Pediatrička Visolajská, ktorá nedala výpoveď na pohotovosti Od mamičiek chceme, aby si poradili samy a na pohotovosť ani nešli. Je to utópia

„Veľa ľudí na pohotovosť príde preto, lebo sa nedovolali svojmu pediatrovi alebo boli odbití, že ich stav ešte nie je dostatočne vážny,“ tvrdí Kristína Visolajská, ktorá sa nepridala k vyše 400 ambulantným lekárom a nepodala výpoveď zo služby na pohotovosti. Tú žiada spoločnosť pediatrov skrátiť o dve hodiny. 

V rozhovore vysvetľuje, prečo má problém so skracovaním hodín ambulantných pohotovostí, no súhlasí so zrušením niektorých z nich, či by bolo riešením zvýšenie poplatkov a prečo ako ambulantný lekár stojí viac na strane nemocničných odborárov, ktorých vedie jej manžel Peter Visolajský. Okrem toho hovorí aj o problémoch pri otváraní vlastnej ambulancie a o svojom neprijatí staršími kolegami.

Už vyše štyristo pediatrov dalo výpovede z ambulantných pohotovostných služieb. Neznamená to, že nebudú slúžiť ďalej, ale chcú tým ukázať, že nesúhlasia so súčasným nastavením. Vy ste sa k týmto pediatrom nepridali. Prečo?

Každý, kto študuje medicínu, vie, že nebude pracovať len päť dní v týždni a do tretej, a že súčasťou práce budú aj nočné služby. Po škole som uvažovala nad prácou na oddelení, ktorá ma veľmi bavila, ale treba pri nej rátať s omnoho viac nadčasmi, ako má lekár v ambulancii, kde je práca oveľa prorodinnejšia. A to nehovorím o večerných pohotovostných službách, ktoré mám ako ambulantný lekár raz za mesiac. Na rozdiel od kolegov v nemocnici spím každú noc vo svojej posteli, čo je nebývalý luxus.

Takže ste sa nepridali skôr z kolegiality voči záťaži nemocničných lekárov alebo preto, že podobnú záťaž pre ambulantných pediatrov pokladáte za normálnu?

Aj pohotovostnú službu v prípade jej redukcie musí niekto odrobiť. Ak to nebudú ambulantní lekári na pohotovostiach, budú to lekári v nemocniciach. Pacienti nijako nezmiznú. A keďže si doma viem dobre porovnať svoj život a život manžela – nemocničného pediatra –, úplne to chápem. Buď to odrobím ja, alebo to bude musieť odrobiť on navyše k svojej práci. A viem, že keď má lekár v nemocnici na oddelení alebo príjme nejaký naozaj ťažký stav a niekto mu do toho ešte vyklepkáva, nie je to nič príjemné.

Slovenská spoločnosť primárnej pediatrie, ktorej ste tiež členkou, to vidí inak. Spolu s ministerstvom zdravotníctva vypracovali návrh na skrátenie ordinačných hodín pohotovostí z desiatej na ôsmu večer a na zrušenie niektorých miest, od čoho si sľubujú odvrátenie hroziaceho kolapsu detských ambulancií. Vy v tom nevidíte prezentované krízové riešenie?

Určite nie. Tieto opatrenia sa prezentujú aj ako spôsob zabránenia koncu pediatrov dôchodcov, no určite sa nestane, že 70-ročný lekár len preto, že bude slúžiť o dve hodiny menej na pohotovosti, zostane v ambulanci o rok či dva dlhšie. Takto to nefunguje.

Čítajte tiež

Stovky pediatrov vypovedali služby na pohotovostiach Lekári chcú vyššie mzdy, kratšie ordinačné hodiny aj osvetu pacientov

Lukáš Kekelák

Pediatri svoj krok zdôvodňujú aj ich nedostatkom a preťaženosťou. Tiež vyčítajú poslancom, že im nepomohli.

