Napísala knihu o menštruácii Dať dcére vložku a Ibalgin nestačí. Potrebuje sa učiť byť na seba dobrá a vedieť, že telo je jej domov

Téma menštruácie bola dlho tabu, a to nielen v spoločnosti, ale aj v jednotlivých domácnostiach. Mnohým ženám bola odovzdaná s bremenom hanby a strachu, hovorí v rozhovore pre Postoj autorka knihy pre dievčatá Vikin denník Silvia Miškovičová. So svojimi ťažkými skúsenosťami sa jej po prečítaní knihy zverujú mamy a babičky, ktoré chcú byť svojim dcéram a vnučkám oporou.

„Menštruácia nie je jednoduchá záležitosť, no zároveň to nie je ani nič vulgárne, špinavé, trápne, zahanbujúce, supertajné, ani nič, čo by malo zostať naveky riadne zamknuté a strážené v akejsi trinástej komnate nášho vnútra,“ dodáva právnička, ktorá sa venuje obetiam domáceho a sexuálneho násilia.

Na rozdiel od iných kníh o prvej menštruácii, ktoré sa venujú aj témam randenia a sexuality, kniha Vikin denník sa zameriava skôr na sebapoznanie a sebaprijatie. Učí dievčatá, že fázy cyklu ovplyvňujú nielen plodnosť, ale aj ich životnú energiu, kreativitu a ďalšie aspekty.

„Osobne si myslím, že v čase ranej puberty deti potrebujú v prvom rade pochopiť a prijať samy seba. Mali by sa učiť, že telo je ich domov, že mu môžu dôverovať a že to, čo cítia a prežívajú, je dôležité,“ hovorí autorka a mama štyroch detí. Odpovedá aj na to, akú úlohu má pri dospievaní dievčat otec a či menštruáciu rozoberať aj s chlapcami.

Nedávno som čítala rozhovor s vedkyňou, ktorá poznamenala, že dnešní tridsiatnici potrebujú na všetko návody a príručky. Myslím si, že by sa to dalo vztiahnuť aj na generáciu dnešných rodičov. Naozaj potrebujeme knihu nato, ako odovzdať dcéram tému menštruácie?

Ja si myslím, že potrebujeme. Teda, ja som potrebovala. A to patrím skutočne medzi šťastnejšie ženy, čo sa týka odovzdania témy menštruácie. Ale cítila som, že potrebujem viac pravdivých a užitočných informácií očistených od mýtov v čase, keď budú moje deti pripravené o tom hovoriť. A taktiež som im to chcela odovzdať správnym spôsobom. Posunúť to zas o krôčik ďalej.

Ako vám bola podaná téma menštruácie, keď sama hovoríte, že patríte k tým šťastnejším ženám?

Téma menštruácie mi bola odovzdaná láskavým spôsobom, nebolo v tom nič zahanbujúce. Dostala som pravdivé informácie, necítila som, že by s tým bolo odovzdané nejaké bremeno. Moja mama ma v tom aj naďalej sprevádzala. Takto to však nezažili zďaleka všetky ženy.

Myslím si, že si odovzdávanie témy cyklickosti trochu romantizujeme. Často počúvam: „Vy ženy to máte super, že máte takú prirodzenú iniciáciu do dospelého ženského života.“ Ale ja s tým nesúhlasím. Menštruáciou sa dievčatá nestanú ženou zo dňa na deň.

Pýtam sa žien okolo seba, akú iniciáciu zažili, keď dostali menštruáciu. Či sa cítili niekam prijaté, či cítili, že k niečomu či niekomu patria a získavajú nejaký balíček podpory, ochrany a sprevádzania. A vtedy sa každá rozhovorí o svojej skúsenosti.

Mnohé ženy nedostali ani len základné informácie o svojom tele a procesoch v ňom. Okrem toho to mnohým bolo odovzdané aj s nejakým bremenom či ťarchou.

Čo tým myslíte?

Menštruácia nie je jednoduchá záležitosť. Ja sa nechcem tváriť, že je to poskakovanie po rozkvitnutej lúke v bielych nohaviciach ako z reklamy na vložky.

