Úzkostne pripútaní Na upokojenie potrebujú partnera, ich problém je samostatnosť a kontrola emócií

„Ocitajú sa vo vzťahoch, ktoré buď nemajú reálny základ, alebo pre nich nie sú vyhovujúce. Ich život sa deje akoby len v náručí partnera, len vtedy má pre nich hodnotu. Aj zlý alebo platonický vzťah je pre nich lepší ako žiadny. Preto vedia napríklad s niekým chodiť, hoci ten vzťah nijako nenapreduje,“ hovorí o úzkostne pripútaných ľuďoch Eva Vavráková. 

V manželstve sa môže navonok javiť, že úzkostný typ je emočne zrelý, lebo vie o citoch hovoriť a žije pre vzťahy, chýba mu však schopnosť vyrovnať sa autonómne so svojimi emóciami.

„Keď niekto potrebuje na upokojenie zakaždým partnera alebo partnerku, nie je to zrelé správanie,“ tvrdí pre Postoj Vavráková. „Pri hádke má takýto partner pocit, že v stávke je vzťah. Keď chceme mať konštruktívnu diskusiu o náročných témach, ubezpečovanie je veľmi dôležité. Môžeme začať ťažký rozhovor uistením o svojej láske.“

Prinášame vám tretí rozhovor zo seriálu o štyroch typoch vzťahovej väzby a ich vplyve na naše dospelé vzťahy.

Ako sa prejavuje úzkostná väzba v dospelých vzťahoch?

Ako výrazná túžba po blízkosti. V romantickom vzťahu má človek zároveň strach, že môže prísť o blízku osobu, že ho opustí alebo nebude k dispozícii, keď to práve bude potrebovať. Aj preto sa k svojmu partnerovi snaží silnejšie pripútať. 

Zároveň sa úzkostná väzba prejavuje v tom, ako sa človek správa sám voči sebe. Môže mať pocit nižšej sebahodnoty a sebadôvery. Celá jeho identita sa spája s blízkymi vzťahmi, ktoré sú centrálnou súčasťou jeho života.

V čom je úzkostný typ človeka úplne odlišný od vyhýbavého?

Potrebuje blízku vzťahovú osobu, aby bol v pohode, vedel sa upokojiť a cítil sa plnohodnotne. Človek s vyhýbavou väzbou sa, naopak, prejavuje tak, že vzťah pre neho nie je definujúci.

Ak vyhýbavý človek čelí niečomu náročnému, tak skôr to chce vyriešiť sám. Človek s úzkostnou väzbou vyhľadáva na riešenia svojich emočných potrieb blízkeho, napríklad keď sú rozrušení alebo im je ťažko, oveľa viac sú nastavení na takzvanú potrebu koregulácie, keď emócie pomáha spracovať blízka osoba.

Opäť sa vrátim do raného detstva: ak dieťa potrebuje upokojenie, potrebuje dospelého, aby sa upokojilo. U malých detí je toto prirodzená, vývinovo normálna potreba. Zrením však dieťa postupne získa schopnosti, aby dokázalo aj samo zvládnuť bežné záťaže. Hoci všetci pri náročných emóciách uvítame podporu druhých, úzkostne pripútaní ľudia sú na to viac odkázaní. Potreba mať niekoho, kto ma upokojí, pretrváva do dospelosti. Spravidla je to partner alebo partnerka. 

Ľudia s touto väzbou vraj často upadajú do platonických nereálnych vzťahov. Prečo majú túto tendenciu?

Aj pri úzkostnej väzbe platí, že nepredurčuje osud človeka a neznamená to, že úzkostný typ nemôže mať kvalitné a plnohodnotné vzťahy. Táto väzba má však svoje špecifiká, medzi ktoré patrí veľká túžba po blízkosti. V tejto snahe môže prehliadnuť signály, či je ten partner pre neho vhodný. 

Títo ľudia často nedokážu byť bez vzťahu. Keď sa pozrú spätne na svoj životný príbeh, vždy boli v nejakom vzťahu, či už platonickom, alebo reálnom, od puberty až do smrti. 

