Biznis, ktorý cieli na vyčerpaných rodičov Trénujú bábätká, aby prespali celú noc ticho a samy. Často je za tým zamaskovaná metóda vyplakania

Z rodičovských tém sa stal lukratívny biznis, ktorý aktuálne promptne zareagoval na vyhorenie a chronický deficit spánku dnešných mladých rodín. Na slovenskom internete vyrástla celá generácia „spánkových poradkýň“, ktoré za nemalé poplatky sľubujú to najcennejšie – celú noc nerušeného ticha. 

Dnes sa tak aj v slovenských rodinách často uspávajú deti podľa na mieru vytvoreného spánkového plánu. Je však tento „spánkový priemysel“ skutočne riešením alebo len ďalším tlakom na už aj tak vyčerpaných rodičov?

„Keď som syna musela nasilu odpojiť od prsníka, spustil srdcervúci plač, potreboval so mnou kontakt, ale nesmela som si ho podržať v náručí, len zložiť do postieľky, pohladkať a zavrieť dvere. Keď bol jeho plač už veľmi silný, mohla som vojsť do spálne a upokojiť ho. Potom zase zložiť a zavrieť dvere a takto dookola,“ opísala pre Postoj Martina, ako vyzeral spánkový tréning ich takmer ročného syna.

Za tými zatvorenými dverami som plakala spolu so synom.

Martina s manželom boli jedným z mnohých párov, ktoré boli na malé dieťa samy bez pomoci širšej rodiny, ktorá je od nich vzdialená tristo kilometrov. Syn začal mať po polroku veľké problémy s nočným spánkom, často sa budil a zaspával len pri dojčení.

Martina spomína, ako boli s manželom zúfalí z dlhodobého nedostatku spánku. V tomto stave narazili na reklamu, v ktorej spánková poradkyňa sľubovala, že naučí ich dieťa spať celú noc a oni si budú môcť konečne v noci oddýchnuť a nabrať silu na denný kolotoč. Cítili, že presne toto potrebujú.

„Za tými zatvorenými dverami som plakala so synom. Bábätko som nesmela ani pri dennom uspávaní dlhšie mojkať, uspávať ho nosením na rukách či na fitlopte, ani na prsníku, aby si vraj nezvykalo. Ja sama som veľmi kontaktná, keď neviem zaspať, manžel ma objíme a v jeho objatí zaspím. Prečo som toto mala odopierať maličkému dieťatku, ktoré sa o seba nevie postarať?“ hovorí s odstupom času o uspávacích technikách, ktoré jej boli predstavené.

Ako dodáva, niekoľko dní poslúchala rady a dodržiavala denný režim, ktorý im spánková poradkyňa vytvorila, až kým jej syn od neutíšiteľného plaču silno nezvracal. A to bola upozornená, že plač dieťatka pod kontrolou rodiča vraj nijako neškodí. Napriek tomuto tvrdeniu spánkový tréning stopla. Situácia sa nakoniec postupne upravila sama a myslí si, že išlo o zlé obdobie spojené s rastom zúbkov.

„Doteraz cítim veľké výčitky, že som toto synovi spôsobila, mám obavy, aby ho to nepoznamenalo v jeho ďalšom vývoji, často, keď sa na neho pozriem, mám pred sebou obraz, ako sa fialový od plaču zadúša a ja aj tak odchádzam a zatváram dvere,“ hovorí Martina.

So spánkovými poradkyňami sa roztrhlo vrece

Navonok to vyzerá veľmi láskavo, webová stránka je v znamení jemných a ružových farieb, zaznievajú chápajúce opisy, ako sa cíti vyčerpaný rodič, ktorý musí k svojmu bábätku v noci vstávať „aj viac ako desaťkrát“. Unavená matka či otec nadobudnú dojem, že konečne niekto vníma ich frustráciu a vie presne, ako sa cítia.

