Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Advokát Kanis

Z detí, ktoré v rodine zažívajú psychické násilie, si školíme nových násilníkov

„Odsúdenie za psychické násilie je na Slovensku stále sci-fi,“ hovorí advokát Matúš Kanis v novom diele seriálu.

Z detí, ktoré v rodine zažívajú psychické násilie, si školíme nových násilníkov
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

„Odsúdenie za psychické násilie je na Slovensku stále sci-fi,“ hovorí advokát Matúš Kanis v novom diele seriálu.

„Deti doma zažívajú domáce násilie, prípadne ho vidia medzi svojimi rodičmi a vychovávame si tak ďalších násilníkov,“ hovorí advokát Matúš Kanis, ktorý sa viac než 20 rokov venuje ľuďom zažívajúcim domáce násilie.

V novej časti Seriálu o nefyzickom násilí otvorene rozpráva o prístupe polície a zlyhávaní súdnych znalcov, o dokazovaní psychického násilia, ktoré na prvý pohľad nevidno, o potrebe ochrany detí pred toxickými vzormi a tom, ako by mohol vyzerať svet, v ktorom by sme sa ako spoločnosť vedeli voči násiliu účinne brániť.

V rozhovore sa dozviete:
- ako sa na súde dokazuje psychické násilie, ktoré nezanecháva modriny,
- ako reaguje polícia, keď je privolaná do domácnosti, kde je páchané násilie,
- ako vníma organizácie, ktoré bojujú za rodičovské práva mužov,
- či je možné použiť na súde ako svedkov psychického týrania aj deti.

Venujete sa rodinnému právu, primárne domácemu násiliu. Ako ste ako advokát sprvu reagovali na klientov, ktorí k vám prišli s tým, že ich partner tvrdo manipuluje? To nie sú modriny, ktoré možno ukázať.

Väčšinou sa to začína tým, že mi klientka zatelefonuje, že má nejaký problém. Za tých takmer 20 rokov, počas ktorých prichádzam s podobnými prípadmi do styku, mám už nejaké vypracované postupy, aby som sa počas toho rozhovoru dozvedel, čo je pre mňa ako advokáta podstatné. Teda posúdiť situáciu domáceho násilia, využiť formy obrany, či už procesnej, alebo takej, ktorá klientke zabezpečí bezpečnosť a následne jej zabezpečí napríklad zákaz približovania sa zo strany násilníka, zákaz vstupovania do obydlia, kontaktovania a podobne. Vždy musím v prvom rade zhodnotiť mieru rizika a ohrozenia klientky a následne si musím sám pre seba zhodnotiť ten príbeh a nájsť z neho pokiaľ možno najjednoduchšie východisko.

V rámci svedectiev, ktoré nám prichádzajú do redakcie, je zrejmé, ako sa tie príbehy v konkrétnych krokoch opakujú. Hľadáte v tých príbehoch vzorce?

Áno, ten scenár sa opakuje a je aj preto zarážajúce, ako ho stále nedokážeme v spoločnosti odhaliť. U mňa je to podobne už aj intuitívna záležitosť. Keď stojím v obchode v rade a predo mnou je dvojica či rodina, ktorá sa jednoducho nespráva normálne, blikajú mi kontrolky. Keď napríklad vidím, že stojí tatko, mama a dieťa a na páse je šesť pív, štyri rožky a slanina, tak to nie je normálny nákup pre trojčlennú rodinu. Podobne to vidieť na postojoch, v akých vedľa seba členovia rodiny stoja. Je zjavné, kto v nej vyslovene šéfuje.

Psychické násilie je však špecifickejšie a na prvý pohľad ho zbadať nemožno, čo je aj dôvod, pre ktorý sa mu v seriáli venujeme. Hoci nejde o nový fenomén, ozývajú sa nám mnohí ľudia, ktorí s ním dnes v rodinách bojujú.

V posledných rokoch sa povedomie o psychickom násilí rozširuje aj v bežnej laickej spoločnosti. Ale viete, čo je blbé? Že tomu, čo sa ženám zažívajúcim násilie deje, sa v našej spoločnosti stále viac neverí, ako verí. Nepochybne existujú aj chlapi, ktorí sa psychickému týraniu zo strany ženy nevedia ubrániť. No všeobecne je partnerské, rodové násilie založené na nadradenosti muža a ženy vo vzťahoch trpia oveľa častejšie v oveľa viac prípadoch.