No sú pohotovosti, kde majú aj takíto lekári pre nedostatok pediatrov službu trikrát do mesiaca. Dnes, keď je vyše polovica pediatrov v dôchodkovom veku, si viacerí povedia, že môžeme byť vôbec radi, že ešte nezavreli ambulanciu.

Áno, musíme sa pozerať na to individuálne. Sú kraje, kde má lekár veľmi veľa pacientov, je na ambulancii do piatej večer a musí ísť k tomu štyrikrát mesačne do služby na pohotovosť, čo je pre neho naozaj zaťažujúce, je z toho unavený a môže veľmi ľahko vyhorieť. A na kvalite to vo výsledku pocíti aj pacient. Takéto lokality treba vyriešiť. Ale je veľmi veľa miest, kde to tak nie je, kde lekárovi vyjde jedna služba za mesiac alebo dokonca jedna za dva mesiace.

Čo je napríklad prípad Bratislavy.

Áno, práve preto by som išla skôr cestou zlučovania jednotlivých bodov pohotovostí tak, aby nevyšla lekárovi viac ako jedna či dve služby do mesiaca na pohotovosti do desiatej večer.

Kým s rušením niektorých miest pohotovostí problém nemáte, čo pre ľudí v regiónoch predstavuje hlavný problém, vôbec nepripúšťate kompromisné skracovanie otváracích hodín. Prečo?

V prvom rade tomu vôbec nerozumiem. To akože od skrátenia pohotovosti o dve hodiny očakávame, že lekári pôjdu neskôr do dôchodku? Toto nie je kritérium, na základe ktorého sa lekár takto rozhodne.

Pediatri vo výpovediach však na základe vlastných analýz tvrdia, že v čase po ôsmej hodine večer navštevuje pohotovosti len minimum pacientov a aj lekárne sú otvorené len do 20. hodiny, takže aj keď príde pacient o deviatej a dostane recept na lieky, môže si ich vybrať až ráno. Nedáva potom skrátenie pohotovostí zmysel?

Z tohto hľadiska áno, ale možno sa na to pozrieť aj z druhej strany, že lekárne by mali byť otvorené spolu s pohotovosťami do desiatej. Nie je to tak, že pohotovosť skončí o ôsmej a pacienti potom chodiť nebudú. Budú, ale na detské oddelenia, ktoré po 20. hodine preberú ich prácu, a tej im pribudne. Lekáreň otvorená len do ôsmej večer pre nich nehrá žiadnu rolu. Nemocniční lekári už dnes riešia v noci pacientov bez nej.

Tiež si treba uvedomiť, že ak sa pozlučujú body pohotovostí, štyri hodiny ich fungovania môžu byť jednoducho prikrátky čas najmä pre ľudí, ktorí bývajú hodinu a viac od nového miesta. 

Argumenty nemocničných pediatrov majú tak pre vás väčšiu váhu než vyjadrenia tých ambulantných, ktorí upozorňujú na nedostatok pediatrov a na neprimeranú záťaž vyčerpaných kolegov v dôchodkovom veku?

Je pravda, že hlavným problémom nielen pohotovostí je fakt, že máme menej a starších pediatrov. Je pochopiteľné, že dnes nevládzu mať taký výkon ako kedysi, ordinujú kratšie, napríklad len do dvanástej. To znamená, že časť pacientov ostane bez rady, ktorú potrebuje, a hľadá ju inde. Preto idú na pohotovosť, ktorá sa preťažuje. A prídu na ňu aj po ôsmej, aj po desiatej večer. Keď už prídu, niekto to musí odrobiť, na koho sa záťaž prenesie.

Kristína Visolajská. Foto: Postoj/Marka Zacková

Niektorí idú na pohotovosť aj preto, lebo dopoludnia ísť k lekárovi nemôžu a nájsť ho v ambulancii po dvanástej je niekde naozaj ťažká disciplína. Nehovoriac o tom, že niektorí robia len štyri dni v týždni. Nie je aj toto príčinou problému?

