Učiteľ na cirkevnom gymnáziu Učím akoby o nejakom alternatívnom svete. V celej triede mám len dvoch kresťanov

Štefan Murárik učí angličtinu a náboženstvo gymnazistov na Piaristickej spojenej škole sv. Jozefa Kalazanského v Nitre. Pre Postoj píše pravidelné stĺpčeky Zo života učiteľa. Je triednym učiteľom druhákov a denne musí okrem vyučovania a prípravy na hodiny riešiť aj rôzne druhy problémov a konfliktov, s ktorými za ním prichádzajú žiaci alebo rodičia. „Učitelia už dnes bežne riešia psychologické problémy detí, samovražedné sklony a podobné veci,“ vraví v rozhovore.

Hovorí aj o tom, prečo by sa mala sexuálna výchova vyučovať na školách, ako je na to pripravené konzervatívne prostredie a prečo je dnes náročné vyučovať náboženstvo aj na cirkevnej škole. „Môže sa stať, že mnohí vyučujúci pri tomto predmete vyhoria alebo sa znechutia, lebo prestávajú vidieť zmysel. Vyučovať náboženstvo systematicky a dostávať zakaždým spätnú väzbu, ktorá je veľmi bolestivá, je traumatizujúce.“
 

Nedávno ste pre Postoj napísali mimoriadne čítaný text o náročnej úlohe triedneho učiteľa, ktorý sa niekoľko dní šíril v učiteľskej komunite na internete. Dostali ste naň nejakú nezvyčajnú reakciu?

Priznám sa, že to veľmi nesledujem, čiže neviem. Nevyhľadávam príliš spätnú väzbu na svoje články, najmä nie na sociálnych sieťach. V učiteľskej komunite sú tieto témy citlivé, názorový prienik nie je stopercentný. Rozumiem, že sú to subjektívne pohľady jedného učiteľa zo stredne veľkej slovenskej školy. Snažím sa však poukázať na javy a udalosti, ktoré vychádzajú z reality a opierajú sa o skutočných ľudí.

Vysoký záujem o tento konkrétny text som nečakal. Písal som ho narýchlo doma s dvomi deťmi. Asi sa mi podarilo pomenovať realitu, ktorá je skutočne náročná a veľa ľudí sa s ňou vie stotožniť. Nešlo však ani tak o moju vlastnú skúsenosť, ako skôr o aktuálne skúsenosti kolegov, s ktorými sedím v kabinete. Vyprovokovalo ma k tomu trápenie, s ktorým pri svojom triednictve zápasia.

O čo ide?

Ide napríklad o kolegyňu, ktorá k nám prišla z dedinskej školy, kde „iba“ učila, nebola triednou učiteľkou. Mala lepší plat a menej práce. Teraz však nemala na výber a dostala triedu piatakov. Učiteľovi, ktorý sa stane aj triednym, pribudne, podľa môjho odhadu, tridsať až štyridsať percent ďalšej práce. Často je to nevypočítateľná práca, ktorá sa zmení zo sekundy na sekundu. Bežne si napríklad robíte prípravy na hodinu a do toho sa objaví niekto s problémom, ktorý vám rozbije program celého dňa.

Samozrejme, sú ľudia, ktorí dokážu zabuchnúť v práci dvere a zvyšok dňa ju neriešiť. No ak chcete problémy či konflikty žiakov a neraz aj rodičov riešiť, nevyhnete sa tomu, že si ich beriete so sebou aj domov. Dnes to ešte viac umocňuje fenomén Edupage. Učiteľ je oveľa ľahšie zastihnuteľný, a ak mu na žiakoch záleží, nedokáže ignorovať ich problémy.

Kedysi si nikto nedovolil spochybňovať autoritu pedagógov, keď tak, iba súkromne. Dnes sú však rodičia otvorenými kritikmi a vyšetrovateľmi. Edupage sčasti funguje ako sociálna sieť, na ktorej intenzívne reagujú a neraz vznikajú aj výmeny názorov. Nemusí ísť ani o nič vážne, ale tieto malé boje či operatíva rôzneho druhu vás stoja množstvo času a energie, ktorú si všimne na práci učiteľa málokto.

Ako dlho ste triednym učiteľom?