Napokon, hovoria to aj štatistiky. Podľa justičných štatistík v roku 2019 bolo právoplatným rozhodnutím súdu ukončených 1746 konaní o trestných činoch medzi blízkymi osobami. V 79 % prípadov boli poškodené ženy a až 96 % odsúdených boli osoby mužského pohlavia.

Čo presne máte tou nadradenosťou na mysli?

Rodovo podmienené násilie sa nedeje len v rodinách, kde muž trpí nejakou psychiatrickou diagnózou. Deje sa naprieč celou spoločnosťou a záleží na nás všetkých, ako sa k nemu postavíme. Rodovo podmienené násilie páchajú muži na ženách z dôvodu, že môžu, že to považujú za normálne, že spoločnosť považuje množstvo z foriem tohto násilia za bežné. Je to na princípe: „Doma sa tak správal dedo a otec, tak sa tak môžem správať aj ja.“

Mnohé klientky nám vraveli: „Keby som neutiekla, tak sa zbláznim.“ Zdieľať

Psychické násilie, o ktorom ste písali v predchádzajúcich častiach seriálu, je zásadné práve v tom, že jeden je hore a druhý dole. Ten, ktorý je hore, bude do svojej partnerky, manželky či frajerky nonstop hustiť. A bude z nej pomaličky vysávať energiu, sebavedomie. Bude ju presviedčať o tom, že v miestnosti je teplo alebo zima, a to práve naopak, ako to v skutočnosti je. A práve na takýchto akože banalitách sa to násilie môže začínať. A neskôr pokračuje a stupňuje sa.

Máme klientky, ktoré sú na vysokých pozíciách nielen v súkromnom sektore, ale aj vo verejnej správe. Nikdy by ste si nepomysleli, že niečo také zažívajú doma. Mnohé nám vraveli: „Keby som neutiekla, tak sa zbláznim. Už som nevedela, čo je pravda a čo nie. On mi schovával kľúče, poobede mi ich vrátil na miesto a tváril sa, že ja som šibnutá. Pritom tie kľúče on ráno zobral a poobede ich tam vrátil. Kto toto robí?“

Neverili by sme, že tieto ženy sú obeťami psychického násilia?

Snažíme sa nehovoriť o obetiach, aby sme ich ďalej netraumatizovali, a tiež preto, že nie všetky klientky sa cítia ako obete. Naše klientky často bojujú o prežitie svoje, ako aj prežitie svojich detí. Snažia sa hľadať cesty z násilného, toxického vzťahu a sú to mnohokrát hrdinky.

Rovnako sa voči tomuto označeniu v rozhovore ohradila aj psychologička Lenka Rušarová, lebo, citujem, „to slovo nesie v sebe pasivitu, dojem, že niekto je porazený a slabý, pričom je to presne naopak. Ľudia, ktorí vo vzťahu znášajú gasligthing, manipuláciu, sú toho opakom – riadne veľa znesú a zvládajú“.

Áno, doma tí ľudia zažívajú úplné šialenosti, ktoré si my, ktorí žijeme v normálnych vzťahoch, ani nevieme predstaviť. Netušíme, čím všetkým sa dá znepríjemniť život. Čím všetkým sa dá tyranizovať partnera alebo partnerku. Ale napriek tomu sa snažia a hľadajú cesty, ako sa vyslobodiť, postarať sa o deti a ich budúcnosť.

Ako ich nazývate vy?

Ženy zažívajúce násilie či ohrozené násilím. Alebo, skrátka, klientky.

Vravíte, že psychické násilie si mnohí nevieme predstaviť. Viete ho opísať? Čo títo ľudia doma prežívajú?

Je to neustále ponižovanie, používanie gaslightingu, ktorý z vás odčerpáva presvedčenie o tom, čo je vlastne realita. Po niekoľkých mesiacoch tvrdého gaslightingu začnete skutočne pochybovať o tom, či je v miestnosti teplo alebo zima. A to sa podpíše na každom. Podobne sú vo vzťahu prítomné urážky, systematické zhadzovanie ako „nie si dobrá matka, nie si dobrá manželka, už ani kamarátky za tebou nechcú chodiť, o mamu si sa nepostarala, keď zomierala“. A dokola, každý deň.

