdalo sa mi, že najšťastnejšie obdobie môjho života bolo predtým, než som šiel na výšku, lebo som toto vôbec nemusel riešiť.“

Nakoniec si nainštaloval Tinder. Už to neberie ako emocionálne zlyhanie, ale ako technický systém, ktorý treba pochopiť. Hoci je stále skeptický, prijíma fakt, že moderné randenie vyžaduje pochopenie sociálnych konvencií digitálneho sveta a učí ho istým komunikačným zručnostiam.

„Apka ťa boostne, keď si tam nový... ale to sú bezodné diery na peniaze, lebo tá apka vidí, že ty si jeden z tých debilov, čo sú ochotní do toho cpať peniaze.“

Výhodou aplikácií je podľa neho to, že eliminujú nejasnosť. Na rozdiel od osobného života, v ktorom ženy často udržiavajú komunikáciu, aj keď nemajú záujem o vzťah, v aplikácii je jasné, že obaja niekoho hľadajú.

„Výhoda tejto apky je, že ono je jasné, prečo si tam. Keď sa s niekým matchnem, ja niekoho hľadám, ona niekoho hľadá. Šetrí to čas,“ vysvetľuje Andrej.

Má za sebou už niekoľko rande cez zoznamky. Tvrdí, že ženy by mali viac investovať do svojej ženskosti. Kritizuje predstavu, že muž sa musí zamilovať do „krásy duše“ bez vizuálnej atraktivity, a vníma to ako naivné očakávanie.

Hoci je veriaci, viera pre neho nie je jedinou podmienkou. Za varovné signály považuje skôr radikálne politické postoje alebo to, keď si niekto z náboženstva urobí celú svoju identitu. „V ideálnom prípade by som chcel babu, čo je veriaca, ale vôbec nie som fanúšikom toho, keď si ľudia z toho spravia celú svoju identitu. Podľa mňa to sú potom dosť nudní ľudia.“

Čo ukazujú nové demografické dátaNajmenej potratov, ale aj sobášov a rekordne veľa slobodných. Ako sa mení Slovensko?

Kristína Votrubová

Andrej ostro kritizuje ženskú tendenciu „vŕtať sa v traumách“. Tvrdí, že muži riešia problémy cez priateľstvá, ktoré sú úprimnejšie a efektívnejšie než anonymný terapeut. Odmieta ženské očakávanie, že muž musí byť „psychologicky tip-top vyrovnaný “, aby bol schopný vzťahu.

„Vôbec si nemyslím, že hociktorý muž očakáva od nejakej ženy, že je psychologicky tip-top vyrovnaná.“ Ženy skôr všetko prepsychologizujú, všetko si potrebujú spájať, neustále sa v tom vŕtajú a štuchajú a to je úplný opak vyrovnanosti,“ uzatvára Andrej svoju kritiku žien. 

Muži sú spokojní so svojím statusom quo, nevedia urobiť prvý krok

Laura má 34 rokov, pracuje v oblasti marketingu. Túži po vážnom vzťahu, je atraktívna a inteligentná, napriek tomu je sama. 

Nie je pasívna čakateľka, naopak, za posledné roky urobila vedomé kroky pre to, aby sa s niekým zoznámila. Chodí do zborov, na rôzne akcie, plesy pre slobodných a skúša aj zoznamovacie aplikácie.

Dokonca sa odhodlala k činu, ktorý je pre ňu „proti prúdu“: preberá iniciatívu a mužov oslovuje ako prvá. Čoraz častejšie prekračuje svoje hranice a komfortnú zónu, no naráža na realitu, kde sú trajektórie slobodných mužov a žien akosi mimobežné.

„Nechcem mužov nejako všeobecne hodnotiť, ale moja posledná skúsenosť zo zoznamiek je taká, že muži nie sú nezrelí, ale nie sú schopní urobiť ten krok. Nemyslím si, že mám až také vysoké nároky – nemusia to byť veľkí intelektuáli, stačí, ak si sadneme ako osoby a máme spoločné hodnoty. Ale im sa do toho nechce. Prejavia záujem, chcú sa stretnúť, vymeníme si kontakty, ale potom sa bez vysvetlenia prestanú ozývať. Nerozumiem, prečo ten kontakt zaniká, akoby sa im nechcelo investovať úsilie. Jeden sa mi dokonca ozval po pol roku s tým, že ho to mrzí, ale že sa toho vtedy zľakol. Dala som mu druhú šancu, no urobil to isté.“

Z Laurinho pohľadu je najväčšou prekážkou súčasných mužov ich sebestačnosť. Vníma ich ako skupinu, ktorá je príliš spokojná vo svojom statuse quo. Majú svoje záujmy, kamarátov, šport a kariéru – zdroje dopamínu, ktoré im nahrádzajú potrebu budovať vzťah.