Pre túto potrebu sa ocitajú vo vzťahoch, ktoré buď nemajú reálny základ, alebo pre nich nie sú vyhovujúce. Ich život sa deje akoby len v náručí partnera, len vtedy má pre nich hodnotu. Aj zlý alebo platonický vzťah je pre nich lepší ako žiadny. 

Preto vedia napríklad s niekým chodiť, hoci ten vzťah nijako nenapreduje. Dokážu byť s partnerom, ktorý nie je dostupný, niekedy aj napriek tomu, že im to ten druhý otvorene povie.

Oveľa ťažšie sa im vzťahy aj ukončujú. Hoci vidia, že vzťah nemá perspektívu, tak z neho nevedia odísť. Často to nedokážu prečítať alebo si pripustiť realitu. Boja sa samoty. V čase rozchodu s priateľom či priateľkou sa im nezriedka dosť zhorší ich psychický stav, akoby sa im zrútil svet. Vyrieši sa to, až keď opäť nájdu nejaký vzťah.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Pod slovom úzkostný si človek predstaví úzkosti, ktoré môže mať každý človek, keď zažíva v živote náročné situácie.

Určite, úzkosť nie je emócia, ktorú prežívajú len ľudia s úzkostnou väzbou. Každý normálny zdravý človek sa občas stretne s tým, že pociťuje úzkosť. Prežívame to ako vnútorné napätie, myseľ zaťažujú obavy a môžeme mať aj rôzne fyzické prejavy ako stiahnutý žalúdok. Ale pri úzkostnej väzbe sa hovorí o špecifickej úzkosti, ktorá je vzťahová a súvisí s bazálnym pocitom bezpečia a istoty vo vzťahoch.

Keď úzkostný človek nie je vo vzťahu alebo má problém vo vzťahu, oveľa viac cíti úzkosť. Je to jeho dominantný pocit. 

Niekedy títo ľudia vedia aj veľmi dobre verbalizovať, že cítia naplnenie, keď žijú pre svojho partnera, prípadne pre deti. Ich identita sa veľmi často spája s druhými ľuďmi. 

Takýto človek môže paradoxne vyzerať ako emočne zrelý, lebo sa všetko v jeho živote točí okolo vzťahov, emócií, žije pre druhých ľudí. Aj v manželstve môže pôsobiť ako ten, ktorý chce veci riešiť a je vo vzťahoch viac zorientovaný. Je to len zdanie?

Emočná zrelosť sa definuje ako schopnosť pracovať s emóciami u seba aj druhých ľudí, vnímať ich, ale aj zvládnuť emočné napätie. Pri všetkých typoch neistej vzťahovej väzby, teda pri úzkostnej, vyhýbavej aj dezorganizovanej, platí, že je táto schopnosť nejakým spôsobom narušená. 

Navonok sa môže javiť, že úzkostný typ má emočnú zrelosť, lebo vie o citoch hovoriť a pôsobí oproti vyhýbavým naozaj vzťahovo kompetentnejšie, ale chýba mu schopnosť vyrovnať sa autonómne so svojimi emóciami.

Keď niekto potrebuje na upokojenie stále partnera alebo partnerku, nie je to zrelé správanie. V kontraste s tým práve bezpečná vzťahová väzba sa neskôr v živote spája s vyzretejšou emočnou reguláciou.

Napríklad človek s bezpečnou väzbou by do veľkej miery mal byť samostatný v tom, ako si poradiť v prípade samoty. Hoci ho to môže rozosmutniť, zvyčajne sa rýchlo upokojí a využije ten čas pre seba, prečíta si knižku alebo sa venuje svojim záujmom. Úzkostný partner s tým máva problém, spustí sa u neho úzkosť, v ktorej sa cyklí, keďže na emočnú reguláciu potrebuje mať partnera nablízku.

Takýto človek môže mať zrejme dojem, že je vo vzťahu tým, ktorý viac miluje a viac sa dáva.

