Psychologička o vysokej citlivosti Sú považovaní za bezproblémových, ale v ich vnútri sa odráža pocit neslobody a neprijatia

Mnohí ľudia cítia, akoby im nikto naozaj nerozumel. Vyhľadávajú skôr ticho a samotu, rýchlejšie sa zahltia a aj najmenšie slovo či gesto ich môže vnútorne hlboko raniť. Príčinou môže byť práve vysoká citlivosť. „Je to o nastavení nervového systému. O tom, ako vníma podnety a do akej hĺbky ide pri ich vnímaní a spracovaní.“

So psychologičkou sme hovorili  aj o tom, ako pomôcť vysokocitlivým deťom, ktoré často bývajú nesprávne onálepkované ako hanblivé, utiahnuté či, naopak, výbušné a rozmaznané. „Napriek tomu, že sa vysokocitlivé deti javia ako veľmi vyspelé a zrelšie na svoj vek, ich nervová sústava je jemnejšie nastavená, preto sa vedia oveľa ťažšie zregulovať.“

Mgr. Kristína Hroncová, PhD., je psychologička pôsobiaca v Poradenskom a somatickom centre Vážka v Nitre. Pracuje s dospelými aj deťmi rôznych vekových kategórií a venuje sa práci s úzkosťou, vysokej citlivosti, psychosomatike, traumatoterapii aj kariérovému poradenstvu. 

Ak niekto povie, že je vysokocitlivý, myslí tým často to, že je emočne precitlivený, impulzívny alebo že má prudší temperament. Čo v skutočnosti označuje termín vysoká citlivosť? 

Termín vysoká citlivosť pochádza z anglického označenia „high sensitive person“. Tento pojem je dobre etablovaný v krajinách na západ od nás. Na Slovensku tento konštrukt ešte nie je zaužívaný ani veľmi výskumne podchytený.  

Zahraničné výskumy uvádzajú, že vysoká citlivosť sa môže týkať pätnástich až tridsiatich percent populácie a medzi pohlaviami je rozložená približne rovnomerne. Tým, že je dedičná, znamená to, že ju musí mať aj niektorý z našich rodičov alebo starých rodičov.  

O čo teda presne ide?

O vrodenú charakteristiku a jednu zo stabilných premenných, ktoré máme vo svojej osobnosti, podobne ako inteligencia či temperament. Nejde o poruchu, slabosť ani špecifickú zraniteľnosť. Niektoré terapeutické smery vnímajú vysokú citlivosť v kontexte nižšej miery tolerancie, kde tento stav vyplýva z raných traumatických skúseností. 

Vysokú citlivosť v zmysle temperamentu však vnímam ako konštrukt, ktorý nehovorí o nízkej tolerancii na podnety, ale práve o väčšej a širšej kapacite vnímať naraz mnoho podnetov. Zároveň platí, že jemnejšie nastavenie nervového systému vytvára predpoklad, že u takéhoto človeka môže skôr dôjsť k traumatickým zážitkom.

Ako sa prejavuje spomínaná kapacita vnímať naraz viacero podnetov? 

Je to o nastavení nervového systému. O tom, ako vníma podnety a do akej hĺbky ide pri ich vnímaní a spracovaní. Neznamená to však, že ak sa rozplačem pri dojímavom filme, tak som automaticky aj vysokocitlivý. 

Títo ľudia majú skôr väčšiu kapacitu vnímať veci do hĺbky aj do šírky.  Autorka, ktorá zaviedla tento pojem a venovala mu rozsiahly výskum, vymyslela akúsi skrátenú definíciu vysokej citlivosti na základe štyroch hlavných charakteristík. 

Ktoré sú to?

Prvá charakteristika označuje hĺbku spracovávania. Ide o tendenciu vnímať veci v kontexte, prepájať ich. Napríklad minulé zážitky s prítomnými a robiť tam nejaké logické spojenia. Týmto ľuďom sa napríklad ťažko pracuje bez toho, aby si vytvorili štruktúru alebo myšlienkovú mapu. 

