Psychologička o vzťahovej väzbe v dospelosti To, či sa pri hádke uzavriete alebo reagujete výbuchom, môže súvisieť s detstvom

Pri chodení alebo neskôr manželstvách sa často opakujú situácie, nad ktorými akoby strácame kontrolu. Najčastejšie sa to deje vo chvíľach, keď ide o pocit osamotenia vo vzťahu alebo o reálne či možné opustenie v širšom zmysle slova.

„Ďalej sú to situácie preťaženia, keď sme pod stresom alebo nám dochádzajú zdroje. A potom pri spomínaných konfliktoch. Veľmi typická dynamika je, keď jeden z partnerov, často ten s úzkostnou väzbou, akoby prenasleduje druhého, pričom vyžaduje prejavy náklonnosti alebo uistenie. Druhý partner reaguje stiahnutím sa do seba a ešte väčším odcudzením,“ vysvetľuje psychologička. 

Úzkostný typ skôr prahne po pozornosti, kým vyhýbavý typ sa utiahne alebo odchádza z konfliktu, ťahá ho to preč zo vzťahu. Čo to robí v našich vzťahoch? 

So psychologičkou Evou Vavrákovou sme urobili sériu štyroch rozhovorov o všetkých typoch vzťahovej väzby, o tom, aký majú vplyv na naše reakcie v manželstve a ako to vieme meniť. 

Tento prvý rozhovor je o koncepte vzťahovej väzby a o tom, ako s ním správne pracovať.

Druhý rozhovor o vyhýbavosti vo vzťahoch 

Tretí rozhovor o úzkostne pripútaných ľuďoch

Štvrtý rozhovor o dezorganizovanej väzbe. 

 

Koncept vzťahovej väzby je na Slovensku pomerne známy, najmä keď je reč o tom, ako pristupovať k deťom po narodení. Už menej je známy v kontexte toho, ako ovplyvňuje naše dospelé partnerské vzťahy. Ako je to vlastne celé prepojené?

Z biologického hľadiska ide o úplne rovnaké systémy. Keď sa dieťa narodí, je evolučne nastavené tak, že potrebuje rodiča, teda najbližších ľudí, ktorí sa o neho starajú. Systém, ktorý zabezpečuje, aby nastalo previazanie malého dieťaťa na rodičov, je z pohľadu neurobiológie taký istý systém naviazania sa a starostlivosti, ktorý funguje aj v partnerských romantických vzťahoch v dospelosti. 

Keď teda hovoríme o tom, že niečo, čo sme prežili v detstve, môže mať vplyv na to, ako sa v dospelosti správame v romantických vzťahoch, je za tým nejaký biologický mechanizmus?

Áno, ide o mechanizmus, ktorý riadi naše prežívanie, motiváciu a správanie v blízkych vzťahoch. Zapájajú sa v ňom špecifické časti nervovej sústavy na báze chemických a hormonálnych procesov. Tento mechanizmus sa akoby nastaví pri prvých skúsenostiach v detstve.

Takýto princíp platí celkovo pre vývin našej nervovej sústavy, že zreje a vylaďuje sa pod vplyvom raných skúseností. Na ich základe máme potom sklon reagovať určitým spôsobom. Samozrejme, s tým, že ako dospelí už vieme konať vedome. Nielen automaticky reagovať, ale aj cielene riadiť svoje správanie. Máme už napríklad schopnosť sebareflexie a rozvinuté komunikačné zručnosti, čo je pre fungovanie vo vzťahoch veľmi dôležité. 

Prečo sa náš spôsob vzťahovej väzby z detstva prejaví najviac v romantických vzťahoch? 

Väzba sa prejaví v akýchkoľvek vzťahoch počas života, teda najmä v tých, v ktorých potrebujem alebo poskytujem starostlivosť. Môže sa aktivovať, keď prežívam niečo náročné a hľadám útechu.

Výskum ukazuje, že sa prejavuje aj v ďalších oblastiach nášho života. Súvisí napríklad s naším celkovým psychickým zdravím a odolnosťou, so sebavedomím či s emocionalitou. Je to naozaj košaté, v psychológii ide o veľmi významný koncept.   

Niekto to môže vnímať ako prehnané psychologizovanie a môže sa skepticky spýtať, ako môže niečo, čo zažijem ako bábätko alebo malé dieťa, vplývať dnes na to, ako sa správam napríklad k manželovi, k manželke.

