Vyhýbavosť vo vzťahoch Človek, ktorý uteká z konfliktov a desí ho intimita, prichádza o dôležitý rozmer

Ak máme vyhýbavú manželku či manžela, môže to viesť k tomu, že pod stresom každodennej záťaže rezignujeme na akýkoľvek blízky kontakt s ním. „Je to veľmi riziková situácia, lebo to môže ešte väčšmi prehĺbiť odcudzenie, ktoré sa len veľmi ťažko obnovuje,“ hovorí o vyhýbavých ľuďoch psychologička Eva Vavráková.

„Vyhýbavý partner pri konflikte zvykne odísť z miestnosti alebo aj z domu, alebo sa uzavrie do seba a prestane komunikovať. Treba mu počas konfliktu dopriať pauzu a rešpektovať jeho čas, aby to náročné v sebe mohol spracovať. Dá sa dohodnúť, kedy sa k téme opäť vrátime, aby sa vedel pripraviť.“

Psychologička radí, aby sme pri vyhýbavých partneroch zvlášť rešpektovali ich čas, ktorý potrebujú pre seba. „Keď plánujeme týždeň a dáme si do kalendára rande, rovnako treba myslieť na osobný čas pre vyhýbavého partnera. Vtedy nám bude schopný dať pozornosť, ktorú potrebujeme.“

Prinášame vám druhý rozhovor zo seriálu o štyroch typoch vzťahovej väzby a ich vplyve na naše dospelé vzťahy. 

V rozhovore sa dozviete:

– Čo sa stane v detstve, že má niekto vyhýbavú vzťahovú väzbu.

– Ako reagujú vyhýbaví partneri v romantických vzťahoch.

– Aké kroky robiť, keď má náš manžel či manželka vyhýbavý typ vzťahovej väzby.

– Ako môže svoju vyhýbavosť meniť dospelý človek.

Prvý rozhovor o vplyve vzťahovej väzby na dospelé vzťahy 

Tretí rozhovor o úzkostne pripútaných ľuďoch

Štvrtý rozhovor o dezorganizovanej väzbe.

Má človek s vyhýbavou vzťahovou väzbou problém nájsť si stabilný vzťah, respektíve si ťažšie hľadá partnera?

Všetky typy vzťahovej väzby môžu mať dobré vzťahy, ale každý typ má svoje špecifiká. Ľudia s vyhýbavou väzbou nemusia mať ťažkosti najmä na začiatku vzťahu, môžu byť pre druhých veľmi atraktívni. Ale je pravdou, že medzi týmito ľuďmi sa častejšie môžeme stretnúť s tým, že sú aj dlhšie single.

Podľa výskumov sa u nezadaných ľudí vyššia úroveň vyhýbania sa spája s menšou túžbou po romantickom partnerovi.  

Majú obavu viazať sa na druhého?

Ak by sme pátrali hlboko psychologicky, môžeme prísť k takýmto obavám, ktoré vychádzajú z minulosti. Oni sami to však často takto nevnímajú. Zaoberajú sa inými vecami, majú úspešnú kariéru alebo sa naplno venujú svojim záľubám. 

Platí pre nich, že vedia dlhšie fungovať bez vzťahu, a to bez toho, aby to nejako príliš riešili. Vyhýbavo pripútaní ľudia nemajú zmysel života naviazaný na to, že potrebujú mať nutne vzťah.

Ak už vo vzťahu sú, kedy začnú mať prvé ťažkosti?

Keď sa vzťah začína prehlbovať a vstupuje do hlbšej intimity. Môžu pôsobiť menej dostupne, prílišná naviazanosť partnera ich môže odplašiť. Keď vzťah začína byť vážny, môžu mať problém. Taktiež sa to prejavuje pri prvých konfliktoch, ktoré zaťažujú ich emočné prežívanie. 

Ako sa vyhýbavý partner správa pri hádke?

Najčastejším prejavom je sťahovanie sa do seba. Prejavuje sa to aj tak, že majú menšiu motiváciu pokračovať v rozhovore, vyhýbajú sa chvíľam, v ktorých by mali vyjadriť svoje pocity, byť emočne zraniteľní. Alebo sa konfliktom snažia predchádzať tým, že sa citlivým témam celkom vyhýbajú alebo si dokonca ani nevšimnú, že vznikol nejaký vzťahový problém. 

