Zoltán Mátyus o dnešných tridsiatnikoch Myslia si, že majú veľké množstvo možností výberu partnera. Je to však ilúzia

Slobodných tridsiatnikov je dnes trikrát viac než pred tridsiatimi rokmi. Prečo sa generácia, ktorá má vďaka technológiám neobmedzené možnosti voľby, čoraz viac bojí definitívnych záväzkov?

„Ak vo vzťahu nie som šťastný, lebo je splnených len osem z desiatich kritérií, a ja rigidne trvám na tom deviatom, riskujem, že o ten vzťah prídem. Ak sa nedokážem tešiť z tých osemdesiatich percent, lebo stále vidím len to, čo chýba, nie je to sloboda, ale úzkostná tendencia,“ hovorí terapeut Zoltán Mátyus.

Hovorili sme o možných príčinách, prečo sa súčasní mladí ľudia nehrnú do manželstva, aj o paradoxe, prečo v najslobodnejšej dobe, v ktorej žijeme, majú ľudia chudobnejší intímny život než kedykoľvek predtým.

Nedávno vyšli zaujímavé dáta: v roku 1996 bolo vo veku tridsať rokov slobodných len dvadsať percent ľudí, dnes je to 63 percent. Šokuje vás toto číslo? Vnímate to aj vo svojej praxi u klientov?

Nepovedal by som, že ma to číslo šokuje, tá tendencia tu bola citeľná už skôr. Aj keď ľudia ako ja pracujú s klientmi individuálne a nemáme pred sebou celý obraz, neprekvapuje ma to.

Neviem, či to bude ešte narastať, ale mladých ľudí dnes veľa faktorov tlačí do iného životného rozbehu, než je práve vzťah alebo založenie rodiny.

Čiže stretávate sa bežne s tridsiatnikmi, ktorí o rodine ešte ani len neuvažujú?

Áno, a nie je to nejaká zanedbateľná množina. Pomaly sa to stáva štandardom.

Zdá sa, že pred tridsiatimi rokmi bol životný scenár priamočiary: škola, svadba, dieťa. Dnes je to inak. Čo sa psychologicky zmenilo?

Myslím si, že nejde len o psychologickú adaptáciu na posun doby. Celkovo sa spoločnosť a spôsob života rozvíjajú rôznymi smermi a pomerne intenzívnou rýchlosťou. 

Menia sa základné štruktúry a rytmy života. Dnes napríklad nie je výnimkou, ak sa mladý človek hneď po vysokej škole uplatní v prosperujúcom zamestnaní alebo si založí firmu a veľmi rýchlo rozbehne túto líniu života. 

Tempá a možnosti sú iné. Človek sa rýchlo dostane do seniorskej pozície, čo ho v tomto smere posilňuje a ťahá vpred. Už len tento faktor sa pod výsledok celkom intenzívne podpisuje.

Napokon, dnes ľudia maturujú pomaly ako dvadsaťroční a vysokú školu končia oveľa neskôr, než sme končili my. Aj toto môže byť dôvod celkového životného posunu.

Presne tak. A kým k tomu dôjdu, sú už vyprofilovaní a majú prehľad o tom, čo by chceli a na čo si chcú nechať čas. Všetko majú v podstate na podnose. 

Človek dnes ani nemusí vyjsť zo svojho priestoru, aby uvažoval o tom, kde sa vidí a akú trajektóriu si pre život predstavuje. Zaviazať sa alebo si vytvoriť „hniezdo“ by pre nich v tejto fáze mohlo byť brzdou. 

Podpisujú sa pod to aj iné spoločenské posuny – mladí ľudia si vedia zabezpečiť bývanie vo veľmi skorom veku nezávisle od toho, či sú vo dvojici alebo sami. Majú vysokú bonitu pre banky, a tak nepotrebujú partnera na to, aby si vytvorili vlastnú domácnosť.

Nemusia už bývať s rodičmi.

Aj to. 

A teda aj ten tlak zo strany okolia opadá.

Hej, a tie životné línie sa tak rozbiehajú v úplne inom tempe a inom spôsobe.

Dáta ukazujú, že hoci sú ľudia papierovo slobodní, polovica detí sa rodí mimo manželstva. Mnohí si teda vytvorili istú formu rodiny. Prečo sa inštitúcia manželstva stala pre tridsaťročných takou neatraktívnou?

Neviem, či by som si dovolil tvrdiť, že sa tá inštitúcia stala neatraktívnou. Odhadujem skôr, že problémom je záväzok. 

