Ondrej Kandráč Na koncerty nevnášam politiku a satiru, považujem to za nefér, ľudia prišli za niečím iným

Ondrej Kandráč rozoberá dôvody svojho presťahovania z východného Slovenska do Bratislavy a porovnáva život u nás so zahraničím.

V rozhovore hovorí aj o svojom postoji k politike, prežívaní kresťanskej viery a vyjadruje sa tiež k povahe Slovákov, ktorí podľa neho zbytočne prepadajú skepse. Približuje fungovanie kapely, svoj pohľad na transformáciu folklóru do modernej „poctivej komercie“ a na úskalia výchovy detí v tieni šoubiznisu.

V rozhovore sa tiež dozviete:

• prečo sa presťahoval z Košíc do Bratislavy,
• že Slováci nemajú dôvod sa sťažovať,
• ako chráni deti pred negatívami popularity
• a čo robí, keď mu pred koncertom odíde hlas.

Tento rozhovor si môžete vypočuť aj ako podcast:

Keď nahrávame tento rozhovor, na Slovensku máme rekordné teploty. Prednedávnom som bol u rodičov na východe, a hoci tam bolo teplo, nebolo to až také intenzívne. Vy ste sa pred nejakým časom presťahovali do Bratislavy. Neľutujete to v týchto horúčavách? 

Našťastie bývame pod Karpatmi. Razím filozofiu, že nie je dôležité, kde človek žije, ale s kým žije. Sám mám, našťastie, okolo seba prajných ľudí – svoju rodinu a priateľov. Možno o pár rokov to bude inak a vrátime sa na východ, človek nikdy nevie. 

Čo vás motivovalo presťahovať sa? Presvedčiť manželku a deti, ktoré mali na východe školu, zázemie a kamarátov, nemuselo byť jednoduché. Ako ste to zvládli?

Dlho sme to zvažovali. Netajím sa, že som veľmi silno zakorenený vo východniarskom prostredí. V poslednom čase sa však pracovné situácie už nedali zvládať. Cestovanie bolo nesmierne náročné, niekedy doslova na hrane, keď som otočil trasu cez celú republiku z Bratislavy aj trikrát či štyrikrát do týždňa.

Lietadlo síce predstavuje v cestovaní veľký pokrok, no pre nás muzikantov to neplatí vždy. Ak sa koncert skončí o tridsať či štyridsať minút neskôr – čo neviete vopred naplánovať – alebo ak sa neskôr začne, nabúra to celý harmonogram. 

V zásade to neprežívame dramaticky. Momentálne sme v Záhorskej Bystrici, kde sa cítime dobre. Na východ však chodíme pravidelne. Práve sme na prahu letných prázdnin a chystáme sa navštíviť Minčol. To je kultové miesto pre všetkých z okolia Lipian a Sabinova. Moja manželka pochádza z Lipian a ja som rodákom z Krásnej Lúky, takže vybehneme do našich hôr, navštívime starých rodičov a stretnem sa so spolužiakmi. Veľmi sa na to teším.

Aký je podľa vás rozdiel medzi východným a západným Slovenskom? Dobrí ľudia sú všade a Bratislava je mestom, v ktorom žijú ľudia z celej krajiny. Existujú však nejaké špecifiká z východu, ktoré vám v Bratislave chýbajú, prípadne naopak? 

Keď občas vycestujem za našimi krajanmi do Spojených štátov na rôzne akcie a slávnosti, uvedomujem si, že na Slovensku sa naozaj nemáme na čo sťažovať. Sme taká malá krajina, kde je každý kút dostupný autom za pár hodín a človek nie je odkázaný na lietanie. Keď sme hrali pre krajanov v San Diegu v Kalifornii, na východnom pobreží v New Yorku, v New Jersey, v Pittsburghu či v Ohiu, uvedomil som si, čo sú to skutočné vzdialenosti. 

Američania sa celý život usmievajú, hoci to myslia neúprimne, zatiaľ čo my Slováci sme celý život zachmúrení, ale myslíme to úprimne. Možno by to chcelo len o čosi viac úsmevu.