Áno, toto je obrovský problém. Treba však povedať, že niektorí lekári v minulosti v pohode robili do tretej, mali veľa energie, ale s rastúcim vekom sa to mení. Je fakt, že veľa ľudí na pohotovosť príde preto, lebo sa nedovolali svojmu pediatrovi alebo boli odbití, že ich stav ešte nie je dostatočne vážny.

Ale ani vy neordinujete pre chorých v žiaden deň dlhšie ako do jednej.

V ambulancii som každý deň minimálne do pol tretej, aj dlhšie, aspoň jeden deň do týždňa. Určite sa mi vedia ľudia dotelefonovať alebo im čo najskôr volám späť a viem im dať aspoň radu, čo majú robiť do nasledujúceho dňa. Ale ak je rodič dopoludnia v robote a až popoludní ide s chorým dieťaťom k lekárovi na pohotovosť, tak takýto prístup neobstojí. Asi to dieťa na tom nie je tak strašne zle, ak môže byť dopoludnia doma samo, zatiaľ čo je jeho rodič v robote.

Spoločnosť pediatrov tvrdí, že mnohé z návštev pohotovostí sú neopodstatnené. Súhlasíte?

Áno, v zahraničí nechodí toľko ľudí na pohotovosť ako u nás. Ale ani rakúske matky nevedia viac ako slovenské, no na rozdiel od Slovenska majú k dispozícii ešte komunitnú sestru či iný pomocný personál, ktorý im vie aj v popoludňajšom pracovnom čase s problémom poradiť a upokojiť ich. Často stačí, že sa k niekomu do ôsmej večer dobijú.

U nás však čosi podobné neexistuje. Od mamičiek chceme, aby si poradili samy a aby na pohotovosť radšej vôbec nešli, čo je utópia. V každej krajine majú rodičia niekoho, u koho sa môžu poradiť. My však druhú záchrannú sieť sestier, ktoré vedia poradiť, nemáme, preto robí všetko len pediater.

Tiež slúžite na pohotovosti. Koľko pacientov vám priemerne chodí po ôsmej večer?

V poslednej službe ich bolo viac ako obvykle, myslím, že osem.

A išlo o pacientov s reálnym problémom?

Väčšina prišla oprávnene. Naozaj sa celý deň snažili dať si rady a vyriešiť problém sami, ale nepodarilo sa im to, boli v koncoch, tak nakoniec prišli. Niektorí tiež počas dňa nenašli v ambulancii svojho obvodného lekára.

Čítajte tiež

Pediatrička z Ružomberka Pri väčšine pacientov na pohotovosti sa sama pýtam, či vôbec potrebujú lekára

Lukáš Kekelák

„Rodičia za mnou chodia s hotovými diagnózami, pritom nevedia vyriešiť obyčajný sopeľ,“ hovorí pediatrička Zora Zdráhalová.

Takže nesúhlasíte s tvrdením pediatrov vo výpovediach, že návštevnosť pohotovostí je večer minimálna?

Aj návštevnosť je individuálna. U nás v Nitre chodia po ôsmej viac ako ministerstvom prezentované dva-tri prípady, ale určite sú aj také miesta, kde po ôsmej príde málokto. Preto je téma zlučovania pohotovostí namieste, no nie zas tak, že pacient bude čakať veľmi dlho. Situácie, keď preto idete do konfliktu s pacientom, sú veľmi nepríjemné.

A čo tvrdenie, že až 70 percent prípadov chodí na pohotovosť zbytočne, s bežnými problémami, ktoré by mali riešiť v ordinačných hodinách? Zavádzajú pediatri, ktorí to hovoria?

Tiež by som to takto nepaušalizovala. Je pravda, že často ide o prípady, ktoré nie sú celkom pre lekára, ale pre niekoho, kto by týmto ľuďom mal len poradiť. Ľudia musia mať niekoho, komu sa dovolajú a kto im poradí. Často sú deti napríklad poddávkované liekmi na zníženie teploty, lebo to rodičia neodhadnú a potom s dieťaťom prídu, že má napriek podaným liekom vysokú horúčku.