Dnes už môžeme v prípade vzťahovej väzby povedať, že ide o dobre preskúmanú tému. Výskum sa začal v povojnovom období, najskôr pozorovaním detí. Zisťovalo sa, ako reagujú na situácie, keď sú opustené a nie je nablízku rodič, ktorý by ich upokojil.

Tradícia výskumu sa teda začala na deťoch a výskum dospelých sa začal o niečo neskôr, v 80. rokoch. V súčasnosti zažívame silnú popularizáciu tejto témy. Vždy to chvíľu trvá, kým sa poznatky dostanú do populárnej vedy. 

Veľa však o vzťahovej väzbe vieme aj vďaka výskumu z oblasti afektívnej neurovedy, ktorá skúma emočné systémy u ľudí aj zvierat, a práve systém starostlivosti je jedným z nich. Teda rozhodne nejde iba o psychologizovanie bez vedeckého základu.

Foto: Adam Rábara

Prečo je vzťah s primárnou vzťahovou osobou, teda najčastejšie s matkou, tak úzko prepojený s budúcim partnerským životom?

Väzba vzniká v čase, keď ešte nemáme zrelú mozgovú kôru a naše správanie riadia nižšie mozgové centrá, ktoré nie sú dostupné nášmu vedomiu. Narodíme sa s nejakou genetickou výbavou, predispozíciami, inštinktmi a po narodení sa náš nervový systém adaptuje na prostredie, ktoré nás obklopuje.

Prvé mesiace a roky života si učenie neuvedomujeme. Okolie na dieťa a jeho potreby nejako reaguje a dieťa sa snaží čo najlepšie prispôsobiť svojmu okoliu, aby prežilo. 

To, čo vedci opísali ako vzťahovú väzbu okolo roku a pol života človeka, je výsledkom tejto adaptácie na starostlivosť a prístup blízkych. Ak sú moji rodičia responzívni, konzistentní, citliví voči mojim potrebám, ak reagujú predvídavo, dá sa na nich spoľahnúť, utešia ma, keď to potrebujem, vytvorím si bezpečnú vzťahovú väzbu. V dospelosti budem s týmto nastavením fungovať aj v partnerskom vzťahu.

Naopak, ak moji blízki reagujú nekonzistentne a necitlivo, vznikne neistá vzťahová väzba. Napríklad sa naučím, že svoje pocity musím zvládnuť sama, že nie je nikto nablízku, kto by ma upokojil.

Tieto základné presvedčenia sú veľmi hlboké, keďže vznikli iným procesom učenia, ako poznáme v dospelosti. Neuvedomujeme si to, len sa nám to deje. V dospelých vzťahoch sa potom akoby spúšťajú automaticky. Sťahujem sa do seba, keď sa s partnerom pohádam. Alebo prežívam silnú úzkosť, že partner nie je nablízku.  

Prečo je dobré poznať, aký typ vzťahovej väzby máme? 

Ako psychológovia sa tešíme, keď sa psychologické koncepty dostanú do širšieho povedomia, pretože z toho môžu ľudia ťažiť. Keď má niekto ťažkosti alebo zložité vzťahy, poskytuje mu to isté vysvetlenie a spôsob, ako pochopiť, čo sa mu v živote deje, a v takom prípade dokáže aj nájsť riešenia. 

Zároveň je tu však aj to B: akákoľvek popularizovaná teória sa zvykne veľmi zjednodušovať alebo sa používa inak, než bola reálne vyskúmaná. 

Aké riziká sa s tým spájajú?

Riziko je v tom, keď sa hocaké vzťahové ťažkosti spájajú so vzťahovou väzbou. Vzťahy sú omnoho komplexnejšie. Vstupuje do nich celá naša osobnosť, nielen vzťahová väzba.

Podobné zjednodušovanie dnes pozorujem aj v iných psychologických témach a pojmoch. Stalo sa to napríklad aj v koncepte okolo narcizmu. Napríklad pri probléme s partnerom sa vytiahne, že on či ona je narcis. Narábame tak s pojmami nerelevantným spôsobom, čo nikomu nepomáha, skôr to môže ublížiť. 

V čom nám môže napríklad v manželstve pomôcť, keď spoznáme, aký typ vzťahovej väzby máme?

