V dospelých vzťahoch majú chaos S partnerom fungujú ako hladný človek, ktorý vždy keď sa naje, tak mu je zle

V dospelom živote sa dezorganizovaná vzťahová väzba prejavuje tak, že ľuďom nie je dobre bez vzťahu, ale nie je im dobre, ani keď sú vo vzťahu. Konflikty vnímajú totiž ako niečo, čo ich neustále ohrozuje, a nedokážu ich zvládať. Tvrdí pre Postoj psychologička Eva Vavráková.

„Vo vzťahoch potrebujú veľkú dávku bezpečia, no vlastným správaním si toto bezpečie sami narúšajú. Napríklad potrebujú mať partnera nablízku, aby ich utešil, ale v hádke ho vyhodia alebo sa s ním hneď rozídu, aby sa ochránili pred opustením. No tým sami sebe ublížia, pretože bez partnera im je ešte horšie.“

Tým, že sa ich fungovanie vo vzťahoch spája väčšinou s traumatizujúcim detstvom či patologickým rodinným prostredím, diagnostika i následná práca na sebe je v týchto prípadoch podľa Evy Vavrákovej náročnejšia ako pri iných typoch vzťahovej väzby.

V rozhovore sa dozviete:

• Čo sa stane v detstve, že má niekto dezorganizovanú vzťahovú väzbu.
• Ako reagujú dezorganizovaní partneri v romantických vzťahoch.
• Aké kroky robiť, keď má náš manžel či manželka dezorganizovaný typ vzťahovej väzby.
• Ako môže svoju vzťahovú dezorganizovanosť meniť dospelý človek.

Dezorganizovaná vzťahová väzba sa v literatúre opisuje ako najkomplikovanejšia.

Skutočne je najkomplikovanejšia, a to z pohľadu vzťahov i kvality života. Vyskytuje sa najmenej, len približne sedem percent detí si vytvorí tento typ väzby. Vyzerá to málo, ale v praxi to znamená, že napríklad v bežnej triede s tridsiatimi deťmi možno dve deti môžu mať dezorganizovanú väzbu.

Pri výskumoch na dospelých sa ukázalo, že túto väzbu môže mať sedem až dvadsať percent ľudí z celkovej populácie, v závislosti od metodiky výskumu. Hoci je dezorganizovaná väzba zriedkavá, ukázalo sa, že v skupine ľudí, ktorí majú nejaké psychické ťažkosti, sa táto väzba vyskytuje oveľa častejšie. 

Pri ktorých typoch psychických diagnóz sa výskumami ukázalo, že ľudia majú dezorganizovaný typ väzby?  

Platí to celkovo, pretože bezpečná vzťahová väzba funguje z pohľadu pravdepodobnosti vzniku psychických ochorení protektívne. Skrátka ľudia s bezpečnou väzbou majú menšie riziko, že sa u nich rozvinie psychické ochorenie.

Ale ak mám byť konkrétnejšia, robil sa napríklad výskum pri ľuďoch s poruchami osobnosti. Celkovo sa ukázalo, že títo ľudia mali oveľa väčší výskyt neistej vzťahovej väzby v porovnaní s bezpečnou. Pomerne často sa u nich vyskytuje práve dezorganizovaná vzťahová väzba. Spája sa napríklad s hraničnou poruchou osobnosti, hoci stále platí, že môžem mať dezorganizovanú väzbu a pritom ešte nemusím trpieť žiadnym psychickým ochorením. Len to riziko stúpa.

Keďže dezorganizovaná väzba sa spravidla spája s traumatizáciou v detstve, častá je aj u ľudí s diagnózou komplexnej vývinovej posttraumatickej poruchy. 

Pri psychických poruchách sa často hovorí o genetickej podmienenosti, pri diagnostike sa dnes skúma aj typ vzťahovej väzby z detstva? 

Áno, veľká časť psychických ochorení má genetické pozadie, podobne ako to platí pri iných zdravotných problémoch. Vždy je to kombinácia genetiky a vplyvu prostredia, niekedy prevažuje jedno, inokedy druhé. 

Keď sa robí diagnostika duševných ochorení, tak sa robí aj analýza faktorov, ktoré k tomu mohli prispieť. Často sa ukáže práve vplyv primárneho prostredia, rodiny. Poruchy osobnosti majú tiež spravidla genetický podiel.