Keď sa ďalej začítajú, zistia, že aj keď nie sú so svojím problémom zďaleka jediní, nočné budenie bábätka nie je prirodzené, ale je spôsobené zlými spánkovými návykmi a to si tak trochu mohli spôsobiť aj sami. Ale nič nie je stratené, oni – spánkoví poradcovia – vedia bábätká týchto nesprávnych návykov zbaviť.

Koučiek alebo mentoriek, ktoré sprevádzajú rodičov pri zaspávaní bábätka, je momentálne na trhu tak veľa, že si rodičia môžu spomedzi hesiel o „jemnom zaspávaní“ vyberať. Háčik je však v tom, že do poslednej chvíle nevedia presne, aké služby si od nich vlastne kupujú.

Všetky ponuky totiž vyzerajú veľmi podobne. Koučky ponúkajú svoje služby lákavo znejúcimi heslami o pokojnom zaspávaní a zdravom spánku bábätka, sprevádzané ilustračnými fotografiami šťastných rodičov. Stačí si len zakúpiť ich služby.

Aby rodičia spoznali bližšie ich metódy, musia si zaplatiť e-book s inštrukciami a radami, ak sú ochotní obetovať väčšiu čiastku, príde poradkyňa za nimi domov a pomôže osobne. Rodičia tak spoznávajú ich konkrétne metódy až pri druhom kontakte.

Lenže medzi koučky, ktoré radia rodičom, ako na lepší spánok bábätka, sa zamotali aj poradkyne, ktoré do svojich metód zahrnuli síce trochu zjemnenú, ale stále kontroverznú metódu, ktorú z minulosti poznáme ako vyplakanie dieťaťa. Jej podstata je v tom, že dieťa necháme plakať samo bez reakcie rodiča, až kým nestíchne a nezaspí.

Ako taký spánkový tréning vyzerá?

Rodič sa od poradkyne dozvie, že má zle nastavený celý režim dieťaťa, dopoludnia napríklad spí dlho, popoludní zase krátko alebo naopak. Poradkyňa celý režim upraví tak, aby dieťa potom prespalo celú noc. To však treba natrénovať.

V praxi to vyzerá tak, že rodič uloží dieťa do postieľky a odchádza. Dieťa začína plakať, rodič musí zhodnotiť intenzitu plaču. Keď dieťa prichádza do stavu, ktorý rodič vyhodnotil na desaťbodovej stupnici ako najvyšší stupeň desať, zapne stopky.

Po približne dvoch minútach plaču sa rodič k dieťaťu vracia na 30 sekúnd, nesmie ho zdvihnúť na ruky, môže ho len pohladkať a prihovoriť sa mu. Potom odíde. Po ďalšom plači prichádza na 45 sekúnd, tretí raz prichádza na minútu, pričom časové okná, keď sa rodič vracia k plačúcemu dieťaťu, sa postupne zväčšujú, až kým dieťa nezaspí.

Keďže okrem samostatného zaspávania treba upraviť aj denný či nočný režim, treba dieťa uspávať opísaným spôsobom v pravidelných časových blokoch. Ak náhodou v tom čase práve dieťa spí podľa vlastného režimu, rodičia ho musia zobudiť, pretrieť mokrou vreckovkou, aby sa plne prebralo, a to preto, aby prebudené dieťa mohli učiť zaspávať týmto novým spôsobom.

Viaceré matky, ktoré opisujú svoju osobnú skúsenosť so spánkovým tréningom, potvrdzujú, že boli zakaždým ubezpečené, že takýto plač pod kontrolou dieťaťu nijako neubližuje.

Na túto kontroverznú metódu pritom odborníci už roky upozorňujú, pretože u dieťaťa vyvoláva vysokú hladinu stresového hormónu kortizolu, môže u neho viesť k pocitom osamelosti a v ďalšom vývoji môže prispieť k rozvoju psychických porúch.