Každý z typov väzby má svoju dynamiku a aj riziká, o ktorých je dobre vedieť. Vďaka dostupnosti zdrojov k tejto téme si môžeme urobiť sebadiagnostiku a podľa toho si pomôcť. Zo skúsenosti s klientmi však viem, že vlastná vzťahová väzba sa odhaduje ťažko. Preto je najlepšie to prebrať s odborníkom a hľadať, aký to má vplyv na súčasné vzťahy. 

Ale je dôležité mať stále pred očami, že vzťahová väzba je iba jedným z komponentov našej psychiky. Vo vzťahovom fungovaní však naozaj tvorí dosť zásadnú bázu, lebo ide o prvú vzťahovú skúsenosť, ktorú máme. Preto je dobré mať o nej základné informácie a poznať aj svoj príbeh, zážitky zo vzťahov z detstva.

Foto: Adam Rábara

Aké typy vzťahovej väzby poznáme? Skúsme najskôr krátko charakterizovať každú z nich, v ďalších rozhovoroch s vami si ich potom rozoberieme podrobne. 

Typy vzťahovej väzby sa rozlišujú trochu inak pri deťoch a inak pri dospelých. Prví výskumníci v tejto oblasti pozorovali deti pri teste takzvanej zvláštnej situácie. Dieťa vo veku asi jeden a pol roka sa najprv voľne hralo s rodičom, neskôr rodič odišiel a do miestnosti prišiel niekto cudzí, napokon sa rodič vrátil. Sledovalo sa, ako dieťa reaguje, keď je s rodičom a keď bez neho, a čo urobí, keď sa blízka osoba vráti. 

Deti nahrávali a tieto situácie sa analyzovali, vedci si pritom všimli podobnosti v reakciách. Keď sa robí tento typ výskumu, jednotlivé typy správania sa kategorizujú. Na základe pozorovaní vedci rozpoznali základné kategórie, bezpečnú vzťahovú väzbu a neistú vzťahovú väzbu. A neistá sa rozdeľuje na úzkostnú a vyhýbavú.

Neskôr si výskumníci všimli ešte štvrtú kategóriu, takzvanú dezorganizovanú väzbu, kam zaradili deti, ktoré nepatrili k žiadnej skupine a z ktorých časť mala veľmi špecifickú reakciu. 

Poďme si to rozobrať. Ako reagovali deti pri bezpečnej väzbe?

Dieťa sa najskôr spokojne hrá s rodičom, nevadí mu ani príchod cudzieho človeka. Rodič je preň akoby bezpečnou základňou. Po odchode rodiča, teda vzťahovej osoby, najskôr reaguje silným emočným rozrušením, je smutné a svoju úzkosť dáva najavo. Ale po návrate sa k rodičovi hneď vzťahuje, pritúli sa a rodič ho vie veľmi rýchlo upokojiť.

A čo sa deje pri úzkostnej a vyhýbavej väzbe?

Pri úzkostnej je dieťa nepokojnejšie už od začiatku. Nevie sa bezstarostne hrať, od rodiča je viac závislé. Reaguje extrémne rozrušene, keď rodič odíde, a keď sa vráti, tak sa veľmi ťažko upokojuje, môže byť aj nepriateľské voči rodičovi. Ako keby sa hnevalo. 

Pri vyhýbavej väzbe sa dieťa javí, akoby ho vôbec netrápilo, že rodič odíde, pokračuje v hre, tvári sa akoby nič, ani keď sa rodič vráti, nemá žiadnu reakciu. Ako keby ho ani nezaujímalo, že sa niečo deje. 

Neskôr sa zistilo, že aj deti s vyhýbavou väzbou prežívajú stres. Analýzou hormónov a tepu sa potvrdilo, že boli v strese, ale nedávali to najavo. Tieto deti sa naučili, že keď ich blízka osoba opustí, musia to samy zvládnuť, naučili sa potlačiť svoje prirodzené vzťahové potreby. 

Reakcie detí v tejto situácii teda súvisia s tým, ako sú zvyknuté reagovať na správanie rodičov. Pri úzkostnej väzbe sa vzťahová osoba správala nepredvídateľne, niekedy vedela byť veľmi láskavá a dostupná, inokedy zas nedostupná a chladná. Často to nie je vedomé, rodičia si ani neuvedomujú, že takto reagujú. 

Neistú vzťahovú väzbu nezískajú zrejme len deti z ťažkých pomerov či detských domovov, ale aj z milujúcich rodín. Prečo sa deje to, že rodičia neposkytnú svojim deťom podmienky, aby si vytvorili bezpečnú vzťahovú väzbu? 