Skutočnou výzvou je pre mňa to, čo dokázali títo ľudia, a nie presťahovanie sa z Košíc či Prešova do Bratislavy alebo z Nových Zámkov do Čadce. Pred ľuďmi, ktorí odišli do USA, mám obrovský rešpekt, pretože rozdiely v rámci Spojených štátov sú enormné. Žiť v Oregone alebo vo Virgínii, prípadne v Kalifornii či v New Jersey znamená úplnú zmenu životného štýlu, inú kultúru, odlišné návyky a spôsob fungovania.

U nás sa, našťastie, v zásade nezmenilo nič. Stále jazdíme po pravej strane, ľudia rozumejú slovenčine aj východniarčine, sem-tam sa priučíme novým slovíčkam, deti si to užívajú a máme tu veľa známych. Koniec koncov, my východniari sme už od čias Marca Pola veľkí cestovatelia, takže Záhorie tak trochu patrí aj nám. Ako sa hovorí: Záhoráci sú len východniari, ktorí nedošli do Prahy.

Keď sme sa pred nahrávaním rozprávali, poznamenali ste, že sa na Slovensku veľa sťažujeme, hoci na to nemáme dôvod. Sme podľa vás naozaj národ, ktorý frfle? 

Na jednej strane sme veľmi dobrosrdečný národ, hoci to tak na sociálnych sieťach niekedy nevyzerá. Stále verím v prajnosť a dobré srdce Slovákov. Vďaka dlhoročnej práci v regionálnom vysielaní Slovenského rozhlasu som zažil množstvo silných situácií, pri ktorých si hovorím, či by sa mi niečo podobné stalo aj v inej krajine.

Zažil som neskutočnú dobrosrdečnosť nielen na východe, ale po celom Slovensku. Úplne neznámi ľudia vás pohostia a dajú vám pohár vody. V dedinke Šambron pri Starej Ľubovni sa nám na túre stalo, že sme išli vysmädnutí z Ľubovnianskych kúpeľov a babička, ktorá nás vôbec nepoznala, vybehla z domu s krčahom vody. To bol moment ako vystrihnutý z Babičky od Boženy Němcovej. 

Žijeme v prajnej krajine a nemáme sa na čo sťažovať. Uvedomujem si, že mnohé osudy rodín či matiek samoživiteliek sú nesmierne ťažké, vôbec to nepodceňujem a treba na ne myslieť. 

Avšak globálne vzaté, žijeme v relatívne bezpečnej a ekonomicky pohodovej krajine a nie je dôvod prepadať skepse a dezilúzii. Na koncertoch s obľubou hovorím, že Američania sa celý život usmievajú, hoci to myslia neúprimne, zatiaľ čo my Slováci sme celý život zachmúrení, ale myslíme to úprimne. Možno by to chcelo len o čosi viac úsmevu. 

Všimol som si na nás aj negatívnu vlastnosť – tendenciu neustále hľadať chyby na druhých. Ak by sme chceli na sebe navzájom hľadať chyby, nájdeme ich množstvo.

Skúsme radšej hľadať to dobré a pozitívne. Jeden kňaz v Košiciach mi raz povedal, že všetci akoby sme hľadali iba to zlé. „Ak toto spravíš, pôjdeš do pekla, toto sa nesmie.“ Skúsme namiesto toho hľadať Boha, svetlo a radosť, ktoré nás obklopujú. 

Na Slovensku je veľa ľudí frustrovaných zo situácie v politike, ale aj v kultúre. Vnímate momentálne dianie v kultúre a protesty umelcov?

Politiku osobne nevnímam ako boj dobra so zlom, mala by byť iba prostriedkom na dosiahnutie cieľov. Naša kapela otvorene nepropaguje žiadnu politickú stranu. Poslucháčov máme naprieč celým politickým spektrom a vôbec ich neškatuľkujem.

Vážim si každého diváka. Hovorí sa, že jediný divák, ktorý sa nemýli, je platiaci divák. Ak človek obetuje nejaké to euro z rodinného rozpočtu, má právo na stopercentný audiovizuálny zážitok.

Preto na koncerty nikdy nevnášam politiku, narážky či satiru. Považujem to za nefér, keďže ľudia tam prišli za niečím iným.