Dnes psychológovia vo všeobecnosti odporúčajú plač dieťaťa nepodceňovať, reagovať naň a dieťa v emóciách sprevádzať, keďže ide o prejav potreby, ktorú ešte nevie verbalizovať. Zároveň nereagovanie na emócie dieťaťa môže podľa nich narušiť vzťahovú väzbu s rodičom, ktorá je kľúčová pre ďalší vývin dieťaťa. 

Únava aj obava o zdravie dieťaťa

Ako je možné, že aj keď rodič nie je s vyplakávaním bábätka stotožnený, podriadi sa autorite poradkyne a vo vedľajšej miestnosti počúva, ako jeho dieťa zúfalo plače v tme?

Blogerka Diana Andová, ktorá má sama osobnú skúsenosť so spánkovým tréningom svojho dieťaťa, vyzbierala príbehy viacerých mamičiek a zistila, že spoločným menovateľom týchto dôvodov je až zúfalá únava z nedostatku spánku, ale aj tlak okolia. 

Keď sa matky posťažujú, že v noci príliš často vstávajú k dieťaťu, začne ich okolie presviedčať, že v takom veku, v akom sú ich deti, by už mali vedieť prespať celú noc. A keď to tak nie je, určite nie je niečo v poriadku. Preto matky vyhľadávajú pomoc aj v obave o vývoj svojho dieťaťa.

Dieťa predsa nie je stroj, aby spávalo ako robot na povel.

Blogerka Diana potvrdila, že aj ona bola vopred upozornená, že bez plaču dieťatka to zrejme nepôjde, ale nemusí sa ničoho obávať, jej vtedy ročnému synovi to neublíži. 

„Ale ten plač bol doslova niečo hrozné. K postieľke sme mali chodiť len počas akýchsi intervalov. Spomínam si, ako som počas jedného plakania priamo volala s trénerkou a hovorila mi, že do izby nesmiem ísť, mám byť konzistentná a potom sa už konečne vyspíme,“ píše vo svojom blogu.

Aj keď svojho syna dojčila, poradkyňa jej tvrdila, že dieťa nie je hladné, ale dojčenie je u ročného dieťaťa len negatívna spánková asociácia a odporučila jej s tým v noci prestať. Aj denný spánok mal syn naprogramovaný presne, čo Diane spôsobovalo stres, keď mali niekam ísť. „Dieťa predsa nie je stroj, aby spávalo ako robot na povel,“ píše spätne o svojej skúsenosti. Navyše syn dostal silný ekzém a vyhádzal sa po celom tele, čo kožná lekárka zhodnotila ako dôsledok silného stresu.

Na chvíľku tréning u Dianinho syna fungoval a zaspával samostatne bez ich prítomnosti, ale prišla choroba, vysoké horúčky a všetko sa vrátilo do pôvodných koľají. Vraj musia začať odznova, čo už nespravili. Viaceré matky, ktoré svoje príbehy zverejnili, potvrdili, že pri chorobe sa celý spánkový tréning zrútil a bolo im odporúčané celé procedúry nanovo opakovať.

„Celý tento spánkový tréning vo mne zanechal len negatívne pocity. Vnímam ho ako jedno veľké zlyhanie svojej materskej intuície a dodnes si to neskutočne vyčítam. Ľutujem, že som sa na to dala a zaplatila za to ešte aj nemalé peniaze. Až neskôr som sa dozvedela, že metóda, ktorá mala nášho synčeka naučiť spať, sa volá Estivillova metóda uspávania,“ dodáva Diana na záver svojho blogu.

Estivill ako guru spánkovej medicíny

Eduard Estivill Sancho je prominentný španielsky neurofyziológ, pediater a odborník na spánkovú medicínu, známy najmä svojimi metódami riešenia nespavosti u detí.  

Preslávila ho kniha Dobrú noc, dieťa (Duérmete, niño), ktorej sa predali milióny výtlačkov po celom svete. Podstatou jeho metódy je „kontrolovaný plač“, kde sa rodičia učia ukladať dieťa do postele v pravidelných intervaloch, aby sa naučilo zaspávať samostatne bez vonkajších asociácií. Tento pojem používajú aj spánkové poradkyne a je tým myslené kŕmenie, hojdanie, držanie za ruku a podobne.