Chcem zdôrazniť, že neisté vzťahové väzby ešte nie sú patológiou. S úzkostnou vzťahovou väzbou sa stretávame veľmi často. Výskumy zo zahraničia hovoria, že až približne 20 percent dospelej populácie má tento typ vzťahovej väzby.

Ďalších 20 percent si vytvorilo vyhýbavú väzbu, teda dohromady 40 percent populácie s neistou väzbou je veľmi vysoké číslo. Neznamená to však, že títo ľudia majú automaticky patologické správanie, psychické problémy alebo že mali patologických rodičov. 

Často platí, že to, čo sme ako deti zažili, odovzdávame ďalej vlastným deťom. Napríklad rodiny, v ktorých sa nedáva priestor emóciám, nemôže sa tam plakať, tvoria celé generácie, keď sa tento typ správania odovzdáva ďalej. V bežnom živote sú to pritom funkčné rodiny, hoci takéto prostredie zo psychologického hľadiska nevnímame ako zdravé.

Vyhýbavá vzťahová väzba sa môže odovzdávať v rodinách, kde sa dáva prílišný dôraz na samostatnosť a nezávislosť. Už od bábätka sa očakáva, že sa vie samo upokojiť, a rodičia môžu veriť, že dieťa tým bude odolnejšie. No neskôr sa to prejaví vo vzťahových schopnostiach týchto ľudí. Pri deťoch s úzkostnou väzbou zasa rodičia väčšinou nevedia čítať, čo dieťa potrebuje, a niektoré signály detí rodičia ignorujú. Zvyčajne platí, že robia, čo môžu, ale inak to nevedia.  

Okrem prostredia a rodičov však má na väzbu vplyv aj genetická výbava dieťaťa. Ukazuje sa, že niektoré gény súvisia viac s úzkostnou alebo viac s vyhýbavou vzťahovou väzbou.

Ako reagovali v teste deti s dezorientovanou väzbou? 

Deti so štvrtou, dezorientovanou väzbou reagovali v spomínanom teste zvláštne. Okrem toho, že vykazovali úzkosť po odídení rodiča, aktivovala sa u nich reakcia, ktorá súvisela so stresom. 

Keď čelíme ohrozeniu, prirodzenou reakciou je útok alebo útek, prípadne zamrznutie. Niečo takéto pozorovali u týchto detí. Dieťa sa rozbehlo, potom zamrzlo a nevedelo, čo má robiť, akoby sa bálo ísť k rodičovi. Išlo väčšinou o deti z náročných rodinných situácií, kde došlo k týraniu alebo zanedbávaniu dieťaťa. Prirodzená väzba k rodičovi sa mieša so strachom z neho. Ale toto je našťastie pomerne malá časť detí. 

Foto: Adam Rábara

Vysvetlili ste kategórie vzťahových väzieb u detí. Ako zistíme, aký typ vzťahovej väzby má dospelý človek? 

U dospelých ľudí nemusí byť kategorizovanie vzťahovej väzby také jednoznačné. Skôr posudzujeme jej kvality, dimenzie, ktoré sa prejavujú v rôznych vzťahových situáciách.

Prvá dimenzia hovorí o úzkostnosti, ktorú cítime v blízkych vzťahoch. Zvyčajne sa aktivuje, keď zažívame niečo náročné, keď ide napríklad partner dospelého človeka na služobnú cestu. Ak mám nízku mieru úzkostnosti, budem sa cítiť normálne, neznepokojí ma to a nejako sa zariadim, kým príde.

Na opačnom póle sú ľudia, ktorým stačí, že im partner neodpisuje z tej služobky na správy, a zachváti ich silná úzkosť. Aktivujú sa obavy, v hlave sa cyklia myšlienky, čo všetko sa mohlo stať, alebo pociťujú žiarlivosť. Vysoká úzkostnosť sa spája s negatívnym sebaobrazom, neverím sebe a svojim schopnostiam zvládnuť odlúčenie. 

Druhá dimenzia hovorí o mojom postoji k druhým, či sa na nich obraciam a vyhľadávam ich, keď potrebujem pomoc a útechu. Na jednej strane tejto dimenzie je pozitívny obraz druhých. Dokážem sa otvoriť blízkemu kontaktu, emočnej blízkosti. Na druhej strane tohto spektra sú ľudia, ktorí sa vo vzťahoch spoliehajú sami na seba. Sú vyhýbaví, emočne neprístupní, uzatvárajú sa. 