V expanzii životnej perspektívy môže byť záväzok vnímaný ako obrovská brzda. A to ešte nehovoríme o deťoch, ktoré život jednoznačne preskupia. Záväzok znamená, že sa už nerozhodujem sám v jednej línii, a rozhodovanie je potom ťažké.

Záväzok je však aj o neistote. Stále podľa mňa platí ten škodlivý fenomén, že sa učíme o územiach, ktoré nikdy nenavštívime, ale o tom, čo sa týka každého z nás – o kultivácii vzťahu –, sa neučíme nič. 

Je to môj odhad, ale jedným z dôvodov je pretrvávajúca vzťahová negramotnosť. Vieme si vytvoriť kompetenciu na cestovanie, jazyky či profesiu, ale ako si vytvoríme kompetenciu na vzťahy? Tam zostávame neistí, čo nás zúzkostňuje. 

Čím viac posúvame vek rozhodovania sa o partnerovi na celý život, tým viac pociťujeme pnutie a neistotu, lebo na to máme najmenej kompetencií.

V tomto nám nepomôže ani AI. Je to obrovský deficit a nielen u nás. 

V rodinách nás málokto učil, ako kultivovať vzťah, ako riešiť problémy, viesť dialóg alebo čo znamená byť veľkorysý a hľadať záujem toho druhého. Silný individualizmus je síce pekný trend, ale platíme zaň daň v tom, že nemusí zohľadňovať potreby vzťahu.

Je za tým strach pred definitívou? Z dát ma zaujalo, že ľudia sú ochotní mať deti, čo je veľký záväzok, no majú ich mimo manželstva. Je tam teda špecifický strach práve pred dlhodobým manželským záväzkom?

Povedal by som to takto: dieťa je síce väčší záväzok, ale vo vzťahu k dieťaťu mám väčšiu kompetenciu. Tvarujem ho ja, vychovávam ho ja, ja rozhodujem, kedy sa spí a kam sa ide. 

S dieťaťom je ľahšia predstava, že si zachovám kompetenciu nad svojím životom. Pri druhom dospelom človeku je to iné. 

Navyše pri dieťati vnímame menšie ohrozenie vlastného šťastia. Pri partnerovi nemáme žiadnu garanciu ani záruku. Nemôžem si vynútiť, aby ma miloval spôsobom, ktorý ma bude tešiť.

Je to aj tým, že títo mladí možno sami nevideli príklady šťastných manželstiev? Mnohí dnešní tridsiatnici pochádzajú z rozpadnutých rodín.

Áno, a komu by sa chcelo do niečoho takého vstúpiť natrvalo? Keď sme spomínali inštitúciu manželstva, tak túžba po exkluzívnej pozornosti partnera je rovnaká, či sme manželia, alebo nie. Inštitúcia manželstva však v očiach mnohých akoby zatvárala dvere a robila vzťah nezvratným. 

V minulosti to tak bolo výraznejšie, dnes už menej, no psychologicky je pre človeka stále úľavnejšia predstava, že nemusí za sebou „zabuchnúť všetky brány“. Prináša to pocit väčšieho psychologického bezpečia a komfortu.

Vidíme to aj v partnerských vzťahoch, ktoré nemajú ambíciu stať sa manželstvom. Aj tam dochádza k rozhodnutiu mať dieťa skôr, než sa upevní vzťah – niekedy sa to týka žien, ktoré sa rozhodnú dieťa vychovávať samy, než aby išli do neistého vzťahu. 

Vzťah s druhým človekom máme menej vo svojej správe než vzťah s dieťaťom. Je to zvláštny fenomén, ale vo vzťahu sme od seba závislí. 

Neexistuje spôsob, ako si zabezpečiť lásku od druhého, ak mi ju on sám nechce dať. Vzťahovosť zostáva v kategórii mystéria, kde musíme ísť so svojou zraniteľnosťou a občas o ten vzťah zápasiť. S dieťaťom je to asymetrické a máme to viac pod kontrolou.

Dáta hovoria, že slobodných mužov v tridsiatke je viac ako žien. Majú dnešní slovenskí muži väčší problém s odhodlaním sa na záväzok? Alebo majú ženy príliš vysoké nároky?

Skúsim skôr formulovať odhad, keďže na serióznu odpoveď by sme potrebovali sociologický výskum. Myslím si, že v tom hrá rolu odlišnosť biologických procesov. Žena si viac uvedomuje svoju vekovú limitovanosť, ak chce deti a rodinu. Muž túto evidenciu v sebe tak silno nemá.