Aktuálne je to druhý rok, v minulosti som takisto bol triednym. Dáva mi to veľký zmysel, lebo triednictvo vnímam ako snahu byť akýmsi tútorom svojich žiakov. Z tejto pozície môžem byť pre nich akoby starším súrodencom alebo alternatívnym rodičom. Závisí to od veku. Jednoducho chcem byť niekým, kto sa o nich zaujíma a je im k dispozícii. Cítim, že to potrebujú, lebo sú veľmi zraniteľní a krehkí.

Súvisí to asi aj s obdobím pandémie, ktoré aktuálnych žiakov zasiahlo. Moji žiaci končili základnú školu počas korony a prišli na gymnázium v inom nastavení ako bežní prváci.

Kolektív mojich žiakov je špecifický. Mám 22 žiakov, z toho je 19 dievčat. Vznikajú teda konflikty rôzneho charakteru. Niektoré vyriešiť viem, niektoré nie, iné vyriešiť viem, ale nechcem. (Úsmev.) V každom prípade, je to náročné.

Mali by byť študenti na pedagogických fakultách na pozíciu triedneho učiteľa nejako zvlášť pripravovaní?

To je dobrá otázka. Isté je, že človek na to musí byť osobnostne vybavený a zrelý. Ak chcete vstúpiť do vzťahu so žiakmi, ktorý nie je vyslovene formálny, vy sám musíte byť vyrovnaný a v psychickej pohode. Platí to aj v iných momentoch života – ak sa necítime dobre, vzťahy sa nám tvoria ťažko. A to je prvý problém, pretože vidím, že veľa učiteľov prechádza krízou. Či už z práce, alebo zo svojho súkromného života.

Ak by sa mali študenti učiteľstva pripravovať na rolu triedneho, muselo by byť jasnejšie definované, o čom táto funkcia je.

Momentálne to tak zrejme nie je.

V zákone sa v princípe definuje najmä to, že triedny učiteľ je referent alebo styčný bod medzi žiakmi, učiteľmi, riaditeľom a rodičmi. To je však minimum a neodráža to realitu.

Možno by bolo vhodné, aby bolo triednych učiteľov na jednu triedu viac. V našej škole sme sa snažili rozbehnúť mentoring pre žiakov. Vyhradil som si teda napríklad polhodinu pred začiatkom vyučovania. 

Na pol ôsmu som bol dohodnutý na stretnutí s jedným mojím žiakom. Musel som kvôli tomu ráno zobudiť deti skôr a celý ranný rituál urýchliť. Žiak však neprišiel. Už len dostať niektorých na takéto stretnutie je ťažké. 

Ďalšou vecou je, že len v mojej triede ich je viac ako dvadsať, a ak sa chcete s každým kvalitne porozprávať a riešiť jeho situáciu, tak máte čo robiť. Na vytvorenie vzťahu potrebujete čas, no pri bežnej školskej prevádzke ho je skutočne málo.

Sprevádzanie alebo určitý typ mentoringu je dnes veľmi rozšírený aj v iných oblastiach. Nemali by učitelia absolvovať aj psychologickú prípravu, aby vedeli reagovať na rôzne situácie a problémy, ktoré so žiakmi prežívajú a riešia?

Áno, niekedy je to už naozaj iný level práce. Učitelia dnes už bežne riešia psychologické problémy detí, samovražedné sklony a podobné veci. Vtedy je potrebné, aby sme si uvedomili, že naše možnosti sú obmedzené, a mali by sme si prizvať podporu, napríklad cez školského psychológa. Nie každá škola však má takúto možnosť.

U nás na to pani riaditeľka našťastie myslí a v rámci rôznych projektov sú zapojení špeciálni pedagógovia, psychologičky či asistenti. Ešte pred pár rokmi to vôbec nebolo bežné.

Ďalšia vec však je, že tento podporný personál potrebuje súhlas od rodičov, aby mohli s dieťaťom pracovať. Nie vždy ho dostanú, rodičia sú veľmi opatrní a nie vždy novým veciam dôverujú. A v neposlednom rade sa psychológovia, ale aj triedni učitelia stretávajú s neochotou samotných detí, ktoré nechcú komunikovať o svojich ťažkostiach. Nie je to jednoduché.

Neviem, či by stačilo, ak by učitelia absolvovali len nejaký psychologický kurz. Veľká časť žiackych problémov si už skutočne vyžaduje odbornú pomoc, pár princípov a osvojených techník nestačí. 