Ukazuje sa, že ľudia, ktorí majú nízku mieru úzkostnosti aj vyhýbavosti v dospelých vzťahoch, sú práve tí, ktorí aj v detstve mali bezpečnú vzťahovú väzbu. Dospelí, ktorí trpia vysokou vzťahovou úzkostnosťou, mali zasa často v detstve úzkostnú väzbu. A tí, ktorí sú vo vzťahoch veľmi vyhýbaví a spoliehajú sa len na seba, si už v detstve vytvorili vyhýbavú vzťahovú väzbu.   

Vedia toto nastavenie ľudia zmeniť, aby im to nenarúšalo bežné fungovanie a komunikáciu v manželstve?  

Našťastie, nič z tohto nie je navždy vytesané do kameňa, naša nervová sústava je plastická a vie sa meniť. Ale zmena neprebehne sama od seba. Najčastejšie sa to deje korektívnou skúsenosťou.

Môže sa stať, že ako dieťa som si vytvorila úzkostnú vzťahovú väzbu s rodičmi, pretože som bola v prvých rokoch života sama dlhodobo hospitalizovaná. Zo dňa na deň som sa z láskavého prostredia ocitla v neistote, bez svojich blízkych. To je veľmi častý prípad ľudí z našej generácie. 

Ak som mala šťastie na citlivé a akceptujúce prostredie, ktoré mi pomôže tento zážitok skorigovať, do nejakej miery sa môže aj takáto náročná skúsenosť opraviť. Podobne, korektívnou skúsenosťou môže byť aj blízky vzťah, kamarátsky alebo partnerský, kde zažívam emočné bezpečie a bezpodmienečné prijatie. Takýmto zážitkom môže byť aj psychoterapia.

Ale ak to nespracujem, s veľkou pravdepodobnosťou sa mi tento vzťahový vzorec bude opakovať v ďalších dôležitých vzťahoch. Napríklad v strachu z toho, že ma partner opustí, budem vyžadovať uisťovanie, ktoré bude na neho pôsobiť ako nátlak. Moje správanie vyvolá u partnera obrannú reakciu, napríklad sa nahnevá, že ho kontrolujem, čo zasa prehĺbi moju úzkosť. Často sa práve takto ľuďom stále dookola opakuje dynamika, ktorá len potvrdzuje ich pôvodnú vzťahovú väzbu.  

Preto je dobré, keď dospelí porozumejú svojej vzťahovej väzbe. Takto si uvedomia, ako reagujú v takýchto situáciách, aké reakcie ich správanie vyvoláva u blízkych, a môžu sa naučiť to meniť. 

Myslíme si, že niečo sú naše charakterové danosti, s ktorými sa nedá nič robiť, a druhých vieme označiť ako „chladného čumáka“, „žiarlivca“, „netýkavku“ či „hysterku“. Pritom môže ísť o reakcie, ktoré vychádzajú zo vzťahovej väzby z detstva.

Nálepkovanie v druhých vyvoláva pocity viny, často vedie k defenzívnosti, čo nám pri riešení vzťahových problémov nepomôže. Správanie ovplyvnené vzťahovou väzbou z detstva je často automatické, deje sa nám. Aj preto si vyžaduje aj na strane partnera empatiu, súcit a porozumenie. To však neznamená, že zaň nevieme prevziať zodpovednosť.  

Ako dospelí máme schopnosť sebareflexie, schopnosť trénovať nové zručnosti, chápať nové súvislosti a to všetko tu môžeme využiť. Keď máme úzkostnú alebo, naopak, vyhýbavú väzbu, vieme sa s tým naučiť pracovať, aby sme nechtiac nesabotovali svoje vzťahy. 

Pri dezorganizovanej vzťahovej väzbe to môže byť náročnejšie, lebo tam môže zasahovať do vzťahov aj trauma. Ľudia s dezorganizovanou väzbou si už často potrebujú pomôcť napríklad psychoterapiou.  

Foto: Adam Rábara

Prekrýva sa pátranie po type vzťahovej väzby s traumou v detstve, či je to úplne iná téma? 

Prekrýva sa to a zároveň ide o samostatné témy. V psychológii rozlišujeme traumy s veľkým T, to sú situácie, kde išlo o ohrozenie môjho života alebo života mojich blízkych alebo keď som svedkom takéhoto ohrozenia. 