Na druhej strane považujem za úplne legitímne, ak iný účinkujúci alebo známa tvár vyjadrí svoj politický postoj. Nikoho za to neodsudzujem. Viem, že za to schytávajú obrovskú vlnu hejtu a nenávisti, preto ich obdivujem.

Ako kapela síce nerobíme politické vystúpenia, no ja mám svoj občiansky postoj. Moje hodnoty a kresťanské ukotvenie sú známe. Vždy budem stáť na strane vedy, pokroku, lekárov a zdravotníckeho personálu, ktorí zachraňujú životy. Pre mňa sú to skutočné celebrity dnešnej doby.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Pokiaľ ide o občianske protesty, na tribúnach vás nevídame. Umelci pritom často aj v minulosti verejne poukazovali na spoločenské neduhy. Snažíte sa verejne zostať radšej neutrálny?

Nemám pocit neutrality. Hodnoty, ktoré vyznávam, sú známe. Nie som však politik ani politológ a nemám dojem, že by som mal právo vyjadrovať sa k niektorým veciam len preto, že moja tvár je mediálne známa.

Vnútorne by som to vnímal ako zneužitie svojej popularity. Z tohto dôvodu sa nezapájam do verejného diskurzu na sociálnych sieťach ani v bežnom živote.

Dostali ste v minulosti ponuku podporiť nejakú politickú stranu? 

Áno, samozrejme, a niekedy s tým vnútorne bojujeme. Sú akcie ako jarmoky, oslavy prvých písomných zmienok obcí a podobne. Otázkou vtedy zostáva, či tiež nejde o politickú akciu.

Vtedy nás platí mesto alebo obec, a ak je primátor alebo starosta politicky angažovaný, môžu sa ozvať hlasy, že hráme na podporu tej či onej strany.

Je však rozdiel hrať na predvolebnom mítingu strany, kde nehrávame, a prísť do mesta, kde má primátor príhovor k občanom a potom nastúpime my. Ak by sme to striktne odstrihli, nemohli by sme hrať takmer na žiadnom verejnom podujatí.

Najprajnejšie sú koncerty, ktoré si organizujeme sami – zabezpečíme pódium, SBS, promo, plagáty a predávame lístky. Takto sa však nedá fungovať celoročne.

Vlastné koncerty robíme nárazovo, pretože vypredaný amfiteáter alebo športová hala ukazujú skutočnú silu kapely. Dokážeme vtedy vyprodukovať plnohodnotný zážitok aj sami. Aj počas tohto leta 2026 pripravujeme vlastné koncerty a takisto tri spoločné vystúpenia s kapelou Kollárovci. Je to v duchu hesla „nerozdeľovať, ale spájať“. Chceme ukázať Slovensku, že aj konkurenčné kapely sa dokážu spojiť.

Keď sme si dohodovali tento rozhovor, spomínali ste mi, že v spoločnosti aj v Cirkvi chýbajú skutoční lídri a autority, ktorí by ukázali smer. Videli sme to aj počas pandémie, keď ľudia neverili odborníkom a lekárom. Čím to podľa vás je? 

Keď sa pozrieme do histórie, v 15. storočí vynašiel Gutenberg kníhtlač, čo bol obrovský skok, vďaka ktorému sa stali knihy dostupné pre masy. Zároveň však začali vznikať pamflety plné hoaxov a dezinformácií, s ktorými sa spoločnosť musela vyrovnať.

To isté zažívame dnes s príchodom sociálnych sietí, na čo sme ešte nestihli správne zareagovať. Jeden sociológ výstižne povedal, že sociálne siete sú ako trieda bez učiteľa a koordinátora. Každý k nim má prístup, žiaľ, aj malé deti, a každý si tam môže písať a šíriť svoje recepty, návody a nápady.

V dnešnej dobe a v politike akoby nebolo dôležité, aký život žijete, ale čo rozprávate.

Verím, že sa s tým časom vyrovnáme a tie prapodivné myšlienky sa začnú koordinovať rovnako, ako sa prekonali hoaxy po náraste kníhtlače. Na predstavu, v 15. storočí mala Oxfordská knižnica okolo štyristo výtlačkov, dnes ich má milióny. Máme tu dosť šikovných ľudí, ktorí tento virtuálny priestor dokážu správne nastaviť.