Po silnej kritike psychológov, terapeutov a ďalších odborníkov svoje pôvodné metódy zjemnil a dnes už tvrdí, že jeho metóda je určená len pre deti s poruchou učenia spánkovým návykom, nie pre deti s emočnými potrebami.

Preto dnes už necháva na rodičov, aby posúdili, či sa dieťa budí, lebo je hladné, alebo je to len jeho zlý návyk, ktorý treba odstrániť. Ak sa dieťa budí od hladu, nesmie rodič jeho metódu aplikovať. Rovnako zjemňuje aj svoju teóriu o zaspávaní bez prítomnosti rodiča. Preto odporúča svoju metódu až po tom, čo dieťa dovŕši aspoň šesť mesiacov, pričom v našich podmienkach sa spánkový tréning praktizuje aj pri mladších bábätkách.

Oproti prvému vydaniu svojej knižky už uznáva, že dožadovanie sa prítomnosti rodiča nie je len rozmar dieťaťa, ktorý treba odstrániť, ale môže to byť aj prejav úzkosti. Estvill dnes tvrdí, že ak má dieťa strach, prechádza separačnou úzkosťou, rastú mu zuby alebo potrebuje rodiča z dôvodu neistoty, vtedy treba k nemu pristupovať s empatiou a jeho metóda by sa v takých prípadoch nemala siliť.

U Estivilla došlo k zmene rétoriky najmä po silnej kritike zo strany odborníkov na detskú psychológiu. V 90. rokoch bol jeho tón oveľa prísnejší. Spánok považoval za mechanický proces, ktorý sa dieťa musí naučiť podobne ako malú násobilku.

Estivill často používal terminológiu, ktorá naznačovala, že dieťa svojím plačom rodičov testuje alebo nimi manipuluje. Tvrdil, že ak rodič ustúpi a plačúce dieťa vezme na ruky, „prehráva“ a upevňuje v dieťati zlozvyk. Plač dieťaťa pri zaspávaní prirovnal k hnevu dieťaťa v obchode, keď mu nekúpili hračku. Podľa neho dieťa plačom len prejavuje svoju vôľu a nie svoje utrpenie.

Asi jeden z najkontroverznejších úryvkov z jeho skorších prác sa týkal situácie, keď dieťa od intenzívneho plaču začne vracať. Pôvodné odporúčanie v jeho svetovom bestselleri Dobrú noc, dieťa znelo: „Ak dieťa vracia, vojdite, upracte ho, prezlečte posteľ, ale urobte to s minimálnym rozprávaním a bez toho, aby ste ho brali na ruky. Potom odíďte a pokračujte v metóde.“

Aj v susednom Česku hýbe svetom rodičov kauza spánkového tréningu a poradkýň. Zdeňka Šíp Staňková, autorka projektu Děti jsou taky lidi, ktorá pred časom odkrývala kauzu Plaváček, zverejnila pozadie týchto služieb cez množstvo svedectiev rodičov, ktorí si objednali služby spánkových poradkýň.

Pochybné praktiky v centre PlaváčekNútili nás deti potápať, aj keď vracali vodu, tvrdia matky. Odborníci hovoria až o týraní detí

Alena Potocká

Poukázala na to, že rodičia, ktorí si tieto služby zaplatili, dostali prístup do spoločnej skupiny na sociálnych sieťach. V nich rodičia riešia problémy pri tréningu, ale aj svoje pochybnosti, ktoré spánkové poradkyne rozháňajú tým, že je to všetko v poriadku, a plač ich detí bagatelizujú.