No zároveň to nie je ani nič vulgárne, špinavé, trápne, zahanbujúce, supertajné, ani nič, čo by malo zostať naveky riadne zamknuté a strážené v akejsi trinástej komnate nášho vnútra.

Lenže práve z príbehov, ktoré počúvam, cítiť presne toto. Mnohé ženy si niesli odkaz typu: „Dávaj si veľký pozor, aby to nikto nikdy nevedel, nevidel, nepočul...“

Spisovateľka Jana CigánikováMlčanie nie je cesta. Chcem, aby moje deti cítili bezpečie a dôveru, ktorá mne chýbala

Ivana Lojanová

Každá z nás si asi pamätá, ako sme chodili s vložkami vo vreckách ako „nindžovia“. A to ešte pochopím v škole, lebo rovesníci dokážu byť krutí. Ale to tabu vládlo aj v domácnostiach.

Na toaletách napríklad bežne neboli koše. Pamätám si na tie návštevy, keď som chodila so špinavou vložkou vo vrecku a rozmýšľala, kam ju vyhodím. To prostredie bolo veľmi nepripravené.

Takže keď hovorím, že som sa potrebovala pripraviť pre svoje deti, tak nielen informačne, ale aj pomyslením na to, aby moje deti mali už lepšie podmienky.

Tézu, že máme menštruáciu a neskôr pôrod ako akýsi iniciačný rituál, keď sa stávame ženami, som počula najmä od mužov, ktorí sa zaoberajú témami mužskej identity. Hovoria, že chlapcom chýbajú rituály, ktoré by pomohli na ceste dospievania, aby sa stali mužmi, a nám ženám to zostáva v podobe týchto prirodzených vecí.

No ja by som sa ich rovnako spýtala, či sa oni cítili iniciovaní už len tým, že zažili prvú polúciu. A samozrejme, že necítili. Nielenže ich to do ničoho a k nikomu neiniciovalo, ale ešte sa aj mnohí v súvislosti s tým cítili značne zmätene či až zahanbene.

To je ďalšia veľká téma, ktorá sa nerieši. No a podobne ani my ženy sa necítime iniciované prvou menštruáciou.

Je síce pekné povedať dievčaťu „vitaj medzi nami ženami“, ale mnohé to tak skutočne necítia a ani reálne nezažívajú. Tie ženy, medzi ktoré sú tak často vítané, tam reálne pre tieto dievčatá nie sú.

Mnohé dievčatá sú v tom celom ponechané samy na seba, pričom ide o obrovskú zmenu a záťaž. A každý mesiac dookola.

Dať dievčaťu vložku a Ibalgin skutočne nestačí na to, aby cítilo, že k niekomu patrí a niekto ho chráni. Stále sú to deti, aj keď ony sa tak už nemusia cítiť.

Zaujímavé je, že vo viacerých oblastiach ich ešte stále ochraňujeme a staráme sa o ne, no čo sa týka menštruácie, tak tam akoby si už mali poradiť samy.

Čo teda podľa vás dievčatá v tomto procese najviac potrebujú?

Okrem správnych informácií potrebujú, aby sa naša podpora neskončila prvou menštruáciou. Cyklus sa stáva ich každomesačnou realitou a našou úlohou je sprevádzať ich pri tom, byť podporou a ochranou.

Napríklad aj prakticky – spýtať sa, či majú na toaletách v škole koše alebo hygienické potreby v nejakej krabičke, keď si ich dievča zabudne alebo zistí na toalete, že dostalo menštruáciu.

Mnohé si asi pamätáme, aké to bolo až paralyzujúce prejsť aj pár metrov po chodbe s tým, že to budú všetci istotne vidieť a spoznajú to na mne.

Keď mi lekárka povedala, že možno nebudem mať deti a prišla som o svoje prvé dieťa, vo vnútri som sa úplne zosypala. Vnímala som pocit akejsi pokazenosti, nedostatočnosti a možno aj vďaka tejto mojej silnej skúsenosti mi ide o to, aby dievčatá rástli aj samy pre seba, aby vnímali dôležitosť svojho tela a jeho hodnotu bez ohľadu na partnerské vzťahy a materstvo.