Ako to súvisí s chýbajúcimi autoritami?

Internet vyplavil množstvo pseudoautorít, ktoré majú dosah. Verejný diskurz je zahltený hrubým hejtom, kritikou a vyhrážkami. Pre úspešných a šikovných ľudí z verejného života, vedcov či duchovné autority to nie je príjemné.

Mnohí nechcú ísť do verejného priestoru, pretože majú rodiny a deti a odmietajú zažívať vlnu nenávisti. Radšej sa stiahnu, než by mali eskalovať napätie.

Často komunikujem s výraznými osobnosťami alebo so šikovnými starostami a pýtam sa ich, prečo nejdú do veľkej politiky so svojimi zdravými a principiálnymi názormi. Odpovedajú mi: „Ondro, mám manželku a dve deti a nechcem zažívať vyhrážky pred domom alebo to, že niekto bude cez amplión kričať, aký som hrozný.“

Brániť sa proti dezinformáciám v online priestore je nesmierne ťažké. Stále však verím v silu dobra pod Tatrami a som presvedčený, že ďalšie roky budú pre náš národ fajn.

Vyžaduje si to teda od autorít odvahu povzniesť sa nad hejt? 

Samozrejme, a nie každý je na to mentálne vybavený, aby znášal takýto životný diskomfort. Strata anonymity a prechod medzi verejne známe osobnosti so sebou prináša aj toto zlo.

Ako verejne známa osobnosť to zažívate asi aj vy. V podcaste biskupa Františka Trstenského ste spomínali, že hoci sa netajíte tým, že ste veriaci, už o tom v médiách nehovoríte tak často, pretože sa vám to vracia v štýle „ty si veriaci a spravil si toto“. Hovorili ste, že ľudia vás dokážu spranierovať aj za nevhodný vtip. Pred pár rokmi zarezonovala zasa kauza okolo scénky so spovednicou na galavečere OTO.

Bola to veľmi nešťastná situácia. Prišiel som na nakrúcanie dokrútok a netušil som presne, o čo ide, keďže to bola len jedna z desiatok drobností večera. Celé to bolo zle ukotvené a odkomunikované.

Malo to pôsobiť ako paródia na šoubiznis, v ktorom sa speváci a umelci klaňajú akémusi bôžikovi šoubiznisu, aby sa dostali na piedestál. Ľudia to pochopili inak, no aj to prináša život. Hovorím, že svätec má minulosť, ale hriešnik budúcnosť. Každý má právo na sebareflexiu.

Nerobím zo seba neomylného. Snažím sa žiť najlepšie, ako viem, a aj naše tri deti vychovávame s manželkou v kresťanskom duchu. Nemám rád extrémy ani na jednej strane. Niekedy je lepšie menej rozprávať a viac pravdivo žiť. To sa nám darí raz lepšie a inokedy horšie. Všimol som si, že v dnešnej dobe a v politike akoby nebolo dôležité, aký život žijete, ale čo rozprávate. Táto rétorická hodnota, schopnosť buchnúť do stola, sa preceňuje. Nie je to správne, ale hádam na to časom prídeme.

Režisér a herec Peter WeincillerMôžete byť budhista či šaman, nikto to nerieši. Keď sa identifikujete ako kresťan, začnete byť podozrivý

Pavol Hudák

Režisér Peter Weinciller mi nedávno v rozhovore povedal, že ak človek príliš nedáva najavo svoj svetonázor, má pokoj. „Ak sa niekto prihlási k budhizmu, islamu alebo šamanizmu, nikto to nerieši, no ak sa v šoubiznise či umení označíte za kresťana, pozerajú sa na vás podozrievavo ako na člena sekty.“ Akú skúsenosť máte vy?

Zostanem na Slovensku. Keď som prejavil svoje kresťanské postoje – vždy v normálnej miere, bez radikálneho búchania do stola –, stretol som sa s pochopením. Nikdy ma pri nakrúcaní, v televízii ani na koncertoch nikto neparodoval ani mi pre vieru nehádzal polená pod nohy.