Mal som klientku, kde sme pojednávali o vylúčení jej partnera z užívania bytu. Bol vykázaný a ku klientke sa nesmel priblížiť na vzdialenosť menšiu než 10 metrov, načo sa jej partner presťahoval do vedľajšieho domu, odkiaľ ju aj naďalej denne terorizoval. Neskôr jazdil okolo jej domu, trúbil, túroval motor pod jej oknom. Tak sme požiadali súd, aby mu zakázal približovať sa na 50 metrov. Našťastie, súd nami uvádzané dôvody uznal a neodkladné opatrenie vydal. Až následne sa klientke uľavilo a mohla sa sústrediť na vyriešenie svojej zložitej životnej situácie.

To sú zrejme chvíle, keď si človek povie dosť a v takom vzťahu už nie je ochotný ďalej fungovať. Vtedy vás vyhľadajú. Čo nasleduje?

Niekedy sa to ani nezačína tým, že sa chcú rozviesť. Často ten človek, najčastejšie žena, prosto už ďalej nevládze.

Nekontaktuje človek advokáta vtedy, keď sa chce už rozviesť?

Nemusí to tak byť. Naša kancelária je akreditovaným subjektom na pomoc obetiam trestných činov pri ministerstve spravodlivosti, kde spolu s organizáciami tretieho sektora tvoríme sieť, ktorá sa zaoberá pomocou pri riešení domáceho násilia. Ohrozená osoba tak dokáže nájsť pomoc v každom kraji. Tam ju vypočujú a odporučia jej ďalší postup.

Často sa tak stane, že mi volajú alebo priamo pošlú klientku, ktorá potrebuje právnu pomoc, aj z iných organizácií či miest na Slovensku. Rovnako odporúčam klientkam iné organizácie, ak sa napríklad z dôvodu vzdialenosti neviem klientke venovať.

Akreditované subjekty, ktoré poskytujú pomoc obetiam domáceho násilia, nájdete na stránke www.justice.gov.sk. Ďalšie subjekty je možné nájsť na stránke www.zastavmenasilie.gov.sk.

Keď sa klientka dostane k vám, čo vyhodnocujete ako prvé?

Rozvod je niekedy až štvrtá či piata vec, ktorá sa rieši. V prvom rade sa potrebujeme zbaviť násilníka. Zdieľať

V prvom rade mieru rizika a ohrozenia, v ktorom sa nachádza. Následne sa ju podľa toho snažím viesť v tom procese ďalej. Rozvod je niekedy až štvrtá či piata vec, ktorá sa rieši. V prvom rade sa potrebujeme zbaviť násilníka, zabezpečiť bezpečnosť pre klientku a jej deti a až následne riešime, ako chce v živote ďalej postupovať. Mnohokrát ak napríklad pochádza z rodiny, ktorá je kresťansky založená, klientka vôbec nie je rozhodnutá, že sa chce rozviesť.

Takže vás môže osloviť aj konkrétna organizácia v rámci Slovenska, ktorú týraný človek vyhľadal ako prvú?

Áno, človek sa v takej situácii niekedy iba potrebuje niekomu zdôveriť s tým, čo zažíva a čo nie je normálne. Tak navštívi jedno zo záchytných centier. Momentálne máme projekt pre domáce násilie, ktorý sa viaže na tri roky. Končí sa teraz v septembri, akurát že nové klientky by sme už od októbra minulého roka nemali brať. Povedzte im však, že už nemáme voľné miesto.

Viete, ženy často utekajú z domu a nemajú to pripravené. Nemajú odloženú hotovosť, ktorú by si po troche odkladali, neodniesli si doklady, rodné listy či faktúry za rekonštrukciu bytu, to všetko, čo budú jedného dňa potrebovať pri podávaní návrhov na súdy, pri riešení starostlivosti o deti, pri vyrovnaní spoločného majetku. Nevzali a neodniesli to napríklad k rodine či kamarátke.

Vždy klientkam vravím: „Ak máte možnosť, na odchod sa pripravte.“ Zdieľať

Ak do advokátskej kancelárie príde žena ešte predtým, ako uteká z domu, tak sa jej snažíme všetky tieto veci povedať. Keď viem, že jej partner má peniaze a ona má nejakú kreditku, tak jej poviem: každý deň vyberte peniaze a niekam si ich odložte. Ak takúto možnosť nemá, snažíme sa ju informovať o spôsoboch, ako peniaze napríklad získať od štátu alebo od obce a podobne.

