Týždenný výber šéfredaktora Robert Fico IV. sa vracia, ale nehaňme za to Pellegriniho

Peter Pellegrini stál po voľbách pred mocenskou dilemou, ktorú vyriešil očakávateľne. Preto je čas pozrieť sa hlbšie na zlyhanie jednej generácie politikov, ktorá mala pred tromi rokmi obrovskú šancu navždy odstaviť Fica od moci a redefinovať slovenskú politiku cez nové témy.

Ale pozrime sa aj do budúcnosti, ktorá prichádza s nástupom novej moci: do priekopy, ktorá sa otvára v konzervatívnom prostredí, kde podaktorí nástup Fica IV. otvorene vítajú, ale aj do výziev, pred ktorými stoja na progresivizmus zmutovaní slovenskí liberáli a menšinoví konzervatívci, ktorí odmietajú nový Ficov režim, ale aj svet kultúrnej ľavice.

1. Čo spája Kisku, Kollára a Matoviča 

Je v tom až krutá symbolika. V deň, keď lídri novej koalície podpísali memorandum o porozumení, ktoré je základom pre vznik štvrtej Ficovej vlády, odsúdil súd exprezidenta Andreja Kisku z takzvaného pokračovacieho zločinu daňového podvodu.

Táto veta skrýva všetko podstatné o našej dobe: minulý rok na jar žiadal prokurátor špeciálnej prokuratúry vyšetrovaciu väzbu pre Fica aj Kaliňáka, ktorí podľa obžaloby údajne založili zločineckú skupinu, keď si neoprávnene zabezpečovali a využívali informácie o daňových deliktoch Igora Matoviča a Andreja Kisku.

Dnes údajní vrcholní členovia zločineckej skupiny zostavujú novú vládu. A Andrej Kiska je (zatiaľ neprávoplatne) odsúdený za daňový zločin.

Je to hrozný obraz, keďže vieme, aký systém tu budoval Smer a že to ide skúsiť opäť, len na to pôjde inak.

Lenže tento obraz veľa vypovedá aj o lídroch zmeny z roku 2020.

Exprezident a zakladateľ Za ľudí Andrej Kiska sa bráni, že celé trestné stíhanie proti nemu bolo šikanovaním zo strany Fica, ktorý sa mu mstil. Keďže Kiskovi účtovníci pred rokmi podali opravné daňové priznania za zle vyúčtovanú kampaň a zaplatili pokutu, postup prokurátora, ktorý žiadal pre Kisku roky väzenia natvrdo, bol zjavne účelový.

Keby prokuratúra a súdy postupovali rovnako aj v ďalších prípadoch, naše väznice by boli plné podnikateľov, ktorí sa pokúšajú účtovnými operáciami vybabrať s daniarmi.

Lenže je tu aj zodpovednosť politika Andreja Kisku, ktorý ako líder boja proti Smeru útočil na svet mafie „našich ľudí“, no súčasne ako podnikateľ kamufloval účtovníctvo tak, aby si prilepšil o stovky tisíc eur, a to aj po tom, čo bol daniarmi upozornený, že prezidentskú kampaň nemôže účtovať ako podnikateľskú činnosť.

Keď sa to neskôr Fico s Kaliňákom usilovali proti nemu zneužiť, veľmi tým trpel, až mu to v Prezidentskom paláci zväzovalo ruky. Založil stranu, aby porazil Fica, len mu chýbala vnútorná energia a takmer sa ani nedostal do parlamentu.

Ďalší líder zmeny, Boris Kollár, v týchto týždňoch nervózne sleduje, aké informácie na neho vo svojich videách vyťahuje obávaný Zoroslav Kollár, ktorý využil najväčšie slabosti lídra Sme rodiny, aby ho antikampaňou dostal mimo parlamentu, a najnovšie ho chce dostať pred súd.

A do tretice, Igor Matovič bude s napätím čakať, či za podobný delikt ako Fico s Kaliňákom nebude trestne stíhaný aj on – právnici Penty, ktorá svoje mediálne impérium tento týždeň rozšírila o Nový Čas, už usilovne pracujú, na Matoviča už vypracovali trestné oznámenie pre zneužitie právomocí v kauze zverejnenej whatsappovej komunikácie medzi Jaroslavom Haščákom a Richardom Sulíkom.