Úzkostne pripútaní majú často tento pocit, že viac dávajú, a môže to byť aj zdrojom napätia vo vzťahu. Majú pocit, že viac investujú, potrebujú uistenia a očakávajú, že to tak musí byť aj na druhej strane. Zároveň oveľa viac potrebujú od partnera počuť alebo zažívať prejavy lásky a pozornosti. Je to dobré vedieť, ak sme vo vzťahu s takýmto partnerom, a častejšie im to aj dopriať.

Prečo sú emócie centrom jeho prežívania?

Pre všetkých ľudí sú emócie centrom prežívania, to je zdravé a normálne. Rozdiel je v tom, ako rozdielne ich prežívame a v akej intenzite. Úzkostné typy ich vnímajú veľmi intenzívne a sami si s nimi zvyčajne nevedia poradiť. V tomto zmysle to môže pôsobiť, že sú centrom ich prežívania.

Zároveň treba dodať, že naša emocionalita nie je len o vzťahovej väzbe – prejavovanie a narábanie s emóciami je o mnohých dimenziách našej osobnosti. Takže v tom, ako prejavujeme úzkostnú väzbu, bude zohrávať rolu aj naša povaha. Aj navonok menej emocionálny človek môže mať úzkostnú vzťahovú väzbu, len svoje emócie nedáva tak najavo.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako sa takýto typ človeka správa na začiatku romantického vzťahu, pri zaľúbení?

Veľmi rýchlo sa pripútajú a už veľmi skoro idú do vážnych krokov, navrhnú napríklad spoločné bývanie. Vedia sa prispôsobovať partnerovi, strácajú svoju identitu, preberajú koníčky svojho partnera, okruh priateľov. Snažia sa byť dokonalými partnermi, robia toho veľa pre druhého. 

Týmto sú atraktívnymi partnermi?

Ako pre koho. Niekoho to môže aj odrádzať. Pre partnerov s vyhýbavou väzbou to môže byť na začiatku aj veľmi imponujúce, lebo majú pocit, že niekto ich obdivuje, veľa do vzťahu investuje, a je to niečo, čo ich láka, až kým to nezačne pôsobiť ako tlak. Podobne pre iného úzkostného partnera či partnera s dezorganizovanou väzbou môže byť takéto zbližovanie sa atraktívne.

Ľudia s bezpečnou väzbou to môžu vnímať ako niečo príliš rýchle, čo už narúša ich hranice. 

Čo sa stane v detstve, že niekto vytvorí úzkostný typ väzby?

Najčastejšie sa uvádza, že tento typ väzby vzniká pri nekonzistentných prístupoch rodičov. To znamená, že raz sú rodičia k dispozícii a inokedy nie sú, raz sú citliví a inokedy nie sú citliví. 

Asi väčšina rodičov má dni, keď nie sú vždy citovo disponibilní a nie vždy reagujú rovnako. 

Aj tu platí, že ak niekedy stratíme nervy a reagujeme nevrlo alebo sme nechali dieťa chvíľu plakať, lebo sme mali iné povinnosti, tak to ešte neznamená, že dieťa bude mať úzkostnú väzbu. Skôr ide o opakujúce sa, typické správanie, to znamená, že prvé dva roky života sa rodič správa nepredvídateľne. 

Druhý spôsob, ako vzniká táto väzba, je ten, keď sa prepojenie s rodičom nejako zásadne preruší. Môžeme si to predstaviť tak, že dieťa síce vyrastá vo veľmi citlivom, bezpečnom, konzistentnom prostredí, ale v istom momente dôjde k zásadnému odlúčeniu. 

Nemyslíme tým, keď ide na víkend k babke alebo ho na pár hodín postráži iná osoba, ale keď je napríklad dieťa hospitalizované v ranom veku bez matky. 

Okrem toho, že sa mu náhle zmení opatrovateľ, dieťa je ešte aj zaťažené náročnou situáciou v nemocnici. Hospitalizácie detí sa spájajú aj s medicínskou traumou a týmto sa môže bezpečná vzťahová väzba narušiť.