Poznám mnoho neveriacich, ktorí žijú čestnejší život ako veriaci. Nemyslím si, že kresťania to majú v našej spoločnosti či šoubiznise ťažké. Oveľa ťažšie to majú príslušníci budhizmu, moslimovia či ľudia hlásiaci sa k židovskej viere.

Svoju vieru nežijem okázalo, s veľkými gestami alebo chodením po kolenách na pútnické miesta. Videl som to na svojich starých rodičoch z dedinského prostredia. Boli to jednoduché ženičky a principiálni chlapi, gazdovia, ktorí ten život reálne žili.

Náš východniar si síce vypil a občas sa v krčme pobil, ale zachoval si v sebe dobro a zdravú životnú misiu. Moje prežívanie viery je v intimite, no plne rešpektujem iné prístupy.

Je ťažké udržať si vzťah s Bohom, vieru a zostať pri zemi, keď je človek populárny, úspešný a má peniaze?

Úspech dokáže človeka opiť. Keby som mal dvadsať rokov a zažíval to, čo dnes, neviem, či by som to ustál. Keď vidím talentové súťaže, kde sa zo šestnásťročného dievčaťa stane za pár týždňov česko-slovenská hviezda, uvedomujem si, akú nesmierne náročnú cestu pred sebou má. Je neuveriteľne opojné, keď vám tlieskajú plné haly.

Záleží na tom, s akým zázemím prichádzate. Ja som mal rodinné zázemie, ktoré ma podržalo „v dobrom aj v zlom“, presne ako v pesničke Sokoly.

Mám okolo seba mienkotvorných ľudí, ktorých sa pýtam, či som neuletel, či komunikujem normálne alebo či mám pocit, že som dobyl vesmír.

Je dôležité mať niekoho, kto vám zaradí spiatočku a povie, aby ste ubrali. Pokušenie prichádza aj s materiálnymi vecami. Keď vám napríklad automobilka ponúkne prémiové auto, je to opojné. Ustáť to a pochopiť dočasnosť úspechu je ťažké. Mnoho mladých to neustojí a hľadá eufóriu v iných prostriedkoch.

My sme, našťastie, začínali ako rodinná kapela – otec, mama, brat a ja. Prešli sme si vývojom od úplných základov, hoci televízne účinkovania prišli v mladom veku.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Váš syn momentálne účinkuje v úspešnom televíznom seriáli. Ako ho chránite pred toxicitou slávy, keď do toho vhupol v takom mladom veku?

Výhodou je, že odmalička videl moju skúsenosť, keď sme ako rodina stratili anonymitu a ľudia nás začali spoznávať. Pamätám si, ako v prvej alebo druhej triede v Košiciach prišiel domov a hovoril: „Tatko, všetkých volajú krstným menom, iba mňa volajú Kandráč.“

Povedal som mu, že má pekné priezvisko, ktoré učitelia a spolužiaci zakcentovali, a nech to berie, ako to je. Keďže učitelia vedeli, že je to malý Kandráč, niekedy naňho kládli iné nároky. Prízvukoval som mu, že nesmie urobiť hanbu nám ani sebe, musí zabojovať a nesmie upadať do uplakanosti, že mu niekto ubližuje.

Učím deti tolerancii k ostatným. Keď mali v triede dievčinu, ktorú vyčleňovali, hovoril som synovi, nech za ňou zájde a prihovorí sa jej, lebo jej to môže zmeniť deň a jeho samého to obohatí.

S manželkou sa snažíme deťom vštepovať tieto hodnoty.

Ondrík hrá postavu Andreja Roháča vo veľmi úspešnom seriáli a občas zažívame bizarné situácie. V jednej scéne niekto pred školu nakreslil kriedou sviňu a tieň podozrenia padol na jeho postavu. Keď sme boli v Košiciach v nákupnom centre na eskalátoroch, chlapík idúci oproti bez pozdravu pozrel na syna a skríkol: „Kto nakreslil tú sviňu?“ Synovi chvíľu trvalo, kým mu to došlo, a pohotovo odpovedal: „Dozviete sa o dva diely.“

Takže rátate s tým, že váš syn už nebude synom Ondreja Kandráča, ale vy budete otcom herca Ondreja?