Aké sú problémy, s ktorými sa dnes triedny učiteľ na základnej alebo strednej škole stretáva?

Skúsim pre predstavu vymenovať aspoň pár vecí. Viacerí učitelia by ako bežnú vec spomenuli problém šikanovania. To môže mať rôzne podoby. Čo to však znamená pre triedneho? Dlhé vyšetrovanie. Príde to k nemu ako sťažnosť od žiaka alebo rodiča. Ak to nechce učiteľ len tak odbiť, musí si prizvať jednu i druhú stranu a zistiť, čo sa reálne stalo.

Niektoré situácie sú banálne konflikty a iné sa končia aj trestným oznámením. Sú za tým hodiny rozhovorov a pátrania. Každé dieťa môže realitu vnímať zo svojej perspektívy. A potom sú tu, samozrejme, rodičia so svojím pohľadom a hovoria vám, čo by ste mali robiť. 

Neľahké situácie sme v poslednom období zažívali aj v súvislosti s ukrajinskými žiakmi. Sú takí, ktorí sa adaptovali rýchlo, aj keď to jazyková bariéra sťažuje. Potom sú tu takí, ktorí situáciu trochu zneužívajú, a ak niečo nechcú spraviť, tvária sa napríklad, že vám nerozumejú. Určite chceme inklúziu, ale aj táto forma pomoci musí mať svoje pravidlá.

Poznám prípad triedneho učiteľa, ktorý musel nedávno riešiť sexuálne obťažovanie online. Keď sa celá situácia prevalila, opäť nasledovalo vyšetrovanie a konflikty na rôznych úrovniach. Učiteľa takéto situácie nevyhnutne vtiahnu do siete problémov. Najťažším momentom býva to, že triedny má pocit, že váha zodpovednosti je len na ňom. Je to veľmi citlivé a môže ho to psychicky vyčerpať.

Jednoducho, triednictvo už vôbec nie je iba o triednej knihe a rodičovských združeniach. Sú však aj takí, ktorí svoju činnosť zredukujú len na to a pracujú po limit príspevku za triednictvo, čo nie je veľa.

Vo väčšine prípadov sa začína niekde pri 50 eurách a môže sa zvyšovať podľa odpracovaných rokov. Možno aj právom sa títo ľudia pýtajú, kde majú v úväzku zahrnutú prácu psychológa či vyšetrovateľa.

Foto: Jaroslav Votoček

Kedy ste sa rozhodli stať sa učiteľom?

Spočiatku to pre mňa vôbec nebola téma, hoci obaja moji rodičia boli učitelia. Vyštudoval som masmediálnu komunikáciu a chcel som byť novinár. No v tom čase som si nevedel predstaviť, že by som sa tým živil. 

Postupne som od toho upúšťal a začal som študovať učiteľstvo. Zároveň som mal popritom možnosť učiť a veľmi ma to bavilo. A trvá to dodnes. (Úsmev.) Najviac sa učiteľ naučí vtedy, keď učí. Ja som začínal v súkromnom školstve a vzdelávaním vo firmách. Neskôr som vyučoval aj deti a mladých a to sa mi zapáčilo.

Keďže učíte náboženstvo, pod váš predmet patrí aj prierezová téma takzvanej vzťahovej a sexuálnej výchovy. Je podľa vás potrebné tieto témy riešiť v škole?

Myslím, že sa všetci zhodneme na tom, že je to obrovská téma a že má obrovskú relevanciu. Mnoho žiakov sa pýta na školské obsahy otázkou: Na čo mi to je? Pri rodinnej a sexuálnej výchove rozmýšľam, kto by spochybňoval, že je to potrebná téma, ktorú treba riešiť. 

V konzervatívnom prostredí je výrazne zastúpený aj názor, že vzťahová a sexuálna výchova by mala byť výlučne na rodičoch a škola by sa týmto témam vôbec nemala venovať.

Ako učiteľ náboženstva učím tieto témy v rámci prierezového predmetu už teraz. Pýtal som sa svojich druhákov na gymnáziu, kto a prečo by s nimi mal o tom rozprávať. Tvrdili, že by sa o tom chceli rozprávať v rodinách, ale že sa to buď nedeje, alebo to od rodičov nevedia prijať. 

