Ukrajinská pediatrička v Malackách Ani počas vojny sa na Ukrajine nečaká tak dlho na vyšetrenie ako tu

„Aj pri väčších deťoch sa dnes rodičia boja nechať ich samy doma so soplíkom. Aj ja sa bojím o bezpečnosť svojich detí, inak by som teraz s nimi nebola na Slovensku, no mám dojem, že niektoré matky to veľmi preháňajú a deťom tým škodia,“ hovorí ukrajinská pediatrička Natalija Seredenko, ktorá prišla na Slovensko zo Záporožia krátko po vypuknutí ruskej invázie.

Hoci na Ukrajine pôsobila ako pediatrička vyše 15 rokov, na Slovensku jej prax neuznali, musela si špecializáciu robiť odznova a ani po štyroch rokoch, čo pracuje v slovenskej ambulancii, stále nie je v očiach slovenských úradov pediatričkou. V rozhovore opisuje, čím si za ten čas prešla a čo ju na slovenskom zdravotníctve prekvapilo.

Hovorí aj o tom, ako na diaľku funguje so svojím manželom, či sa na Slovensku už cíti ako doma a či tu plánuje zostať aj po vojne.

Ako si spätne spomínate na čas, keď ste v roku 2022 prišli na Slovensko?

Keď som sem išla, veľmi som sa stresovala, lebo som nevedela, čo ma tu čaká. Prišla som v marci so svojimi dvomi deťmi a jediné, čo ma vtedy upokojovalo, bolo to, že nás tu čakali.

Išli ste sem za niekým, koho ste tu poznali?

Nie. Možnosť prísť na Slovensko sme dostali vďaka tomu, že môj muž pracuje pre spoločnosť Ukrenerho, ktorej rodinám slovenský partner SEPS ponúkol pomoc a podporu. Som veľmi vďačná SEPS-u, ako nám vtedy pomohli.

Aké boli vaše začiatky?

Hneď ako sme prišli, som si začala hľadať prácu. Som mladá aktívna žena, nemôžem sedieť doma a čakať, že ma bude niekto podporovať. Bolo mi jasné, že nebudem môcť hneď pracovať ako doktorka, tak som rozmýšľala, že pôjdem robiť do obchodu alebo aj do McDonaldu, kamkoľvek. No potom som sa dopočula, že sa otvára ambulancia pre ukrajinských pacientov v Bratislave, tak som prišla na pohovor a dostala som prácu.

Nezačali ste však hneď robiť ako lekárka.

Nie, nemohla som pracovať ako lekár, len ako administratívny pracovník. Bola som však rada, že môžem aspoň nejako pomôcť a byť bližšie pri pacientoch, lebo vtedy prišlo na Slovensko veľa ukrajinských detí. Bolo ich treba umiestniť do škôl, škôlok, preštudovať ich anamnézu, očkovací preukaz, čo bolo pre slovenského lekára veľmi náročné, tak som s tým pomáhala. Postupne som si zvykala na systém a učila sa slovenčinu.

Mali ste problém s uznaním svojho vzdelania, keďže na Ukrajine v minulosti študovali budúci pediatri oddelene od ostatných medikov?

Vzdelávanie medikov na Ukrajine už vyzerá podobne ako na Slovensku a v posledných rokoch sa harmonizuje s európskymi štandardmi. Tiež sa študuje šesť rokov, počas ktorých študenti musia absolvovať štátne skúšky. Po získaní diplomu sa vzdelávanie doktora na Ukrajine nekončí. Musíte ďalej povinne absolvovať postgraduálne vzdelávanie, takzvanú internatúru, ktorá trvá jeden až tri roky v závislosti od špecializácie.

Boli roky, keď existovali aj samostatné pediatrické lekárske fakulty, ja som na takú však nechodila a v roku 2004 som skončila medicínsku fakultu len so špecializáciou na pediatriu.

V čom je teda rozdiel?

Prvé tri ročníky sú takmer identické so všeobecným lekárstvom, ale na praxi sme v posledných rokoch mávali viac hodín na pediatrických oddeleniach, inak to bolo rovnaké.

Po škole som bola dva roky na internom nemocničnom oddelení, kde prebiehala moja špecializácia na pediatriu. Následne som dostala certifikát a prešla do ambulancie.