V každom vzťahu, keď nastane hádka, vzniká takzvaná ruptúra, narušenie spojenia, čo je úplne normálne. Potrebujeme potom vynaložiť prácu, aby sme spojenie obnovili. Vyhýbaví partneri môžu mať pri opätovnom nadviazaní kontaktu po hádke veľké ťažkosti. Ich vyhýbavosť sa prejavuje tak, že sa cítia byť zranení a uzatvoria sa do seba. 

Potrebujú čas, aby hádku strávili, potrebujú ísť napríklad von, poprechádzať sa. Prácu na obnovení vzťahu majú totiž problém robiť za prítomnosti partnera, potrebujú si tým prejsť sami a najskôr obnoviť svoju vnútornú pohodu. 

Hádka asi nie je príjemná pre nikoho. Ako sa reakcie vyhýbavých ľudí líšia od tých s bezpečnou väzbou?

Aj bezpečne pripútaní ľudia cítia nepokoj z hádky, ale dokážu s tým niečo robiť, dokážu o tom so svojím partnerom hovoriť, znova začať s komunikáciou. Vyhýbaví ľudia nevedia celkom, čo cítia, cítia sa nepríjemne a chcú z tej situácie odísť. S týmto pocitom nevedia pracovať a svoju emóciu nevedia priniesť do vzťahu. 

To je veľký rozdiel oproti úzkostne pripútaným partnerom, ktorí potrebujú svoju emocionalitu prinášať do vzťahu. Vyhýbaví to nepotrebujú, priam naopak, je to pre nich veľmi ťažké. 

Čo sa im v hlave deje, keď utekajú preč od svojich pocitov?

Ich základná dynamika je, že sa s tým nechcú konfrontovať. V hlave to riešia tak, že prepnú a začnú sa zaoberať niečím iným. 

Príkladom vyhýbavého správania môže byť, že mám náročné obdobie so svojím partnerom a opäť sme sa pohádali, prirodzenou reakciou je, že o tom nechcem hovoriť, a keď to ten druhý chce riešiť, odchádzam z miestnosti alebo to zahovorím. Keď ma partner bude tlačiť k vyjadreniu, budem reagovať podráždene.

Táto vyhýbavosť však často vedie k tomu, že problém vo vzťahu ešte eskaluje. Súvisí to aj s tým, že keď nevie niekto pracovať so svojimi emóciami, tak sa to pri tejto väzbe prejaví v defenzívnosti, pretože spätnú väzbu prečítajú ako útok na seba. V snahe obrániť sa môžu obviňovať partnera, hľadať vinu na druhej strane, čím sa hádka ešte zintenzívni. 

Foto: Adam Rábara

Ako sa stane, že u niekoho sa vyvinie práve vyhýbavá vzťahová väzba?

Ako som už v predošlom rozhovore spomínala, je tam určitý podiel génov. Ale samotná vzťahová väzba sa formuje najviac prvých osemnásť mesiacov, respektíve v prvých dvoch rokov života.

U ľudí s vyhýbavou väzbou pozorujeme, že sú veľmi skoro vedení k prílišnej samostatnosti. To môže byť už od narodenia.

Ako sa to prejavuje?

Napríklad ak dieťa plače, rodičia môžu mať nastavenie, že každé dieťa predsa plače, tak nech sa samo upokojí. Dieťa sa však prvé roky života ešte samo upokojiť nevie, jeho nervový systém mu to neumožňuje, preto potrebuje na utíšenie blízku vzťahovú osobu. 

Dieťa sa cez interakciu s rodičmi zrkadlí. To vyzerá tak, že rodičia zareagujú na emočný prejav dieťaťa, napríklad zmenia hlas či výraz tváre a prihovárajú sa mu na základe toho, čo dieťa práve dáva najavo. Povedia: „Plačeš, nie je ti dobre, niečo ti vadí?“

Predpokladajú, že aj malé dieťa má svoju myseľ a svoj vnútorný svet. Ak rodičia citlivo reagujú na prejavy tohto vnútorného sveta dieťaťa, nastáva spomínané zrkadlenie, keď je rodič svojím správaním zrkadlom pre dieťa. 