(Smiech.) Moja filozofia je taká, aby boli deti úspešnejšie a šikovnejšie ako otec, to je základ pokroku. Som pripravený na to, že raz ma budú označovať len za otca Ondreja Kandráča mladšieho.

Deti veľmi podporujem, je mi jedno, či budú hercami alebo nie. Hovorím im, nech robia to, čo ich napĺňa, a nech nie sú sebecké. 

Na koncertoch stretávam ľudí, ktorí majú problémy s alkoholom, rozvrátené rodiny a sú spoločensky odpísaní. Pritom vám svojou prajnosťou a dobrým slovom dokážu dať niekedy viac než úspešný biznismen. V týchto maličkostiach hľadám Boha a životný princíp. 

Speváčka Monika KandráčováNezávidím ľuďom a stále im prajem dobro. To ma robí slobodnou

Pavol Hudák

Sú stretnutia s týmito ľuďmi inšpiráciou pre vaše vtipy? Príbehy z Košíc o žobrákovi alebo bezdomovcoch rozprávate na koncertoch veľmi dôveryhodne. Vychádzajú z reality alebo si ich prispôsobujete? 

Naše vystúpenia sú v zásade stand-up spojený s hudbou, čo ľudí oslovilo už v našich začiatkoch.

Nebol to len strohý koncert či spartakiáda, ale interakcia. Myslím si, že v rámci stand-upu mám právo na drobnú autorskú licenciu, keď poviem, že sa to stalo priamo mne, hoci to tak úplne nebolo.

V Košiciach, kde sa narodili moje deti a kde som prežil sedemnásť plodných rokov, som rád chodieval na kultové Dominikánske námestie, nazývané Starý pľac. Stretával som tam Feriho, chlapíka, ktorý mal pre alkohol ťažký osud a nemal kde bývať, no bol to neuveriteľný dobrák, ktorý by sa bol rozdelil s posledným.

Občas spomínam príhodu, keď Feri podvečer popíjal na lavičke blízko kostolov. Išiel okolo kňaz a hovorí mu: „Feričko, mám taký blbý pocit, že my dvaja sa v nebi nestretneme.“ Feri pohotovo odvetil: „Uf, tak to ste museli vyviesť niečo strašné!“ 

Takéto žarty nikoho neurazia. Dôsledne sa vyhýbam urážaniu národností, viery či orientácie a na mojich koncertoch nezaznejú ani perverzné, dvojzmyselné vtipy. Krátkodobo síce vyvolajú smiech, no neprinášajú renomé.

Skúšali ste niekedy počas omše hrať na organe?

Organ považujem za najnáročnejší nástroj v hudobnej kultúre. Vyžaduje si neuveriteľnú motoriku a zapojenie oboch hemisfér – hráte ľavou aj pravou rukou, ovládate nožný pedálový systém, prepínate registre klaviatúr, musíte sledovať kňaza, reagovať na jeho tóninu, usmerňovať spievajúci dav a popritom listovať v kancionáli.

Keď som v kúpeľoch Lúčky, rád sledujem tamojšieho šikovného organistu a niekedy sa pristihnem pri tom, že namiesto omše fascinovane sledujem jeho bravúrnu motoriku.

Keď vás človek sleduje pri hre na husliach, takisto to vyzerá neuveriteľne. Koľko hodín denne cvičíte? 

Vyvediem vás z omylu. Nepovažujem sa za virtuóza, tí sú vo filharmóniách a v divadlách, pred ktorými mám obrovský rešpekt. Poctivo som cvičil najmä počas štúdia na Prešovskej univerzite na katedre hudby, keďže sme boli jedným z posledných ročníkov, ktoré z nástroja štátnicovali. 

Cvičil som vtedy niekoľko hodín denne. Neskôr som pochopil svoje limity – že tých, ktorí odmalička vyhrávali súťaže, už nedobehnem. Pravdou však je, že husľová motorika je neúprosná – ak prestanete cvičiť, husle začnú vŕzgať a intonačne miniete tón, čo každý spozná. Snažím sa cvičiť denne aspoň pätnásť minút až polhodinu.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Kapela Kandráčovci funguje už vyše dvadsať rokov. Nemáte po takom čase ponorkovú chorobu? 