Ďalej sa hovorí o komplexnej vývinovej traume, ktorá sa len nedávno dostala do medicínskych klasifikácií. Sem sa ráta aj to, keď dieťa zažilo viacnásobnú traumatizáciu, napríklad nemalo stabilné zázemie, zažilo emočné zanedbávanie, týranie, necitlivý prístup, nemalo stabilného opatrovateľa, prípadne keď sa mu často menili vzťahové osoby, aj z tohto koktailu náročných udalostí môže vzniknúť trauma, hoci tam priamo nie je život ohrozujúci moment.

Trauma totiž nie je samotná udalosť, ale reakcia na ňu, to, čo to s vami spraví. Teoreticky môže mať dieťa traumatickú reakciu, aj keď je odložené na dlhší čas k babke, keď sa narodí súrodenec alebo keď bolo ako malé dlhé týždne na liečení bez rodičov.

Všetko to môžu byť silné zásahy do systému vzťahovej väzby. Ich dosah, teda prípadná traumatizácia, závisí od mnohých vecí. Funguje to podobne ako pri fyzickej traume, že podobná udalosť môže mať celú škálu dosahov. Výskumy však hovoria, že bezpečná vzťahová väzba do určitej miery funguje ako ochranný faktor, ktorý zmierňuje zlé dosahy traumatických udalostí.   

Pred pätnástimi rokmi bol koncept vzťahového rodičovstva, ktoré je postavené na budovaní bezpečnej vzťahovej väzby, veľmi silným prúdom. Až v takej miere, že vytvoril v mamách akúsi paranoju, že keď nebudú dojčiť do troch rokov, spať s dieťaťom roky v jednej posteli, nosiť ho celý čas v šatke a nebodaj ho budú dávať na deň k babke, spôsobia mu nenapraviteľné škody na celý život. 

Podstatou vzťahového rodičovstva je citlivý prístup a naladenie sa na potreby dieťaťa. Tieto princípy sú naozaj z pohľadu vzťahovej väzby kľúčové. Na druhej strane, rodičovské praktiky, ktorými tieto princípy realizujeme, môžu byť rôzne. Neexistuje jeden presný návod. 

Keby mi niekto odporučil, že aby som zabehla maratón, musím prijať veľa bielkovín, a ja budem celý deň jesť len bielkoviny, svaly mi to neurobí. To isté platí aj pri vzťahovej väzbe.

Všetky tieto elementy ako dojčenie, nosenie či spoločné spanie sú prospešné, ale žiaden z nich nie je zaručeným kľúčom k bezpečnej vzťahovej väzbe. Je nešťastím, keď sa tieto veci interpretujú mechanicky. V rodičoch to vyvoláva zbytočné pocity viny.

Keď niekto nemohol dojčiť, neznamená to, že dieťa nemôže mať bezpečnú vzťahovú väzbu. 

Podstata vzťahovej väzby je v niečom inom. Z pohľadu psychológie vieme povedať, že je dôležité, aby blízka vzťahová osoba reagovala citlivo, konzistentne a primerane na potreby dieťaťa. Snaží sa porozumieť, čo sa dieťaťu deje, a odpovedá primerane rýchlo. Zároveň pomáha, keď v interakcii s dieťaťom je prevažne pozitívna atmosféra. 

Určite mi môže pomôcť, že napríklad budem s dieťaťom spať, lebo budem na jeho nočné potreby rýchlejšie reagovať. Samo osebe to však nevytvorí bezpečnú väzbu. Keď sa zobudím zničená a počas dňa na dieťa budem reagovať podráždene, nevrlo, tak v konečnom dôsledku môže byť táto praktika pre moju rodinu záťažou. 

Často máme v rodičovstve pochybnosti. Čo nás môže upokojiť, je, že na vzťah s dieťaťom sme intuitívne vybavení. V rámci vzťahového rodičovstva však môžeme pátrať, čo sa deje, keď máme túto intuíciu narušenú. Ak mám sama úzkostnú alebo vyhýbavú vzťahovú väzbu, s veľkou pravdepodobnosťou to ovplyvní aj moje rodičovské reakcie.    