Žiaci to dnes očakávajú aj od školy. Touto diskusiou som túto tému odtabuizoval a na hodinách náboženstva to už aktuálne s nimi preberám asi mesiac. Na začiatku bol okolo toho akoby závoj ostychu a pátosu, ale ďalej sme spolu vedeli rozprávať už veľmi otvorene. 

Napokon, aj vy ste spomínali, že už riešite posielanie nevhodných správ a obťažovanie medzi žiakmi, predpokladám, že na gymnáziu sa už väčšina stretla aj s pornom. Aj pre cirkevné školy je to zrejme aktuálna téma.

Súčasné deti sú vystavené týmto obsahom bežne a otázkou je len to, ako sa k tomu postavia. Ak to v škole neotvoríme, tak strácame šancu zorientovať ich v týchto otázkach. Môžeme vplývať na to, ako budú nazerať na sexualitu. Je to téma, ktorú rieši každý a môže konkrétne ovplyvniť jeho život. Ak do toho nevstúpime my, tak kto iný to urobí? 

Ak tie témy s deťmi neotvoríme, tak to napríklad môže skončiť aj tak, že do vzťahov budú vstupovať s tým, že sex je len slastná skúsenosť bez zodpovednosti a dôsledkov alebo že to, ako to má prebiehať, je to, čo vidia v porne. 

Kedysi sme možno mohli očakávať, že do nejakého veku tieto témy zostanú „pod pokličkou“, dnes sa s tým deti môžu pokojne stretnúť v treťom-štvrtom ročníku cez prestávku na základnej škole. Keď sú oplzlé videá ich prvotnou informáciou, už to je obrovský vplyv, pohľad na sexualitu im to už od začiatku prekrúca.

Otázka už dávno neznie tak, či to v škole otvárať alebo neotvárať. Ono je to už dávno otvorené. Otázka skôr znie, ako do toho vstupovať a ako mladého človeka formovať. 

Cirkevné školy vedia, ako sa k týmto témam postaviť? 

Učil som na dvoch cirkevných školách. Najprv na biskupskom gymnáziu v Nitre, kde ešte pod záštitou biskupa Rábeka vznikol predmet kresťanská etika. Tento predmet otváral etický pohľad na veľké témy, vychádzal z kresťanskej hodnotovej orientácie, ale jazyk toho predmetu nebol náboženský. 

Otvárali sa témy ako kto je osoba, kto je človek, kto je muž a žena a riešila sa aj téma sexuality v kontexte vzťahov. Nikdy sa však telesnosť neoddeľovala od duševnej, vzťahovej roviny človeka. 

Tento predmet sa dal štyri roky odučiť bez toho, aby ste používali slovo Boh. Nie preto, že by sme ho popierali, ale aby sme ukázali, že etické otázky vychádzajú z prirodzeného morálneho poriadku a dajú sa vyargumentovať aj inak ako biblickými citátmi.

Tento predmet na spomínanej škole stále funguje, dá sa z neho dokonca maturovať a myslím si, že je to dobrý projekt. Samozrejme, dá sa zredukovať aj na moralizovanie, ale to by bol premárnený prístup.

Foto: Jaroslav Votoček

Čo by mala byť ambícia cirkevných škôl pri vyučovaní vzťahovej a sexuálnej výchovy?

Aby žiaci moderným spôsobom, hľadaním odpovedí na dôležité otázky, ideálne sami prichádzali v diskusii k odpovediam. Učiteľ by ich mal sprevádzať. Tieto otázky im inak dnes už nikto iný nepoloží.

Myslím si tiež, že cirkevné školy by mali byť zárukou pre veriacich alebo aj neveriacich rodičov, ktorým prekáža agresívna propagácia LGBT agendy, že v nich sa deti stretnú so vzťahovou výchovou, ktorá ich smeruje do rodín. 

Už teraz nám prichádzajú detí, ktorých sem rodičia hlásia práve pre tento rozmer, lebo vedia, že je to priestor, kde bude ich dieťa hodnotovo formované spôsobom, ktorý im je blízky. 

Pred pár dňami som mal rodičovské konzultácie a rodičia nepraktizujúci vieru mi povedali, že rešpektujú prirodzený morálny zákon, ktorý hlása kresťanstvo, a sú zaň vďační.

Nemyslím si však, že nejaký predmet dokáže zvrátiť aktuálne názory žiakov. S týmto bojujem tento školský rok asi najviac.

Čo tým myslíte?