Matovič síce tvrdí, že túto komunikáciu získal od osoby, ktorá ju mala zo zálohy Sulíkovho mobilu, ale keďže polícia zabavila Haščákovi mobil koncom roka 2020, nedá sa vylúčiť, že Matovič vo finiši kampane zneužil informácie, ktoré si zadovážil protiprávne z polície za svojho ministra Mikulca. No vyšetrovať to už bude polícia pod politickou kontrolou tých, ktorým líder OĽaNO hovorí mafia zo Smerohlasu.

Na Slovensku sa tak všetko prevracia naruby.

Ale pri hľadaní príčin, ako sme sa sem dostali, si nevystačíme s čiernobielou obrazovkou ani nadávaním na Pellegriniho, ktorý to chcel pôvodne skúsiť bez Fica, len mu to nedovolila politická logika, teda vlastní voliči ani viacerí jeho straníci.

Samozrejme, štvorkoalícia by bola pre spravovanie krajiny zrejme lepšia než trojkoalícia. Ale stávka na Petra Pellegriniho, že svoju politicko-morálnu dilemu rozhodne podľa želania tábora Antifico, len ilustruje, čo všetko sa pokazilo.

2. Zlyhanie biznisgenerácie zmeny

Éra Roberta Fica sa začala v roku 2006 a je veľmi pravdepodobné, že Fico bude premiérom ešte v roku 2027.

Vlády Smeru pritom nepriniesli rozvoj, ale stagnáciu, nie budovanie inštitúcií, ale ich uzurpáciu pre krátkodobý prospech, žiadne veľké ekonomické napredovanie, ale akúsi ficonomics, ktorá malými, no efektnými darčekmi obhospodaruje svojich voličov, zároveň je štedrá k vlastnej oligarchii a zo všetkého najviac sa bojí užitočných, ale nepopulárnych zmien.

Lenže za každým nečakaným triumfom Fica sú mimoriadne zlyhania protivníkov, ktoré sa opakujú a trvajú už vyše dekády. Stará pravica na čele s premiérkou Ivetou Radičovou nezvládla konflikt s Richardom Sulíkom a po roku a pol odovzdala moc Smeru, ktorý už na vládu nepotreboval ani koaličných partnerov.

Stará pravica vtedy de facto zanikla, nahradili ju predtým úspešní biznismeni Sulík a Matovič, ku ktorým sa ako hlavní vyzývatelia postupne pridali ďalší biznismeni Boris Kollár, exprezident Andrej Kiska a súbežne s ním aj biznismeni, ktorí založili Progresívne Slovensko.

O vytvorenie antificovskej alternatívy sa snažili so svojimi projektmi aj nebiznismeni z liahne KDH Daniel Lipšic a Radoslav Procházka, ten prvý však neuspel, druhý pohorel.

Napokon to boli biznismeni, ktorí mali Fica pred sebou ako na tácke, ten sa už zjavne cítil ako štvaná zver, v roku 2014 sa chcel vzdať exekutívnej moci a presedlať do roly prezidenta, o päť rokov neskôr – to už po vražde Jána Kuciaka – sa chcel pred rastúcim hnevom más ukryť na Ústavnom súde. Nič z toho mu nevyšlo, po voľbách a po odchode Pellegriniho kliky ležal odkrytý na podlahe a mnohí si mysleli, že Smer, ktorého podpora sa scvrkla pod 10 percent, už nezvratne ide cestou HZDS.

To bol omyl v odhade. Fico je viac než len generačný talent, má ohromujúcu odolnosť aj schopnosť vyhmatnúť nálady doby. Preto sa v roku 2020 pozviechal zo zeme, pandémia mu dodala elixír a vojna s vysokými cenami ho vrátila na vrchol.

Protificovská ústavná väčšina z roka 2020 však bola ešte väčšia, ako keď v roku 1998 porazil Mečiara celý front Dzurindu s postkomunistami a Maďarmi. Sám Matovič triumfoval aj vďaka tomu, že oslovil i voličov z druhého brehu, ktorí predtým volili Fica, ale boli roztrpčení pomermi. Mal nesporný talent bystrého populistu a ako premiér mal pri nohách historickú šancu, aby po súmraku Ficovej éry redefinoval slovenskú politickú scénu a rozbúral dovtedajšie politické tábory.

Samozrejme, platí, že proti lídrom zmeny 2020 sa sprisahala doba, prišla pandémia, vojna v susednom štáte, rekordný nárast cien a prepad životnej úrovne. Ale ako výhovorka, prečo pre zničujúce konflikty padli vlády s dvomi premiérmi, to ani trochu nestačí. Naopak, krízové obdobia môžu skutočným lídrom priať, tu však po zrelom lídrovstve a zodpovednosti za celok nebolo veľa stopy.