„Čo sa deje v skupine, kam vás po zakúpení plánu pridajú? Ženy tam bežne píšu, že ich deti zvracajú, že deti zaspávajú v sede a lámu sa v páse od vyčerpania. A reakcie? Niektorým matkám to pripadá komické. Spánková poradkyňa to komentuje tak, že to je v poriadku, že to nie je vyplakávanie. Jedna matka, ktorá v skupine bola, mi napísala, že jej je dodnes z toho zle. Baviť sa na tom, že päťmesačné bábätko vracia z totálneho vyčerpania a stresu, je hyenizmus,“ píše Šíp Staňová na svojej sociálnej sieti. 

Zároveň upozornila, že za odborné vzdelanie spánkových poradkýň často ručí u nás neakreditovaný certifikát americkej akadémie The Cradle Coach Academy, ktorá už na svojej titulnej webovej stránke láka klientov na to, že ich naučí, ako si na spánkovom poradenstve majú zarobiť. Súčasťou certifikácie je návod, ako si za tri mesiace zarobiť 5-tisíc dolárov, program tiež obsahuje marketingové šablóny, návod na cenotvorbu či systém, ako cez sociálne siete získavať klientov.

Spánkový tréning nie je prirodzený

Svetoví odborníci na psychológiu varujú rodičov pred opísanými metódami zaspávania detí. Napríklad profesorka psychológie na prestížnej katolíckej University of Notre Dame v americkom štáte Indiana Darcia Narvaez upozorňuje, že z pohľadu neurobiológie a evolučnej psychológie ignorovanie detského plaču narúša budovanie bezpečnej vzťahovej väzby a môže mať negatívny vplyv na vývoj detského mozgu.

Spánkový tréning považuje za niečo, čo ide proti prirodzeným inštinktom cicavcov, a tvrdí, že vynútená nezávislosť dieťaťa v noci je v rozpore s biologickými potrebami dojčiat.

Ďalší odborníci zase tvrdia, že dieťa, ktoré po takomto tréningu prestane plakať, sa nenaučilo zaspať, ale upadlo do stavu rezignácie. Aj keď dieťa v tichosti zaspí, štúdie naznačujú, že hladina stresového hormónu kortizolu u dieťaťa zostáva vysoká, hoci navonok sa správa pokojne. V tejto oblasti je asi najznámejšou štúdia Middlemiss et al. (2012) publikovaná v časopise Early Human Development.

Výskumníci sledovali 25 matiek a ich detí vo veku 4 až 10 mesiacov počas päťdňového rezidenčného programu spánkového tréningu. Používala sa opísaná metóda „kontrolovaného plaču“, pričom vedci merali hladinu kortizolu (stresového hormónu) v slinách matiek aj detí v prvý a tretí deň spánkového tréningu.

Dieťa sa nenaučilo zaspať, ale upadlo do stavu rezignácie.

Na začiatku bol stres matky a dieťaťa prepojený, dieťa intenzívne plakalo, hladina kortizolu bola u oboch vysoká. Matka prežívala stresovú reakciu na plač svojho dieťaťa.

Na tretí deň deti prestali plakať a rýchlo zaspali. Matky nepočuli plač, ich telo vyhodnotilo situáciu ako pokojnú a ich hladina kortizolu výrazne klesla. U detí to však tak nebolo. Aj keď boli ticho a neplakali, ich hladina kortizolu zostala na rovnakej úrovni ako v prvý deň, keď intenzívne plakali.

Výsledky ukázali, že aj keď sa pre rodiča a spánkového poradcu javí tréning ako úspešný, dieťa je ticho a samostatne zaspí, dáta naznačujú, že dieťa je vnútorne stále pod veľkým stresom, akurát sa naučilo, že plač nevedie k odpovedi, tak ho zastavilo.

V radoch zástancov spánkového tréningu má táto štúdia svojich kritikov najmä pre malú vzorku a chýbajúcu kontrolnú skupinu – teda že nie je sledovaná hladina stresu u detí, ktoré tréningom neprechádzajú. Vo všeobecnosti sa považuje za prelomovú v tom, že ako prvá upozornila na rozdiel medzi tým, čo dieťa robí, a tým, čo dieťa cíti.