To však potom stojí za väčšiu edukáciu rodiča mimo pohotovosti, alebo prípad pre infolinku, inak ide o nadužívanie zdravotnej starostlivosti, nie?

Áno, rodičia často nemajú dobré informácie. Ale čo sa čudujeme, dnes ženy prvýkrát porodia, keď majú 35 rokov, ich mamy majú už po šesťdesiatke a nemá im veľmi kto poradiť. Oni však tú osobu potrebujú. Je veľa aj zneužívateľov, ktorí si na pohotovosť prídu po antibiotiká alebo to majú cestou z obchodu, ale tých treba odbiť zvýšenými poplatkami.

Dnes sa platia na pohotovosti dve eurá. Pomohlo by, keby boli poplatky násobne vyššie, povedzme až 20 eur?

Je to jedno z riešení na zníženie záťaže pohotovostí. Pri nezávažnom stave je vyšetrenie na pohotovosti nadštandardná služba, ktorá by tak mala byť aj hradená a zo strany ľudí chápaná. Z týchto vyšších poplatkov by sa mohli lepšie zaplatiť aj lekári, ktorí na pohotovostiach slúžia. Treba si tiež uvedomiť, že ja ako lekárka nemám povinnosť odslúžiť pohotovostnú službu, ale tú povinnosť má moja eseročka. To znamená, že si môžem lekára na to aj zaplatiť.

Koho, keď polovica pediatrov nechce vôbec slúžiť?

Napríklad pediatričky na rodičovských dovolenkách, ktorých je veľké množstvo, alebo pediatrov na dôchodku. Keď som bola prednedávnom ešte ja na rodičovskej dovolenke, osobne by som veľmi rada zobrala nejakú šesťhodinovú službu, len to treba vedieť slušne zaplatiť. A buď to lekár zaplatí zo svojho, alebo sa to zaplatí zo zvýšenia poplatkov na pohotovostiach, čo časť zbytočných pacientov naozaj rýchlo vyselektuje. O tejto možnosti sa však takmer nehovorí, hoci by to reálne prilákalo mladších lekárov do služby na pohotovosti.

​Kristína Visolajská. Foto: Postoj/Marka Zacková

Bez ohľadu na to, že podobné vykrývanie služieb vaša spoločnosť pediatrov nepokladá za systémový krok, ponúkol vám v minulosti niektorý z lekárov v okrese možnosť takto si privyrobiť?

Mne nie. Ale niektorí lekári tak v okrese slúžili, že si zobrali viac služieb od kolegov, ktorí im to ponúkli. Najstarší kolegovia, ktorí majú s pohotovostnými službami problém, by si pritom mohli takto nájsť za seba náhradu a začínajúcim kolegom v dlhoch to len pomôže. Dnes za šesť hodín na pohotovosti dostanete zo zákona 72 eur v superhrubej mzde, to nie je pre nikoho zaujímavé.

No nie je aj tak väčší problém v tom, že na pohotovosť chodia často ľudia s tým, čo by mali vedieť vyriešiť sami?

Mnohí pacienti na pohotovostiach tam z viacerých dôvodov byť nemajú, no nechcem nazývať tých, ktorí sa nevedia dostať k žiadnej rade, nadužívateľmi zdravotnej starostlivosti. Toto sa mi bridí.

Chápem aj dnes búriacich sa rodičov v regiónoch, v ktorých je pediater cez deň nedostupný a oni potom majú ešte ďalšiu hodinu cestovať so zvracajúcim dieťaťom na pohotovosť, kde zistia, že nakoniec musia ísť až do nemocnice niekam úplne inde. Na týchto ľudí treba myslieť, lebo nie každý býva v Bratislave.

Ale veľa ľudí je naozaj len celkom stratených. Potrebujú nasmerovať a počuť, že keď spravia to a to, nemusia sa báť o svoje dieťa, lebo to zvládnu.

Ako z tejto situácie von, keď mnohí pacienti nepotrebujú pediatra, len radu a uistenie? Kto im ich má dať? Človek na infolinke?