Kiska, ktorého trpko sklamal vlastný výsledok, už hneď po voľbách lenivo zutekal z boja, hoci bol svojím osobnostným ustrojením najviac stavaný na to, aby vyvažoval horúce hlavy. Emocionálne preexponovaný Matovič s emočne nerozvinutým Sulíkom predviedli najbláznivejší vnútrokoaličný spor v celoeurópskej dimenzii.

A expremiér a líder OĽaNO zašiel vo svojej obsesii tak ďaleko, že v závere kampane už neriešil návrat Smerohlasu, ale najviac ho vzrušovala predstava, ako v cieľovej rovinke utopiť päťpercentného Sulíka pod hladinou.

Mnohí ľudia v tejto krajine si návrat Roberta Fica IV. nezaslúžia. Ale lídri zmeny 2020 áno.

3. Zlyhanie médií

Šéfredaktorka denníka SME Beata Balogová hneď po voľbách napísala, že „Fico porazil Slovensko“. To však je nepravdivá a falošná veta. Nie, Fico neporazil Slovensko, Fico opäť zvíťazil, lebo dnešné Slovensko najviac stelesňuje.

Súčasne líder Smeru porazil to, čo stelesňujú liberálne denníky, a iste – porazil aj predstavu o domácej či zahraničnej politike, ako ju máme my v Postoji.

Najbližšie obdobie by mohlo byť sebareflexiou aj pre médiá, ktoré síce vehementne a často oprávnene kritizovali hysterický štýl politiky Igora Matoviča, ale akousi zmesou arogantnej emocionálnosti slovenskú kolektívnu neurózu netlmili, ale prehlbovali.

Z dnešnej perspektívy to znie ešte absurdnejšie než vtedy, ale keď Hegerova vláda stratila pred vyše rokom väčšinu, médiá suverénne písali, že sa začína vláda opretá o fašistov. To vytvorilo tlak na Sulíka, aby ju povalil aj spolu so Smerom, s Hlasom, ĽSNS a Republikou.

Po hroznej vražde na Zámockej, ktorej sa dopustil osamelý vlk zradikalizovaný v online svete amerických neonacistov, sme sa dozvedali, že problémom je homofóbne kresťanstvo na Slovensku, a noviny nám s vážnou tvárou predkladali rozhovor s tínedžerkou oslovovanou – a oslavovanou – v strednom rode.

Keď policajný prezident Hamran cez slabú vládu a prezidentku de facto odpálil úradníckeho ministra vnútra, lebo ten sa s ním chcel stretnúť a hovoriť o zásahu v jednej paralyzovanej agentúre disponujúcej megarozpočtom, veľká časť médií tomu tlieskala – pokus nadviazať rozhovor nadriadeného ministra so šéfom polície vraj zaváňal starými neprijateľnými praktikami. Až na to, že nikomu neprekážalo, že si svojho času predvolal policajného prezidenta Gašpara na červený koberec prezident Kiska, ktorý sa ho pýtal na stav vyšetrovania ostro sledovaných káuz.

Ešte vyčkajme chvíľu, než príde nový minister vnútra a rozbehnú sa zmeny v NAKA, a táto kauza z leta Hamran vs. Šimko bude vyzerať viac než absurdne.

Keď aj v novinách píšeme podľa toho, kto k akému klanu patrí – a či je to ten „náš“ –, netreba sa čudovať, že pri takto deformovanom verejnom obraze sa i v spoločnosti a politike darí klanom každého druhu.

4. Nová priekopa v konzervatívnom tábore

Pred výzvou, ako nanovo uchopiť realitu vo štvrtej Ficovej perióde, však zďaleka nestojí len liberálne prostredie a médiá. Vláda Smer – Hlas – SNS prinesie nové dilemy, spory, možno až priekopy v rámci konzervatívneho tábora.

Už teraz sledujeme pozoruhodný vývoj, najmä z dlhodobého hľadiska. V roku 2006 sa Vladimír Palko, Daniel Lipšic a František Mikloško postavili proti vstupu KDH do vlády so Smerom, čím sa dostali do konfliktu s časťou vedenia a najmä funkcionármi hnutia. Odmietnutie Smeru zastrešil vtedy mediálne Palko, ktorý vyhlásil, že KDH a Smer sú hodnotovo opačné strany a úplne inak sa pozerajú na kľúčové udalosti moderných dejín, teda obdobie komunizmu, rok 1989 a mečiarizmus.