Druhá charakteristika je prestimulovanosť. Sú veľmi citliví na rôzne podnety, aj zmyslové. Napríklad keď na nich priamo svieti ostré slnko alebo hrá príliš hlasná hudba, alebo je niekde priveľa ľudí naraz. 

Náš mozog má prirodzenú tendenciu selektovať. Ak si vezmeme napríklad prednášku, každý si z nej zapamätá niečo iné, utkvie v ňom nejaká iná myšlienka. Keď sa dvaja ľudia rozprávajú o rovnakom zážitku, niekedy sa javí, akoby ani neboli na tom istom mieste. Náš mozog neustále filtruje z veľkého množstva podnetov. Mozog vysokocitlivého človeka je vopred nastavený tak, že je jeho kapacita väčšia, teda prepustí väčšie množstvo informácií. 

Aké sú tie ďalšie charakteristiky?

Treťou  je empatia. Výskumy potvrdili, že vysokocitliví ľudia majú viac aktivované zrkadlové neuróny, ktoré sú zodpovedné za to, že vieme vnímať druhého človeka a to, ako sa cíti.
Vysokocitliví ľudia vedia viac navnímavať aj sociálny kontext. Sú schopní introspekcie a dokážu dobre vnímať aj sami seba. Môže ísť o empatiu až do takej miery, že sami v sebe cítia tú emóciu, ktorú prežíva druhý človek.

Vďaka sile emócií si vysokocitliví ľudia dokážu viac pamätať,  poučiť sa a byť motivovaní. Hlboké spracovanie podnetov je nevyhnutne motivované emóciami. 

A tá posledná?

Je to vnímanie jemných nuáns a maličkostí. Ide o veľký zmysel pre detail. V bežnom živote sa to prejavuje tak, že vysokocitlivý človek si všimne také veci, ktoré by iný nezbadal. 
Malé deti môžu napríklad klásť otázky, ktoré by dospelý na ich vek nečakal, alebo môžu mať rôzne postrehy či záujmy neprimerané ich veku. Tá vnímavosť na detaily je u nich veľmi silná. 

Môže dospelý človek prežiť život bez toho, aby vedel, že je vysokocitlivý?

Dá sa to spoznať podľa toho, že sa počas svojho života stretáva s pocitmi, akoby nikam nepatril alebo že mu nikto nerozumie. Témy, ktoré riešia jeho rovesníci, ho veľmi nezaujímajú a zároveň témy, ktoré by potreboval riešiť on, nenachádzajú u druhých odozvu. Alebo aspoň nie v takej hĺbke a intenzite. 

Ako sa to potom odráža v živote daného človeka? 

Vysokocitlivým ľuďom sa často stáva, že uveria presvedčeniu, že sú pre druhých priveľa. Hovoria si, že sa musia držať, krotiť. Že nemôžu naplno prejavovať svoje emócie. Že sa nemôžu druhým zdôveriť. Že ich prežívanie je odlišné. Často vnímajú, že im druhí nevedia porozumieť, a myslia si, že je to tým, že oni nedokážu vysvetliť alebo priblížiť svoj vnútorný svet. Chlapci sa často boja prejavovať sa citlivo, lebo si myslia, že je to prejav slabosti.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako si niekto, kto nie je vysokocitlivý, môže predstaviť fungovanie s takýmto nervovým systémom? 

Je to tak, ako keď niekoho oblečiete do kabáta a položíte mu ruku na rameno. Ten dotyk možno ledva pocíti alebo mu nič neurobí. Ale vysokocitlivý človek to vníma tak, ako keby bol obnažený a navyše spálený od slnka. Jeho reakcia na ten istý dotyk tej istej osoby bude teda úplne iná. 