Takže úlohou nás rodičov je posilňovať aj školy, aby aj ich zamestnanci rozmýšľali, či je školské prostredie nastavené tak, aby v ňom dievčatá prežívali svoju menštruáciu dôstojne a bezpečne: aby téma menštruácie nebola v školách tabu a aby boli vnímané výzvy, limity a potreby dievčat s tým spojené.

Napríklad telocvikári si často automaticky myslia, že dievčatá sa len vyhovárajú, keď nechcú počas menštruácie cvičiť. Ale ony skutočne môžu mať veľké bolesti alebo pre ne môže byť veľmi ťažké cvičiť.

Niekoho som počula žartovať, že keby mali menštruáciu muži, zaručene by mali niekoľko dní voľna v mesiaci garantovaných zákonníkom práce či školským poriadkom.

Ale určite sa telocvikári stretávajú aj s výhovorkami dievčat v súvislosti s „ich dňami“.

Áno, môže sa to stať, no netreba zabúdať, že pre mnohé dievčatá sú tieto dni naozaj náročné, a to bez ohľadu na mieru bolesti či intenzitu krvácania. Preto by bolo super k tomu zakaždým pristupovať s citlivosťou a nepredpokladať hneď výhovorku. Vidím to aj u nás doma: keď dám deťom možnosť oddýchnuť si a nepodozrievam ich automaticky z toho, že si vymýšľajú a preháňajú, nemajú potrebu to zneužívať.

Čo sa týka cvičenia, s dcérami som to odkomunikovala tak, že nech cvičia, koľko zvládnu, keďže pohyb môže byť aj počas menštruácie pre ich telo a psychiku veľmi dobrý. Ale nech mi povedia, ak by to pre ne bolo príliš, a ja budem kontaktovať učiteľa.

Taktiež si spolu prechádzame, ako by mohli konkrétnu ťažkosť odkomunikovať vecne a slušne aj priamo s učiteľom. 

Kedy je dobré s dcérou otvoriť tému prvej menštruácie?

Moje deti sú z tých, ktoré sa pýtajú. Takže sme sa k niektorým témam prirodzene dostali pomerne skoro. Ale keďže deti, minimálne tie moje, majú veľmi selektívne vnímanie, počúvanie a zapamätanie si, často sa mi stáva, že už o pár mesiacov netušia, že sme sa o danej téme vôbec rozprávali, ba dokonca, že to ony samy ju priniesli.

Niekoho som počula žartovať, že keby mali menštruáciu muži, zaručene by mali niekoľko dní voľna v mesiaci garantovaných zákonníkom práce či školským poriadkom. 

Preto bol môj plán taký, že keď budú mať okolo osem-deväť rokov, všetko pekne opäť preberieme. No a keďže si uvedomujem, že najlepšie si zapamätáme to, čo je spojené s emóciou či so skúsenosťou, vymysleli sme s kamarátkami pre naše dcéry zážitkový seminár Mama a dcéra, na ktorom sme sa tomu taktiež venovali.

Čo sa týka praktickej stránky, páčilo sa mi, ako knižnej hrdinke Viki mama zbalila taštičku so všetkým potrebným a s milým odkazom do školského batoha, aby ju mala pripravenú, keď to príde. 

S mojimi dcérami sme si naozaj vytvorili aj taký náš „bezpečnostný plán“. Povedali sme si, čo môžu spraviť a ako to môžu odkomunikovať pani učiteľke, keby napríklad dostali svoju prvú menštruáciu v škole, bolo by im zle a podobne.

Vikin otec sa v knihe spomína len tak „tieňovo“. V čom konkrétne vidíte úlohu otcov pri dospievaní dcéry?

Aj keď otec nie je hlavnou postavou tejto knihy, tak ako každý otec aj on je kľúčovou postavou v živote svojej dcéry. Vikin denník je primárne o vzťahu mamy s dcérou, no to neznamená, že otcovia v téme ženskosti, menštruácie a cyklu nehrajú žiadnu rolu. Práve naopak.