Na druhej strane naši rodičia a prarodičia o váhe vzťahovej väzby netušili, a tak množstvo detí z našej generácie skončilo v jasliach s učiteľkami v bielych plášťoch, na spomínaných liečeniach, neboli dojčené a bolo bežným zvykom nechať deti vyplakať sa vo svojej detskej izbe, kým sa nenaučia spať samy už ako bábätká. Znamená to, že naša generácia má vo veľkej miere narušenú vzťahovú väzbu?

Neviem o výskume, ktorý by toto mapoval v našich končinách, ale vo väčšine krajín sa potvrdzuje, že prevažuje bezpečná vzťahová väzba. Takže by som nebola až taká pesimistická.

Naši rodičia robili, čo mohli, mali nás radi a väčšinou boli dobrými rodičmi. Každý robí chyby, ale nemusí to znamenať, že máme preto zásadné ťažkosti. To, že niekto reaguje v istých situáciách úzkostne alebo vyhýbavo, ešte neznamená, že má neistú vzťahovú väzbu. Nemusíme panikáriť. Väčšina z nás môže veriť, že máme bezpečnú vzťahovú väzbu. 

Je však dobré o sebe vedieť, či máme v minulosti nejaké zážitky, ktoré našu väzbu mohli narušiť. Tak ako poznáme rodinnú zdravotnú anamnézu, mali by sme poznať aj vzťahovú dynamiku svojej rodiny. Je to súčasť sebapoznania a sebarozvoja. Pátranie môže slúžiť na osobný posun, nie na to, aby sme sa zasekli v minulosti. 

Mnohí zistia, že s ich vzťahovou väzbou nie je niečo v poriadku, až keď sa im začnú opakovať isté nezdravé vzorce správania vo viacerých vzťahoch za sebou alebo v samotnom manželstve. Prečo?

Každý vzťah má svoju dynamiku a je celkom prirodzené, že v ňom zažívame aj napätia a konflikty. Tie zažívajú aj ľudia s bezpečnou vzťahovou väzbou. Zároveň platí, že neisté vzťahové väzby majú svoje typické zádrhy.

Napríklad platí, že ľudia s úzkostnou vzťahovou väzbou zvyknú skončiť vo vzťahu s človekom s vyhýbavou väzbou, čím môže vzniknúť istý začarovaný kruh konfliktov. Pre partnera s vysokou úzkostnosťou je atraktívna samostatnosť a nezávislosť typická pre vyhýbavých ľudí. Avšak vyhýbavosť partnera ich neskôr zraňuje, nevedia si s ňou poradiť.  

Tým, že vzťahový systém je automatický, je prirodzené, že ožíva práve pri hádkach, keď konáme pod vplyvom emócií. V týchto situáciách je náročné sa zastaviť, zreflektovať sa a konať uvážlivo. Na limity našej vzťahovej väzby narážame aj v čase, keď si niekto, naopak, nevie nájsť partnera alebo končí v rôznych komplikovaných vzťahoch vždy s rovnakým typom ľudí.   

Foto: Adam Rábara

V akých situáciách sa napríklad v manželstve prejaví, že máme neistú vzťahovú väzbu?

Najčastejšie sú to situácie, keď ide o pocit osamotenia vo vzťahu alebo o reálne či možné opustenie v širšom zmysle slova. Ďalej sú to situácie preťaženia, keď sme pod stresom alebo nám dochádzajú zdroje. A potom pri spomínaných konfliktoch. 

Veľmi typická dynamika je, keď jeden z partnerov, často ten s úzkostnou väzbou, akoby prenasleduje druhého, pričom vyžaduje prejavy náklonnosti alebo uistenie. Druhý partner reaguje stiahnutím sa do seba a ešte väčším odcudzením. Úzkostný typ skôr prahne po pozornosti a vyhýbavý typ sa utiahne alebo odchádza z konfliktu, ťahá ho to preč zo vzťahu. 

Vraj je dôležité rozoznať takzvané spúšťače, ktoré v nás naštartujú nezdravé správanie k nášmu partnerovi. O čo ide?

Každý má svoju typickú reaktivitu a je dobré, keď to o nás vie partner či partnerka, aby vedeli, ako citlivejšie komunikovať. Ale aj ja sám viem na sebe potom cielenejšie pracovať. Je to podobné, ako keď mám žalúdok citlivý na ťažké jedlo alebo alergiu na laktózu. Rovnako je dobré poznať, na ktoré situácie reagujem prehnane a prečo. 