Môžeme si to predstaviť tak, že ak sa aj narodíme s predispozíciami, ale prostredie je prijímajúce a láskavé, tak máme väčšiu šancu, že sa psychické ochorenie nerozvinie, prípadne bude mierne.

Výskum, ktorý som spomínala, sa vyslovene zameral na ľudí s poruchami osobnosti, a zatiaľ čo pri zdravej populácii vyjde, že bezpečnú väzbu má približne polovica ľudí, tak pri poruchách osobnosti je bezpečná väzba zastúpená menej a neistá viac a z toho dezorganizovaná oveľa častejšie. 

Ľudia s touto väzbou  majú problém nadviazať akýkoľvek vzťah? Boja sa vzťahov? 

Keď sa vrátime do detstva, tak títo ľudia zažili od rodičov výrazné zanedbávanie alebo inú traumatizáciu. Vzťah s rodičmi bol často nepredvídateľný, až dramatický, osoby ktoré boli zdrojom bezpečia, boli zároveň zdrojom strachu. U dospelých ľudí sa tento typ väzby zvykne nazývať aj bojazlivý alebo bojazlivo-vyhýbavý.

Výsledok je, že títo ľudia veľmi potrebujú mať blízky vzťah, na druhej strane sa ho boja, a preto sa správajú veľmi protirečivo. Majú pocit, že nie sú hodní lásky. Vo vzťahoch správanie často menia, môžu sa rýchlo naviazať, bezhlavo zamilovať, ale aj pri menšom konflikte majú búrlivé emócie, môžu sa začať správať až nepriateľsky. Ľahšie sa u nich napríklad rozvinie žiarlivosť.

Celkovo majú najväčšie problémy s emočnou reguláciou, bývajú impulzívni, čo im veľmi komplikuje situáciu vo vzťahoch. Zvyčajne sa to prejaví už na začiatku vzťahu, ale ešte viac, keď zamilovanosť začne opadávať. 

Môžete ešte konkrétnejšie rozviesť, čo zažili ľudia s dezorganizovanou väzbou v detstve? Ako sa správali ich rodičia? 

Kým pri úzkostnej či vyhýbavej väzbe sme zdôraznili, že tam nemusí ísť ešte o patologické rodinné prostredie, ale ide tam skôr o presvedčenia alebo situácie, ktoré bránia rodičom, aby si zastali zrelo svoju rolu, tak pri dezorganizovanej väzbe hovoríme často už o naozaj patologickom prostredí.

Rodičia buď emočne, alebo fyzicky zanedbávajú svoje dieťa, alebo ho dokonca týrajú či zneužívajú. Príčinou tejto väzby môžu byť aj fyzické tresty, ktoré niektorí rodičia uplatňujú dokonca aj na malých batoľatách. 

Táto väzba môže vzniknúť aj v rodinách, kde sa vyskytuje nejaké psychické ochorenie rodičov alebo rôzne závislosti. Chronický stres v rodine môže dieťa takisto negatívne zasiahnuť.

Ak sme v ranom detstve zažívali veľa stresu, pre násilie alebo prípadne existenčné problémy v rodine, aj v dospelosti budeme na stres reagovať menej odolne, čo sa prejavuje aj u ľudí s dezorganizovaným typom väzby.

Niekedy ide aj o deti rodičov, ktorí sami nespracovali svoju traumu a môžu ju preto akoby preniesť do vzťahu k deťom. Stáva sa, že týraná osoba sa sama identifikuje s agresorom a stane sa v dospelosti násilníkom. Plus sa s traumou, ktorú dospelý nespracoval, spájajú disociatívne prejavy, ktoré bránia prijať rolu rodiča.

Čo si máme pod tým predstaviť?

Človek, ktorý zažil traumu, sa niekedy cíti odpojene od vonkajšieho a vnútorného sveta. Môže sa cítiť oddelene od vlastného tela alebo zažívať pocit, že svet naokolo je neskutočný. Takéto disociatívne stavy potom výrazne hendikepujú rodiča, aby plnohodnotne fungoval. 

Vyzerá to tak, že rodič je zrazu neprítomný, pozerá do diaľky a nie je mentálne dostupný, čo pre jeho dieťa môže byť veľmi nečitateľné. Toto sa však bežne ľuďom nedeje, sú to špecifické stavy, ktoré sa spájajú s traumou.