To, čo sa deje v dieťati, je, že vidí na rodičovi emóciu, ktorú práve prežíva, vidí ju na výraze svojho rodiča. Učí sa tak porozumieť sebe samému. Zároveň sa učí, čo táto emócia znamená a čo s ňou môže robiť. Takto si osvojujeme prvý prvok emočnej regulácie, porozumenie svojmu prežívaniu. Citliví rodič potom dieťa upokojí a vďaka tomu sa dieťa naučí, že ťaživé emócie sa dajú zvládnuť, sú normálne a netreba sa ich báť. 

Čítajte tiež

Psychologička o vzťahovej väzbe v dospelosti To, či sa pri hádke uzavriete alebo reagujete výbuchom, môže súvisieť s detstvom

Zuzana Hanusová

So psychologičkou Evou Vavrákovou o tom, aký má koncept vzťahovej väzby presah do našich dospelých životov a romantických vzťahov. 

Pri vyhýbavo pripútaných deťoch toto neprebieha tak, ako by malo, pretože rodič nereagoval buď vôbec, alebo veľmi obmedzene. Môžeme si predstaviť situáciu, keď dieťatko plače, rodič ho zoberie na ruky a nič nerobí, len s ním mechanicky chodí po byte. Alebo sa na dieťa nahnevá, pretože ho plač ruší. Vzťahová väzba sa však nenastaví z jednej-dvoch takýchto situácií, ale keď rodič konzistentne reaguje týmto štýlom. Takíto rodičia bývajú prevažujúco emočne nedostupní, odmietajúci, vyžadujúci, prípadne trestajúci. 

Vo vnútornom svete dieťaťa sa deje potom niekoľko vecí. Nastaví sa tak, že tu nie je nikto, kto by mu pomohol, keď mu je ťažko, musí sa nejako zariadiť. Keď sa spojí to, že nerozumie svojmu vnútornému svetu, pretože nezažíva zrkadlenie a zároveň sa s tým musí vyrovnať samo, tak sa bude snažiť svoje ťaživé emócie vypnúť. Je to jeden z najzákladnejších obranných mechanizmov – odvrátime pozornosť od toho, čo je ťaživé, a presmerujeme ju na niečo iné. 

V istých chvíľach to môže byť užitočné, ale určite nie je zdravé sa takto správať v akejkoľvek ťažkej situácii. Pri vyhýbavo pripútaných ľuďoch sa však vyhýbanie, prípadne popretie problémov stáva prvým spôsobom správania, ak zažívajú emočné či vzťahové ťažkosti. 

To sa môže stať v prípade, ak má mama napríklad popôrodnú depresiu alebo sa nevie naladiť na dieťa po náročnom pôrode? 

Áno, pre neistú vzťahovú, vyhýbavú, ale aj úzkostnú väzbu platí, že fyzické alebo psychické ochorenie rodiča môže byť dôvodom. Napríklad keď má mama alebo otec depresiu, alebo sa z iných objektívnych dôvodov nevedia dieťaťu venovať.

Dôvodov môže byť viac, či už silné preťaženie rodičov, náročná socio-ekonomická situácia, alebo situácia v rodine. Napríklad ak sa mama musí starať o veľmi chorého súrodenca či prežíva aktuálnu stratu, keď niekto blízky zomrel. Pre dieťa je dobré, ak sa mu okrem mamy a otca citlivo venujú aj iní dospelí, napríklad starí rodičia. Ďalšie vzťahové osoby môžu najmä v takýchto náročných situáciách dieťaťu poskytnúť to, čo nedostáva od primárneho opatrovateľa.  

Pri vyhýbavej väzbe však nemusí ísť o patológiu na strane rodiča alebo rodiny. Zasahujú sem aj presvedčenia, ktoré si rodina nesie so sebou. Napríklad že pripustiť si emócie je slabosť. V takýchto rodinách môže byť veľmi silná výkonová orientácia alebo silný dôraz na veľmi skorú samostatnosť. 