To je dlhodobá reforma. Toto nevyriešime tým, že zavrieme skôr pohotovosť. Potrebujeme najmä viac vyškolených a dostupných sestier v pediatrii, ktoré vedia rodičom poradiť. Získať viac kvalitne vzdelaných sestier je samo osebe veľká reforma. Máme ich extrémne málo a aj ja ako lekárka musím často robiť sesterskú robotu. Mnohé hneď po škole tiež nevedia samostatne pracovať.

Čítajte tiež

Pediatrička z Malaciek Niekedy sa po celom dni opýtam sestričky, či tu bol vôbec niekto chorý

Lukáš Kekelák

„Mnohí rodičia dnes pokladajú za vrchol starostlivosti odniesť dieťa k lekárovi,“ vraví lekárka Eva Sláviková.

No čo sa týka pediatrie, dnes nikto poriadne nerieši mladých kolegov. Ja nemám paniku z jedného-dvoch dní do mesiaca na pohotovosti, to pre mňa nie je téma. Skutočnú paniku mám z toho, keď polovica mojich kolegov dôchodcov v okrese zavrie. Potom budem mať päťtisíc pacientov a to bude obrovský problém. Toto treba urgentne riešiť, nie dve hodiny na pohotovosti.

No aby sa táto situácia oddialila, hlavná odborníčka pre primárnu pediatriu doktorka Prokopová hovorí, že lekárov dôchodcov treba aspoň o tie dve hodiny odbremeniť, aby ešte v systéme chvíľu zostali. Aj keby dnes ministerstvo predstavilo najkvalitnejšiu reformu na spustenie nových ambulancií pre mladých pediatrov, čo zatiaľ nevidieť, tak rýchlo jej efekt neuvidíme.

Dnes máme pri dôchodcoch pediatroch skôr opačný problém, a to ten, že niektorí nevedia odísť. Máme tak málo pediatrov, že keď dôchodca povie, že bude robiť len do dvanástej, sme mu za to vďační, no keď chce potom mladý lekár prebrať jeho ambulanciu, starší kolega nechce skončiť. A začneme sa točiť v kruhu.

S vyjadrením, že dôchodcovia pediatri by mali dnes vedieť odísť, ste zrejme v menšine. Viacerých sa podobné vyjadrenia v súčasnej situácii asi aj osobne dotknú.

Samozrejme, že aj ja chcem, aby moji kolegovia v Nitre robili čo najdlhšie, lebo ak len tak pozatvárajú svoje obvody, pribudne mi toľko pacientov, že nebudem stíhať robiť svoju prácu dobre. Ale zároveň si uvedomujem, že z nášho okresu dve mladé pediatričky odišli, lebo nenašli ambulanciu, ktorú by prebrali. A nechceli si zakladať novú, lebo je to veľmi komplikované, drahé a ešte to ambulantné prostredie vníma ako niečo nekolegiálne.

Prečo?

Lebo narúšate dlhoročný status quo tým, že iným kolegom preberáte pacientov, o ktorých sa niektorí roky starali. Nerobí to dobrú krv a narúša to vzťahy. V ambulantnej pediatrii sa nesprávame trhovo, nie je to ako vystriedať kaderníčku. Ja však tieto mladé kolegyne, ktorým žiaden pediater v dôchodkovom veku nechcel odovzdať ambulanciu, potrebujem.

Síce ma teší, že starší kolegovia sa cítia dobre a pracujú ďalej, no keď si to náhodou zo dňa na deň rozmyslia, nové kolegyne tu už nie sú a budú mi ďalšie roky veľmi chýbať.

Aj vy máte podobnú skúsenosť, keď ste si miesto prevzatia ambulancie po staršej kolegyni nakoniec založili vlastnú?

Rozhodla som sa ísť legálnou cestou a neplatiť za ambulanciu viac, ako je potrebné, preto som si založila vlastnú ambulanciu. Hoci ma to stálo nervy, veľa času a veľmi veľa papierovačiek, mám čisto novú ambulanciu a všetko som si spravila podľa seba. Hlavne pacienti si ma vybrali sami a dobrovoľne a to je pre mňa aj isté zadosťučinenie.