Úzkostná väzba môže vzniknúť aj prílišným striedaním opatrovateľov, čo sa v minulosti často stávalo u detí v náhradnej starostlivosti. V súčasnosti sa preto aj tu viac prihliada, aby sa vzťahové osoby tak často a náhle nemenili a aby dieťa malo jednu primárnu stabilnú vzťahovú osobu. 

Prečo sú rodičia, ktorí menia svoje prístupy k deťom a dlhodobo reagujú premenlivo, raz láskaví a inokedy odmietaví?

Aj v tomto prípade môže byť v pozadí nejaký problém rodičov, ktorý im znemožňuje byť plnohodnotne vo svojej role. Ako sme spomínali pri vyhýbavej väzbe, môže ísť o rodičov, ktorí sú chorí, preťažení alebo v náročnej životnej situácii. 

Môže to však súvisieť aj s presvedčeniami, keď rodičia majú na niektoré témy väčšiu citlivosť a na iné menšiu. Napríklad keď je dieťa radostné a poslušné, tak som láskavý, ale keď prejaví odpor, hnev či frustráciu, čo sú normálne prejavy už od raného veku, moja citlivosť sa zmení na trestajúci prístup v snahe „vychovávať ho“. 

Úzkostná väzba sa zvykne navyše prenášať, rodičovi môžu jeho citlivosti brániť byť správne naladený na dieťa. Keď je rodič úzkostný, môže mať sklon dieťa používať ako náplasť na svoje vnútorné zranenia. Takto dochádza k emočnej parentifikácii, že dieťa začne slúžiť, aby rodič dosiahol to, čo on potrebuje.

Niektorí úzkostne pripútaní rodičia, keď nemajú partnera práve k dispozícii, sa naviažu na dieťa a dieťa sa pre nich stáva prostriedkom útechy. Ale keď už rodič nie je smutný, dieťa si nevšíma a nevenuje mu pozornosť. Rodič je namiesto naladenia sa na potreby dieťaťa naladený na svoje potreby. Za tým je emočná nezrelosť rodiča a takto často vzniká úzkostný typ väzby dieťaťa. 

Rodičia to však nerobia naschvál, len sa im to deje a oni si to v zásade veľakrát ani neuvedomujú.

Ako reaguje takýto človek s úzkostnou väzbou v dospelosti na konflikt, kritiku či odmietnutie?

Konflikty sú pre úzkostných ľudí niečo veľmi zásadné, vo vnútornom prežívaní sa im akoby zrútil ich svet. Nabehne im zakaždým obava, či sa vzťah nekončí a či ich partner neprestal ľúbiť. 

Je to čisto iracionálny pocit, lebo spravidla sa pre hádku o neupratanej kuchyni partner nezbalí a neodíde, ale v úzkostnom človeku narušenie blízkosti aktivuje takýto strach. Toto sprevádzajú silné emócie a ďalšie fyzické prejavy, ktoré súvisia so stavom ohrozenia.

Môžu reagovať zamrznutím, únikom alebo až útokom, ale vždy sú tam prítomné silné emócie, ktoré sa môžu prejaviť navonok alebo ich trápia vo vnútri. Konflikty zvyčajne adresujú bezodkladne, pretože je náročné prežiť to napätie a neistotu. Nechtiac tým môžu situáciu eskalovať, prípadne dramatizovať.

Niekedy silné vnútorné emócie vyvolané konfliktom riešia snahou konflikt zahladiť. V snahe byť s partnerom zadobre skĺznu do submisívnej roly alebo sa vyhnú konfrontácii, všetko preto, aby neohrozili vzťah.

Čítajte tiež

Vyhýbavosť vo vzťahoch Človek, ktorý uteká z konfliktov a desí ho intimita, prichádza o dôležitý rozmer

Zuzana Hanusová

O tom, ako vyhýbavá vzťahová väzba bojkotuje láskyplné a hlboké vzťahy v dospelosti, sme hovorili s psychologičkou Evou Vavrákovou. 