Odvtedy prešlo 17 rokov, počas ktorých Smer známym spôsobom (de)formoval Slovensko. A je len ťažko uveriteľné, že päť rokov po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice mediálne prostredie, ktorého súčasťou je aj Vladimír Palko, otvorene víta návrat Smeru a Roberta Fica IV. ako premiéra.

Z denníka Štandard sa stáva nový vládny denník, ktorý pri zostavovaní štvrtej Ficovej vlády nalieha na KDH, aby Smeru nekomplikovalo hladký nástup k moci, radí Ficovi, prečo trvať na poste ministra zahraničia, aby mohol aj spolu s Orbánom torpédovať európsky prístup k Ukrajine, alebo píše o kaziteľke Čaputovej, ktorá vraj chce blokovať napríklad účasť Kaliňáka vo vláde, aby tak neumožnila nástup vlády pred dôležitým samitom EÚ, kde už môže stáť Fico vedľa Viktora Orbána.

Je to inak ďalší z paradoxov doby. Tí, ktorí sa označujú za národných konzervatívcov, chcú, aby Slovensko zastávalo k Putinovej vojne, Ukrajine aj Rusku navlas rovnaké názory ako Viktor Orbán, ktorému by najmä z pochopiteľných historických dôvodov neprekážalo, keby Ukrajina prišla o veľkú časť územia v prospech Ruska a jeho imperiálnych nárokov. Slovenský nacionalizmus tak rovnako ako v 90. rokoch za Mečiara koná v príkrom rozpore so slovenskými národnoštátnymi záujmami, len o tých druhých kričí, že hája americké záujmy.

Späť k Ficovej pravej ruke. Vladimír Palko mal ako prvý z politikov tvrdý spor s Kaliňákom, o ktorom ešte pred 15 rokmi hovoril, že sa nikdy nemal stať ministrom vnútra. Dnes vieme o Robertovi Kaliňákovi oveľa viac, aj o miere jeho bezškrupulóznosti, s akou políciu prenechal nitrianskemu mafiánskemu klanu, ktorého šéf ešte aj v dňoch, keď zavraždili novinára Kuciaka, paktoval s chráneným Marianom Kočnerom. No médium komentátora Vladimíra Palka nielen roztlieskava nástup Fica IV., ale aj preventívne útočí na prezidentku, ktorá by mohla mať s vymenovaním Kaliňáka za ministra istý problém.

Áno, témy aj deliace čiary sa v priebehu uplynulej dekády zmenili a pre niekoho, koho spája s Ficom rovnaké presvedčenie o Ukrajine či Rusku, je svet iný než pred dekádou. Ale je až natoľko iný, aby sme pritom strácali pamäť, cit pre mieru a aj niečo také ako charakter?

5. Dostane Fico alternatívu o štyri roky?

Nadchádzajúce roky budú výzvou aj pre opozíciu, jej liberálnu aj konzervatívnu časť.

Sulíkova SaS hneď pár dní po voľbách predviedla, prečo sa s ňou žiadna alternatíva budovať nedá. Ako Alojz Hlina priznal v rozhovore pre SME, svoj útok na Milana Majerského – ktorého nehorázne a bez akýchkoľvek dôkazov obvinil zo skorumpovanosti – nerobil na vlastnú päsť, ale koordinoval s centrálou SaS. Matovič sa snažil odstreliť Sulíka pred voľbami, Sulík zas cez Hlinu strieľal na Majerského ostrými hneď po voľbách. Ako chcú títo ľudia ešte niekedy vládnuť?

Osobitú zodpovednosť v role opozičných lídrov majú progresívci, ktorým sa v šikovne nastavenej kampani s pomocou médií podarilo zakryť vlastný radikalizmus a na masy antificovských voličov pôsobili ako centristická, len liberálnejšia obdoba niekdajšej SDKÚ.

Je pravdepodobné, že čoskoro sa ukážu trhliny aj vnútri PS, kde jedna časť – nazvime ju realisti – bude tlačiť na posilňovanie stredovejšieho imidžu strany, aby progresívci nestrácali percentá v obskúrnych kultúrnych vojnách a ostali hlavným vyzývateľom Fica. Problém je v tom, že radikálne jadro strany – nazvime ho fundamentalisti – by považovalo za prejav reakcionárstva už len to, keby mali v programe prepísať „tehotné osoby“ na „tehotné ženy“. Lenže s takýmito transrodovými bláznovstvami, ktoré budú po príchode 32 progresívcov do parlamentu všetkým na očiach, sa nedajú vyhrávať voľby ani udržať 18 percent.