Ťažkosti pri zakladaní ambulancie sú hlavný dôvod, prečo sa mladí pediatri do ambulancií nehrnú?

Určite áno. Je to strašne drahé a plné byrokracie. Ja ešte nemám splatené vlastné bývanie a už som sa zadlžila za ambulanciu. Je to veľmi zlý pocit, pretože sa vám vlastne nemôže nič stať, inak máte obrovský problém. Keď som sa dostala do takýchto dlhov, aj som spätne oľutovala, že som do toho šla.

Keby som mala ponuku ísť do župnej alebo nemocničnej ambulancie, ako to funguje v Žilinskom či Banskobystrickom kraji, hneď by som to zobrala. Je to omnoho jednoduchšie a dokonca by som mohla aj ochorieť, nebol by to taký problém ako dnes. V bystrickej župe mi takúto ambulanciu aj ponúkali, len to bolo hodinu cesty, čo je už pre mňa ďaleko.

​Kristína Visolajská. Foto: Postoj/Marka Zacková

Ako zriadenie vašej novej ambulancie privítali ostatní kolegovia v okrese?

Bolo to pol na pol. Mladí kolegovia ma privítali, pretože práve oni sú tí, ktorí sú dosť preťažení. Potešili sa, že nových pacientov môžu poslať niekomu inému. Dokonca sa mi snažili veľmi pomôcť a odporúčali ma mladým mamičkám, kým som sa rozbehla.

Starší kolegovia, ktorých pacienti ku mne prechádzali, to neznášali dobre. Hoci si myslím, že niektorí rodičia prešli ku mne hlavne preto, že ich lekár má už 70 rokov a chceli by, aby ich deti vyrastali u jedného lekára a nemuseli ho neskôr meniť, títo lekári to zobrali ako nespokojnosť a nevďačnosť po rokoch služby. Mala som aj viacero nepríjemných telefonátov.

Vyčítali vám, že ste ich pripravili o pravidelnú kapitačnú platbu za pacienta od poisťovne?

Napriek tomu, že niektorí majú naozaj pokročilý vek, o pacientov nechceli vôbec prísť. Nechcem tým povedať, že to teraz znamená, že pediatri dôchodcovia sú súci do starého železa. Sú stále veľmi dôležití, majú obrovskú prax a výborný prehľad o celých rodinách, ale nemôže byť pediatria postavená len na nich.

Treba privítať nových kolegov a nebrať ich ako konkurenciu, ktorá ich pripraví o časť zárobku. Som však vďačná, že mladí kolegovia ma podržali a vôbec sa takto na to nepozerali.

Čítajte tiež

Komentár

Pohľad lekárky Chcete si založiť ambulanciu? Pripravte si čas a pevné nervy

Kristína Visolajská

Dôvodom, prečo je na Slovensku málo obvodných lekárov, nie sú len peniaze, ale najmä jedno nekonečné byrokratické eldorádo.

Paradoxne všetci vaši mladší kolegovia sú dnes tí, ktorí podali hromadne výpovede z pohotovostných služieb. Ste jednou z mála v okrese, ktorá sa k akcii nepridala. Ako reagovali na váš postoj?

Keby som sa nad tým ani ja nezamýšľala hlbšie, tiež by som chcela robiť na pohotovosti len do ôsmej, prečo nie, ale koncepčne mi to nedáva logiku. A tiež si dobre spomínam na služby v nemocnici, viem, koľko nocí som za týždeň nespala. Z tohto hľadiska sa dnes nemôžem vôbec sťažovať. Hoci je práca v ambulancii naozaj veľmi intenzívna, a preto aj vyčerpávajúca, je nepomerne kratšia. Môj počet odpracovaných hodín je výrazne nižší ako v nemocnici. Vidím to doma.

Ako však reagujú na to, že ste ostatných kolegov nepodržali, naopak, idete otvorene proti ich požiadavkám?