Ponorka je prirodzenou súčasťou vývoja. Považujem za malý zázrak, že v dnešnej dobe rozbitých vzťahov fungujeme v nezmenenej zostave už dvadsať rokov – čo je dlhšie ako moje manželstvo s Erikou. 

Naša hudobná sínusoida mala lepšie aj horšie fázy, no to, že stále tvoríme nové projekty, CD a televízne formáty, svedčí o vzájomnom rešpekte. Naše koncerty nie sú monotónne kópie, žijú interakciou s publikom, takže nás to stále baví. Niekedy sa smejem, že by sme sa mohli volať kapela Vabank, lebo netušíme, ako dohráme. 

Keďže bývate v Bratislave a kapela je na východe, ako zvládate spoločné skúšky? 

Chlapci cvičia v Prešove a ja cez videohovor z Bratislavy. Stretávanie sa nie je problém. Pri príprave nových projektov vycestujem do Prešova, alebo ak máme koncerty na strednom a západnom Slovensku, zmanažujeme si priestor na docvičenie tam.

Každý v kapele vie, čo má robiť, a prichádza pripravený so svojou „domácou úlohou“. 

Kandráčovci aj Kollárovci občas čelia kritike etnológov či etnomuzikológov, že ste z folklóru spravili masový folk-pop a akési „rýchle občerstvenie“ pre masový trh, čím stierate regionálne rozdiely. Ako vnímate túto kritiku? 

Budem vám oponovať. Naša tvorba stojí na tradičných motívoch a ja sám pochádzam z autentického folklórneho prostredia. Môj nebohý otec bol učiteľom v šarišských aj rusínskych školách, hral na akordeóne a na unikátnom pastierskom nástroji gajdici, pričom po celý život presadzoval čistý, rýdzi folklór.

Moja mamka má krištáľovo čistý, uveriteľný hlas a spieva piesne zo svojho rodného prostredia. My robíme niečo iné a nikdy sme sa netvárili, že sme nositeľmi čistých tradícií. Robíme poctivú komerciu.

Táto poctivá komercia spočíva v tom, že divákovi prinášame plnohodnotnú svetelnú a audiovizuálnu šou s kvalitným zvukom a pódiom, na aké sú ľudia zvyknutí pri rockových či popových koncertoch.

Kritici majú pravdu, že to nie je autentický folklór. Tradičná kultúra však našou vinou nezanikla ani neustúpila, práve naopak – zažíva obrovskú renesanciu. Ľudia nosia výšivky a každá obec má folklórny súbor, na ktorý je hrdá. Nesmierne si vážim staršiu generáciu, ktorá vie zaspievať zemplínsku či kysuckú pieseň presne tak ako ich predkovia.

Vďaka tomu, čo sme spravili my a Kollárovci, sme vydláždili cestu ďalším. Folklórne súbory dnes zažívajú plné sály a amfiteátre. Teší ma, keď vidím mladé kapely, ktoré kopírujú náš štýl, obliekanie, dramaturgiu či moje vtipy, iba piesne inak oblečú.

Ak by sme mali poctivý folklór zničiť, už dávno by bol zničený. Vďaka tomuto záujmu deti tancujú v súboroch namiesto toho, aby sa bezcieľne túlali po uliciach veľkomesta, čo má veľký zmysel.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ľudia od vás ako zabávača očakávajú dobrú náladu, piesne a vtipy. Čo robíte, ak máte ťažký deň, pohádate sa s manželkou alebo vás nahnevajú deti? Viete prepnúť do zabávačského modu?

Mám vnútornú predispozíciu, vďaka ktorej si na pódiu uvedomím, že divákov moje osobné rozpoloženie, únava či hádky s manželkou a kapelou nezaujímajú. Prišli si po radosť a emóciu. Dokážem prepnúť do akéhosi pozitívneho polotranzu, zabudnúť na všetko a hodinu a pol odovzdávať maximum. Môj nebohý otec mi prízvukoval: „Rob to uveriteľne, a ak tomu sám uveríš, uveria ti aj ľudia.“

Čo robíte, keď vám ako spevákovi úplne odíde hlas?