V psychológii sa stretávame aj s pohľadom, že ak je niekto takto citlivý, treba ho obliecť do kabáta a natrieť opaľovacím krémom. Ilustráciou vysokej citlivosti však v tomto prípade nie je zranenie zo spálenia, ale porovnanie medzi tým, o koľko viac vníma takýto človek napríklad teplotu slnka, vánok vetra, približujúci sa dotyk. 

Mojím cieľom je ukázať vysokocitlivým ľuďom, ako využiť túto svoju kapacitu naplno bez toho, aby mali potrebu obliekať si kabát.  

Vyzerá to, akoby bola vysoká citlivosť v istom zmysle hendikepom.

V našej západnej kultúre sú charakteristiky ľudí, ktoré sú v spoločnosti oceňované, úplne iné ako charakteristiky vysokocitlivých. Spoločnosť je dnes výkonovo zameraná. Potrebujeme byť silní, spoločenskí, priateľskí, tým extrovertným spôsobom. Potrebujeme mať tvrdé lakte, byť dominantní alebo súťaživí. 

To sú veci, ktoré nie sú vlastné vysokocitlivým. A oni vnímajú, že to prostredie je inak nastavené. V dôsledku toho sa naučia meniť seba. Popierať sa, nepriznávať sa k tomu svojmu prežívaniu. Povedia si, že citlivosť je slabosť, že ich nejakým spôsobom znevýhodňuje, takže s ňou vôbec nepracujú alebo urobia iba to, že ja to takto mať nechcem a hotovo.

To im však zrejme nepomôže.

Existuje skupina vysokocitlivých, ktorí boli v živote dlhodobo traumatizovaní. Práve preto sa dostali do mnohých obranných mechanizmov a v ich dôsledku je pre nich veľmi nebezpečné chcieť sa spájať s touto svojou kvalitou alebo vedieť navnímavať emócie. 

V psychológii používame pojem, že sú odpojení alebo disociovaní od seba samých. To sa prejavuje tak, že sa nijako nevenujú svojim emóciám, nie sú pre nich dôležité. Tým však často nevedia vnímať ani svoj aktuálny život. Navonok môžu pôsobiť veľmi pokojne, jednoducho, vyrovnane. Vnútorne však fungujú na hlboko zažitých nevedomých vzorcoch.

Neriešia to, čo sa im deje alebo čo sa im stalo. Odpoja sa práve preto, lebo veci, ktoré si zažili, boli pre nich také náročné, že čeliť im by bolo extrémne zraňujúce.

Kedysi boli vysokocitlivé deti nálepkované ako rozmaznané, hanblivé či hysterické. Vždy tu boli snahy dostať ich viac do normálu, prispôsobiť ich správanie a prežívanie väčšine. 

Môžu si v sebe už deti vybudovať ten pocit, že sú pre druhých príliš? 

Rodičia, prípadne súrodenci sú naše prvé vzťahové osoby. V rodine naberáme prvé spätné väzby v otázke toho, čo je pre druhých v pohode a čo už nie je. 
Z výskumov vyplýva, že keď má vysokocitlivé dieťa bezpečnú vzťahovú väzbu, vie byť samo sebou a môže prejavovať ten svoj potenciál taký, aký ho má, tak vie veľmi dobre prosperovať v živote. 

Dokonca má vyššiu kvalitu duševného zdravia ako bežná populácia. Základom toho však je, že rodič mu od detstva aktívne načúva, rozumie mu, akceptuje ho také, aké je, nehodnotí ho, bezpodmienečne ho prijíma a tak ďalej.

Ako to vyzerá v prípadoch, keď rodič toto dieťaťu nevie poskytnúť?

Je to vtedy, keď sa výchova uberá štýlom: „Toto nie je v poriadku. Si precitlivený, precitlivená. Nerev, veď sa ti nič nestalo,“ a podobne. Rodičia to často nerobia so zlým úmyslom. Robia najlepšie, ako vedia.