Foto: Postoj/Adam Rábara

V čom sa líšia ľudia s dezorganizovanou väzbou od tých s vyhýbavou väzbou?

Spája ich vyhýbavosť. Celkovo je pre túto väzbu typická vysoká miera vyhýbavosti, ale zároveň aj úzkostnosti. Vyhýbavo pripútaní ľudia uprednostňujú emocionálnu nezávislosť a sebestačnosť, pričom znižujú dôležitosť emocionálnych väzieb. Potreba vzťahov je znížená, nevadí im, keď nemajú hlboký kontakt, alebo im blízkosť priam prekáža.

Ľudia s dezorganizovaným typom väzby naproti tomu vzťahy potrebujú, túžia po nich, nevedia bez nich fungovať, ale zároveň sa ich boja, a preto prejavujú vyhýbavé správanie. 

Na jednej strane veľmi potrebujem blízku osobu, na druhej strane sa jej vlastne bojím. Kým u vyhýbavých sa vyhýbavosť prejavuje ako odstup od vzťahovej osoby, u dezorganizovaných až ako existenciálny strach. 

Mám skúsenosť, že keď si ľudia sami diagnostikujú vzťahovú väzbu a zachytia prejavy aj z úzkostnej aj vyhýbavej väzby, tak si myslia, že majú dezorganizovanú väzbu. To však často nie je pravda, hoci to zvádza k takýmto záverom.

Je celkom normálne, keď človek cíti v istých situáciách úzkosť, hoci má vyhýbavú väzbu. Naopak, človek, ktorý má úzkostnú väzbu, môže reagovať občas vyhýbavosťou, napríklad ak som rezignovaná zo vzťahu, keď môj partner nenapĺňa moje potreby. 

Dezorganizovane pripútaní prežívajú veľmi silnú ambivalenciu, protichodnosť, pretože úzkostná potreba vzťahu a súčasný strach z neho sú prítomné naraz. 

To je ťažko predstaviteľné: ako môže človek reagovať v takýchto opačných tendenciách? 

Môžeme si to predstaviť ako situáciu, keď je človek veľmi hladný, ale vždy keď sa naje, tak mu je zle. V bežnom živote sa to prejavuje tak, že mi nie je dobre bez vzťahu, ale nie je mi dobre, ani keď som vo vzťahu. Lebo vo vzťahu sa mi dejú konflikty, napätia, ktoré ma neustále ohrozujú a nedokážem ich zvládať.

Vo vzťahoch potrebujú veľkú dávku bezpečia, no vlastným správaním si toto bezpečie sami narúšajú. Napríklad potrebujú mať partnera nablízku, aby ich utešil, ale v hádke ho vyhodia alebo sa s ním hneď rozídu, aby sa ochránili pred opustením. No tým sami sebe ublížia, pretože bez partnera im je ešte horšie.

Čítajte tiež

Psychologička o vzťahovej väzbe v dospelosti To, či sa pri hádke uzavriete alebo reagujete výbuchom, môže súvisieť s detstvom

Zuzana Hanusová

So psychologičkou Evou Vavrákovou o tom, aký má koncept vzťahovej väzby presah do našich dospelých životov a romantických vzťahov. 

Dezorganizovaní vedia dať najavo, že potrebujú blízkosť partnera? 

Dávajú svoju potrebu najavo, ale nie vždy to môže byť čitateľné. Signály, ktoré vysielajú, môžu byť zmätočné. Môžu komunikovať niečo iné, ako naozaj potrebujú alebo ako sa v hĺbke cítia.

Veľmi často sa u nich stretávame s komunikáciou, ktorá je nekonštruktívna, zraňujúca, napríklad emočné vydieranie, trápenie druhého tým, že som ticho, rôzne formy pasívnej agresie. 

Dočítala som sa, že ľudia s touto väzbou si údajne vnútorne kladú otázku, či oni zneužívajú druhých alebo sú oni sami zneužívaní, a nemajú v tom jasno. Je to tak?

Prostredie, v ktorom vyrastali ľudia s týmto typom väzby, spravidla nebolo dostatočné na normálny psychický vývin. Zvyčajne sa naši rodičia nezmenia po prvých rokoch života, preto fyzické tresty, zanedbávanie či týranie mohlo trvať aj celé detstvo.