To je obrovská trauma a nočná mora, keďže hlas je môj pracovný nástroj. Stalo sa mi to nedávno pri výročí jedného obchodného centra. Riešili sme s organizátorom, čo robiť, no lístky boli predané a ľudia na mieste. Kalciové injekcie úplne nezabrali. Chrapľavým hlasom som sa ospravedlnil a chalani z kapely ma spevácky potiahli, čo je naša veľká výhoda. Ja som sa o to viac snažil pri sólach na husliach a dopadlo to fajn.

Ak sa to nedá inak, nie je hanba koncert zrušiť, hoci vracať vstupné organizátorom prináša veľa problémov.

Koncertujete aj s kapelou Kollárovci, ktorú mnohí vnímajú ako vašu konkurenciu. Vy to tak zrejme neberiete. 

Nevnímam ich tak. Chlapci sú rodáci z Koláčkova pri Starej Ľubovni, čo je od mojej rodnej Krásnej Lúky len nejakých dvadsať-tridsať kilometrov. Poznám ich odmalička, keď ako rodinná kapela s rodičmi začínali hrávať na jarmokoch, kde som vtedy vystupoval aj ja so svojou rodinou.

Rivalita vládne skôr medzi našimi fanklubmi, čo je v poriadku. My spolu dokážeme bez problémov fungovať, potlačiť animozitu, zasmiať sa, podať si ruky a pripiť si vínom. Budeme mať tri veľké spoločné koncerty – na Myjave, v Nitre a v amfiteátri vo Východnej. Keď sa spoja sily a hlasy oboch kapiel a spieva s nami celý amfiteáter, sú to nezabudnuteľné zážitky.

Čo by ste chceli vo svojej profesionálnej kariére ešte dosiahnuť? Máte po rokoch na vrchole motiváciu ísť ďalej? 

Immanuel Kant vyslovil slávnu vetu: „Hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ Život prináša opojné momenty a eufóriu, no dôležitý je vnútorný kompas.

Mojimi najvyššími hodnotami nie sú plné amfiteátre, predané cédečká ani sledovanosť v televízii. Tým najvzácnejším darom je rodina. Ak by som o ňu prišiel, úspech na pódiách by ma netešil. Chcem si tieto hodnoty zachovať. Som hriešny človek s chybami, ale je úžasné vedieť, že po koncerte sa mám kam vrátiť.

Tradičná kultúra však našou vinou nezanikla ani neustúpila, práve naopak – zažíva obrovskú renesanciu.

Človek, ktorý prestane snívať, stráca zmysel života. Momentálne ma nesmierne napĺňajú koncerty pre našich krajanov v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Keď v Prahe v Riegrových sadoch alebo na Scéne Na plovárně prídu stovky českých divákov a pýtajú sa, kde sme doteraz boli, že o nás nepočuli, je to skvelé zadosťučinenie.

Pokiaľ nám Pán Boh dá zdravie a kondíciu, chceme hrať ďalej, nič iné ani neviem robiť. Hudba je mojím poslaním. My muzikanti máme byť poslami dobrých správ. Ak sa nám bude dariť ľudí baviť koncertmi, spoluprácami a televíznou tvorbou, budem Bohu aj ľuďom vďačný.

Na záver nám povedzte ešte nejaký vtip.

V Sabinove na námestí stáli za socializmu vedľa seba tri predajne s rovnakým názvom aj zameraním: Obuv, Obuv a Obuv. Po Nežnej revolúcii zistili, že sa im nedarí, tak ten na kraji zmenil názov na Luxusná obuv, ten napravo na Obuv zo zahraničia. Ten v strede sa poškrabal po hlave a dal si nad dvere nápis: Hlavný vchod. 

Verím, že aj čitatelia a poslucháči denníka Postoj si nájdu cestu k nám a nájdu ten svoj pomyselný hlavný vchod v hudbe aj v živote. Prajem vám, aby ste naďalej prinášali prínosné témy. Sám som pravidelným divákom a poslucháčom Postoja a som rád, že takéto médium na Slovensku existuje.