Oni len nerozumejú, že to dieťa to môže mať inak ako oni. Alebo si neuvedomia, že dieťa to nerobí preto, že je rozmaznané a vymýšľa, ale teraz takto vníma tú konkrétnu situáciu, ktorá môže byť naň priveľa. Aj keď im sa to tak nezdá. 

Tieto deti majú tendenciu v dospelosti podliehať viac úzkostiam a depresiám. Snažia sa tým druhým veľmi vyhovieť a dokonca tým, že sú vysokocitlivé, majú aj tú schopnosť vedieť im veľmi dobre porozumieť. 

Vtedy sú pochválené a ocenené. Sú to tie dobré dievčatá alebo dobrí chlapci. Nie sú konfliktní, sú považovaní za zodpovedných, lebo vedia, ako to majú robiť. Ale v ich vnútri sa odráža presne to, že ja nie som prijatý. Nie som dostatočne akceptovaný, nemôžem byť dostatočne slobodný. Nemôžem sa prejavovať vo svojej plnosti, lebo to tomu svetu škodí.

Kedysi, keď pojem vysokej citlivosti nebol známy, boli tieto deti jednoducho hodené do vody s tým, že sa musia vo svete nejako oťukať. Nejde pri vysokej citlivosti len o zbytočné vyrábanie ďalších nálepiek, ktoré posúvajú deti do nejakej špeciálnej kategórie?

Hodiť niekoho do vody neznamená naučiť ho odolnosti. Znamená to, že keď sú pre mňa veci náročné, nikto tu pre mňa nie je. Náš nervový systém má obrovskú kapacitu adaptovať sa a vždy mu ide o to, aby nám zabezpečil prežitie, takže sa naučí  rozvinúť si obranné mechanizmy, ktoré túto záťaž pomôžu zvládnuť. Z dlhodobého hľadiska tieto stratégie často použije aj v situáciách, keď vôbec nie sú konštruktívne. 

Vysoká citlivosť nie je žiadna porucha či diagnóza, preto sa jej často nevenuje dostatočná pozornosť. Z môjho pohľadu je však dôležité, aby človek vedel vnímať svoje prirodzené charakteristiky ako prínosné a vedel sa o ne oprieť. A práve tomu možnosť sebapoznania aj z pohľadu vysokej citlivosti pomáha. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Od akého veku môžem na dieťati spoznať, že je vysokocitlivé? 

Od narodenia. Čím sú deti menšie, tým viac sa prejavujú vysokocitlivo, lebo im v tom nikto nebráni. Je to na pozorovaní rodiča. Keď mám na dieťa dobré napojenie, skôr či neskôr si všimnem, čo je preň prirodzené a ako funguje jeho vnútorný svet. 

Tieto deti vám dajú hneď vedieť, keď ich preťažujete. Budú plakať alebo budú nespokojné. Budete to vidieť pri obliekaní, keď môžu byť citlivé na to, čo majú na koži, a podobne. Môžu im prekážať zvuky či pachy.

Začnú byť citlivé na to, čo jedia. Niektorým vadia konzistencie alebo miešanie. Všeobecne majú vysokocitliví ľudia malé okno tolerancie toho, čo je pre nich príjemné. Čiže ak bude dieťa cítiť, že mu je teplo alebo zima, tak vám to dá oveľa skôr najavo ako iné dieťa. 

Napriek tomu, že sa často vysokocitlivé deti javia ako veľmi vyspelé a zrelšie na svoj vek, ich nervová sústava je jemnejšie nastavená, preto sa vedia oveľa ťažšie zregulovať. Môžu sa vekom tieto prejavy zmierniť? 

Čím sme starší, tým sa naša kapacita zväčšuje a dozrieva aj naša nervová sústava. Dokážeme tak lepšie regulovať sami seba a rozširujeme to okno kapacity, ktoré máme.

Vysokocitlivý človek z toho nikdy nevyrastie, len to môže v sebe potlačiť. Tí ľudia potom idú proti vlastnej prirodzenosti, ale to sa potom následne prejaví v niečom inom. 