Ak náš psychický vývin neprebehne optimálne, aj v dospelých vzťahoch sa správame tak ako v nezrelých raných štádiách života. 

Napríklad bábätko do jedného a pol roka nevie rozlíšiť, čo sa deje v jeho psychickom svete od toho, čo sa deje v objektívnej realite. Odborne hovoríme o štádiu psychickej ekvivalencie, ja a svet sme jedno. Nerozumieme tomu, že my aj druhí ľudia máme myseľ a že to, čo sa v nej odohráva, je subjektívne. Toto všetko sa učíme v interakcii s opatrovateľmi.

Ak dieťa zažije prvé mesiace týranie alebo zanedbávanie, tak sa z tohto stavu akoby nedostane, nevyvinie sa ďalej a v dospelosti sa mu môže zlievať realita s vnútorným osobným prežívaním.

Takíto ľudia môžu mať problém odlíšiť, čo je zdrojom ich pocitov, môžu mať sklon k paranoji a prisudzovať druhým zlovestné úmysly, prípadne vnímať svet čierno-bielo, buď sú ľudia dokonalí, alebo sú nanič. Vlastný vnútorný svet aj prežívanie druhých im nie sú zrozumiteľné a majú aj obmedzenú schopnosť sebareflexie.  

Ľudia s touto väzbou majú najväčšiu tendenciu manipulovať druhých? 

Manipulatívnosť sa spája s niektorými poruchami osobnosti, napríklad s narcistickou alebo histriónskou poruchou, ale určite by som to automaticky nestotožňovala s dezorganizovanou vzťahovou väzbou. 

Narcistická porucha sa nespája s dezorganizovanou vzťahovou väzbou?

Nie automaticky. Ľudia s narcistickou poruchou osobnosti môžu mať častejšie zastúpenú neistú vzťahovú väzbu, a teda aj dezorganizovanú. Ale neznamená to, že každý človek s touto väzbou bude narcis a manipulátor.

Zároveň platí, že aj z dieťaťa s bezpečnou väzbou môže vyrásť dospelý s narcistickou poruchou. Narcistická problematika sa totiž rozvíja v neskorších fázach, ako vzniká vzťahová väzba. 

Foto: Postoj/Adam Rábara 

Je pravda, že dezorganizovane pripútaní vinia za svoje reakcie svoje polovičky alebo si svojich partnerov, naopak, idealizujú?

Keď druhých ľudí idealizujem alebo ich, naopak, znevažujem, tak je to prejav nezrelosti. Z pohľadu psychológie hovoríme, že je to menej zrelý obranný mechanizmus, spôsob, ako sa vyrovnám s vnútornou nepohodou.

Napríklad partner zabudne spraviť niečo, na čom sme sa dohodli, a ja si poviem, že je neschopný a nedá sa mu veriť, prípadne mu to aj vykričím. Schopnosť vnímať druhých celostne, ako niekoho, kto má pozitívne, ale aj negatívne vlastnosti, že ľudia reagujú v situáciách rôzne a to neznamená, že sú dobrí alebo, naopak, zlí, či dokázať prijať chyby druhých, toto všetko sú schopnosti, ktoré si vyžadujú, aby naša psychika bola dostatočne vyvinutá. 

Čítajte tiež

Vyhýbavosť vo vzťahoch Človek, ktorý uteká z konfliktov a desí ho intimita, prichádza o dôležitý rozmer

Zuzana Hanusová

O tom, ako vyhýbavá vzťahová väzba bojkotuje láskyplné a hlboké vzťahy v dospelosti, sme hovorili s psychologičkou Evou Vavrákovou. 

Deťom s narušeným vývinom tieto schopnosti môžu chýbať, obraz druhých zostáva rozštiepený, a preto majú sklon si niekoho idealizovať alebo devalvovať. Môže to byť aj jeden z prejavov, ktorý majú ľudia s dezorganizovanou vzťahovou väzbou.

Niekedy sa u nich idealizácia a znehodnotenie dramaticky strieda, keď partner robí to, čo chcú, majú ružové okuliare a vidia ho ako dokonalého. Keď príde konflikt, okuliare vymenia za čierne a partnera vidia ako toho najhoršieho.

S idealizáciou a devalváciou sa však môžeme stretnúť aj u ľudí s inými typmi väzby, nie je tam priama súvislosť, hoci osobnostná nezrelosť je u ľudí s dezorganizovanou väzbou častá.