Ako vyzerala vaša cesta k tomu, aby ste aj na Slovensku mohli robiť pediatričku?

Vedela som, že to nebude ľahké, ale netušila som, že to bude až taký veľký problém. Aby som sa vrátila k medicíne, začala som s procesom uznávania diplomov na ministerstvách. Celý prvý rok sme my pediatri čakali na nostrifikáciu, aj to sa podarilo „len“ za rok vďaka veľkému úsiliu a práci obrovského tímu ľudí, ako sú lekári Tomáš Szalay, Tatiana Speváková, Elena Prokopová, a ministerstvu zdravotníctva. Som im veľmi vďačná za ich pomoc a podporu.

Po roku mi povedali, že mi uznajú diplom, ak splním skúšku spôsobilosti. O nej rozhodovalo zas ministerstvo školstva. Po tejto skúške mi dovolili pracovať ako stážistovi, a tak som od novembra 2023 v ambulancii v Malackách.

Natalija Seredenko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako vyzerala vaša práca „stážistky“?

Osemnásť mesiacov som pracovala pod dohľadom slovenského lekára, aby som na konci stáže mohla absolvovať ešte jednu doplňujúcu skúšku, ktorá nepozostávala len z pediatrie, ale aj z gynekológie, chirurgie a všeobecného lekárstva. Až keď som absolvovala túto skúšku, dostala som číslo lekára, s ktorým som sa mohla prihlásiť do lekárskej komory.

Po tomto kroku som sa aj v očiach slovenských úradov stala konečne lekárkou, ale stále nie pediatričkou. Aby som sa ňou stala, musela som sa prihlásiť na špecializačné štúdium, ktoré aj s cirkuláciou po oddeleniach trvá ďalšie štyri roky.

Napriek tomu, že ste na Ukrajine robili pediatričku viac ako 16 rokov, vám nič z týchto rokov praxe neuznali, naopak, musíte si ešte spraviť slovenskú špecializáciu?

Áno. Chápem, že mi nemôžu uznať celú špecializáciu, keď na Ukrajine trvala len dva roky a tu štyri. Mám teraz aspoň možnosť priniesť potvrdenia s informáciou, koľko mesiacov som mala špecializačnú prax v nemocnici na Ukrajine. Ak sa mi podarí zozbierať všetky certifikáty a preložím ich do slovenčiny, možno mi univerzita uzná časť z môjho predošlého špecializačného štúdia, ale aj to ma bude stáť veľa času, vybavovania a peňazí bez neistého konca.

Ak mi to neskrátia, budem musieť byť štyri roky v špecializačnom štúdiu, na ktorého konci budem mať ešte jednu skúšku, a tú keď zvládnem, budem už aj na Slovensku pediatrička.

Nefrustruje vás to?

Bohužiaľ, takto to tu funguje. Nerozumiem, prečo to máte také komplikované, a už vôbec nie, ak máte taký problém s nedostatkom lekárov a zvlášť pediatrov.

Určite je nevyhnutné absolvovať jazykovú skúšku a tiež treba prichádzajúceho lekára otestovať z medicínskeho hľadiska, ale prečo z toho robíte až taký zložitý a dlhotrvajúci proces? Nerozumiem tomu.

Zlepšilo sa aspoň niečo za tie roky v procese prijímania ukrajinských lekárov?

Zlepšilo sa to, že ste začali viac uznávať naše diplomy, hoci to stále dlho trvá. Už sme si však vychodili cestu a minimálne medzi sebou si vieme poradiť, čo, kde a ako podávať.

Mali ste na Ukrajine svoju súkromnú ambulanciu?

Nie, ja som robila celý život v štátnej ambulancii v rámci centra primárnej zdravotnej starostlivosti.

Ukrajinské zdravotníctvo veľmi dlho fungovalo podľa sovietskeho modelu, v ktorom pacient nemal právo vyberať si lekára, ale mal ho prideleného podľa spádu. Až v roku 2018 došlo k zmene a začali sme nabiehať na európsky systém, ktorý od roku 2022 funguje naplno podľa novej reformy.