Ak aj nejde o patológiu, v čom môže byť vyhýbavá väzba v dospelosti príťažou?

Tých ťažkostí je viacero. Okrem vzťahových sú časté vplyvy na psychické, ale aj fyzické zdravie. Dnes napríklad hovoríme o pandémii vyhorenia. Stále viac ľudí sa sťažuje, že narazili na dno svojich síl a ďalej nevládzu. Vyhýbavá väzba v tom môže hrať svoju rolu, lebo ak človek nemá kontakt so svojimi emóciami, je naučený sa od nich odpojiť a potláčať ich, nevníma, ak je toho na neho už priveľa. 

Trávi v práci dvanásť hodín denne, ani len nezachytí, že prežíva úzkosť či preťaženie, prípadne si to všimne až veľmi neskoro. 

Ak je náš kontakt s vnútorným svetom obmedzený, tak nás zastaví až fyzický svet. Ľudia, ktorí zažívajú vyhorenie, si to často uvedomia až v čase, keď dobre nespávajú, majú problémy s trávením, prekvapia ich panické ataky alebo organizmu celkom dôjde energia a upadnú do depresie.

Foto: Adam Rábara

Ak sa napríklad človek s vyhýbavou väzbou ocitne v manželstve, s akým typom človeka väčšinou skončí?

V odbornej literatúre sa popisuje takzvaná úzkostno-vyhýbavá pasca. Pre vyhýbavých partnerov sú atraktívni úzkostní ľudia – a naopak. 

Prečo sa človek s vyhýbavou vzťahovou väzbou priťahuje s partnerom s úzkostnou vzťahovou väzbou? Znie to ako veľký paradox, keď sa vzájomne vybíjajú v najcitlivejších veciach a idú proti svojim prirodzeným potrebám. 

Funguje to zrejme na princípe, že ma priťahuje to, čo sám nemám. Pre vyhýbavého partnera môže byť zaujímavé, ak niekto prejavuje emócie, keď je niekto naňho citovo naviazaný, keďže úzkostný partner si veľmi rýchlo vie vytvoriť väzbu. Preto je to pre človeka, ktorý takú citovosť nemá vo svojej výbave, veľmi atraktívne. 

Môže mať pocit, že úzkostný typ mu poskytne to, čo on potrebuje – bezpodmienečnú lásku, ktorá týmto ľuďom často v detstve chýbala, a tiež veľa pozornosti. To platí do istého momentu, kým človeku s vyhýbavou väzbou závislosť nezačne prekážať. 

Naopak, pre úzkostne pripútaného človeka pôsobí vyhýbavý typ ako niekto, kto má svoje city pod kontrolou, je sebavedomý, vyrovnaný a nezávislý, vie sa o seba postarať. Navonok to môže pôsobiť ako zrelosť, o ktorú sa dá oprieť, čo zase potrebuje úzkostný partner. Je to však len zdanie, prvotne pozitívny dojem sa zvykne časom zmeniť. 

Kedy začne mať vyhýbavý partner zásadný problém v takomto manželstve?

Problém môže nastať nielen v manželstve, ale už v momente, keď sa vzťah začne prehlbovať. Vyhýbavý človek potrebuje pomerne veľa priestoru pre seba, potrebuje vo vzťahu pocit nezávislosti a človek s úzkostnou väzbou na neho môže pôsobiť preťažujúco. 

Vyhýbaví ľudia začnú mať pocit, že nedokážu uspokojiť potreby úzkostného partnera. Z hľadiska sebaistoty vo vzťahu sa môžu cítiť tak, že „neviem ti dať, čo ty potrebuješ“, a ovplyvní to ich sebavedomie.

Vyostrí sa to v záťažových situáciách, napríklad keď sa páru narodí dieťa. Príchod dieťaťa je náročný pre akýkoľvek pár, pretože je to okrem radosti aj objektívna fyzická i psychická záťaž. 