Učím náboženstvo žiakov, ktorí majú iný hodnotový základ ako ja alebo iný, ako by som možno očakával od študentov cirkevného gymnázia. Preto diskutovať s nimi o týchto otázkach je veľmi náročné.

Učiteľ na cirkevnej škole už nestojí pred žiakmi, s ktorými má rovnaké zásady a východiská uvažovania, ako to bolo možno kedysi. Myslieť si, že ich nejako nasmerujem alebo dokonca obrátim v hodnotových otázkach, nie je teda úplne reálne. Respektíve aspoň nie teraz.

V období tínedžerstva sa všeobecne deti vyhraňujú voči dospelým, čiže do veľkej miery je to prirodzené pre ich vek, možno by odporovali, nech už by som povedal čokoľvek. Myslím si však, že k ustáleniu kľúčových hodnôt dochádza až neskôr, keď sa prvýkrát stretávajú s osobnou zodpovednosťou a vedia, že na správnych rozhodnutiach stojí ich osobný život, že už nesmú robiť chyby, že už nejde o fazuľky.

Veríte, že si na formáciu zo školy spomenú v dospelosti?

Mal som žiaka, ktorý bol podmienečne vylúčený, podľa jeho vtedajšieho spôsobu života by ste povedali, že je to nezvrátiteľné. Rozbitý vnútorný svet, rebel vo všetkom a teraz sa po ôsmich rokoch od skončenia školy z neho stal hľadajúci človek, vracia sa naspäť do neformálnych štruktúr, ktoré fungujú popri škole, a hľadá základ, na ktorom by postavil svoj život. To bol pre mňa prípad, nad ktorým by som kedysi akosi prirodzene „zlomil palicu“, povedal by som, že nemá nádej na zmenu. Keď to takýto človek dokázal, tak mi to dáva nádej, že to dokáže každý a že máme v rukách veľa. 

Ťaživý je najmä ten moment, že otvárame obsahy, ktoré im definujú nazeranie na svet vo veku 15 rokov, keď oni už majú na všetko názor. To je veľmi neskoro. Môžeme im však klásť otázky, ktoré možno narušia to ich zdanlivo nemenné presvedčenie. 

Aspoň sa zamyslia a časom budú zvažovať aj iné možnosti. Najväčšia výzva učiteľa náboženstva v morálnych otázkach, ktoré ste otvorili, je podľa mňa sprostredkovať im kontakt so svojím svedomím. Ak sa nám to podarí, tak sme vyhrali. Lebo keď sa nechajú vyrušiť a napoja sa na svoje svedomie, tak pravdu nájdu raz aj sami. Myslieť si, že sa to nevyhnutne stane na strednej škole, podľa mňa nemôžeme čakať.

Samozrejme, je to iné v prípade, ak mám pred sebou žiaka, ktorý pochádza z veriacej rodiny a je hodnotovo zladený s tým, čo sa ide učiť. Na našej škole máme však asi len desať percent takýchto žiakov.

Na cirkevnej škole je len desať percent žiakov s kresťanským hodnotovým nastavením? 

Poviem vám to na príklade svojej triedy, z 22 žiakov sú takto hodnotovo orientované len dve dievčatá. Ale aby to nepôsobilo ako škandál, tak musím vysvetliť, že všeobecne idea piaristických škôl všade vo svete je postavená na myšlienke, že sú otvorené pre všetkých žiakov, nielen veriacich. 

Svätý Jozef Kalazanský, zakladateľ piaristov, nemal nejaký filter na výber žiakov do škôl a toto si piaristické školy v niečom nesú doteraz. Predtým som učil na cirkevnej škole, kde som mal pocit, že si škola vyberá žiakov z „dobrých rodín“, a podarilo sa mať potom z väčšej časti veriace deti. 

Keby ste teda napríklad na náboženstve otvorili tému manželstva, tak väčšina triedy vám povie, že je úplne v poriadku uzákoniť manželstvá a adopcie detí aj homosexuálnym párom?

Sú tam asi dve-tri dievčatá, ktoré majú túto agendu úplne osvojenú. V triede mám však aj taký pasívnejší stred, je to väčšina, ktorá to nejako nerieši, nechávajú sa však unášať prúdom doby a prijímajú všetko, čo im okolie prináša. Cez sociálne siete sú akoby vystavení všetkému. 