Majú viac času.

Majú menej napätia z toho, že by sa museli ponáhľať. Muž môže pokojne uvažovať o dobrodružstvách, kariére či záľubách. Nemá potrebu v tridsiatke riešiť, či už nie je neskoro, kým žene táto myšlienka prirodzene napadne.

Ďalším faktorom je dobový posun. Hrdinstvo mužov sa za stáročia zmenilo, zatiaľ čo ženské hrdinstvo v podstate zostalo rovnaké. Porodiť dieťa je stále ten istý akt, bez ohľadu na kariéru či šport. Mužské hrdinstvo spočívalo v zabezpečení rodiny, ale to dnes robia aj ženy. 

Dnes je mužským hrdinstvom v podstate to, že zostane, že neutečie, aj keď ho to možno v danej chvíli nebaví.

Čiže muži majú pocit, že manželstvom strácajú oveľa viac ako ženy?

Asi áno.

Môže to byť aj tým, že dnes sme už takmer vo všetkom „päťdesiat na päťdesiat“? Mužov sme vtiahli naplno do výchovy, sú prítomnými otcami, čo je výborné. Ale nie je to pre dnešných tridsiatnikov strašiakom, keď vidia, že muži v mladých rodinách makajú naplno v práci a doma ich potom čaká ešte druhá šichta?

Môže to tak byť, aj keď to nie je takto priamo definované. Ten posun v prítomnosti otcov pri výchove je skvelá správa pre ďalšiu generáciu. Zároveň je to však pre muža náročné, pretože to ženské hrdinstvo nedobehne. 

Kým sa on vzťahovo napojí na dieťa, matka už má ten vzťah dávno započatý cez svoje telo. Muž je vždy o dva kroky pozadu a jeho prístup k vzťahu musí byť vedomý proces.

Otcovstvo ako aktívne rodičovstvo je v istom zmysle novodobý fenomén. Kedysi bol otec niekto, kto mal s dieťaťom plány, ale nebol tam prítomný v takej miere. Je to dobrý posun, ale prináša výzvy.

Človek si to potom rozmyslí. Dnes sa na založenie rodiny pozerá ako na projekt. Mladí ľudia si chcú najprv vytvoriť bázu, zázemie a bývanie, aby splnili podmienky, a až potom uvažujú o dieťati. Kedysi to bolo naopak – vznikla rodina a potom sa utekalo niečo budovať.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Všimli ste si aj tendenciu, že dnes sa očakáva, že do vzťahu musíme vstupovať už ako úplne zrelí a kompletní ľudia? Kedysi rástli manželia spolu, dnes sa očakáva, že človek bude mať poriešené všetky traumy a bude veľmi uvedomelý. Nie je problémom práve to, že očakávame dokonalosť predtým, než vôbec do manželstva vstúpime?

Myslím si to. Celkovo nás k tomu vedie doba – keď si kupujeme auto alebo hľadáme bývanie, čítame recenzie a hľadáme maximum. Na vzťah je to však nefunkčný mechanizmus.

Aj keby bol človek individuálne vyrovnaný a zrelý, vzťahovú zrelosť nezíska inak než životom vo vzťahu.

Je iné byť s niekým v komfortnom mode, kde sa pri diskomforte môžeme rozísť do svojich izieb, a iné je byť v manželskom vzťahu, kde sme nútení veci spoločne pomenovať a riešiť.

Manželstvo neumožňuje odísť bez toho, aby sme za to zaplatili vysokú cenu.

Mladí ľudia by teda mali urobiť desať krokov späť a nemať očakávania, že vstup do vzťahu vyžaduje mať psychologicky poriešené úplne všetko?

Určite odporúčam, aby bol človek čo najviac vyrovnaný sám so sebou, lebo každú svoju nezrelosť vnášame do tých najbližších vzťahov. Ale ten druhý extrém je rovnako škodlivý – ak sa budem rozhodovať len podľa „recenzií“ a nepôjdem do toho, kým to nie je istota na sto percent. 

Problém je, že ľudská myseľ hľadá záruky, aby sa vyhla riziku a vzťahovému nešťastiu. Keďže sa mení partner, mením sa ja a mení sa aj život, úzkostná tendencia nás chce chrániť pred zranením tým, že nás odrádza od rizika.

Priemerný vek svadby u mužov je vo veku 36 rokov, u žien 34. V Bratislave majú muži dokonca až štyridsať, keď sa ženia. Čo nám to hovorí?