Pre tento účel zamestnávame sociálnu pracovníčku a tiež psychológa pre prípad, že klientka potrebuje aj takúto starostlivosť. Spolupracujeme s nimi vďaka tomu, že sme akreditovaným subjektom na pomoc obetiam trestných činov pri ministerstve spravodlivosti a musím povedať, že je to naozaj plodná spolupráca a využívame ju často.

Je to akási príprava na odchod?

Áno. Vždy klientkam vravím, ak máte možnosť, pripravte sa na to.

Snažím sa pochopiť moment, v ktorom človek po tom celom úsilí prichádza s tým, že už je rozhodnutý vzťah opustiť. Aký je to moment?

Ženy začnú psychické týranie v rodine riešiť často až vtedy, keď sa začne dotýkať aj detí. Zdieľať

Každý prípad je iný. Napríklad žena sa veľmi často rozhodne psychické týranie v rodine riešiť až vtedy, keď sa začne dotýkať aj detí. Pokiaľ sa týka „iba“ jej, dokáže ho stále nejakým spôsobom strpieť, akosi sa s tým vyrovnať. Nájde si techniky, ako sa čo možno najefektívnejšie vyhýbať agresívnym výpadom, kriku, urážkam či pasívnej agresivite, zámernej ignorancii a podobne. Len čo sa násilie začne dotýkať detí alebo keď deti dorastú do veku, keď začnú mamu v niektorých situáciách brániť, tam je často hranica, keď žena povie dosť.

Ak poznáte vo svojom okolí osobu, ktorej by tieto informácie mohli pomôcť, budeme radi, ak jej článok prepošlete.

Ak však v takomto prostredí dieťa vyrastá, zväčša nepozná alternatívu normálneho, rešpektujúceho spolužitia. Netrvá mu o to dlhšie, kým porozumie, že toto nie je v poriadku?

Deti vždy vycítia, čo nie je v poriadku.

Svojho rodiča, hoci sa k nim správa násilne, však majú rady. Vždy to bude ich mama či otec.

Určite. No robili sa napríklad výskumy na približne ročných batoľatách, ktorým púšťali akési predstavenie a tie deti reagovali na to, čo je zlé a čo je dobré. Tak ako vedia. Plačom. Čiže dieťa aj doma vie, že sa tatko nespráva k mame dobre, že to, čo robí, nie je v poriadku. A buď to správanie preberie, a tak si zarábame na to, že sa to v spoločnosti roky točí dokola, kde si deti takto školíme a vyrastajú nám noví násilníci, lebo nič iné doma nezažili. Alebo sa, naopak, deti postavia na odpor a celý život si dávajú pozor, aby sa im to nestalo.

Ak však sledujeme systémové riešenie psychického násilia či nebodaj jeho potrestanie, tak to je u nás na Slovensku sci-fi. Neviem o nikom, kto by bol odsúdený čisto iba za psychické násilie.

Je pravda, že psychické násilie sa aj ťažšie dokazuje. Kým zlomená ruka je zjavná, schovávanie kľúčov, gaslighting a ponižovanie na prvý, možno ani druhý pohľad nevidno.

Trpieť psychické násilie je minimálne rovnako hrozné, ako trpieť to fyzické. Zdieľať

Myslím si, že ak by sme boli všímavejší a naozaj sa o seba navzájom zaujímali, všimli by sme si aj psychické násilie. Pre profesionálov sú tu možnosti rôzneho vzdelávania, ktoré ak by boli viac využívané napríklad zo strany štátnych zamestnancov, určite by si aj systém skôr všimol, že na niekom je páchané toto násilie. Trpieť psychické násilie je navyše minimálne rovnako hrozné, ako trpieť to fyzické. Len si predstavte, že vám toto niekto robí dennodenne. To sa podpíše na každej osobnosti.

Aká je tu úloha súdnych znalcov?

Úloha znalcov je kľúčová, čo ma však neteší a s čím sa stretávame ako s jedným najväčších problémov, je, že znalci sa systematicky nevzdelávajú, nepoznajú nové vedecké poznatky, nečerpajú zo svetovej odbornej literatúry a len citujú 40 rokov staré teórie, ktoré sú dávno prekonané. Čítal som napríklad článok v časopise, kde sa znalec vyjadroval, že žena mužovi dvadsať rokov upratovala a podľa znalca po 20 rokoch zrazu zistila, že bola dve dekády týraná. To je podľa môjho názoru dosť zásadné nepochopenie problematiky.