Ako sme už hovorili, tento typ človeka končí často vo vzťahu s partnerom s vyhýbavou väzbou. Prečo ho to ťahá práve týmto smerom, hoci mu reakcie náprotivku doslova ubližujú?

Úzkostného človeka priťahuje najmä sebavedomie vyhýbavej osoby, pôsobia samostatne a sebaisto, ako niekto, o koho sa dá oprieť. Veľmi ich tiež láka nedostupnosť, často sa u úzkostných ľudí aktivuje romantická predstava, že ja ich svojou láskou k sebe pripútam. Vedia sami seba presvedčiť, že to dokážu a je to pre nich životná výzva.

Týmto sa však rozjatruje stará rana, keď nedostupný partner je veľmi podobný ako ich primárna nedostupná osoba z detstva. Na nevedomej úrovni sa táto dráma opakuje a úzkostný partner vo vzťahu dúfa, že svojou láskou začarovaný kruh prelomí. Nevedela som to zmeniť ako malá, ale možno keď sa budem viac snažiť, zmením správanie svojho partnera teraz a on mi dá, čo potrebujem. 

Toto spravidla vedie ku sklamaniu, lebo manželia či manželky nie sú naši otcovia či mamy, nie sú s nami preto, aby plnili naše detské priania. Ako dospelí si našťastie tieto potreby vieme sýtiť aj mimo partnerského vzťahu.

Má takýto vzťah šancu na úspech?

Keď si to uvedomia, obidve strany – úzkostná aj vyhýbavá – s tým vedia niečo urobiť. Každá kombinácia vzťahov má šancu na úspech, keď partneri začnú vnímať, čo sa im vo vzťahu deje a prečo, a keď s tým začnú vedome pracovať. Vtedy ich vzťahová dynamika nebude čisto automatická, ale viac regulovaná vedomým prístupom. Budú to mať viac vo svojich rukách.

Kedy nastáva vážny vzťahový problém v manželstve s úzkostným človekom?

Sú vzťahy, kde problém nenastane nikdy, lebo obom táto vzťahová dynamika vyhovuje. 

Prípadné ťažkosti sa však najčastejšie objavujú pod vplyvom záťaží, v situáciách, keď úzkostný človek potrebuje na zvládanie náročných situácií partnera a pre toho druhého to môže byť už príliš. 

Úzkostne pripútaní ľudia zvyknú vzťahové ťažkosti prežívať veľmi náročne, niekedy im spôsobujú také vnútorné utrpenie, že to zhoršuje ich celkovú životnú pohodu a psychické zdravie. 

Ako môže na sebe človek s úzkostnou väzbou vedome pracovať, aby zmenil svoje reakcie na partnera a nebol od neho závislý?

Vo veľkej miere je prirodzené, že máme potrebu vzťahu a blízkosti, problém je však absolútne naviazanie sa na partnera a preťažovanie vzťahu vlastnou emocionalitou. 

S týmto sa dá veľa pracovať, môžu sa naučiť iné spôsoby spracovania svojich emócií. Akékoľvek techniky na rozvoj emočnej regulácie sú pre takýchto ľudí užitočné, napríklad ako sa zrelaxovať aj bez partnera. Dôležitá je aj téma nastavovania hraníc – úzkostne pripútaní ľudia majú ťažkosti definovať a udržať si svoje zdravé hranice vo vzťahoch. Ďalej je to práca na samostatnosti, aby si človek našiel aj iné zdroje uspokojenia, ako je partnerský vzťah.

Pre úzkostných je niekedy náročnejšie nájsť si vlastné hobby. Môžu však začať s osamostatňovaním tak, že sa naučia postarať sa najprv o svoje potreby, učia sa vnímať, čo sa im páči, čo ich baví, čo práve potrebujú.