Čo sa v týchto ľuďoch spúšťa, keď majú hádku s partnerom? Ako reagujú?

Reakcie môžu byť rôzne, podľa toho, čo prispelo k dezorganizovanej väzbe a ako sa so zraneniami a s ohrozením z detstva naučil človek narábať. Pri hádke však môžu mať pocit, že sa im rúca svet, hlboký pocit ohrozenia, že prídu o samého seba, či dokonca že ide o život. Samozrejme, nie v zmysle, že zomrú, ale ten pocit môže mať až takýto existenciálny rozmer. 

Súvisí to s tým, že konflikty v detstve sa spájali až s reálnym ohrozením, nezriedka pri nich išlo aj o zdravie, život, prípadne o život blízkeho. Trauma mohla byť spojená napríklad s tým, že dieťa vyrastalo v prostredí domáceho násilia, napríklad videlo, ako otec škrtí matku. Pri hádke sa potom ľuďom môže spúšťať až stresová reakcia na ohrozenie, spravidla ide o útek, zamrznutie alebo útok.

Môžu mať negatívne pocity voči sebe, ale aj voči partnerovi. Napríklad devalvujú svojho partnera, vidia ho ako zdroj ťažkostí a následne nastane špirála sebaobviňovania, ako sú sami neschopní. Svoje pocity nevedia sami zvládnuť a tie môžu prerásť až do paniky.

Keďže tento typ väzby sa často spája s osobnostnou nezrelosťou, ich konflikty sa častejšie dejú navonok, prejavujú sa ako vzťahové konflikty. Nedokážu ich udržať a spracovať vo svojom vnútri. Bývajú impulzívni a častejšie čelia otvoreným, až vyhroteným konfliktom, aj preto mávajú veľmi náročné vzťahy.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Hovorili ste, že potreba blízkosti je pre nich veľmi existenčná. V čom sa potom dezorganizovaní odlišujú od úzkostnej väzby? 

Ich úzkosť je viac existenčná, nespája sa len s obavami z toho, že prídem o blízkosť, ale so silným strachom, prípadne s pocitmi beznádeje. Zároveň hlad po blízkosti je neuspokojiteľný.

Úzkostného partnera blízkosť, objatie, pohladenie upokojí, nasýti. Pri dezorganizovane pripútanom partnerovi môže vzniknúť pocit, že na jeho zranenie neexistuje náplasť, nenachádza riešenie na svoje potreby vo vzťahoch.

Opakuje sa dilema, že hoci ťa potrebujem, aj tak mi nedáš to, čo potrebujem. Vo vzťahoch potom najčastejšie zo všetkých typov väzieb pozorujeme správanie, ktoré nazývame sebasabotážou. Nevedome svojím konaním v partnerovi vyvolajú presne také reakcie, ktorých sa najviac obávajú.

Čo tým myslíte? 

Napríklad cítim strach z opustenia, svojím správaním začnem v partnerovi vyvolávať žiarlivosť, nevedome sa tak chcem uistiť, že jeho či jej city sú pevné. Ale moje správanie vyvolá žiarlivostnú scénu a ja riskujem, že partnera to zraní a nakoniec ma skutočne opustí. 

V porovnaní s úzkostnou väzbou sa tu ešte prejavuje výrazná vyhýbavosť. Môžu sa pritom utiekať do rizikového správania, ako je pitie alkoholu či rýchla jazda autom alebo promiskuitné správanie.  

Čítajte tiež

Úzkostne pripútaní Na upokojenie potrebujú partnera, ich problém je samostatnosť a kontrola emócií

Zuzana Hanusová

O tom, ako úzkostná vzťahová väzba bráni zrelým a pokojným vzťahom v dospelosti, sme hovorili so psychologičkou Evou Vavrákovou.

S akým partnerom končia väčšinou títo ľudia?  

Hoci by najviac potrebovali partnera s bezpečnou väzbou, končia väčšinou v chaotických vzťahoch a s osobou, ktorá im opakuje zranenia z detstva. Alebo sa sami identifikujú s tým, ktorý im ubližoval, a stanú sa z nich násilníci vo vzťahoch. Žiaľ, často sa ocitnú v nezdravých a v nestabilných vzťahoch, prípadne vzťahy začínajú, ale nedokážu udržať. 