„Neviem, či majú dnešní muži nejakú objektívnu fatálnu chybu. Je kopec super chalanov, ktorí vedia ženu osloviť. Ale sú aj takí, ktorých čas nenaháňa – hovoria si, že majú čas do štyridsiatky, tak skúšajú a vyberajú si. To mi ide na nervy. Podľa mňa je vzťah dar a možno je problém v tom, že dnešná doba ponúka príliš veľa možností, ako si zaplniť čas. Máte šport, cestovanie, kariéru... dopamín sa dá čerpať z hocičoho a človek potom nemá takú silnú potrebu randiť. Využívate všetky príležitosti veľkého mesta a stále môžete byť niekde inde.“ 

Foto: Unsplash

Laura zoznamovanie sa cez aplikácie nezavrhuje, no vníma ich limity.

„Cez aplikácie som sa reálne stretla s viacerými ľuďmi, ale väčšinou to išlo do stratena. Často tam chýba vzájomný match – buď sa niekto páči mne a ja jemu nie, alebo naopak. Napriek predsudkom si však myslím, že je tam veľa fajn a normálnych ľudí. Dnes už tieto aplikácie využíva čoraz viac ľudí a nie sú to žiadni zúfalci. Určite sa tam nejakí nájdu, ale väčšina je úplne v poriadku.“

Na svojich rovesníkoch si všíma, že niektorí vymetajú všetky kresťanské spoločenstvá, aby spoznali nových ľudí.

„Sú typy, ktoré to robia, no mne je to nesympatické. Vedela by som si však predstaviť nejakú dobre zorganizovanú akciu, napríklad ples pre slobodných zo všetkých spoločenstiev, kde by bola reálna šanca niekoho spoznať,“ navrhuje Laura.

Na otázku, či nemá pocit, že sa jej muži boja, lebo ju môžu vnímať ako tú, ktorej záleží na kariére, odpovedá, že jej to do očí nikdy nikto nepovedal. Odmieta nálepku karieristky, no otvorene hovorí, že jej kariérny posun je racionálnou odpoveďou na to, že jej životný priestor zatiaľ nezaplnil partner a deti.

„Ja som po šiestich rokoch zmenila prácu, lebo som potrebovala posun. Keby som mala rodinu alebo víziu materskej, možno by som to neriešila, ale keď tú víziu nemám, nebudem predsa v robote, ktorá ma nebaví.“

Laura sa bráni myšlienke, že by zostala sama, ale snaží sa tú možnosť prijať.

„Možno je dobré túto tému v hlave trochu vypustiť. Snažím sa hľadať zmysel aj v tomto čase, keď som single, a stále verím, že to príde. To nevedomie vytvára určité tvorivé napätie. Ak by som sa zmierila s tým, že zostanem sama, nechcem žiť smutný život zavretá vo svojom krúžku. Ešte sa posnažím. Možno časom zistím, že to tak má byť, a nájdem v tom naplnenie. To je na tom to najťažšie aj najkrajšie – človek dopredu nevie, ako sa veci vyvinú.”

Algoritmus na dokonalosť

Žijeme v ére, v ktorej nás technológie zbavili neistoty. Telefón nám s absolútnou presnosťou povie, čo si objednať na večeru, kadiaľ obísť zápchu a akú hudbu počúvať podľa našej nálady. Tento sľub „života bez nepríjemností“ však podľa svetoznámej párovej terapeutky Esther Perelovej drasticky deformuje naše očakávania od iných ľudí. „Podvedome túžime po partnerovi, ktorý bude rovnako predvídateľný, bezchybný a ,používateľsky prívetivý‘ ako rozhranie našej obľúbenej aplikácie.“

Pravdou je, že zatiaľ čo naši rodičia si vyberali partnera z okruhu ľudí vo svojej blízkosti – zo spolužiakov či susedov –, dnešná generácia mladých ľudí má zdanlivo v dlani prístup k oveľa väčšiemu okruhu ľudí a tento nekonečný katalóg možností ich paralyzuje.

Perelová upozorňuje, že z toho logicky plynú otázky, prečo by sme mali investovať čas do niekoho, kto má drobné chyby, keď o tri „swipy“ ďalej môže čakať niekto o percento lepší.