Čo ak by to nejaký rodič poňal ako tréning odolnosti a skúšal by dieťaťu posúvať tie hranice a nasilu mu zväčšovať tolerančnú kapacitu? 

Keď prekračujeme kapacitu toho druhého človeka, je to väčšinou kontraproduktívne. Prekračovanie hraníc druhého nikdy nie je dobrý nápad. Tú kapacitu nevieme zväčšiť umelo. Ona rastie tým, že máme také podmienky, aké potrebujeme. Čím viac sa cítime bezpečne, čím viac sa cítime stabilne, čím viac vnímame, že naša regulácia je väčšia, tým väčšia je tá kapacita. A našu stabilitu neposilní to, že nám niekto bude neustále prekračovať hranice. 

Skúste, naopak, vytvoriť vysokocitlivému dieťaťu vhodné podmienky a uvidíte, aká veľká jeho kapacita v skutočnosti je. Boli by sme prekvapení, čo všetko dokáže vysokocitlivé dieťa zvládnuť a poňať. My k týmto deťom často pristupujeme opačne. Vytvárame podmienky, o ktorých predpokladáme, že sú správne, pretože spoločnosť alebo iní ľudia hovoria, že tak by to malo byť a takto to má väčšina.  

Ako teda na výchovu vysokocitlivých detí, keď sú zväčša opatrné a do nových zážitkov sa im veľmi nechce?

Vysokocitlivé deti majú tendenciu k akémusi perfekcionizmu. V zmysle, že toto urobím len vtedy, keď si budem stopercentne istý, že už to viem. Veľmi pomáha to, keď rodič dieťaťu povie, že mu rozumie a že spolu to zvládnu. Aspoň to skúsime, a keď sa nepodarí, nevadí. 

Tým učíme dieťa, že môže robiť chyby, nič sa nestane a stále ho máme radi. Učíme ho zároveň aj to, že keď prejde cez nejaký ten diskomfort, bude cítiť sebadôveru a úspech a uverí, že to dokáže aj nabudúce. 

Ako pracovať s nálepkou hanblivosti, ktorú tieto deti často nesú?

To nie je hanblivosť, ale evolučný mechanizmus, prečo vôbec vysokocitliví ľudia sú vysokocitliví. Táto charakteristika sa rovnakou mierou nachádza aj vo zvieracej ríši. Ak by sme boli všetci rovnako nastavení, skôr či neskôr by sme vymreli. V prírode nie sú udržiavané mechanizmy, ktoré nevedú k prežitiu alebo k prospechu toho-ktorého druhu. 

Väčšina ľudí aj zvierat je zameraná tak, že som rýchlejší, som impulzívnejší, vďaka čomu dokážem prežiť a zabezpečiť si potravu. Vysokocitliví sú presne tí, ktorí povedia, že počkaj, tuto môže byť nejaké nebezpečenstvo. Tuto sa môže niečo stať, čo ťa v konečnom dôsledku ohrozí na živote. 

Takže to nie je hanblivosť, ale skôr opatrnosť či prezieravosť?

U detí je to ten istý mechanizmus. Ja sa nenahrniem do situácie bez toho, aby som ju nepoznal. Nenahrniem sa tam bez toho, aby som vedel, kto sú tí ľudia, a rozumel tomu kontextu. Prídem tam, všetko si popozerám a potom si vyhodnotím, či je to bezpečné alebo čo s tým idem urobiť. A to je v konečnom dôsledku veľmi múdra stratégia. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Rodičia by možno chceli dieťaťu dopriať krúžky, aktivity, zážitky alebo výlety a efekt je väčšinou opačný a výsledkom sú slzy a zrútenia. Ako pracovať so zahltením?