Mám pocit, že sa vracia doba, keď je tridsiatnik vnímaný ako „mladý fagan“, hoci v kariére už môže byť seniorom. Je to zaujímavý fenomén. Až od štyridsiatnika dnes očakávame, že je to zrelý človek.

A je to naozaj zrelosť? Vás ako psychológa by mohlo tešiť, že ľudia do manželstva vstupujú v neskoršom veku, keď by mali byť uvedomelejší.

Nie je to pre mňa zdroj radosti, lebo v tom vidím rovnaké riziká. Určite je výhodou, ak je človek vyrovnaný sám so sebou, ale vek sa nerovná automaticky zrelosti.

Vek môže byť prejavom ťažkopádneho rozhodovania či úzkostnej tendencie, ale aj akýchkoľvek iných dôvodov. Keď však vidím, že je to štyridsiatnik, kladiem si otázku, čo je príčinou. 

Samozrejme, sú aj iné príbehy. Počul som o mužovi, ktorý sa oženil v 52 rokoch. Keď som sa ho pýtal, prečo tak neskoro, odpovedal, že dovtedy hľadal tú pravú. Našiel ju a je to fajn, ale nie je to bežná tendencia, pre ktorú by sa ľudia brali v štyridsiatke. 

Svoju rolu zohráva aj to, že v Bratislave je to už spoločenský štandard. Človek nepociťuje sociálny diskomfort z toho, že je v tomto veku slobodný, čo tiež prispieva k celkovému stavu.

Je to generácia, ktorá má v dôsledku neustáleho prísunu dopamínu cez sociálne siete a rôzne aplikácie pocit, že má stále na výber. Nezohráva v tom rolu aj fakt, že ľudia z nej očakávajú, že za najbližším rohom vždy môže byť niekto ešte lepší? 

To určite sťažuje rozhodovanie. Pamätám si osobu, ktorá sa vo vzťahu necítila dobre, ale bála sa ho opustiť s otázkou, čo ak už nič lepšie nepríde. Funguje to aj naopak – nerozhodnem sa pre nič, lebo čo ak miniem niečo lepšie, čo ma čaká za rohom? 

Toto zmýšľanie má svoju logiku, ale je to veľmi tenký ľad. Online realita nás naučila vnímať svet tak, že máme obrovské množstvo možností a nie sme limitovaní časom ani krajinou.

Je to však ilúzia. Pri produktoch a tovare to možno platí, ale v osobnom živote nás to len formátuje na určitý prístup. 

Pozrite sa, ako uvažujeme o krúžkoch pre deti – od horolezectva po balet, je ich nespočetne veľa. Máme možnosť pracovať z domu pre firmu v Malajzii či vo Švédsku. To vytvára ilúziu, že takto to funguje vo všetkých oblastiach.

Čakanie na toho pravého partnera si teda vedia dobre zaplniť a poskytuje im to aj istý dopamín.

Áno, dáva nám to ilúziu, že si môžeme vyberať ako v katalógu: blondína, brunetka, vysoká, z takej či onakej rodiny.

Teraz hovoríte o zoznamovacích aplikáciách.

Aj o nich, ale celkovo o ilúzii dnešnej doby, že nám prináleží veľkorysý sortiment voľby. V určitých oblastiach to vítame, ale inde to nefunguje. 

Rovnako ako nie je dobrá stratégia vyberať krúžky pre dieťa len podľa toho, že tam učí olympijský víťaz, namiesto toho, aby sme hľadeli na indivíduum dieťaťa. Nie je to funkčná ani reálna stratégia pre život. 

Rizikom dnešných digitálnych partnerstiev je, že si namodelujeme každý atribút vymysleného človeka. Najskôr sme modelovali samých seba v online svetoch, dnes si už ľudia vytvárajú digitálne partnerky presne podľa požiadaviek. To však nekorešponduje s realitou.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Máme viac slobodných ľudí ako kedykoľvek predtým. Sme vďaka tomu slobodnejší a šťastnejší? Alebo vo svojej praxi u tridsiatnikov evidujete skôr väčší pocit izolácie a osamelosti?

Potrebujeme presnejšie definovať, čo rozumieme pod slovom sloboda. Výrazne narástla slobodná predstavivosť – môžem sa rozhodnúť žiť na Islande alebo chcieť letieť na Mesiac. Neznamená to, že to docielim, ale mám tú možnosť bez ohľadu na to, či pochádzam z New Yorku alebo z Hornej Dolnej. V tomto zmysle je tu väčší priestor na voľbu a slobodu.