Poviem príklad. Hovorili sme o tom, prečo sa dvaja ľudia rôznych svetonázorov nemôžu zhodnúť v otázke sexuality. Mal som na mysli axiómy, na ktorých je postavené sexuálne učenie, napríklad že sme ako ľudia tvorení telom a dušou, že duša človeka je nesmrteľná a ten, kto tomu neverí, tak nikdy celkom neprijme náš pohľad na sexualitu.

Jeden zo žiakov len mávol rukou a povedal, že duša človeka predsa žije len dovtedy, dokedy na ňu niekto myslí. Pátral som, odkiaľ to má, a niekto iný vykríkol, že z animovanej rozprávky Coco. Najprv ma to šokovalo, že šestnásť-, sedemnásťročný chalan povie takúto myšlienku ako fakt na základe rozprávky. Je to však krásny príklad toho, akí sú ovplyvniteľní a ako nekriticky preberajú názory. 

Nie je práve vzhľadom na túto ovplyvniteľnú väčšinu škoda, že na cirkevných školách viac času nevenujeme diskusii a argumentácii aj v týchto témach?

V prvom rade si myslím, že odomknúť deťom v desiatich rokoch celý virtuálny svet, nesprevádzať ich pri tom a potom si myslieť, že ich budeme vedieť zásadne ovplyvniť v puberte, je naivná ilúzia.

V tom veku majú už svoj hodnotový svet do veľkej miery usadený a nie je tam veľa priestoru a chuti niečo objavovať. Do učenia cirkvi k sexualite vstupujú deti všeobecne nerady a s veľkým odporom, najmä ak si stihli interiorizovať náhľady na dané oblasti. Otvoríte konkrétnu otázku a prvé, čo vám vypadne, sú silné emócie, do ktorých sú obalené tieto presvedčenia.

Foto: Jaroslav Votoček

Nie je premárnenou šancou, že konzervatívne prostredie nemá svoje materiály a didaktické postupy, ktoré by vzťahovú a sexuálnu výchovu priniesli do škôl?

Súhlasím. Ja som za to, aby bol tento predmet súčasťou väčšieho celku, lebo vzťahová a sexuálna výchova bez nejakých základov antropológie, filozofie či teológie nedáva veľmi zmysel. V tomto považujem súčasný stav za rozumný. 

Ja sa na gymnáziu snažím o tom hovoriť na náboženstve. Ale miestami to vyzerá tak, že ja učím akoby o nejakom alternatívnom svete, nazvime ho Narnia, kde platia nejaké morálne zákony, a žiaci mi nerozumejú. Podľa nich objektívna morálka neexistuje. Morálne usudzujú tak, že správne je to, na čom sa my dvaja dohodneme. 

Teda ak by sa dvaja dohodli, že jeden druhého napríklad zje a obaja s tým súhlasia, tak je to v poriadku. Aj definícia manželstva je pre nich len sociálny konštrukt. Keď niekto neprijíma, že existuje prirodzený morálny zákon, tak veľmi ťažko hovoriť o nejakej sexuálnej morálke. 

Takže aj učenie náboženstva na cirkevnej škole môže učiteľov potrápiť.

Z mojej skúsenosti môžem povedať, že nie je ideálne, ak predmety ako náboženstvo či etika učí triedny učiteľ svoju triedu. Tým, že triedny má úlohu akéhosi alternatívneho rodiča, žiaci majú tendenciu protestovať na jeho hodinách viac ako pri iných učiteľoch.

A potom vnímam ako veľmi náročné tieto predmety učiť vo veľkej skupine 22 žiakov. Ak máte s nimi preberať otázky, ktoré sa týkajú svedomia, a mať priestor na otázky, tak to sa v takejto skupine nedá. Je to metodicky veľmi ťažko uchopiteľné, najmä pre charakter témy.

Deťom nemôžeme nanucovať pravdu. Ony musia mať priestor, aby ju nachádzali samy. Dobrá otázka môže ukázať smer.

Ako by ste reagovali na názory ľudí, ktorí tvrdia, že tieto témy majú ostať iba v kruhu rodiny?

Spýtal by som sa ich, čo ich vedie k takémuto uvažovaniu. Zaujímalo by ma, či si uvedomujú závažnosť situácie a či si myslia, že to vákuum tabuizovania, ktoré kedysi existovalo, ešte stále pretrváva. Lebo vákuum už v skutočnosti naozaj neexistuje. Kto žije s mladými každý deň, vníma, že žijú v úplne inom svete.