Učia sa vypýtať si to konštruktívne od partnera či partnerky: „Teraz potrebujem tvoje objatie.“ Je to lepšie, ako keď to len naznačujú, no nedostanú a potom sa vnútorne trápia. Ale zároveň vnímajú, že partner nie je jediný spôsob, ako svoje potreby naplniť. Ak mi je ťažko, okrem partnera mi môže pomôcť aj prechádzka v prírode či rozhovor s kamarátkou. Práve obkolesenie sa inými bezpečnými vzťahmi, mimo partnerského zväzku, vie byť pre ľudí s úzkostnou väzbou liečivé.

Ako to má úzkostný partner s fyzickou intimitou? 

Pre týchto ľudí býva fyzická intimita veľmi dôležitá, spravidla sú to ľudia, ktorí nedokážu mať sex bez toho, aby sa citovo angažovali. Prípadne fyzický kontakt vnímajú ako prísľub prehlbovania vzťahu, čo ich môže aj sklamať. Zároveň podľa výskumov majú častejšie nízke sebavedomie, keď ide o ich fyzický zjav a atraktivitu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako môžeme svojimi reakciami pomôcť svojmu manželovi/svojej manželke, ak prídeme na to, že má úzkostný typ vzťahovej väzby?

Ak máme takéhoto partnera, tak máme často sklon vzťahovať si na seba jeho či jej emocionálne prejavy. Keď je vyžadujúci alebo má prehnané reakcie, napríklad sa rozplače, môže nám napadnúť, že nás chce citovo vydierať a reagovať hnevom. Môžeme mať aj výčitky, čo robíme zle, pochybnosti o sebe. Je ťažké nebrať to osobne.

Pomáha, keď spoznáme osobný príbeh partnera, že napríklad zažil ranú hospitalizáciu alebo mal náročné detstvo. Vtedy sa vieme od jeho reakcií lepšie odosobniť, pomenovať si, že je to jeho zranenie, ktoré prenáša do vzťahu, a byť empatickejší.

A je tiež úplne v poriadku, keď úzkostne pripútanému partnerovi doprajeme koreguláciu vo forme objatia, pohladenia, blízkosti. Je dobré vedieť, že úzkostný partner to očakáva viac. Pri hádke má takýto partner pocit, že v stávke je vzťah. Keď chceme mať konštruktívnu diskusiu o náročných témach, ubezpečovanie je veľmi dôležité. Môžeme začať ťažký rozhovor uistením o svojej láske: „Ľúbim ťa a záleží mi na našom vzťahu.“ Dokážeme tak zmierniť neistoty, ktoré pociťuje.

Ako pri každej hádke, aj pri konflikte s úzkostným partnerom vzniká vo vzťahu ruptúra, ktorú treba ošetriť. Úzkostný partner na to potrebuje našu blízkosť. Ak sa nám to v danom momente nedá, je fajn vyjadriť to napríklad slovami „viem, že potrebuješ cítiť blízkosť, ale teraz ti ju neviem dať, potrebujem čas“. Aj to môže situáciu upokojiť. Pre úzkostného partnera bude prejav blízkosti znakom, že všetko je opäť v poriadku, môžeme ho napríklad objať, keď je aj za nás konflikt uzavretý. Úzkostný partner si to bude vážiť.

Hoci máme partnera či partnerku s úzkostnou väzbou, neznamená to, že vo vzťahu nemáme právo na svoje hranice. Je v poriadku vedieť, že náš partner potrebuje viac prejavov lásky a konkrétnej pozornosti, ale aj povedať si, čo, naopak, potrebujeme my, prípadne že nám niečo prekáža.

Pomôže tiež podporovať úzkostného partnera v samostatnosti, aby začal pracovať na svojej autonómii. Doprajme mu stretnutia s priateľmi, rozvoj vlastných záujmov, sebarealizáciu mimo rodiny, povzbudzujme to a vnímajme to ako jeho krok k väčšej samostatnosti, ktorá prospeje aj partnerskému vzťahu.

Predpokladám, že človek s takýmto typom väzby má problém vyhodnocovať konkrétne situácie vo vzťahu s nadhľadom a objektívne. 