Mnohí to ľudsky chápu. Veď všetci sme vyšli z nemocníc a všetci si pamätáme, ako sme robili 36-hodinové služby a mali aj tri víkendy do mesiaca. Vieme, prečo sme z nemocníc slobodne a dobrovoľne odišli do ambulancií, v ktorých je náš život úplne iný. Na druhej strane, prečo by mal niekto bojovať za prácu do desiatej, keď môže robiť len do ôsmej? Bez ohľadu na to, že ich chápem a viem, že mnohí majú naozaj veľa pacientov, toto pre mňa nie je riešenie.

Pre niektorých je zrejme zaujímavá situácia, že ste podporovali výpovede nemocničných lekárov, za ktorými stál váš manžel, ale pri ambulantných pediatroch stojíte na opačnej strane, ktorú opäť jasne komunikuje práve Lekárske odborové združenie. Toto vám nevyčítajú?

Môžu si to myslieť, ale to je už na nich. Tomu, čo hovorím, aj verím. Výpovede nemocničných kolegov minulý rok priniesli viaceré výhody aj ambulantným lekárom, tento rok boli aj ambulancie dofinancované z navýšeného rozpočtu, ktorý lekári z nemocníc pre zdravotníctvo vydobyli. Alebo skrátili prípravu pediatrov a opravili rezidentský program. Tieto zmeny prinesú nových mladých kolegov do ambulancie skôr. A proti skracovaniu pohotovostí nie sú len nemocniční lekári, ktorých teraz počuť.

Voči úpravám rezidentského programu odborármi má spoločnosť pediatrov viacero výhrad, ale poďme k inému bodu. Spoločnosť tvrdí, že najhlasnejší argument LOZ-u proti navrhovaným zmenám, ktorým sú obavy z preťaženia urgentných príjmov a nemocničných oddelení, je vlastne argumentom za navrhované zmeny. Ak totiž pre neúnosné pracovné podmienky skončia desiatky ambulantných pediatrov, pribudnú tisíce detí, ktoré budú musieť nakoniec riešiť lekári v nemocniciach. Nemajú pravdu?

Nemajú pravdu. Toto sa presne stane vtedy, keď neprídu mladí kolegovia do ambulancií, so skrátením APS to nemá nič spoločné. Treba zvýšiť platby za pohotovosť, poplatky a pozlučovať body pohotovostí tam, kde ich je neprimerane veľa. To je cesta, ako riešiť tento problém, ktorý je však z pohľadu neriešenia uľahčenia vstupu mladým lekárom do ambulancií len zástierkou.

Vy si myslíte, že dôjde k nejakému kompromisu medzi ambulantnými pediatrami, nemocničnými pediatrami, ktorí hrozia vypovedaním nadčasov, a ministerstvom zdravotníctva?

Koniec koncov o tom rozhodnú poslanci v parlamente, ktorí si môžu vypočuť argumenty všetkých strán. Je pre mňa zaujímavé, prečo sa ministerstvo opakovane snaží predložiť do parlamentu len skrátenie hodín pohotovostí, ale zvýšenie poplatkov a urýchlené zlúčenie bodov už nie. Celkom tomu nerozumiem, hoci ide o akútne riešenie.

Takže medzi lekármi ku konsenzu nedôjde?

Závisí to od toho, kto má väčšiu silu na ministerstve. Neviem odhadnúť, komu ministerstvo nakoniec vyjde v ústrety, hoci dnes stojí viac na strane ambulantných pediatrov a hlavnej odborníčky Prokopovej. Ja by som si však predstavovala, že kompetentný orgán rozhodne na základe vecnej diskusie a argumentov.

Čo keď zostane status quo a nezmení sa vôbec nič?

Tak niektorých kolegov v Ružomberku, Skalici či Liptovskom Mikuláši pri tom počte služieb asi porazí. Majú strašne veľa pacientov aj veľa služieb. Nesmie zostať status quo. Najvyťaženejším lekárom treba jednoznačne urýchlene pomôcť.