Vytvorila sa Národná zdravotná služba a peniaze po novom idú za pacientom, nie za lôžkami. Financovanie tak závisí od výkonu lekárov a ošetrenia počtu pacientov. Za služby aj výkony pacientov neplatia poisťovne, ale Národná zdravotná služba. Tá takisto uzatvára zmluvy so štátnymi aj privátnymi ambulanciami. To umožnilo otvoriť väčší počet súkromných ambulancií, kde môže byť pacient pod dohľadom lekára od narodenia do 18 rokov a dostávať služby bezplatne.

Ako funguje pediatria na Ukrajine?

V rámci reformy bola nemocničná sieť rozdelená do troch hlavných úrovní, aby sa optimalizovala cesta pacienta. Prvá úroveň zdravotnej starostlivosti je primárna zdravotná starostlivosť, ktorú poskytujú rodinní lekári, všeobecní lekári a pediatri.

Každý pediater musí mať 900 pacientov, zatiaľ čo rodinný 1800 a všeobecný 2000. Staráme sa o pacientov od narodenia do 18 rokov, následne idú pacienti k rodinnému lekárovi alebo k všeobecnému pre dospelých.

U nás v Záporoží sa pediatria ešte zachovala na prvej úrovni, ale napríklad v neďalekom Dnipre zanikla a pediatrov tam nahradili v primárnej zdravotnej starostlivosti rodinní lekári, ktorí majú pacientov od narodenia až do konca života.

Čo vás najviac prekvapilo, keď ste začali pracovať v slovenskom zdravotníctve?

Prekvapila ma dlhá lehota čakania na hospitalizáciu a dlhé čakanie na vyšetrenie u špecialistu. Neviem pochopiť, prečo to tak je. Vidím obrovské nasadenie, s ktorým vaši špecialisti pracujú každý deň v nemocniciach a v ambulanciách, bez minúty odpočinku. Asi máme stále viac špecialistov v niektorých oblastiach.

Napriek vojne pacient čaká na vyšetrenie na Ukrajine u špecialistu kratšie ako u nás?

Áno, taká je moja skúsenosť. Hoci tam teraz nepracujem, moja sestra, ktorá zostala na Ukrajine, je tiež pediatrička, a keď som sa jej na to pýtala, povedala mi, že jej pacienti nikdy nečakajú až tak dlho. Mala som napríklad ročného pacienta, ktorý musel čakať na vyšetrenie u špecialistu pol roka. To sa mi na Ukrajine nikdy nestalo.

Natalija Seredenko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak sa pacient na Ukrajine potrebuje dostať k špecialistovi, má na to dve cesty: štátny systém, ktorý funguje bezplatne cez odporúčanie, alebo súkromný sektor. Cez štátny systém je čakacia lehota do mesiaca, v súkromných klinikách je to oveľa rýchlejšie, vyšetria vás dokonca aj v sobotu. Tu sa na niektoré vyšetrenia dlho čaká, aj keď si zaň platíte.

Čo u nás v ambulantnom sektore funguje lepšie?

Vybavenie ambulancií je výborné, to sa mi páči oveľa viac. Lekár v ambulancii má viac diagnostických možností na rýchle posúdenie závažnosti stavu pacienta a stanovenie diagnózy. V tomto to na Slovensku funguje lepšie.

Na Ukrajine viete v štátnej ambulancii na prvom stupni urobiť pacientovi iba základné testy ako krvný obraz, vyšetrenie moču, glukózy, cholesterolu, testy na HIV, hepatitídy B, C a antigénový test na covid. Ďalšie laboratórne vyšetrenia môže zadať až špecialista, ku ktorému vám dá elektronické odporúčanie pediater, alebo má pacient ešte možnosť podstúpiť laboratórne vyšetrenia v súkromnom laboratóriu, no to si potom platí sám.

Vnímate nejaké rozdiely medzi slovenskými a ukrajinskými lekármi?

Ani nie. Zatiaľ som pracovala len s lekármi, ktorí mali veľmi pekný prístup k pacientom aj dobré medicínske postupy. Ale vidím, že na Slovensku je lekár v očiach ľudí veľmi vysoko, zatiaľ čo na Ukrajine máme ako lekári k pacientovi viac partnerský vzťah.

