Ďalšia vojna na obzore Európa ju prehráva na celej čiare

Zatiaľ čo NATO v Ankare opäť (a správne) potvrdilo, že hlavnou bezpečnostnou hrozbou pre náš kontinent je Rusko, a zatiaľ čo krajiny strednej Európy sa utápajú v rôznych malicherných vnútropolitických sporoch, medzi časťou európskych elít dozrieva presvedčenie, že sme po uši zapojení do iného konfliktu – s Čínou.

Nejde pritom o „kinetickú“ vojnu o Taiwan, s ktorou by sme vzhľadom na stav európskych armád tak či tak nemali nič spoločné. Ide o obchodnú vojnu. A tú prehrávame na celej čiare...

V rokoch 2019 až 2025 stratilo Nemecko v priemysle 400-tisíc pracovných miest. Strata HDP spôsobená týmto poklesom dosahuje 4,3 percenta. Nemecké koncerny strácajú nádej, že ešte existuje cesta z krízy.

Naposledy po ďalšej vlne katastrofických prognóz vývoja spoločnosti vyjadrilo šesť z ôsmich členov vedenia Volkswagenu hlboký pesimizmus, pokiaľ ide o schopnosť koncernu prežiť. K takýmto záverom dospel koncom júna berlínsky Institut der deutschen Wirtschaft.

Poľský Zväz podnikateľov a zamestnávateľov o týždeň neskôr predstavil správu na rovnakú tému s podobnými závermi. Len v roku 2025 „utieklo“ z európskej ekonomiky do Číny približne 87 miliárd dolárov pridanej hodnoty.

Každý deň príde v Európskej únii v dôsledku čínskej konkurencie v priemyselnom sektore o prácu približne päťsto ľudí. V najbližšom období môže len v Poľsku v najviac ohrozených odvetviach zaniknúť ďalších 45-tisíc pracovných miest.

„Čína požiera európsky priemysel sektor za sektorom – predovšetkým hutníctvo, fotovoltiku, veterné turbíny, automobilový priemysel, chemický priemysel aj strojárstvo,“ vymenúva Jakub Jakubowski z poľského Centra pre východné štúdie (OSW). „Z trhu nie sú vytláčané len naše finálne výrobky, ale postupne sa likviduje celý európsky dodávateľský reťazec,“ opisuje situáciu.

Ako k tomu došlo? Keď pred piatimi rokmi v Číne praskla bublina na trhu s nehnuteľnosťami a zastavil sa dovtedajší hlavný motor čínskej ekonomiky – obrovské domáce investície a rast vnútornej spotreby –, Peking „prehodil výhybku“ a obrovskú energiu svojej ekonomiky začal smerovať na zahraničné trhy.

Všetky Lukašenkove hryMinsk medzi Kremľom, Pekingom a Bielym domom

Maciej Ruczaj

Prioritou sa stal rast priemyselnej výroby a vývoz jej prebytkov do sveta. Problém spočíva v tom, že v súčasnosti sa v Číne sústreďuje už 34 percent svetovej priemyselnej produkcie.

„Čína sa stala gigantickou továrňou, ktorá musí dobýjať zahraničné trhy, aby sa vyhla kolapsu,“ hovorí poľský analytik Andrzej Krajewski. Aj preto len počas prvých piatich mesiacov roku 2026 vzrástol objem čínskeho exportu o ďalších 15,5 percenta.

Obchodný prebytok Číny prekročil jeden bilión dolárov ročne a približuje sa k jednému percentu svetového HDP. Spojené štáty v období svojej najväčšej globálnej ekonomickej dominancie, teda krátko po skončení druhej svetovej vojny, predstavovali 45 percent svetovej produkcie.

Práve k tejto úrovni Peking podľa prognóz Medzinárodného menového fondu rýchlo smeruje a mohol by ju dosiahnuť už o päť až šesť rokov.

Bude to tak, ako chceme my, alebo vás zničíme

Podľa Jakubowského tento vývoj sprevádza zásadná zmena čínskej zahraničnopolitickej doktríny. Stará zásada sformulovaná ešte za čias Teng Siao-pchinga – „skrývaj svoju silu a vyčkávaj“ – je minulosťou.

„Číňania sú sebavedomí. Považujú sa za rovnocenného protivníka Spojených štátov a vedia, že so všetkými ostatnými môžu hovoriť z pozície dominancie. Už sa nesnažia partnerov presviedčať a lákať. Hovoria im: bude to tak, ako chceme my, alebo vás zničíme.“

Súčasťou tohto rastúceho sebavedomia je aj úspech Pekingu v konfrontácii s Trumpovou Amerikou. Napriek veľkolepým vyhláseniam a skutočným obavám Číny priniesol pokus Washingtonu zastaviť čínsku vlnu zatiaľ veľmi rozporuplné výsledky.

Keď Washington zvyšoval clá, Čína odpovedala rovnakým spôsobom. Napokon to boli Američania, ktorí pod tlakom vlastného podnikateľského sektora zastavili ďalšiu eskaláciu konfliktu a tvárou v tvár sile čínskeho vydierania prostredníctvom obmedzovania dodávok vzácnych kovov nevyhnutných na fungovanie digitálnej ekonomiky ustúpili.

Spojené štáty však zároveň – dodáva Krajewski – budujú „pevnosť Amerika“, snažia sa čo najrýchlejšie dosiahnuť maximálnu sebestačnosť a majú na to potenciál aj odhodlanie. 