Pre partnerov s úzkostnou väzbou býva spúšťačom reálne alebo hroziace opustenie. Keď partner ide von bez nich alebo keď nekomunikuje. Citlivým miestom môžu byť aj zámienky na žiarlivosť, ak sa partner baví s niekým iným.

Pre vyhýbavých ľudí je náročná blízkosť, ak sa majú emočne otvoriť, ak veci nemajú pod kontrolou alebo ak vo vzťahu strácajú priestor pre seba.  

Vnímanie našich citlivostí nám pomáha si uvedomiť, že nám to manžel či manželka nerobí naschvál. Dokážeme potom lepšie zastaviť nezdravú dynamiku, ktorá vzťahu vôbec nepomáha, prerušiť kruh automatických reakcií. Napríklad partner, ktorý pozná moju citlivosť, už rozumie, že ho nenaháňam, lebo chcem obmedziť jeho slobodu, ale pretože vyhľadávam uistenie.

Zároveň sa môžem učiť, že moje potreby nemusí napĺňať len môj partner, ale svoju úzkosť viem upokojiť aj inými spôsobmi. A vyhýbavý partner alebo partnerka sa môže naučiť komunikovať svoju potrebu osobného času pre seba. Potreby oboch strán sa stávajú viac zvedomené, bez zbytočného domýšľania a prehnaných reakcií.

Ak na začiatku vzťahu zistíme, že sme s niekým, kto má výrazne narušenú vzťahovú väzbu, či už úzkostným, alebo vyhýbavým smerom, je to signál, aby sme si radšej vážny vzťah dobre rozmysleli?

Väčšinou v čase zaľúbenia vzťahovú väzbu veľmi neriešime. Jednoducho nás to k sebe ťahá. Zvyčajne si to uvedomíme až neskôr.

Ak máme neistú vzťahovú väzbu, ľahšie sa môžeme chytiť do vzťahov, ktoré môžu byť zraňujúce. Mojou skúsenosťou je, že to ľudia naplno začnú vnímať, až keď sa naučia so svojou vzťahovou väzbou narábať. Vtedy ľahšie vnímajú varovné signály a vedia aj prelomiť cykly, v ktorých sa vo vzťahoch ocitajú. 

Napríklad že niekoho vždy priťahuje partner, ktorý je citovo nedostupný. Môže na nás pôsobiť sebavedomo a charizmaticky, pritom ide o človeka s vyhýbavou vzťahovou väzbou. Ak som človek s úzkostnou väzbou, je dobré, keď si toto o sebe uvedomím. Môžem zvážiť, či a ako dlhodobo zvládnem takýto vzťah, aby ma príliš nezraňoval. 

Ak už takí ľudia spolu skončia, aká je šanca, že sa ľuďom s neistou vzťahovou väzbou podarí zachrániť svoj vzťah s manželom či manželkou?

Je len veľmi málo vecí vo vzťahovom svete, ktoré sú také fatálne, že sa už nič nedá robiť. Určite tam nepatrí samotná vzťahová väzba. Vzťah nepochová vzťahová väzba, ako skôr zranenia, ktoré si uštedríme vo svojej vzťahovej dynamike a neošetríme.

Žiadna kombinácia vzťahových väzieb nie je diskvalifikačná. Platí však, že ak sa stretnú dvaja ľudia s neistou vzťahovou väzbou, je väčšia pravdepodobnosť, že náročných vzťahových situácií bude viac. Každá kombinácia má svoju špecifickú dynamiku a môže si vyžadovať špecifickú prácu na vzťahu. O tom si však povieme konkrétne v ďalších rozhovoroch. 

Nemôže „uzdravenie“ väzby jedného z partnerov, ktorý začne na sebe pracovať, dopadnúť aj tak, že druhý si uvedomí, ako sa dynamika vo vzťahu zmenila, a už nebude chcieť pokračovať?

Z praxe nemám skúsenosť, že by práca jedného na sebe potápala vzťahy. Skôr to funguje naopak, pretože keď aspoň jeden začne seba viac spoznávať, vyzbrojí ho to, aby vedel lepšie komunikovať s druhým. 

Nie každý sa zlepšuje cez psychologické teórie, ako je štúdium vzťahovej väzby. Niektorým ľuďom to môže byť vzdialené. Ale ak sa aspoň jeden vzdeláva a prináša nové vedomosti a zručnosti do vzťahu, vedia z toho obaja benefitovať.  

Foto: Adam Rábara