„V súčasnosti naozaj mnoho ľudí trpí tým, čomu psychológovia hovoria rozhodovacia paralýza – majú naozaj veľa stretnutí cez online zoznamky. Ten prísun je veľký. Čakám na niekoho lepšieho vlastne donekonečna. Máme tú alternatívnu stratégiu, veď niekde niekoho nájdem, vždy poruke, čo v minulosti nebolo,“ potvrdzuje pre Postoj Juraj Hotový, ktorý spravuje platformu singlekatolici.sk.

Tento paradox voľby však podľa párového terapeuta Zoltána Mátyusa prináša krutú daň. Hoci máme neobmedzené možnosti, čoraz viac sa bojíme definitívnych záväzkov. Nie je to však len strach z nudy, ale skôr strach z rizika. Vzťahy sú vo svojej podstate chaotické, nepredvídateľné a plné nejasností – teda presne také, aké sa technológie snažia odstrániť.

Foto: Unsplash

Skúsenosti dnešných tridsiatnikov ukazujú, že keď sa konečne ocitnú zoči-voči inému človeku, namiesto zvedavého spoznávania vyťahujú mnohí pomyselný „kontrolný zoznam“. Prvé rande sa tak často mení na sterilný pracovný pohovor. Len čo sa objaví prvá nedokonalosť alebo náznak konfliktu, je čas na útek.

„Keby sme sa presunuli do tej optiky, že chcem byť darom pre toho druhého, tak si poviem: áno, budem riskovať aj zranenie. Ale to, prečo to riskujem, tá motivácia je oveľa dôležitejšia, lebo randenie vnímam tak, že naozaj chcem niekoho obohatiť,“ hovorí Juraj Hotový o potrebe premeny optiky pri randení. 

„Mnohí nie sú dostatočne otvorení pre nové vzťahy alebo si povedia, že musia partnera ako keby naozaj dopredu dobre ohodnotiť, aby sa im nestalo, že po investovanom čase z toho nič nebude. Zase tie vysoké kritériá, ten kvalitný filter,“ uzatvára Hotový, ktorý organizuje neformálne stretnutia a výlety pre nezadaných.

Zoltán Mátyus o dnešných tridsiatnikochMyslia si, že majú veľké množstvo možností výberu partnera. Je to však ilúzia

Zuzana Hanusová

Mnohí dnešní mladí ľudia majú podľa odborníkov problém prijať, že nedokonalosti sú súčasťou skúsenosti. Ak sa snažíme zo vzťahu odstrániť všetku zraniteľnosť a nepohodlie hneď na začiatku, v skutočnosti sa zbavujeme šance na autentickú blízkosť. Zraniteľnosť pritom nie je slabosť, ale dôkaz, že nám na niečom záleží.

V súčasnom svete single ľudí na Slovensku pozorujeme dvojsmerný tlak. Na jednej strane je tu túžba po blízkosti a fyzickom dotyku – ktorý je digitálnej bubline čoraz vzácnejší – a na druhej strane obrovský strach, že ak povedia „áno“ jednému človeku, prídu o tisíc iných možností alebo že tá jedna nebude dokonalá.

Vo viacerých príbehoch sa opakuje uvedomenie si, že prehnaná psychologizácia vzťahov má na mnohých aj nevítaný efekt, strach, že dlhodobý vzťah prináša príliš veľa rizík, ktoré sa nedajú predvídať. Zároveň ženy sa vo svete psychologických kategórií pohybujú oveľa prirodzenejšie, čo zároveň mnohých mužov zo vzťahov predčasne diskvalifikuje.

Opakovala sa tiež téma rýchleho dopamínu, ktorý si dnes dokážu ľudia zabezpečiť mnohými spôsobmi, nielen romantickými vzťahmi, čím si odďaľujú reálnu potrebu s niekým chodiť. Ani potreba sexuálnej príťažlivosti už nie je dostatočným dôvodom na to, aby človek vstúpil do rizika vzťahu.

Sú v tom aj isté špecifiká pre to-ktoré pohlavie. Ženy sa sťažujú na neaktívnych mužov, ktorí sa nevedia rozhodovať a byť iniciatívni, a muži sa sťažujú na ženy, ktoré vysielajú nejasné signály a zároveň vytvárajú na mužov prehnaný tlak, pretože očakávajú rýchle výsledky.

Čo by mali zmeniť, aby sa im podarilo založiť si rodinu? V téme single ľudí budeme pokračovať.