Či sme však slobodnejší ako ľudské bytosti, to neviem. 

Niekedy sme skôr otrokmi voľby. Hoci vo svojej profesii preferujem, aby človek prevzal zodpovednosť za svoj život, je otázne, či nás bohatá možnosť výberu robí slobodnejšími. 

Videli sme to počas covidu na príklade Švédska. Deti boli „online slobodné“, nemuseli chodiť von ani do školy, boli v pyžame celý deň. Čo to prinieslo? Obrovský nárast diagnostikovaných úzkostí. Veľká miera možností často prináša úzkostnú tendenciu.

Sloboda od záväzkov narastá, ale pýta si svoju cenu. Skutočná sloboda by mala korešpondovať s realitou života.

Ak vo vzťahu nie som šťastný, lebo je splnených len osem z desiatich kritérií a ja rigidne trvám na tom deviatom, riskujem, že o vzťah prídem. Ak sa nedokážem tešiť z tých osemdesiatich percent, lebo stále vidím len to, čo chýba, nie je to sloboda, ale úzkostná tendencia. Moje šťastie sa stáva závislým od toho jedného nenaplneného bodu. Toto nenazývam slobodou, ale neschopnosťou viesť dialóg so životom.

Z môjho pozorovania pri príprave textu o single ľuďoch mi vychádza, že v dnešných vzťahoch je veľa prešpekulovanosti. Akoby potrebovali mať všetko vyriešené na sto percent, aby vôbec išli do rizika. Na druhej strane vnímam veľa tridsiatnikov, ktorí aj túžia po rodine, ale majú problém nájsť si správneho partnera.

Tá „prešpekulovanosť“ je zaujímavý postreh. Chceme demontovateľný a opraviteľný život. Ako lego – keď súčiastka nefunguje, vymením ju za inú. To je zradná predstava.

Nechcem to pripisovať ľuďom ako zlý zámer, pretože mnohí sa naozaj trápia tým, že sa im nedarí nájsť vzťah. A keď si ho nájdu, máme v poradni veľa práce, aby v ňom dokázali nájsť radostné spočinutie a nielen rezignovane trpieť.

Doba nás učí, že život má byť zmontovateľný a opraviteľný, ale to nie je dialóg s realitou.

Vidíme to aj v prístupe k zdraviu. Medicínsky priemysel nám ponúkne liek na niečo, čo potenciálne môže byť poruchové, aby nás ochránil. Vytvára to ilúziu, že musím byť dostatočne prefíkaný, aby som prekukol všetky riziká.

Podobne vznikajú konšpiračné teórie – keď nemám dosah na realitu, vytvorím si teóriu, ktorej uverím, a to mi dodá pocit kontroly. 

Keď „prešpekulovane“ prelustrujem partnera alebo mu nazriem do mobilu, robím to preto, lebo ma to zdanlivo chráni pred niečím, na čo inak nemám dosah. Ambícia byť na všetko pripravený nás však nevedie ku kultivácii vzťahu, ale k úzkostlivosti.

Zo vzťahov sa stráca ľahkosť a radosť, a to napriek najslobodnejšej dobe, ktorá je zároveň veľmi presexualizovaná. Podľa dát majú dnes ľudia menej sexu ako pred dvadsiatimi rokmi. Platí to ako pre mladých, tak aj pre manželstvá. Celkovo nás to k sebe menej ťahá?

Nemyslím si, že nás to k sebe menej ťahá, ale skôr sa snažíme milovať „z hlavy“. Ako raz povedala jedna pani: „Rodiť a milovať sa nedá z hlavy.“ Chceme redukovať riziká manuálmi a receptami. 

Veľká miera sexuálnych dysfunkcií, najmä u mužov, plynie zo psychického diskomfortu; z napätia a zo strachu zo zlyhania. Hoci máme k dispozícii celé spektrum „výukových“ materiálov, nepomáha nám to kultivovať jazyk lásky. 

Redukujeme milovanie na sex, riešime polohy a techniky, ale zabúdame, že telo je nosičom nehy a túžby. Ak je problém v blízkosti a dôvere, prejaví sa to aj v intimite.

Mnohé manželstvá s tým majú problém. Aj ľudia, ktorí sú inak otvorení, majú problém rozprávať sa medzi sebou o svojich potrebách či fantáziách. Nekultivujeme túto oblasť, spoliehame sa len na hormonálnu potrebu tela, ktorá nás však časom môže zradiť. 