Znalecké posudky sú často nefunkčné. Zdieľať

Za normálnych okolností by mal raz upratať jeden, raz druhý. Za menej normálnych okolností upratuje iba žena. Chlap sedí, pozerá futbal. Za ešte menej normálnych okolností upratuje žena každý deň – vytiera podlahu, vysáva, drhne poličky. Ale ani to pre muža nebude dosť dobré. A tak ju začne devalvovať, urážať a robí to každý deň, celé mesiace, prípadne roky. Situácia doma sa postupne vyhrocuje. Až príde k tragédii.

A keď to znalec chápe tak, že ona dvadsať rokov upratovala a teraz sa cíti týraná, aký znalecký posudok spraví? Napíše doň, že žena je trochu hysterická, možno menej osobnostne vybavená na zvládanie stresu, nevie sa vyrovnať s kritikou, je neurotická a aj keď to celé prežívala ako ťažký stres, tak je to vlastne problém jej osobnostnej výbavy, že sa jej to doma dialo. Znalecké posudky sú často nefunkčné.

Prečo?

Keď príde na domáce násilie, znalci často operujú pojmom „naučená bezmocnosť“. Je to, ako som už spomenul, viac ako 40-ročná teória, ktorá je už aspoň 20 rokov prekonaná a sama jej autorka verejne priznala, že je chybná. Stavia sa tu na predstave, že žena, ktorá je týraná, musí byť osobou, ktorá je odovzdaná, neschopná sa brániť, neschopná urobiť čokoľvek na svoju obranu.

Každá žena sa s násilím, ktoré zažíva, vyrovnáva odlišne. Zdieľať

Ale tak to nie je, ženy reagujú odlišne, každá sa s násilím, ktoré zažila, vyrovnáva odlišne. Pre množstvo znalcov len čo sa bráni, napríklad podá trestné oznámenie, vyhľadá advokáta a začne byť aktívna, už ju často nepovažujú za týranú, pretože nezapadá do schémy naučenej bezmocnosti. Veľmi by pomohlo, keby sa presadilo povinné vzdelávanie súdnych znalcov, ale, samozrejme, nielen ich.

Ak by sme mali opísať ideálny svet, v ktorom by sme sa vedeli účinne postaviť psychickému násiliu, ako by fungoval?

V ideálnom svete by to malo fungovať spôsobom, že vám pri psychickom násilí pomôže štát. Ten má natiahnutú sieť, cez ktorú nebude prepadávať niekto, kto má zlomenú lícnu kosť, lebo doma dostal päsťou od manžela, no ani ten, kto doma zažíva napríklad gaslighting.

To je to, čo sa na ministerstve spravodlivosti aspoň podľa môjho presvedčenia snažia v súčasnosti urobiť a čo je zhmotnené v novele zákona o obetiach trestných činov. Tá zriaďuje intervenčné centrá v každom kraji na Slovensku. Intervenčné centrum bude tvoriť multiodborový tím, teda právnici, psychológovia, sociálni pracovníci, a bude fungovať spôsobom, že ak polícia pri zásahu proti domácemu násiliu vykáže z bytu násilníka, do 24 hodín povinne informuje intervenčné centrum, ktoré je následne povinné kontaktovať ohrozenú osobu a ponúknuť jej pomoc.

Som presvedčený, že zriadením intervenčných centier spravíme na Slovensku veľký krok k inštitucionalizácii riešenia domáceho násilia. Podobne ak budeme zabezpečovať činnosť intervenčných centier tak, ako to predpokladá odborný tím na ministerstve spravodlivosti, počet vykázaní nám začne rásť ročne o násobky terajších počtov.

Čo nás delí od tohto ideálneho sveta?

V ideálnom svete by bolo potláčanie násilia, ktoré je páchané na slabších, teda na ženách a často aj na deťoch, prioritou pre celú spoločnosť. Ako som už spomínal, som presvedčený, že zriaďovanie intervenčných centier bude krokom, ktorý nás prebudí aj ako spoločnosť. Model našich intervenčných centier vychádza z modelu, ktorý veľmi dobre funguje napríklad v Rakúsku.