Rodič si tiež vyžaduje dostávať viac informácií od lekára o zdraví svojho dieťaťa, o liekoch, o metódach liečby a jej alternatívach.

Máte skúsenosť, že na Slovensku sa rodič zaujíma o liečbu dieťaťa menej?

To by som nepovedala. Niektorí chcú od lekára dostávať až priveľa informácií o stave dieťaťa, sú veľmi zainteresovaní do liečby, chcú počuť vysvetlenie, načo niektorý liek dieťaťu predpisujem, zatiaľ čo pre druhú časť je lekár takou autoritou a natoľko mu veria, že ani nerozmýšľajú, čo robí.

Ja mám radšej, keď sa rodič viac pýta, čo sa s jeho dieťaťom deje, aby liečbe rozumel, hoci na niektorých vidím, že sa pre zdravie svojho dieťaťa až príliš stresujú.

Pediatrička z MalaciekNiekedy sa po celom dni opýtam sestričky, či tu bol vôbec niekto chorý

Lukáš Kekelák

Niektorí rodičia neraz prichádzajú k lekárovi s návodom, ako by mal postupovať a aké lieky by mal ich dieťaťu predpísať. Stretávate sa s tým?

Stretávam sa s tým, že dieťa tretí deň teplotuje a rodič už žiada, aby sme mu predpísali antibiotiká, hoci to ja nepokladám ešte za vhodné. Vtedy sa snažíme rodiča presvedčiť, prečo ich ešte neodporúčame. Nemôžem povedať, že sa to vždy podarí, niekedy z toho vzniká mierne konfliktná situácia, no nerobíme to preto, že by sme chceli dieťa nechať sa trápiť, ale preto, aby mu rýchlo nevznikla rezistencia na antibiotiká.

Páči sa mi však, že ľudia na Slovensku akceptujú ako liečbu aj to, že by mali hlavne ležať, piť veľa tekutín či vyplachovať si nos. S týmto majú rodičia na Ukrajine problém. Kým nedostanú nejakú tabletku, zdá sa im, akoby sa ani neliečili.

Mali sme s tým veľký problém, pretože na Ukrajine bolo veľmi veľa liekov donedávna dostupných bez lekárskeho predpisu, aj antibiotiká. Keď som ich dieťaťu nepredpísala, no rodič ich veľmi chcel, tak si ich šiel do lekárne kúpiť aj bez môjho odporúčania. Našťastie, posledné roky sa to už zakázalo.

Pediatria je niekedy viac o rodičoch ako o detských pacientoch. V čom pozorujete rozdiely v správaní rodičov na Slovensku a na Ukrajine? Sú slovenskí rodičia úzkostlivejší na svoje deti?

Nemyslím si, že toto je nejaké národnostné špecifikum, rovnako veľa úzkostných rodičov sme mali aj na Ukrajine. Je to skôr generačná charakterová črta. Aj pri väčších deťoch sa dnes rodičia boja nechať ich samy doma aj so soplíkom. Celkovo mám dojem, že súčasní rodičia majú problém viesť deti k samostatnosti, menej ich nechávajú tráviť čas vonku, nechcú ich tam samy ani pustiť.

Chápem rodičov, tiež som matkou dvoch detí, ktorá sa bojí o ich bezpečnosť a psychiku. Však keby som sa nebála, tak by som teraz ani nebola na Slovensku. Ale mám dojem, že niektoré matky to veľmi preháňajú a deťom tým škodia. Treba v tom nájsť zlatú strednú cestu.

Natalija Seredenko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ako hodnotíte systém prevencie na Slovensku?

V porovnaní s Ukrajinou sa mi vaša preventívna starostlivosť pozdáva oveľa viac. Rodičia s deťmi sú zvyknutí pravidelne chodiť na poradňu, ale aj preventívnu prehliadku. Na Ukrajine s tým máme väčší problém, rodičia nie sú na to tak zvyknutí.

Sú vaše preventívne prehliadky v niečom iné?

Na Ukrajine je počas prvého roku života novorodenec prvý mesiac sledovaný len doma. Na prvú návštevu príde lekár domov za dieťaťom, až potom príde rodič s dieťaťom do ambulancie. Následne prebiehajú prehliadky každý mesiac v ambulancii. Zdravotná sestra tiež zohráva veľkú úlohu pri sledovaní dieťaťa.