Najmä keď si uvedomíme, že mnohé dievčatá ešte stále vyrastajú s tým, ako to úplne nahnevaný a frustrovaný Henry Higgins vyjadril v My Fair Lady, keď sa mu Eliza Doolittle vzoprela: „Prečo žena nemôže byť podobnejšia mužovi?“

No a s nástupom puberty sa tento pocit akejsi nedostatočnosti či divnosti u dievčat, pretože nedokážu fungovať ako chlapci, muži, často len viac umocní. Obrovskú úlohu otca vidím v tom, aby sa to nestalo.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Čo konkrétne môže otec urobiť?

Ak sa nevyhýba svojej dcére, ale je v jej živote aktívne prítomný; ak sa o svoju dcéru zaujíma, a to nielen o jej výsledky, ale napríklad aj o jej túžby, plány, pocity; ak prijíma jej prežívanie bez toho, aby ho hodnotil ako príliš toto a málo tamto; ak menštruácia nie je pre neho tabu, ale je ním vnímaná ako prirodzená súčasť života, ba dokonca, ak on sám rieši, či jeho dcéra prežíva svoju menštruáciu dôstojne a bezpečne – vtedy dáva svojej dcére jasný signál, že je v poriadku a že si zaslúži rešpekt a ochranu taká, aká je.

Takýto postoj otca pomáha dievčaťu prijať jej ženskosť a rozvíja jej zdravé sebavedomie.

Nehovoriac, že pre dievča je otec prvý muž, s ktorým má vzťah. Často potom posudzuje podľa neho iných mužov. Ak od otca zažije prijatie, bezpečie a rešpekt, bude to očakávať aj od iných mužov.

A čo chlapci? Treba aj s nimi riešiť témy menštruácie?

Určite treba. Veď aj oni existujú vďaka tomuto prirodzenému cyklickému procesu. Nehovoriac o tom, že menštruáciu zažíva, bude zažívať alebo zažívala takmer polovička svetovej populácie. 

Takže sa s ňou každý chlapec skôr či neskôr stretne. Pričom bude záležať na tom, ako sa k danému dievčaťu či žene bude správať. A bolo by super, keby jeho reakcia na to celé bola úcta, rešpekt, prijatie, starostlivosť, nie opak.

No a rovnako aj s dievčatami treba riešiť to, ako to majú zas s pubertou chlapci, pričom je taktiež dôležité riadne im odkomunikovať, že nejde o nič divné, trápne či špinavé.

Dostávam veľmi pekné spätné väzby od čitateliek, že tá kniha bola pre ne samy nejakým spôsobom uzdravujúca. A to je pre mňa vždy veľmi silná spätná väzba, keď ženy objímu to malé dievčatko vo svojom vnútri.

Viaceré knižky o téme prvej menštruácii sú spojené s témou sexuality, randenia a prvých vzťahov. Vaša kniha je skôr o sebaprijatí, sebahodnote a odkaze dievčaťu, že je výnimočné. Prečo ste to považovali za dôležité?

Zaznamenala som už spätnú väzbu, že škoda, že som sa nevenovala aj týmto témam. Lenže ja si osobne myslím, že v predpubertálnom období a v čase ranej puberty deti potrebujú v prvom rade pochopiť a prijať samy seba. Pričom by mali riadne spoznať nielen svoje telo a procesy, ktoré sa v ňom odohrávajú, ale aj svoje pocity, potreby, hranice, záujmy. 

Nechcela som, aby vytvorením súvislosti so sexualitou, s partnerskými vzťahmi a reprodukciou dostali informáciu, že ich telo a hodnota patria svetu vonku a že to, čo sa v nich deje, má význam len vo vzťahu k niekomu inému.

Podľa mňa by sa v tomto veku mali učiť, že telo je ich domov, že mu môžu dôverovať a že to, čo cítia a prežívajú, je dôležité.

Avšak v tomto veku by deti už mali mať minimálne základné informácie o reprodukcii. Ak by sme však dieťaťu tému menštruácie hneď spojili so sexualitou ako niečím, čo je medzi dvoma ľuďmi, vynechali by sme dôležitú vývojovú etapu, keď sa má učiť rozumieť sebe a svojmu telu, čo je podľa mňa základom zdravého prežívania sexuality v tom neskoršom veku.