Nie je normálne, ak je v celom kraji za rok len 140 vykázaní násilníkov z príbytku. Zdieľať

V Rakúsku sa tento model osvedčil. Začal stúpať počet vykázaní, ľudia sa začali voči násiliu ohradzovať. Cítili, že v tom nie sú sami. Funguje to tak vždy. Len čo niečo v krajine inštitucionalizujete, štát tomu dá prioritu, pridelí projektu financie a ľudí, a to aj v prípade, ak to nezabezpečuje sám, ale cez sieť akreditovaných subjektov, ktoré si bude kontrolovať a vzdelávať, tak to funguje oveľa efektívnejšie.

Inzercia

Je to podobné ako s Istanbulským dohovorom, ktorý nám stroskotal. Istanbulský dohovor som ja osobne chápal ako kľúčový napríklad v tom, že dával status poškodeného – obete – aj maloletým deťom, na ktorých nebolo priamo páchané násilie, ale boli doma jeho svedkami. To má potom, samozrejme, následky aj vo vzťahu k civilným konaniam o úprave práv a povinností k maloletým deťom, aby sa nestávalo, že násilníkovi umožníme páchať cez deti porozvodové násilie voči bývalej žene, partnerke.

Viete, nie je normálne, ak je v celom Bratislavskom kraji za rok len 140 vykázaní násilníkov z príbytku. Ak by systém fungoval tak ako v Rakúsku, mali by sme ich ročne určite viac ako tisíc. Mali by sme zriadené zmiešané policajné hliadky, ktoré pri zásahu v domácnosti fungujú v Rakúsku tak, že muž policajt odvedie muža z domácnosti napríklad na chodbu a žena policajtka sa zatiaľ v pokoji porozpráva so ženou a prípadne aj s deťmi v domácnosti.

Ako dnes prebieha vykázanie násilníka z domácnosti?

Príde policajt, zistí, že áno, jeden partner na druhého útočí, a vykáže ho na desať dní z obydlia, kde by mal násilník odovzdať kľúče. Doteraz platilo, že sa nesmie približovať na vzdialenosť desať metrov, čo sa teraz po novele zákona o policajnom zbore predĺži na 50 metrov. Ak je v lehote 10 dní podaný návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa zakáže násilníkovi vstupovať do obydlia, na príslušný okresný súd, súd už potrebu zákazu vstupu väčšinou nespochybňuje a násilníkovi do domácnosti zakáže vstup.

Tak môžem klientku, áno hovorím o klientke, lebo zväčša ide o ženy a deti, veľmi efektívne ochrániť aj na niekoľko mesiacov a nezriedka rokov, kým súd rozhodne vo veci samej. Kým on sa poodvoláva a podobne, prejde aj rok. Žena získava čas. Má priestor, aby si najprv oddýchla a v pokoji a bez stresu si premyslela, čo chce a akým spôsobom to chce dosiahnuť.

Preto hovorím o vykázaní násilníka a zdôrazňujem nesmierny význam zriadenia intervenčných centier. Je to základný inštitút ochrany, za predpokladu, ak by sa naozaj využíval tak, ako sa využíva v okolitých krajinách. Teda nie spôsobom, že máme v celom Bratislavskom kraji okolo 140 vykázaní. To je smiešne, keď uvážime, že tu žije približne 700-tisíc ľudí.

Ako by v tejto veci pomohol Istanbulský dohovor?

Dnes môže byť dieťa doma svedkom akéhokoľvek násilia. Zdieľať

Pomohol by v inštitucionalizácii, kde by bol štát po ratifikácii nútený vnímať dieťa, ktoré bolo svedkom násilia, automaticky ako ohrozené násilím. Viete, dnes môže byť dieťa doma svedkom akéhokoľvek násilia. Keď sa následne rodičia rozvádzajú, na súde otec povie, že chce striedavú starostlivosť. Nik nerieši, čo sa v histórii tej rodiny stalo. Nikoho nezaujíma, že dochádzalo k fyzickému násiliu, manipulácii, k ponižovaniu, k devalvácii druhého a často aj detí. Pretože všetci to chcú mať vyriešené. A tak dieťa zveria do striedavej starostlivosti aj toxickej osobe.