Predpokladám, že udržať si zdravý vzťah s človekom s takouto väzbou musí byť dosť náročné. Dá sa vôbec zotrvať v takomto vzťahu?  

Nie je to tak, že by vôbec nedokázali mať vzťah, ale je pre nich oveľa náročnejšie mať zdravý dlhodobý vzťah. Vyžaduje si to viac energie, práce na sebe. Často je pre nich veľmi dobrým riešením to, že vyhľadajú odbornú terapeutickú pomoc. 

Zároveň potrebujú veľa trpezlivosti a pochopenia zo strany partnera. Najviac ťažia z toho, ak si nájdu stabilného partnera, ideálne s bezpečnou vzťahovou väzbou, niekoho, kto zvládne aj ich výraznú reaktivitu.

Partneri ľudí s dezorganizovanou väzbou si však musia dať pozor, aby neskončili v role terapeuta alebo záchrancu. Psychologickú pomoc by mal poskytovať odborník.

Ako zistiť počas chodenia, či má niekto dezorganizovanú väzbu?

Hoci to môže byť lákavé a v poslednom čase aj populárne diagnostikovať vzťahovú väzbu potenciálneho partnera, v zásade to neodporúčam. Keď nie sme odborníci, prejavy nemusíme zachytiť správne. Ale môžeme sa zamerať na varovné signály, vnímať, ako sa ten druhý správa a čo to s nami robí.

Platí, že tieto signály dokážeme vnímať lepšie, čím viac sme zrelí, keď poznáme svoje zranenia a citlivosti. Pri ľuďoch s náročným detstvom môžeme mať napríklad pocit, že potrebujú zachrániť, čo môže byť takým varovným signálom.

Potom sa už môžeme rozhodnúť, či takýto vzťah zvládneme alebo nie. Vzťahová väzba je však len jeden komponent. Aj ľudia s dezorganizovaným typom väzby stále môžu byť atraktívni partneri. Ak spracujú svoju traumu, sú naklonení terapii, tak sa aj s takto narušenou vzťahovou zrelosťou stále dá niečo robiť.

Ako má reagovať manžel či manželka, ak majú partnera s týmto typom väzby?

Dezorganizovane pripútaní partneri potrebujú veľa uistenia o láske, hoci svojich milovaných v hádke posielajú preč, v skutočnosti potrebujú, aby zostali. Tým, že majú takéto premenlivé reakcie, partner sa musí naučiť zaobchádzať s tým v zmysle „iné mi hovoríš, iné potrebuješ“.

Pekne to ilustruje scéna z filmu Dobrý Will Hunting, kde hlavný hrdina je príkladom dezorganizovanej vzťahovej väzby. Will tam má scénu so svojou priateľkou, kde on je voči nej agresívny, odháňa ju, sabotuje ich rozvíjajúci sa vzťah, no ona na to zareaguje ako bezpečne pripútaný človek. Ponúka mu podporu, pochopenie a prijatie, ale z filmu chápeme, že na zmene musí pracovať on sám.

Ako vieme, Will bol týrané dieťa a len vzťah s partnerkou ho nevyliečil, svoje problémy riešil v psychoterapii.

Týmto ľuďom pomáha proti ich strachom aj predvídavosť a konzistentnosť, dodržiavanie záväzkov, otvorená komunikácia, aby sa zbytočne nespúšťali ich prehnané reakcie.

Platí však zrejme, že najlepšie by pomohla cielená terapia.   

Určite áno. Hoci je partner zdravý, tak je to extrémne náročné. Aj vo filme Dobrý Will Hunting je kľúčová rola terapeuta. 

Môže si niekto sám diagnostikovať túto väzbu, keď ste hovorili, že je veľmi zle čitateľná?

Je náročná na samodiagnostiku, lebo mám skúsenosť, že ľudia sa ňou často nesprávne diagnostikujú. Prídu na terapiu s tým, že majú dezorganizovanú väzbu, a ukáže sa, že nemajú.

Na druhej strane terapeut ju vie dobre odhaliť. Keď pátrame, tak väčšinou nájdeme pôvod v traumatizujúcom detstve. Platí však, že keď porozumieme príčinám narušenej vzťahovej väzby, môžeme s nimi začať pracovať. 

Foto: Adam Rábara