Knižná Viki trochu bojuje s tým, čo má byť na menštruácii pozitívne, a nestačí jej len zdôvodnenie, že raz bude môcť mať vďaka tomu deti.

Pre mnohé dievčatá, ktoré začínajú riešiť tému menštruácie, je predstava sexu a rodičovstva či tehotenstva a pôrodu ešte veľmi vzdialená, niekedy až odpudzujúca. Je to veľmi rôzne.

Napríklad moje dcéry pri debate o menštruácii povedali: „Mami, nepleť sem chlapcov a deti.“ Ale o menštruácii a svojom tele chceli počúvať. 

Nehovoriac, že máme okolo seba dosť žien, ktoré majú menštruáciu, no deti z rôznych dôvodov nie.

Do knihy ste vložili scénu o tete Viktórii, ktorá nemôže mať deti, a tým ste zahrnuli aj tieto ženy. Dnes je však populárny trend slobodného rozhodnutia nemať deti. Asi nie je cesta ani úplne opomenúť pri debate o cyklickosti materstvo a to pekné, čo dievčatá vďaka tomu čaká.

Áno, to je v knihe podchytené. Viki napokon konštatuje, že je celkom super, že menštruácia znamená život a budúcnosť. Aj keď posolstvo o kráse materstva sa nedá odovzdať len tým, že o tom budeme hovoriť. To si musia deti zažiť doma, vidieť svoju mamu, že je rada mamou. 

Ja som len nechcela, aby sa menštruácia stala niečím, čo sa automaticky spája so sexom či s dospelosťou, ale skôr aby ju dievčatá prijali ako prirodzenú súčasť svojho tela, ktorá si zaslúži rešpekt a starostlivosť bez ohľadu na to, či sa raz stanú partnerkami a matkami. Lebo sú medzi nami ženy, ktoré menštruujú, no partnerov alebo deti nemajú.

Preto mi išlo o to, aby kniha nebola len o biológii, ale aj o akomsi vnútornom raste.

Dievčatá majú v knihe aj praktické zadanie, v ktorom majú vypísať, čo majú na sebe rady.

Bolo mojím cieľom vytvoriť im priestor, aby sa mohli zastaviť a zamyslieť, čo sa im na nich samých páči, čo je pre ne dôležité, čo ich robí šťastnými, radostnými, jedinečnými. Lebo keď sa naučia mať rady samy seba, ľahšie sa im rozhoduje, komu dovolia priblížiť sa, ako si nastavia hranice, aké vzťahy si vyberú, ako ich budú žiť a podobne. 

A keď sa raz rozhodnú mať deti, práve táto ich vnútorná spokojnosť a súlad so sebou spolu s jasne nastavenými hranicami im umožnia prežívať materstvo s väčšou ľahkosťou a istotou, ako aj pokojom a láskavosťou k sebe a k druhým.

Keď mi lekárka povedala, že možno nebudem mať deti a prišla som o svoje prvé dieťa, vo vnútri som sa úplne zosypala. Vnímala som pocit akejsi pokazenosti, nedostatočnosti a možno aj vďaka tejto mojej silnej skúsenosti mi ide o to, aby dievčatá rástli aj samy pre seba, aby vnímali dôležitosť svojho tela a jeho hodnotu bez ohľadu na partnerské vzťahy a materstvo. 

Podľa mňa takéto pravé sebaprijatie je zároveň základom zdravých vzťahov. Nehovoriac o zdravej sexualite. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Mnohé ženy vnímajú menštruáciu ako nevyhnutné zlo, niečo otravné. Ako môžeme dievčatám podať tému cyklickosti pozitívnejšie?

Myslím, že nemusíme na dievčatá tlačiť, aby v tom videli niečo pekné. Každé dievča to prežíva inak, je dobré to u svojej dcéry načítať. 

Osobne som cítila veľký smútok, keď to prišlo, akoby mi bolo ľúto za dňom pred tým. Niektoré dievčatá síce pociťujú aj akýsi „thrill“, určité nadšenie, no mnohé to tak nemajú.