Pokiaľ ten rodič svoje správanie nezmení, čo je takmer nemožné, bude to tým deťom robiť ďalej. V Nórsku sú v práci s páchateľmi domáceho a partnerského násilia najďalej. No aj tak približne 75 % tých, ktorí prešli programami, sa opäť správa násilnícky. Takže znova: pokiaľ rodič násilník, najmä otec, svoje správanie nezmení, ako mu môže súd zveriť deti do starostlivosti? Čo im dá? Nenávisť k ženám? Nenávisť k matke? O čo ich obohatí? Načo je dobrý takýto toxický vzor muža, otca? Vždy môže úlohu prevziať radšej ktosi iný z rodiny či blízkeho okolia.

Všetky diely seriálu, ktoré dosiaľ vyšli, nájdete na podstránke: Seriál o nefyzickom násilí.

Nezaváži v rozvodovom procese posudok detského psychológa?

Ak budeme hovoriť o súdnych znalcoch, to už som spomínal vyššie. Ak budeme hovoriť o terapeutoch, tí sa boja dať vám akékoľvek posudky. Vravia, dajte mi dieťa do terapie, ale ja vám žiadnu správu na súd nedám. Pretože ten násilník, manipulátor, psychopat, akokoľvek ho nazveme, ktorý to robil doma, to bude robiť aj tomu terapeutovi. Bude na tú psychologičku či psychológa podávať sťažnosti na Komoru psychológov, prípadne trestné oznámenia. Bude robiť všetko pre to, aby ho profesionálne zničil. Stane sa to jadrom jeho života. Kým ostatní musia pracovať, starať sa o deti, viesť normálny život, on bojuje.

Psychopat má svoju životnú misiu a venuje jej drvivú väčšinu dňa. Zdieľať

Keď policajti prichádzajú do domácnosti na žiadosť týraného partnera, čo nasleduje?

V ideálnom svete by to malo byť tak, že príde zmiešaná hliadka, podobne ako sa to deje napríklad v tom spomínanom Rakúsku. Policajti prídu dvaja, teda muž a žena, kde sa policajtka rozpráva so ženou a policajt zatiaľ vezme muža von z bytu.

Platí, že žena sa skôr zverí žene?

Áno, zverí sa jej skôr ako dvom chlapom, ktorí povedia: „Preboha, už sme tu tento týždeň tretíkrát. Už by ste mohli prestať volať. Nejako si to už medzi sebou vyriešte. Tak mu, pani, tú šnicľu už urobte...“

(Úsmev).

Myslím to vážne, toto sa stáva. Realita je taká, že políciu volá ohrozená osoba až v momente, keď doma dochádza k veľkej eskalácii. Znamená to, že ak tam policajt príde a vidí plačúce deti a ženu v stave pred psychickým kolapsom, tak môže aj takúto situáciu vyhodnotiť, že je to na vykázanie. Ak by boli policajti v oblasti domáceho násilia lepšie pripravení, boli by si istejší v tom, čo môžu a čo nemôžu. Myslím si, že v takomto prípade by nemali problém vykázať osobu, ktorá sa správa násilnícky.

Privolaní policajti si nie sú istí, ako majú v takomto momente legálne postupovať?

Budú vám tvrdiť, že to nie je pravda. No opakuje sa to pravidelne. Často z miesta volajú náčelníka a pýtajú sa, čo majú v takej situácii robiť. Policajt prvého kontaktu nemá čo volať náčelníka. Keď sme školili riaditeľov obvodných oddelení po celom Slovensku, tak sa tí starší policajti sťažovali, že ak by oni kedysi zavolali počas služby svojmu náčelníkovi, že nevedia, ako majú postupovať, tak by dostali vynadané. Dnes je to úplne bežné.

Reálne sa stáva, že ženu policajt od privolania hliadky alebo nahlásenia trestného činu odhovorí. Zdieľať

Zasahujúci policajti majú často 22-23 rokov, čo nie je vek na to, aby ste riešili takéto situácie bez toho, aby vás niekto na ne vopred cielene pripravil tak, aby ste vedeli, čo po príchode do domácnosti, v ktorej dochádza k násiliu, môžete alebo nemôžete urobiť. Že sa napríklad s tou dvojicou nebudete rozprávať spôsobom, že muž a žena stoja vedľa seba. A to policajti bežne robia. Čakať, že žena prehovorí o tom, ako ju manžel či partner týra, keď stojí vedľa nej, je absurdné.