Pre vyhýbavo-úzkostný pár je to však ešte náročnejšie. Lebo vyhýbavý partner cíti, že už nemá toľko pozornosti a ešte má aj menej priestoru pre seba, čo je pre neho kľúčová potreba. 

Ako sa prejaví človek s vyhýbavou vzťahovou väzbou v citovej, intímnej oblasti?

Niekedy sa väzba môže prejaviť aj vo fyzickej intimite. Fyzická intimita súvisí s dvoma systémami našej nervovej sústavy. Prvý je vzťahový, ktorý sa nastavuje v ranom detstve a prejavuje práve v tom, čo nazývame typom vzťahovej väzby. Druhý systém je sexuálny, zodpovedá za samotné rozmnožovanie a fyzickú náklonnosť. Ideálne pre partnerské vzťahy je, keď sú tieto dve veci prepojené.

V prípade vyhýbavých osôb môžu nastať dva scenáre. Prvý je, že potreba vzťahovania sa je znížená, ale sexuálne potreby sú aktívne. Ľudia dokážu mať sexuálny život aj bez emočného prepojenia. Samozrejme, neznamená to, že všetci vyhýbaví partneri sú promiskuitní alebo že vedia mať sex bez lásky. Naša nervová sústava je však nastavená tak, že hoci je sexualita a vzťahová intimita prepojená, vedia fungovať aj oddelene.

Druhý scenár, s ktorým sa niekedy stretávam u vyhýbavo pripútaných ľudí, je, že ich možnosť mať fyzickú intimitu je obmedzená, ak sa nedokážu emočne otvoriť a zažívať vzťahovú blízkosť. Problémy v intímnej oblasti však môžu prameniť aj z iných príčin, ako je vzťahová väzba. Je dobré sa nimi zaoberať komplexne.

Nedá sa povedať, že do tejto kategórie vyhýbavých ľudí v podstate spadá väčšina mužov? 

Je to rozšírené presvedčenie, ale nezakladá sa na pravde. Skôr je z kategórie dojmov. Výskumy jednoznačne hovoria, že vyhýbavá vzťahová väzba nie je len doménou mužov. Sú niektoré štúdie, ktoré tvrdia, že sa o niečo viac vyskytuje u mužov, ale ten rozdiel je skôr malý. Podobný záver by som vyvodila aj z vlastnej praxe. 

Odlišnosti sú skôr v prejavoch, inak sa zvyknú správať vyhýbavé ženy a inak vyhýbaví muži. 

V našej kultúre sa vyhýbavosť viac akceptuje u mužov, lebo prirodzene sa to spája s tým, akú rolu stereotypne zvykneme mužom v našich končinách prisudzovať. Emocionalita sa viac pripisuje ženám. Spoločnosť odmala vedie dievčatá k tomu, aby prejavovali emócie, a mužov, aby ich potláčali. V praxi sa často stretávam s tým, že ženy s vyhýbavou väzbou majú lepšie zručnosti, ktorými ju vedia prekryť, ale aj v pozitívnom zmysle slova kompenzovať. 

Foto: Adam Rábara

Ako môže človek s vyhýbavou väzbou na sebe pracovať, aby sa nebál citovej intimity, neodchádzal z konfliktov a nebojkotoval tak vzťah?

Dôležitá je práca s vlastnými emóciami, emočná regulácia. Vyhýbaví ľudia majú zhoršený prístup k svojim emóciám, majú obmedzený jazyk, ako ich pomenúvať, a aj zručnosti, ako s nimi narábať. 

Prvým krokom je učiť sa cítiť sám seba, svoje vnútro, rozpoznávať ho. Keď niekto niečo povedal alebo urobil, čo to vo mne vyvoláva? To, čo nám v detstve chýbalo, zrkadlenie a rozlišovanie emócií, vie dospelý človek rozvíjať svojou snahou a sebareflexiou v dospelých vzťahoch. 

Druhým dôležitým prvkom sú komunikačné zručnosti. Snažiť sa partnerovi či partnerke sprostredkovať, čo sa vo mne deje, aké mám potreby. Často konflikt nastane, keď sa partner dožaduje pozornosti alebo spoločne stráveného času. 