Rozumiem, že sa bojíme skorej sexualizácie, aj ja osobne som proti nej, ale toto nie je ten prípad. Možno keby videli príklady z praxe, s čím sa deti v realite stretávajú a že potrebujú mať aparát, ako sa k tomu postaviť, aby pochopili krásu sexuality, ktorú sme povytŕhali z kontextu. Ak s ňou narábame ako s nejakou izolovanou entitou, tak sa dostanú mimo cesty.

Z praxe vám môžem povedať, že deti, ktoré sa riadia princípom súhlasu a tvrdia, že život človeka nemá zmysel, všetko je dovolené, že človek má možnosť definovať svoju realitu, sú väčšinou tie, ktoré berú antidepresíva. S týmto sa stretávam bežne.

Vyučovať náboženstvo aj v iných témach musí byť v takejto atmosfére náročné.

Trpia tým všetci katechéti a kňazi, ktorí dnes vyučujú náboženstvo. Dotácia hodín na tento predmet je relatívne veľká, na cirkevných školách dve hodiny do týždňa.

Môže sa stať, že mnohí vyučujúci pri tomto predmete vyhoria alebo sa znechutia, lebo prestávajú vidieť zmysel. Vyučovať náboženstvo systematicky a dostávať zakaždým spätnú väzbu, ktorá je veľmi bolestivá, je traumatizujúce.

To platí zrejme aj pri vyučovaní iných predmetov.

Ale pri hodinách biológie vás nezačne nikto zo žiakov spochybňovať, či nezmar ma takú alebo onakú štruktúru, lebo je to empiricky dokázateľné. Pri náboženstve to stojí na tom, čo je veľmi ťažké dokázať, ak nevieme vstúpiť do hlbšieho uvažovania, k čomu súčasný človek nie je vedený.

Okrem toho v mnohých otázkach hovoríme o predmetoch viery. Učiteľ môže náboženstvo síce zredukovať na učivo, ktoré skúša, ale to zrejme asi nie je to, čo chceme. Viera je takisto vo svojej podstate najmä vzťah. Náboženstvo je vonkajšia forma existujúceho vzťahu. Bez živého vzťahu forma stráca zmysel. Filozofia vyučovania náboženstva dostáva v tejto dobe a v tomto zmysle veľmi výrazne zabrať.

Sú učitelia na Slovensku, aj tí, čo učia náboženstvo, pripravení riešiť so žiakmi otázky sexuality a ľudskej identity? Majú na to adekvátne materiály?

Predmet náboženstva prechádza redizajnom kurikula a už sa to na niektorých školách testuje. Musím povedať, že materiály, s ktorými som ja stretol, nie sú v tomto smere úplne vyhovujúce.

Väčšinu materiálov si musíme hľadať sami. Tieto témy by mal vyučovať človek, ktorý je o ich dôležitosti hlboko presvedčený, je pripravený zažiť odpor a neprijatie zo strany žiakov.

Poznám príklad kolegu, ktorému dali tieto témy učiť plošne na celej škole a po roku to vzdal. Nie každý unesie emočný nápor, ktorý spomenuté témy so sebou nesú.

Žiaci majú pocit, že vstupujeme do ich osobnej sféry, sú nasiaknutí argumentáciou sociálnych médií a podľa toho reagujú. Človek musí byť veľmi zrelý a odolný, aby to ustál. V tomto smere si myslím, že učitelia nie sú pripravení.

Čo s tým?

Potenciál v cirkvi vidím medzi zrelými manželmi, ktorí pripravujú snúbencov na sobáš v kostole. Oni sú na tieto reakcie už zvyknutí, majú za sebou kurzy a školenia. Napríklad viac zapojiť ľudí, ktorí absolvovali Inštitút Jána Pavla II. Myslím si, že títo ľudia by vedeli vzťahovú výchovu vyučovať oveľa fundovanejšie ako bežný katechét.

Možno je čas začať to robiť koncepčne a cielene a nie len živelne podľa toho, či je práve na danej škole osvietený riaditeľ. Už pred desiatimi rokmi, keď sa nám začala dvíhať kultúrna revolúcia, bolo neskoro.
 

Foto: Jaroslav Votoček