Moje dcéry za mnou chodievajú s otázkou: „Tak načo to je?“ Ich obavy väčšinou upokojí to, že to je také naše ženské, čo nás prepája, nejaký pocit spolupatričnosti či prináležanie k niečomu. 

Pre moje dcéry bol toto aj najsilnejší moment spomínaného víkendu Mama a dcéra – to vtiahnutie, prijatie medzi moje priateľky. Tému menštruácie sme im chceli odovzdať spoločne, nielen ako niečo biologické, ale aj vzťahové či až medzigeneračné. Viac nám pritom išlo o zakúsenie ženského priateľstva než o nejaké informácie. A odvtedy o nich moje dcéry hovoria s veľkou hrdosťou a radosťou aj ako o svojich priateľkách.

No a mňa toto rozšírenie ich „bezpečného kruhu“ nielen neskutočne potešilo, ale aj upokojilo moje obavy, že keď príde puberta a s ňou konflikty či napätie medzi nami, budú môcť ísť za niekým, komu plne dôverujem. Som rada, že rovnako ako ja aj ony ich považujú za múdre a inšpiratívne ženy.

Dávnejšie sme na Postoji písali o mužoch, ktorí si hľadajú svoje partie, aby chlapci dospievali popri iných dospelých chlapoch. Podľa toho, čo hovoríte, by ste asi povzbudili aj mamy s dcérami, aby si budovali takéto ženské partie?

Určite, pre mňa osobne je to veľká vzácnosť a dar. Mnohé ženy zažívajú v ženských kolektívoch ohováranie, posudzovanie. Sama som to zažila na ihriskách, keď aj neutrálna otázka typu, kde zháňajú detské topánočky, bola predmetom určitého posúdenia.

Chýbajú nám rituály, ktoré robia z chlapca muža

Mária Melicherová

Po presťahovaní sa do rodného mesta som napriek tomu, že mi to nie je úplne blízke a komfortné, vystúpila zo seba a oslovila kamošky, s ktorými sme dlhšie neboli v kontakte. A dostalo sa mi naspäť veľmi veľa. Vzniklo z toho dokonca aj moje terajšie ženské stretko a som zaň veľmi vďačná, za každú jednu ženu v ňom.

Ženské prostredie je často vnímané ako porovnávajúce sa či odsudzujúce, no ja pri tejto téme nachádzam neskutočnú silu ženského priateľstva, blízkosť, podporu a ochranu. 

Mama vašej knižnej Viki je inšpiratívna – rozumná aj citlivá, dokáže si vypýtať pomoc aj čas pre seba, zároveň je svojej rodine oporou. Písali ste tú knihu trochu aj ako inšpiráciu pre mamy, ktoré si knihu môžu prečítať ešte pred svojimi dcérami?

Stretávam sa s tým, že vďaka tomu alebo napriek tomu, že mnohým ženám nebola téma menštruácie podaná úplne láskavým a pravdivým spôsobom alebo im nebola podaná vôbec, svojim dcéram či vnučkám to túžia odovzdať krajšie a lepšie.

Napríklad pri téme pôrodov to tak úplne nevnímam. Tam skôr počúvam, ako tie staršie ženy mamy bagatelizujú či až zosmiešňujú potreby a túžby tých mladších so slovami, že čo toľko vymýšľajú. No pri téme menštruácie všetky túžia po posune.

Dostávam veľmi pekné spätné väzby, a to dokonca aj od žien, ktoré nemajú dcéry alebo nemajú deti vôbec, že tá kniha bola pre ne samy nejakým spôsobom uzdravujúca. 

Jedna čitateľka mi dokonca napísala, že pre ňu to bola korektívna skúsenosť. Pri knihe si čitateľky aj poplakali, aj sa nad kadečím pousmiali, pričom sa už počas ďalšej menštruácie o seba lepšie postarali.

A to je pre mňa vždy veľmi silná spätná väzba, keď ženy objímu to malé dievčatko vo svojom vnútri. Naozaj som nečakala, že kniha Vikin denník bude mať aj takýto efekt.

Takže ste napísali knihu pre dievčatá a spätná väzba ukazuje, že sa v nej našli aj dospelé ženy. 