Staršie deti zas musia chodiť na prehliadku vždy na začiatku školského roka a doniesť do školy potvrdenie o absolvovaní Ruffierovej skúšky. Je to jednoduchý záťažový test, ktorý meria, ako rýchlo sa srdce dieťaťa dokáže zotaviť po krátkej fyzickej aktivite. Na základe vypočítaného indexu po spravení 30 drepov lekár zapíše dieťa do jednej z troch skupín na telesnú výchovu. Ak má dieťa index vysoký, je to pre pediatra signál poslať ho na ďalšie vyšetrenia.

Toto sa u nás nerobí. Vzhľadom na problém s obezitou detí to pokladáte za potrebné?

Neviem, či je to nevyhnutné, ale je pravda, že deti sú obézne. Teraz mám viac obéznych detských pacientov, ako som mala na Ukrajine. Deti jedia veľa sladkého, pijú sladké sirupové vody, nepravidelne sa stravujú, nemajú režim, málo cvičia, chýbajú im športové aktivity. Všimla som si, že slovenské deti nie sú zvyknuté na raňajky.

To súdite na základe čoho?

Často mám v ambulancii dieťa, ktoré v škole odpadlo. Keď zisťujem, čo je za tým, dozviem sa, že dieťa nejedlo na raňajky nič, na desiatu malo malý chlebík alebo hrozno a potom až obed niekedy po druhej hodine popoludní. Deti jedia počas dňa málo, nepravidelne a veľa sa najedia večer pred spaním. To je zlé a podporuje to naberanie na váhe. Pritom máme vedecké štúdie o tom, že keď dieťa raňajkuje, má v škole lepšie výsledky.

O ukrajinských deťoch sa vie, že ich zaočkovanosť je nižšia ako na Slovensku. Čím to je?

Mne sa zdá, že je za tým nižšia dôvera k vakcínam. Na Ukrajine proti čiernemu kašľu používame inaktivované celobunkové vakcíny, ktoré sú reaktogénnejšie.

Celobunková vakcína dáva silnejšiu, dlhodobejšiu imunitu, no deti niekedy po nej dostanú silnejšiu reakciu, zvýšenú teplotu, začervenanie a opuch v mieste vpichu. Keď to rodičia videli, nechceli dať deti očkovať, lebo sa šírila dezinformácia, že tieto vakcíny sú nekvalitné. Bolo im ťažké vysvetliť rozdiel v používaných vakcínach a v čom skutočne spočíva silnejšia reakcia.

Na Slovensku používate menej reaktogénne vakcíny, tak sa s takými príznakmi u detí vaši rodiča stretávajú menej, ale keďže majú kratšiu ochranu, vo veku šiestich rokov potrebujete dieťa proti niektorým chorobám preočkovať.

Kontaktujú vás ukrajinskí lekári, ktorí chcú prísť na Slovensko, aby ste im pomohli?

To nie, hoci noví stále prichádzajú. Máme skupinu ukrajinských lekárov na Slovensku, kde každý hľadá odpovede na svoje otázky, vymieňame si informácie a skúsenosti s prekonaním náročnej cesty k uznaniu diplomu a v integrácii do slovenskej spoločnosti.

Nechceli ste sa na začiatku posunúť ešte o pár kilometrov ďalej, keď ste vedeli, že v Česku sa ukrajinským lekárom začína ľahšie?

Viem, že viacero našich lekárov pre komplikovaný proces odišlo zo Slovenska do Česka, ale ja som nad tým vôbec nerozmýšľala. Verila som, že sa niečo zmení a pôjde to ľahšie. A to aj preto, že boli pri mne ľudia, ktorí sa mi veľmi aktívne snažili pomôcť. Napriek administratívnym ťažkostiam som tu nič zlé nezažila, nemám s ľuďmi žiadnu zlú skúsenosť. Cítila som iba podporu a pomoc. Nemôžem povedať nič zlé, spoznala som tu len veľmi dobrých ľudí a som im veľmi vďačná.