Niektorí rodičia by sa na to možno nahnevali, ale tieto deti vôbec nepotrebujú krúžky. To, čo je pre ne dôležité, sme hlavne my sami. Dokonca aj v tom veku, keď sa osamostatňujú a máme dojem, že nás prestávajú potrebovať. Ale ony nás stále veľmi potrebujú aj v tej puberte. 

Mám spätnú väzbu priamo od pubertiakov, že najsmutnejší sú z toho, že ich rodič im nevenuje pozornosť. Keď ho potrebujú, on tam pre nich nie je. Keď sa chcú rozprávať, tak on to berie na ľahkú váhu a podobne. 

Takže aj keď dieťa nechodí na krúžok, ale vy s ním trávite plnohodnotný čas, zahráte sa s ním hry, idete na ihrisko, kopete si loptu, tak mu vôbec žiadnym spôsobom duševne ani psychicky neublížite. Práve naopak. 

To skôr my sa obávame, čo sa stane, ak nebude dosť socializované. A čo keď príde o nejaké sociálne zručnosti a nebude si vedieť nájsť kamarátov v kolektíve? Ale to nie je pravda. 

Nemôžem znížiť jeho úspešnosť v živote tým, že ho na ten krúžok nedám? Sú vysokocitlivé deti predurčené zostať v tieni tých dravejších? 

Určite nie. Mnoho vysokocitlivých ľudí od prezidentov cez spisovateľov, cez veľkých rečníkov, právnikov, doktorov a manažérov dokázalo byť úspešnými. Vysokocitlivý človek sa môže stať, kým len chce. Tá jeho charakteristika ho v ničom nediskvalifikuje.

Dávala by som si však veľmi pozor na tlak a potrebu výkonu. Ak dáme vysokocitlivé dieťa do prostredia či kolektívu, kde sa tlačí na výkon a súťaživosť a neberie sa ohľad na to, ako sa ty vnútorne máš a čo sa s tebou deje, tak skôr či neskôr utrpí to dieťa ujmu.

Viete uviesť aj konkrétny príklad?

Mám na mysli napríklad vysokocitlivých športovcov. Buď sa stane, že sa toho športu v konečnom dôsledku vzdajú, lebo sa im prestane dariť z toho dôvodu, že tak strašne tlačia na ten svoj výkon, že sa sami diskvalifikujú.

Alebo keď sa dostávajú už do súťažných pozícií, keď potrebujú nad niekým vyhrávať, byť lepší ako ten druhý. To pre nich nie je prirodzené. 

Vysokocitliví ľudia potrebujú spájať, tvoriť kolektív a vzťahy. Vďaka tomu sú z nich dobrí manažéri, ktorí kolektív utužujú. Nie preto, že potrebujú byť sami tam na vrchole. 

Mohol by som byť najlepší na svete, keď bežím na okruhu v Hornej Dolnej, ale keď prídem na majstrovstvá sveta, tak skončím posledný, lebo ten stres a tlak ma tak odrovná, že sa mi to nepodarí. 

Zároveň vo väčších kolektívoch často tréneri alebo aj deti medzi sebou tlačia jeden na druhého. Prichádza tam aj k istým nálepkám a posmeškom. A to, že tam niekto potrebuje ukázať, aký je sám senzačný, vie byť veľmi zraňujúce pre tých, ktorí tak vôbec nie sú prirodzene nastavení.

Aký majú obrazovky vplyv na vysokocitlivé deti?

Pre všetky deti sú obrazovky veľké zlo. Ale tie vysokocitlivé to skôr pohltí. Tým, že vnímajú viac podnetov, spôsobuje, že sú tým veľmi rýchlo zahltené. Nielenže ich to pohltí, ale zahltí ich extrémnym spôsobom. A potom trvá dlhší čas, kým nervovú sústavu toho dieťaťa znova upokojíte. 

Môžu mať vysokocitliví skôr nábeh na rôzne závislosti? 