Vyhýbavý človek sa takouto požiadavkou môže cítiť preťažený. Namiesto automatickej reakcie, ktorou by bolo stiahnutie sa či prípadne naštvanie, sa môže vyhýbavý partner pomocou sebareflexie zachytiť, že sa cíti pod tlakom. Môže sa zastaviť a zamyslieť sa, čo by potreboval. Keď svoju emóciu spracuje, dokáže to partnerovi ľahšie a pokojnejšie odkomunikovať. Napríklad že okrem spoločných aktivít potrebuje aj čas pre seba. Schopnosť rozpoznať a pomenovať svoje potreby vie vzťahu veľmi pomôcť. 

Aj prípadne úzkostný partner na toto bude počúvať, lebo chce, aby bol partner spokojný a šťastný, ale keď nevie ten druhý o svojich potrebách hovoriť, rieši sa to veľmi ťažko. Taktiež mu môže pomôcť rozvoj empatického počúvania partnera či partnerky a uznanie, že ten druhý to môže mať inak. 

Teda podstata práce na vyhýbavej väzbe nie je to, že sa človek zmení a zrazu bude emočne vždy dostupný, ako skôr to, či sa naučí komunikovať o tom, ako to prežíva?

Skôr ako o veľkú zmenu ide o to, že veci, ktoré sa nám vo vzťahu dejú, neberieme ako niečo automatické, ale ako dynamiky, ktorým začneme rozumieť. Už samotné pochopenie, že u mňa vyvoláva tvoja reakcia toto, hoci ty to prežívaš inak, je dôležité uvedomenie. Väčšinou to býva pre vzťah veľmi liečivé. 

Väčšina problémov a konfliktov vo vzťahoch nevznikne preto, že chce jeden druhému robiť zle alebo že si chcú partneri navzájom ubližovať, ale že máme iné prežívanie. Niečo v nás vyvoláva isté reakcie, ktoré sa rozbehnú mimovoľne, lebo súvisia s našimi zraneniami, citlivosťami, s naším detstvom či minulými vzťahmi. Keď si toto uvedomíme, tak sa vzájomné obviňovanie akoby rozplynie. Už nebudeme hľadať vinu na druhom, ale hľadať možnosti, ako sa mať vo vzťahu lepšie. 

Môže byť vedľajším efektom tohto sebapoznania aj to, že sa vyhýbavému partnerovi väčšmi rozšíri citový život a prehĺbi sa jeho prežívanie intimity?

Keď mám vyhýbavú vzťahovú väzbu, väčšinou akákoľvek práca na sebe vedie k tomu, že sa prehĺbi samotný vzťah s partnerom a začne mi byť zrozumiteľnejší.

Foto: Adam Rábara  

Ak má niekto manželku či manžela s týmto typom väzby, ako sa má k nemu správať, keď chce prehĺbiť vzťah? 

Je dobré myslieť na to, že veľa z toho, čo mu hovoríme, bude vo vyhýbavom partnerovi vyvolávať tlak, bude to na neho pôsobiť preťažujúco a na tlak bude reagovať stiahnutím či únikom. 

Ak sa vrátime k príkladu, že do rodiny sa narodí dieťa, žena je objektívne unavená a partner sa cíti obchádzaný. Ak žena začne tlačiť na viac spoločného času či pozornosti, tak pre vyhýbavého partnera to je len ďalšie preťaženie a uzavrie sa do seba. Manželka tak ide nechtiac proti sebe a dosiahne presný opak toho, čo chcela. Neznamená to, že má na svoje potreby rezignovať.

Ak máme vyhýbavého partnera, je veľmi dôležité, akým spôsobom s ním komunikujeme, aby to nevnímal ako kritiku, ako tlak. Väčšinou pomáha opísať svoju potrebu, nehovoriť „Ty so mnou netráviš čas!“, ale povedať „Som vyčerpaná, potrebovala by som sa uvoľniť a mať viac spoločného času s tebou“. 