Okrem toho som sem prišla so svojimi deťmi, ktoré tu začali chodiť do školy. Syn mal sedemnásť rokov, keď sme odchádzali z Ukrajiny, a dcéra deväť. Chcela som ich ochrániť pred hrôzami vojny, aby mohli normálne a v pokoji študovať.

Natalija Seredenko. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Mali vaše deti problém zaradiť sa do našich škôl?

Nie. Syn sa za päť mesiacov naučil slovenčinu a v septembri 2022 nastúpil na štúdium energetiky na Slovenskej technickej univerzite. Je po manželovi, chcel to študovať už aj na Ukrajine. Podarilo sa mu skončiť bakalára s červeným diplomom a teraz je na inžinierovi. Štúdium ho baví, hoci nie je ľahké.

Dcérka zostala prvé dva roky na online vyučovaní na ukrajinskej škole, ale v šiestej triede som si všimla, že to nemôže ďalej takto pokračovať, neprospievalo jej to. Nemohla sa viac oddeľovať od Slovákov. Potrebovala socializáciu, kolektív, psychicky sa to na nej odzrkadľovalo, tak do siedmej triedy nastúpila už tu v Malackách.

Zvládla to, našla si nových kamarátov a som za to rada. Keď vidím, že sa tu deti majú dobre, som spokojná aj ja.

Ako prežívate odlúčenie od svojho manžela, ktorý musel zostať na Ukrajine?

Nie je to ľahké, ale snažíme sa podporovať jeden druhého. Prvé dva roky sme chodili na Ukrajinu iba s dcérou, syna videl len cez Zoom, ale potom dostal možnosť prísť počas dovolenky na Slovensko aspoň na desať dní. Ako energetik bojuje na energetickom fronte, ale každý deň sme v kontakte.

Chceli by ste sa vrátiť po vojne späť do ambulancie v Záporoží alebo už skôr ostať pracovať tu?

Mám už dva domovy. Keď cestujem na Ukrajinu stretnúť sa s manželom alebo si niečo vybaviť, cestou naspäť na Slovensko už hovorím, že idem domov. Na začiatku som aj v snoch stále videla svoj byt, mesto, no za štyri roky som tu toho veľa prežila a už sa tu cítim tiež ako doma. Ale určite chcem, aby sme ako rodina boli spolu.

Aj váš manžel by bol ochotný prísť žiť na Slovensko?

Áno, veľmi túži, aby sme znova boli celá rodina pokope. Každý deň volá so mnou aj s deťmi. Práve on sa pravidelne učí s dcérou matematiku a fyziku, je akoby jej súkromný učiteľ. Za štyri roky náš vzťah neutrpel, aj keď fungujeme na diaľku.

Pritom veľa ukrajinských rodín takéto odlúčenie nezvládlo.

A je to tragédia, že sa tak veľa rodín rozpadlo.

Nebol šok presťahovať sa z veľkého ukrajinského mesta práve do Malaciek?

Na začiatku som žila v Bratislave, a keďže som zažívala každodennú cestu z Rače do Petržalky, bola som šťastná, že som sa presťahovala do Malaciek, kde mi cesta do práce trvá pešo desať minút. Máte pekné malé mestá a mne vyhovuje, že tu mám pokoj.

Vnímate veľký rozdiel v životnej úrovni na Ukrajine a na Slovensku?

Ja som mala na Ukrajine dobrý život a neplánovala som odísť do zahraničia. Cítim, že tu je to drahšie. Potraviny nie až tak, ale služby a najmä nehnuteľnosti, tie tu máte veľmi drahé. Neviem, ako si slovenské mladé rodiny môžu dovoliť vlastné bývanie. Ja sama žijem v podnájme a nemyslím si, že si budem môcť niekedy dovoliť kúpiť vlastný byt.

Ale ľudia sa mi páčia, sú kamarátski. A máte aj veľmi krásnu prírodu. Páči sa mi aj Bratislava, je to tiché zelené mesto, ktoré si zachovalo kontakt s prírodou.

Myslíte si, že vojna sa čoskoro skončí?

Je to veľmi zložitá otázka. Žiaľ, nevidím reálne, že by sa to tak skoro skončilo. Ale verím v to, že Ukrajina zvíťazí a mier sa vráti.