V tom zmysle, že by vysoká citlivosť súvisela s nejakou genetickou predispozíciou k závislosti, tak nie. Závislosť je v dnešnej dobe považovaná za mechanizmus zvládania, nie chorobu ako takú. Človek sa potrebuje nejako adaptovať na tento svet, prežiť v ňom, naplniť si nejakú potrebu, a ak to nevie inak, tak prepadne závislosti. Ak vysokocitlivé dieťa nie je v poriadku a je neustále zraňované, tak má tendenciu siahať po takýchto copingových stratégiách.

Aký má vysoká citlivosť vplyv na spánok? 

Vysokocitliví ľudia by všeobecne mali viac spať a oddychovať ako bežná populácia. Ak sa neregenerujú toľko, koľko potrebujú, tak nebudú takí efektívni. Ich motivácia a výkon rapídne klesajú. K spánku sa počíta aj krátky oddych počas dňa, ktorý môže slúžiť ako taký reštart. 

Open space je veľmi záťažové prostredie pre vysokocitlivých ľudí. Im pomáha aspoň na desať-pätnásť minút odísť do prostredia bez podnetov. 

Niektorí to riešia tak, že sa zatvárajú v autách na parkoviskách alebo idú na toaletu a tam sedia desať minút v tichu. Znie to smiešne, ale naozaj to vie pomôcť.  Zmysel, cez ktorý najviac vnímame, je zrak. Čiže veľmi pomáha zavrieť oči, aj keď človek nespí. Minimalizovať množstvo podnetov, aby sa nervová sústava vedela upokojiť a potom zas fungovať. U detí to vidno na amokoch z únavy. 

Spánok vysokocitlivých detí nebýva zväčša až taký pokojný. To je presne tým, že ich nervová sústava je rozrušená alebo viac aktivovaná. Preto potrebujú dlhšiu a pokojnejšiu predspánkovú rutinu. 

Poslušné dieťa nie je vždy dobré znamenieAj nevedomé rodičovské chyby môžu spôsobiť, že v dospelosti vyhovie každému na úkor seba

Alena Potocká

Rodičia vysokocitlivých detí sa stretávajú s odporúčaním, aby zvážili, či sa ich dieťa náhodou nenachádza na autistickom spektre. Mnohých tieto dobre mienené rady vedia zneistiť a vystrašiť. Aké sú rozdiely a aké spoločné znaky medzi vysokou citlivosťou a prejavmi autizmu?

Dnes je autizmus veľký strašiak. Veľa sa o tom hovorí, veľa ľudí to rieši. Zároveň často platí, že prejavy detí sú skôr o tom, že sú vysokocitlivé alebo majú jednoducho povedané dlhodobo vysoko aktivovaný nervový systém. To je na Slovensku tiež téma, s ktorou sa bežne nestretneme. Avšak tieto prejavy a symptómy môžu silno pripomínať prejavy detí na spektre. 

Už len keď štatisticky vychádzame z nejakých čísel, tak vysoká citlivosť sa objavuje v pätnástich až tridsiatich percentách populácie, pričom autizmom aj jeho spektrom alebo Aspergerovým syndrómom trpia tak štyria ľudia z desaťtisíc. Čiže je oveľa menšia pravdepodobnosť, že moje dieťa bude mať nejakú podobu autistického spektra, ako to, že je len vysokocitlivé. 

Zároveň však platí, že bežná populácia si autistov nepredstavuje takých, akí reálne sú. Lebo sú aj autisti, ktorí sú vysokocitliví. O autistoch sa často hovorí, že ich emocionalita je taká plochejšia, čo by sa vylučovalo s tou vysokou citlivosťou. 

Ale autisti majú problém len v porozumení kontextu, v tom, ako vytvárať vzťahy s druhými alebo s komunikáciou. Ale často vôbec nemajú problém so svojou emocionalitou. Tá môže byť rovnako pekná a hlboká a z osobnej skúsenosti si myslím, že aj veľmi obohacujúca pre druhých ľudí. Ľudia s poruchou autistického spektra vedia veľmi pekne fungovať v bežnej populácii, majú rodiny, majú deti. 