Napríklad jedna sedemdesiatnička, ktorá Vikin denník čítala kvôli svojim vnučkám, mi porozprávala o svojej prvej menštruácii, ako vôbec nevedela, čo sa s ňou deje. Tri dni si myslela, že už isto vykrváca a zomrie. Po troch dňoch to konečne s veľkým strachom a hanbou povedala svojej mame. A jej mama na to zareagovala: „Vitaj medzi dzífkami!“ A dala jej vypiť.

Možno sa na tom pousmejeme, no na jej príbehu bolo úsmevné asi len toto. Prežila ťažký život a jej mama ešte ťažší. No ako o tom rozprávala, bolo úžasné sledovať, ako sa postupne jej hnev, smútok, ľútosť menia na súcit – so sebou samou i so svojou mamou a všetkými tými ženami pred nimi. Prvýkrát nahlas vypovedala niektoré veci.

Knižná novinka Vikin denníkMenštruácia je dobrá a pekná, odkazuje dievčatám

Margita Vanovčanová

Téma cyklickosti by mala byť veľmi intuitívna a prirodzená, no podľa mňa v nás bolo veľa vecí potlačených až zabitých. Stačí však troška priestoru a informácií, ako aj postarať sa o seba a ono to príde. Potom veľakrát už tie mamy vedia úplne, čo by potrebovali ony a čo ich dcéry.

Mohli by ste vysvetliť, čo máte na mysli, keď hovoríte o „postaraní sa o seba“? Tento motív je výrazne prítomný aj vo vašej knihe.

Keď hovorím o postaraní sa o seba, mám na mysli základnú schopnosť všímať si svoje fyzické a psychické potreby a primerane na ne reagovať. Patria sem úplne bežné veci – dokázať si oddýchnuť, keď telo signalizuje únavu, znížiť tempo, keď je toho veľa, alebo požiadať o pomoc, keď treba. 

Tento princíp je prítomný aj vo Vikinom denníku, pretože považujem za dôležité učiť dievčatá už od raného veku, že starostlivosť o vlastné zdravie a rešpektovanie svojich hraníc nie sú prejavom pohodlnosti, ale základom zodpovednosti voči sebe. A práve takýto prístup je nevyhnutný nielen na ochranu ich fyzického a mentálneho zdravia, ale aj na zachovanie ich bezpečia. Zároveň je však dôležité učiť deti aj férovosti – aby sa i k druhým správali s rovnakým rešpektom.

Bezpečia v akom zmysle? 

Učí ich to všímať si signály, keď sa necítia dobre, rozpoznať situácie, ktoré ohrozujú ich hranice, a mať odvahu a nástroje primerane zareagovať – požiadať o pomoc, odstúpiť, odísť alebo povedať „nie“.

Vaša kniha je vo veľkej miere o blízkosti mamy a dcéry. Čo by ste poradili mamám, ktoré túžia zapracovať na vzťahu s dcérou, ktorý je chladný alebo konfliktný?

Niekedy žijeme v tom, že vzťahy, či už s deťmi, alebo partnerské, jednoducho budú. No ony budú také, aké si ich spravíme. Takže určite treba na nich pracovať. Veľmi dôležitá je pritom práca na nás samých – očisťovať sa od svojich očakávaní, meniť svoje nastavenia a nebyť vzťahovačná. 

Nevidieť napríklad za nevrlosťou svojho dieťaťa hneď útok na seba. Mne napríklad pomáha chvíľku pozhovieť s reakciou, predýchať reakciu svojho dieťaťa, uvedomiť si, že ja som tu ten dospelák, a zamyslieť sa, čo mi týmto chce to moje dieťa skutočne povedať.

Raz som od jednej odborníčky počula niečo, čo ma veľmi oslovilo – keď pubertiaci prežívajú nejaké ťažké emócie, snažia sa ich, samozrejme, nevedomky, vyvolať aj u dospelákov okolo, aby im títo ukázali sami na sebe, ako s nimi naložiť. A preto je dôležité nedať sa strhnúť a nebyť pubertiačkou číslo dva, ale dospeláčkou, ktorou som.