Homo téma sa už vyčerpala Ale prečo jeden extrémista dokáže zatieniť tisíc ľudí?

K jednej z júlových sobôt už niekoľko rokov patrí, že Bratislavou naraz prejdú dva pochody – Dúhový pride, ktorý sa snaží o redefinovanie a „zdúhovenie“ rodinnej legislatívy, a pochod Hrdí na rodinu, ktorý je za zachovanie jej tradičného étosu.

Stalo sa tak aj túto sobotu, no okrem toho sa udiali ešte dve veci, ktoré si zaslúžia zmienku. Jedna zvláštna a jedna všedná. Najprv k tej zvláštnej.

Napriek tomu, že dúhový pochod mal podporu kraja, mesta, mestskej časti, súkromných firiem, veľvyslanectiev vyše tridsiatich krajín i samotnej Európskej únie a reklamy naň vyskakovali dokonca aj v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy, účasť oproti minulému roku poklesla zhruba o tretinu. Minulý rok prišlo okolo 14-tisíc ľudí, tento rok zhruba desaťtisíc.

Podujatie sa koná približne v rovnakom termíne v roku, nenastali ani nijaké mimoriadne poveternostné okolnosti, ktoré by mohli účasť výrazne ovplyvniť.

Dodajme, že medzičasom bola prijatá novela ústavy, ktorá vraj porušuje zásady medzinárodného práva, je diskriminačná, Slovensko pre ňu už nepatrí do Európy a dokonca vyhrala anketu o homofóba roka.

Skaza je zažehnaná

Značne poklesla aj účasť na pochode Hrdí na rodinu – na minulom ročníku sa zúčastnilo údajne viac než dvetisíc ľudí, tento rok ani nie polovica.

To je však do istej miery pochopiteľné. Minulý ročník sa niesol aj v duchu výzvy na prijatie spomínanej novely ústavy, ktorá bola vypočutá. Zákonodarca homosexuálnu tému do veľkej miery vyriešil a veľkú časť spoločnosti tým upokojil.

Dôsledkom môže byť aj to, že veľa ľudí už nepovažuje za potrebné tejto téme venovať mentálnu energiu ani čas, lebo „skaza je zažehnaná“.

No napriek tomu, že vzhľadom na túto skutočnosť by sme možno očakávali skôr nárast účastníkov dúhového pochodu, novela ústavy mohla paradoxne mať demotivačný účinok aj na opačný tábor.

Dúhový firemný aktivizmusPochod s politickými požiadavkami podporuje desiatka firiem, tie však vraj politiku neriešia

Jakub Lipták

Možno si časť jeho prívržencov uvedomila, že všetko, čo zatiaľ dúhové hnutie na Slovensku dosiahlo, bolo z jeho hľadiska kontraproduktívne: jednak novela ústavy z roku 2014, ktorá ochránila manželstvo, jednak novela z roku 2025, ktorá doriešila ďalšie otázky a v podstate zavŕšila referendové úsilie z rokov 2014 a 2015.

Iná časť si možno uvedomila, že na presadenie ich politických požiadaviek skrátka na Slovensku nie je vôľa – respektíve aspoň zatiaľ. A že treba „pokrokovejšiu“ politickú reprezentáciu.

Alebo dokonca možno rezignovali na demokraciu úplne a dúfajú v zásah Súdneho dvora EÚ či iného osvieteného vládcu.

A možnože pár ľudí dokonca aj na celú vec zmenilo názor alebo jednoducho cítia, že celá dúhová téma je už za zenitom. Ako každá móda, ani táto nie je večná a už to jednoducho nie je cool, ako to bolo pred pár rokmi.

Keď sa vašu subkultúru snažia imitovať „boomerské“ značky ako Billa, je to jednoducho iba trápne.

Dve hry

Pár slov ešte k druhej veci, tej všednej. Ako to už býva pravidelne, opäť na konzervatívnej akcii bol niekto nehodný a to prehlušilo všetko.

Pamätníci si isto spomínajú na kauzu kotlebovských vlajok na pochode za život v roku 2019, vlani na Hrdí na rodinu bol Zoroslav Kollár, tentoraz zasa extrémista Daniel Bombic.

Nie že by tam boli vystúpili alebo na podujatí akokoľvek spolupracovali, jednoducho iba prišli na verejné podujatie ako každý iný človek. Pochopiteľne však s úmyslom priživiť sa na úsilí druhých.

Informácia o prítomnosti extrémistu na zhromaždení, samozrejme, opäť celkom zatienila, že tam bolo aj deväťstodeväťdesiatdeväť iných ľudí. Rámcovanie je jasné: na Hrdí na rodinu bol Bombic; kto bol na Hrdí na rodinu, bol na „podujatí s Bombicom“.

Otázka je, čo má akože organizátor podujatia urobiť, ak mu tam príde niekto problematický. Vykázať z verejného podujatia ho nemôže, má sa vari od neho verejne dištancovať? Chromík zvolil iný prístup: vítaný na podujatí je každý, nech je, aký je, hodnota rodiny je pre každého. A že každý sa môže zmeniť.

Možno je to naivné, možno sa mohol Chromík viac vyhraniť – a to aj bez toho, aby pri tom musel porušiť zásadu „miluj hriešnika, nenáviď hriech“...

Všímajme si však ten dvojaký meter, pokiaľ ide o Dúhový pride – to, že naň každoročne chodí množstvo podivínov, exhibicionistov, až priam úchylákov, to už problém nie je. Ak vôbec, je to prejav odvahy, hrdosti, prijatia seba samého...

Toto rámcovanie je priehľadná hra progresívnych médií, ktoré však ide ruka v ruke s druhou hrou. Hrou príživníkov na konzervatívnych akciách: zviditeľniť seba na úkor ostatných. Neskočme im na to, jedným ani druhým.