Liberálne prostredie tak čaká vážna debata, časom možno aj polarizácia, ktorá by mohla byť užitočná. Ale ak túto debatu liberáli nezvládnu a ich mediálnu aj politickú podobu ovládnu do budúcna radikáli, spolupráca s konzervatívcami bude veľmi problematická, ak nie priamo nemožná.

Veľká zodpovednosť leží na KDH, ktoré si po vstupe do parlamentu môže vybrať medzi prežívaním po starom alebo novou ambíciou. Poslanecký klub nebude slabý, v oblasti zdravotníctva či školstva budú kresťanskí demokrati dokonca medzi najsilnejšími. Chýbať im však budú v klube právnici, pričom v parlamente za nich nezasadne nikto, kto by mal expertízu v silových zložkách, ktoré budú pod paľbou Ficovej vlády.

Lídrovi Majerskému treba uznať, že na návrate KDH má osobný podiel – pozri volebné výsledky v jeho domovskom Prešovskom kraji. Na druhej strane Majerský robil chyby vo volebnej kampani i po nej a aj z jeho fungovania sa zdá, že sa najlepšie cíti na župe v Prešove, nie v centre moci v Bratislave. Bude ho tak čakať osobná otázka, ako ďalej.

Pred kresťanskými demokratmi stoja dramatické výzvy. Noví voliči zo septembra 2023 ich nevolili z nadšenia, ale pre absenciu alternatívy. Ak KDH nezačne robiť premyslenú a aktívnu politiku, stačí nová šťuka v rybníku – alebo OĽaNO s motivovanejším opozičným tribúnom z Trnavy – a dnešný úspech ľahko vyprchá.

Kresťanskí demokrati preto potrebujú nielen spružniť vnútorné fungovanie, opraviť stanovy, ale najmä začať s budovaním hnutia v širšom zmysle slova, so sieťovaním v rámci konzervatívneho ekosystému, s posilňovaním kompetentnosti a ponukami (nielen voči ľuďom z OĽaNO či KÚ), ktorými by postavili nový základ modernej konzervatívnej politiky. Je len na kresťanských demokratoch, či tú veľkorysú šancu, ktorú im dalo vyše 200-tisíc voličov, v najbližších rokoch zmysluplne využijú.

Neurológ Stránský Deťom nepribalíme do školy heroín, dáme im však mobil, ktorý ničí mozog rovnako

Alena Potocká

Rozhovor s českým neurológom Martinom Janom Stránskym o tom, aký dosah majú moderné technológie na vyvíjajúci sa detský mozog.

Správa o stave slovenského konzervativizmu Po voľbách si musíme pokorne priznať, že drvivá väčšina ľudí nám neverí

Martin Leidenfrost

Veľká väčšina Slovenska sa 30. septembra ocitla v pazúroch buď jednej starej, alebo jednej úplne novej povery.

Pútnici v Izraeli Púte vo Svätej zemi pokračujú, sprievodca hovorí, že nie je dôvod na paniku

Pavol Hudák

Skúsený slovenský sprievodca neodporúča cestovať do Izraela, no podľa neho nie je ani dôvod odtiaľ v panike utekať.

Ako mohlo dôjsť k útoku Hamasu Vzostup progresívnej ľavice ohrozuje podporu Západu pre napadnutý Izrael

Ján Cipár

Miera premyslenosti teroristického útoku otvára otázky vonkajšieho zapojenia, predovšetkým zo strany Iránu.

Tektonik Ján Madarás Takéto silné zemetrasenie ešte nikto z našich generácií na Slovensku nezažil

Jakub Lipták

Zemestrasenie pri Domaši je najsilnejšie, aké na našom území bolo za viac ako 90 rokov, hovorí geológ a tektonik Madarás.

Ako hovoriť s deťmi v škole o rodine? Klasická rodina sa už podľa ministerstva školstva nemá prezentovať ako ideál

Mária Melicherová

Hoci väčšina detí vyrastá v rodine s otcom a mamou, bude čoraz náročnejšie prezentovať ju ako spoločenský ideál.

Večer s Postojom Ako ďalej konzervatívci na Slovensku?

Lukáš Melicher

S našimi čitateľmi sa snažíme tvoriť komunitu, preto okrem kvalitných novín a kníh robíme aj pravidelné podujatia. Na ďalšom diskusnom večere denníka Postoj sa budeme rozprávať o povolebnej situácii.