Teda žiadne spoločné črty tam nie sú?

Sú tam spoločné charakteristiky, ktoré sa môžu javiť ako veľmi podobné. Napríklad náchylnosť k prestimulovanosti alebo citlivosť na konkrétne podnety a zmyslové vnemy. 

Rozdiel je v tom, že vysokocitlivé dieťa je veľmi zamerané na kontakt a rozumie tomu, čo sa deje. Pričom keď autistu dostanete do situácie, kde ide o sociálny kontakt, tak on si bude skôr všímať nejaký detail alebo niečo, na čo zameria svoju pozornosť, a nie ten sociálny kontext. 

Autisti majú väčšiu tendenciu vyhľadávať rituály, sú citliví na zmenu rutiny a režimu. Je rozdiel, či mi to vadí, pretože som niečím prestimulovaný, alebo či mi to vadí už len z princípu, že sa deje nejaká zmena. 

U detí je však bežné, že majú svoju predstavu o tom, ako správne otvoriť jogurt či rozpoliť banán. Niekedy môžu rodičia uvažovať aj nad obsedantno-kompulzívnou poruchou alebo inými diagnózami v prípade, že je to veľmi výrazné. 

Vysokocitlivé deti sa často dávajú do škatuľky ADHD alebo ADD. Deti, ktoré majú poruchu pozornosti alebo poruchu pozornosti s hyperaktivitou, sa reálne nevedia koncentrovať. Robí im ťažkosť sa na dlhší čas sústrediť, udržať sa na jednom mieste a podobne. Ale vysokocitlivému človeku, keď nie je preťažený, to problém nerobí. Čiže skúste dať obe tie deti do prostredia, keď sa cítia v pohode a nie je na ne vytváraný stres a tlak, a budú sa správať inak. 

Za mňa je OCD špeciálna kategória a veľa vysokocitlivých ľudí to OCD má. Je to však v dôsledku toho, že sa neprihliadalo dostatočne na ich vysokú citlivosť, keďže ide o úzkosť a kontrolu. Hovoríme teda o obsedantno-kompulzívnom správaní, pretože dotyčný potrebuje mať nad niečím kontrolu a to sa prejavuje cez tie rituály, cez nutkavé správanie a tak ďalej. 

Ak však vysokocitlivé dieťa nebude úzkostné alebo bude vyrastať v prostredí, ktoré mu nebude spôsobovať dlhodobý stres, tak nebude mať potrebu robiť takéto rituálne činnosti spojené so strachom, že keď toto neurobím alebo urobím, tak sa niečo stane. 

Aké výhody môže človek objaviť vo svojej vysokej citlivosti, ak ju má prijatú a uvedomenú? 

Ak s touto našou vlastnosťou dokážeme pracovať, tak sa vieme na rozdiel od iných oveľa lepšie rozhodovať. Máme oveľa viac informácií a referenčných bodov. Dokážeme sa lepšie vyvarovať chýb tým, že vidíme tie maličkosti a detaily. 

Vysokocitliví ľudia sú tiež veľmi svedomití a zodpovední a majú veľký cit pre spravodlivosť. Ak nie sú preťažení, tak majú dobrú schopnosť sústrediť sa a sú rýchli v reagovaní. Tým, že majú veci vyskladané v tých konštruktoch, vedia potrebné informácie veľmi rýchlo použiť. 

Vysokocitliví ľudia majú rozvinutý vzťah k nevedomiu, dokážu si viac všímať aj telesné prežívanie a spájať si ho s duševným, čo je pre mnohých ľudí ťažko dostupné. 

Ich kvalita života a jeho subjektívneho prežívania je vyššia práve preto, že dokážu vidieť maličkosti a tešiť sa z nich. Dokážu si vytvárať svoj svet veľmi pekným, pozitívnym spôsobom.