Európa je v podstatne horšej pozícii. „Medzi Washingtonom a Pekingom teraz vládne, ako hovoria Číňania, konštruktívna stabilita,“ poznamenáva Jakubowski. „To znamená, že medzitým môžu pritlačiť menších a bezbrannejších partnerov.“

Obráti sa Rusko po čase späť k Európe?Veľký plynovod Sila Sibíri 2 do Číny nemusí Rusom vyjsť

Marian Kechlibar

„Nemecko smeruje k deindustrializácii podobnej tej, akú zažili Spojené štáty pred dvadsiatimi piatimi rokmi,“ píše bruselský think-tank CER. Nemecku aj celému regiónu, ktorý je naviazaný na nemecký priemyselný stroj, hrozí vznik európskeho ,hrdzavého pásu‘ – náhle schudobnených a zdevastovaných postindustriálnych oblastí. Takýto vývoj by podobne ako v Amerike mohol viesť aj k hlbokej spoločensko-politickej premene, upozorňuje Jakubowski.

Nemecko je v európskej skladačke kľúčovým prvkom aj preto, že je de facto „menšou Čínou“ – krajinou, ktorá dlhodobo profitovala z rovnakého modelu, aký dnes presadzuje Peking. Dôraz na priemyselnú výrobu technologicky vyspelých produktov určených na export, podhodnotená mena (euro je podstatne slabšie, než by bola nemecká marka), relatívne nižšie mzdy a štedrý systém verejnej podpory priemyslu.

Problém spočíva v tom, že Čína dnes dokáže robiť všetko toto v oveľa väčšom rozsahu a neporovnateľne lacnejšie aj vďaka výrazne nižším cenám energií. A tak mohla začať „eliminovať“ svoj doterajší vzor.

Horšie však je, že nikto nevie, čo s tým. Friedrich Merz už niekoľko mesiacov zdôrazňuje, že Európska únia musí zasiahnuť proti „nekalej konkurencii z Číny“, no v tomto smere si nedokáže urobiť poriadok ani vo vlastnej koalícii a vo vlastnej krajine. Časť politických a podnikateľských elít totiž zastáva názor, že jedinou cestou je prehlbovanie spolupráce s Ríšou stredu.

„Ide o toxickú závislosť budovanú celé desaťročia,“ vysvetľuje Jakubowski. „Časť elít si myslí, že keď nie sme schopní s Číňanmi bojovať, treba sa k nim pridať a aspoň na tom niečo zarobiť. Ide o model spolupráce, v ktorom nám zostane európska škrupina, európska fasáda, ale v skutočnosti bude všetko podstatné kontrolovať Čína. Záujmy štátov a záujmy veľkých korporácií sú dnes v úplnom rozpore. Veľké firmy hrajú proti záujmom vlastného priemyslu aj vlastných národov.“

Džungľa, kde silnejší požierajú slabších

Podľa analytikov sa pritom musí zmeniť hlboko zakorenená mentalita a ideológia, na ktorých stál doterajší európsky model. Európska únia bola vybudovaná na princípoch otvorenosti, voľného pohybu ľudí, tovaru a kapitálu a na predstave, že „vzájomná závislosť“ je niečím pozitívnym.

Tento model globalizácie sa však dnes rozpadá. Spojené štáty sa mu bránia návratom k protekcionizmu, zatiaľ čo Európska únia sa stále drží modelu z čias pokojného liberálneho poriadku.

„Úplne nahí a neozbrojení sme sa ocitli v džungli, kde silnejší požierajú slabších,“ uzatvára Jakubowski.

Kde teda hľadať nádej? „Pokrokom už je samotný fakt, že bruselské elity si vôbec uvedomili existenciu problému,“ hovorí Jakubowski. „Ešte donedávna žili v liberálnej krajine Nekrajine. Dnes je určitá forma obchodnej vojny s Čínou nevyhnutná – sme pritlačení k múru a Číňania nemajú v úmysle poľaviť.“

Štyri povzbudivé májové správyMožno bude dobre, možno dokonca vstupujeme do obdobia bez nových veľkých vojen

Martin Leidenfrost

Časť európskych analytikov dúfa, že čínska bublina poháňaná masívnou štátnou podporou priemyslu skôr či neskôr praskne. Nie je však jasné, či sa tak stane ešte predtým alebo až potom, čo zrovná európsky priemysel so zemou.

Podľa Jakubowského Spojené štáty dúfajú, že si opäť zabezpečia dominantné postavenie prostredníctvom technologickej revolúcie spojenej s nástupom umelej inteligencie.

Ako hovorí americký analytik Andrew Michta, na jednej strane bude potrebné zmieriť sa s koncom globalizácie a pochopiť, že obchod a národnú bezpečnosť nemožno od seba oddeľovať – rozhodne nie v prípade súpera, akým je Čína so svojím modelom „štátneho kapitalizmu v totalitnej spoločnosti“.

Na druhej strane sa musí obnoviť uvažovanie v kategóriách Západu a spojenectva, ktoré by umožnilo lepšie prežiť v nových turbulentných podmienkach. Na oboch stranách Atlantiku však na to momentálne nepanuje priaznivá atmosféra.

Trumpova administratíva totiž preukazuje pozoruhodný talent znepriateliť si aj svojich najlepších spojencov. Zároveň sa v nedávnom prieskume polovica európskych spoločností – predovšetkým v krajinách južného krídla Európy – vyjadrila, že Čínu považuje za perspektívnejšieho partnera než Spojené štáty.

Text vyšiel paralelne aj v českom denníku Echo24.