Celkovo vo vzťahu platí, že objektívna pravda sa hľadá veľmi ťažko a nikto nevidí realitu celistvo. Úzkostní partneri majú tendenciu ku katastrofickým záverom a scenárom. 

Keď mi manželka neodpisuje na esemesky, tak to znamená, že je buď v nemocnici, alebo niekde flirtuje s iným mužom. V hlave im prebiehajú najhoršie scenáre. Môžu pomôcť techniky pracujúce s myšlienkami, aby sme obludné predstavy zastavili, svoju pozornosť presmerovali na niečo iné a preformulovali katastrofické scenáre vo svojej hlave.

Čítajte tiež

Psychologička o vzťahovej väzbe v dospelosti To, či sa pri hádke uzavriete alebo reagujete výbuchom, môže súvisieť s detstvom

Zuzana Hanusová

So psychologičkou Evou Vavrákovou o tom, aký má koncept vzťahovej väzby presah do našich dospelých životov a romantických vzťahov. 

Ak človeka s úzkostnou väzbou príliš ovplyvňujú reakcie druhých ľudí, až tak, že si z toho odvodzuje svoju sebahodnotu, dá sa s tým niečo robiť?

Validáciu sebahodnoty zvonka môžu potrebovať ľudia bez ohľadu na svoj typ vzťahovej väzby. Platí však, že úzkostne pripútaní ľudia môžu svoju sebahodnotu viac odvodzovať od vzťahov s inými ľuďmi.

Podstatné je pomenovať si svoje záujmy, potreby, podporovať svoju autonómiu cez počúvanie toho, čo ma baví, čo ja chcem, kto som ja. Prerušiť v sebe sebakritický dialóg a vedieť sa pochváliť za veci, ktoré mi objektívne idú.

Pri vyhýbavých ľuďoch ste hovorili, že im skôr hrozí vyhorenie. Na čo by si mali dávať pozor úzkostní ľudia?

Vyhorenie hrozí aj ľuďom s úzkostnou väzbou, ale spravidla z iných dôvodov. Stretávam sa s tým aj v praxi, že toto vyhorenie vyzerá podobne, ale je za ním iná motivácia. 

Títo ľudia môžu vyhorieť, lebo sa zvyknú obetovať pre druhých až príliš. Sú to vyhorenia v pomáhajúcich profesiách alebo vo vzťahoch, prípadne u rodičov na materskej.

Časté sú však aj emočné problémy prameniace zo vzťahov. Napríklad kríza vo vzťahu spustí úzkostné či depresívne symptómy, ktoré niekedy namotivujú človeka vyhľadať odbornú pomoc. 

Aký vzťahový potenciál, prípadné plusy majú ľudia s touto väzbou?

Vedia byť veľmi angažovaní a oddaní vo vzťahoch, vedia veľa urobiť pre svojich blízkych a priateľov. Majú intenzívne kamarátstva a môžu mať aj širokú škálu kontaktov.

Zvyčajne sú druhými vnímaní ako empatickí a citliví, ako niekto, kto má vysokú emočnú inteligenciu. Toto je často viditeľné aj v ich dobre rozvinutých sociálnych zručnostiach a v komunikácii. Vedia si aj ľahšie nájsť pomoc, ak ju potrebujú, a ťažiť z nej. To platí aj o vyhľadaní odbornej pomoci, napríklad psychoterapie. Celkovo, silná vzťahovosť je ich potenciál, ktorý im pomáha v osobnom aj pracovnom živote. 

O čo prichádzajú, keď na sebe nepracujú?

Prichádzajú o väčšiu pohodu v živote. Úzkostnosť sa prejavuje v mnohých dimenziách, sú emočne preťažovaní a pritom sú to nastavenia, ktoré sa dajú meniť. Ak pracujú so sebareflexiou, s rozvojom emočnej regulácie a autonómie, dokážu z toho veľmi benefitovať. Smeruje ich to k väčšej samostatnosti a spokojnejšiemu prežívaniu.

Foto: Postoj/Adam Rábara