Rovnako strácame schopnosť vyjadrovať lásku slovne. Povieme si, že je zbytočné opakovať „ľúbim ťa“, keď sme to povedali pred pol rokom. Strácame nuansy ľudskej duše.

Čím otvorenejší sa javí svet, tým viac sa uzatvárame, pretože nechceme byť videní ako zraniteľní alebo nedostatoční.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Čo vnímate ako hlavné dôvody toho, že sa ľudia menej milujú?

Jedným z hlavných dôvodov je obrovská miera stresu a angažovanosti. Rodičovská angažovanosť je dnes taká vysoká, že večer sme radi, ak vôbec dýchame a môžeme vypnúť hlavu pri videách. Sme uštvaní z toho, že sme „obhospodárili“ všetky potrebné hodnoty.

Čiže výchovné štandardy a očakávania sú príliš vysoké.

Nazývam to radšej angažovanosťou. Rodič sa ide roztrhať, aby dieťa bolo na všetkých krúžkoch, malo precvičenú výslovnosť aj chrbticu, ale večer je z neho troska. Rodič potom nemá kapacitu vyjadriť dieťaťu čistú radosť z toho, že ho má. 

Hodnoty sa preskupia a večer vnímame manželskú posteľ ako ďalšiu „fušku“ alebo výkon, v dôsledku ktorého budeme opäť nevyspatí. Žijeme tak, že sa tým životom uštveme.

Druhým dôvodom je neuveriteľné zrýchlenie doby. Všetko chceme hneď, rastliny dopujeme, aby rástli rýchlejšie. Zabúdame, že láska a vzťah potrebujú čas a vitalitu. 

Ak partnerovi dávam len svoju „zvyškovú hodnotu“, tak ten vzťah bude aj tak vyzerať. Raz za štvrťrok ideme na rande, sme z toho nadšení, ale po dvoch týždňoch sme v starých koľajach. 

Svoj vzťah, to naše „nulté dieťa“, zanedbávame najviac, pretože ono neplače, nemá horúčku a neprosíka o pozornosť tak ako skutočné deti.

A toto tí tridsiatnici vidia. Vidia mladé rodiny zničené a unavené, čo ich do vzťahu neláka.

Koho by to aj lákalo? Chcú to tiež, ale až keď budú mať všetko ostatné vybavené, pretože rodinu vnímajú ako údel, ktorý ich uštve na ďalších dvadsať rokov. To je dosť nebezpečné.

Ľudia, s ktorými som hovorila, vraveli, že ich to neláka aj preto, lebo šťastných manželstiev vidia skutočne málo.

To nás vracia k tomu, že sa učíme o pavúkoch v Austrálii, ale o tom, čo sa týka každého z nás, sa neučí ani v rodinách, ani v inštitúciách. 

Akákoľvek školská reforma, ktorá toto nezohľadní, je podľa mňa kardinálne nedostatočná. Je jedno, akú úroveň matematiky dosiahneme, ak sme vzťahovo negramotní a tvárime sa, že to príde samo. 

Argumenty starších, že ich tiež nikto neučil, neobstoja – veď vidíme, ako to v tých generáciách dopadlo.

Nastal čas uvedomiť si, že jeden z najväčších darov pre naše deti je práve kvalita nášho vzťahu s partnerom. Je to kľúčový aspekt, ktorý máme tendenciu prehliadať.

Čo by ste poradili slobodnému tridsiatnikovi, ktorý túži po rodine, aby si našiel kvalitný vzťah?

Trošku tú otázku upravím. To, či bude kvalitný, sa ukáže až neskôr. Odporučil by som mu, aby najprv porozumel tomu, čo ho vo vzťahu robí šťastným, čo rád zažíva a čo ho vnútorne rozochveje. Keď tomu porozumie, nech podľa toho hľadá. Pravdepodobne to nebudú zoznamky, ale skôr činnosti a oblasti, ktoré ho osobne oslovujú.

Nech hľadá osobu, nie svoje kritériá. Keď nájde človeka, s ktorým cíti súznenie – keď je aj obyčajný rozhovor ako hudobné dielo a on sa kochá nadšením toho druhého – to sú dobré signály. 

Na všetkom ostatnom sa aj tak bude musieť pracovať, to nie je žiadne prekvapenie. Radil by som mu, aby po porozumení sebe samému hľadal komponent, s ktorým chce prepojiť svoj život. 

Či už je to intelektuálny súzvuk, atraktivita, alebo spoločná vášeň pre určité hodnoty, nech načúva svojmu srdcu. Nech hľadá to, čo ho v sociálnom kontakte robí šťastným.