Ďalej vyhýbavému partnerovi treba dopriať dostatok času pre seba. Svoj záujem môžeme prejaviť tak, že sa to otvorene spýtame: „Vidím, že aj ty máš ťažké obdobie, čo by ti urobilo radosť?“ Treba tolerovať to, že vyhýbavý partner či partnerka mi bude vedieť dať pozornosť, keď bude sám nasýtený svojimi zdrojmi.

Ak máme vyhýbavého partnera, môže to viesť k tomu, že pod stresom každodennej záťaže rezignujeme na akýkoľvek blízky kontakt s ním. Je to veľmi riziková situácia, lebo to môže ešte väčšmi prehĺbiť odcudzenie, ktoré sa len veľmi ťažko obnovuje. Aj pri vyhýbavom partnerovi by sme sa mali o vzťah starať priebežne, nenechať to vyhrotiť. Je náročnejšie obživovať blízkosť, keď sa dlhodobo preruší. Kontakt môžeme hľadať vďaka rešpektovaniu jeho či jej potrieb.

Keď plánujeme týždeň a dáme si do kalendára rande, rovnako treba myslieť na osobný čas pre vyhýbavého partnera. Vtedy nám bude schopný dať pozornosť, ktorú potrebujeme. 

Na čo si dať pozor pri konflikte s človekom s touto väzbou, aby sme neprehĺbili jeho strachy?

Vyhýbavý partner pri konflikte zvykne odísť z miestnosti alebo aj z domu, alebo sa uzavrie do seba a prestane komunikovať. Treba mu počas konfliktu dopriať pauzu a rešpektovať jeho čas, aby to náročné v sebe mohol spracovať. Dá sa dohodnúť, kedy sa k téme opäť vrátime, aby sa vedel pripraviť. 

Je dôležité dávať si pozor na spôsob, akým komunikujeme, aby to nebolo zraňujúce, ale aj na kontext. Nekomunikujme s vyhýbavým partnerom, keď sme sami v horúcich emóciách. Vtedy ľahšie skĺzneme do obviňovania či kritiky. Ak si to neustrážime, vyhýbavý partner sa ešte viac uzavrie. Na to, aby sa otvoril, potrebuje pocit bezpečia, potrebuje cítiť, že mu nebude ublížené.

Bezpečie posilníme, keď ho uistíme o svojom záujme a láske. Napríklad pred otvorením ťažkej témy ho môžeme ubezpečiť, že naším cieľom nie je raniť či kritizovať, ale nájsť spoločné riešenie.

Aké metódy, terapie môžu pomôcť tomuto typu ľudí?

Čo sa týka terapie, všetky typy a prístupy terapie môžu pomôcť. Užitočné je rozvíjať prácu s emóciami, zamerať sa napríklad na relaxačné techniky, ale tiež nácvik komunikačných zručností či práca na posilnení vnímania seba. Môžeme začať od toho, ako sa každý deň zastaviť a prejsť si, čo sme zažili, ako sme sa správali a ako sme sa pri tom cítili. Môžeme si urobiť sken celého tela, kde cítim emóciu, a učiť sa tak mapovať svoj vnútorný svet prežívania. 

Pokiaľ chceme hlbokú vnútornú prácu a pracovať so vzťahovou väzbou ako takou, odporúčam psychodynamické typy terapie, kde sa zaoberáme aj ranými zážitkami a dostaneme sa k prežívaniu, ktoré sa deje aj mimo sfér nášho vedomia. 

Aké sú dary týchto ľudí, ktoré môžu prinášať, hoci v detstve nadobudli vyhýbavú väzbu?

Každý typ väzby má aj svoje silné stránky. Ich silnou stránkou je samostatnosť, nezávislosť, výkonovosť a kompetentnosť bez potreby odkázanosti na druhých. Všetko sú to kvality, ktoré pomáhajú žiť spokojný a úspešný život.  

Na druhej strane, ak by sa s týmto uspokojili a nepracovali na sebe, tak by prišli o farebnosť, hĺbku vnútorného sveta a vzťahov. Ich vyhýbavá väzba ich prirodzene oberá o túto hĺbku, čo je škoda. Plus ich psychické zdravie môže byť ohrozené práve ich horšou emočnou reguláciou.    

Foto: Adam Rábara