Podobne sa stáva, že žena volá na linku 158 a opisuje, čo sa deje, no policajt jej povie: a čo mám ja s tým robiť? Následne ho prosí, aby k nim domov poslal hliadku, načo ju ten policajt presviedča, či si to nechce rozmyslieť a prísť neskôr na oddelenie a tam spísať zápisnicu. Reálne sa stáva, že ju policajt od privolania hliadky alebo nahlásenia trestného činu odhovorí.

Keď sa bavíme o situáciách psychického týrania, často ide o násilníkov, ktorí sú efektívni manipulátori. Keď hliadka príde, vedia zahrať situáciu tak, že to môže políciu zmiasť. Nemôže to zavážiť pri vyhodnotení situácie?

Určite môže.

Ako s tým možno pracovať? Asi ťažko chcieť od policajtov, aby boli zároveň psychológmi.

Ak by boli primerane odborne vyškolení a pripravení, že toto sa tam bude diať, že jeho majú vziať, poslať ho von a tam postrážiť, zatiaľ čo žena policajtka sa bude rozprávať s manželkou a prípadne aj s deťmi. Teda za predpokladu, že tieto deti budú v stave o tom rozprávať. Mnohí policajti na tieto situácie nie sú pripravení. Netušia, že sa tam takto budú ľudia správať.

Ak by systém identifikoval násilie hneď na začiatku, vedeli by sme ho efektívne zastaviť. Zdieľať

Je to podobné, ako keď hovoríme o kolíznych opatrovníkoch, ktorí zastupujú deti. Tí by mali vedieť rozoznať násilie. Často príde žena na sociálku a porozpráva o násilí doma, spíšu s ňou úradný záznam a pošlú ju domov. Ak by sa však pracovalo s predpokladom, že v rodine je skutočne prítomné násilie a až keď sa ho podarí vyvrátiť, pristúpi sa k riešeniu cez mediátorov či párové terapie, vyhli by sme sa zakonzervovaniu násilia v rodine často aj na celé ďalšie roky.

Treba si uvedomiť, že keď niekto príde požiadať o pomoc na sociálku, zväčša to nebude bezdôvodne. Veď prečo by tam žena chodila? Že sa chce pomstiť mužovi, že má milenku? Okej, sú aj také prípady, ale tých bude možno 1-2 %. Prečo by ste šli na sociálku povedať, že toto sa mi deje a už to nevládzem doma znášať?

Ak by systém identifikoval násilie hneď na začiatku, vedeli by sme ho efektívne zastaviť. Riešením je násilníka oddeliť od rodiny, vykázať ho z obydlia a dať klientke priestor spamätať sa. Neviem, ako to inak povedať – aby mohla znova začať riešiť normálne problémy. Nie to, či je naozaj dobre vytretá dlážka po tom, čo ju už dvakrát v ten deň vytrela.

Ako sa dokazuje psychické násilie?

Svojim klientom vždy odporúčam robiť nahrávky partnera. Zdieľať

Najlepšie sa násilie dokazuje cez esemesky, e-maily, hlasové nahrávky alebo cez videonahrávky, všetko, čo je niekde zachytené a viem to použiť ako dôkaz. Videonahrávky však treba robiť opatrne, aby sa klientka zbytočne nevystavila riziku napadnutia. Vždy svojim klientkam odporúčam robiť nahrávky.

Nebije sa nahrávanie partnera, ktorý o tom nevie, s právom na súkromie?

Aj dôkaz, ktorý bol získaný nezákonne, môžete použiť na súde. A súd ho môže vziať do úvahy po tom, ako ho podrobí takzvanému testu proporcionality, kde veľmi zjednodušene posúdi, či právo, ktoré sa porušilo, teda právo na súkromný prejav, je nadradené alebo podradené právu, ktoré sa snažíte ochrániť predloženým dôkazom.

Čiže ak je to právo na život, zdravie, bezpečnosť, tak toto bude vyššie ako fakt, že ste si partnera či partnerku nahrávali. V civilnom aj v trestnom konaní je možné takýto dôkaz predložiť a súd ho môže vykonať

Vravíte, že najdôležitejšie je oddeliť rodinu od manipulátora a násilníka.

Dieťa nepotrebuje toxický mužský alebo ženský vzor. Aj keď je to biologický otec alebo biologická matka. Vie si ten vzor nahradiť inde. Môže to byť strýko, babka, tréner. Je potrebné túto reťaz preťať, lebo si ako spoločnosť zarábame na problém. Podobne je nastavené súdnictvo, kde dnes na Slovensku, hovorím otvorene, túrujeme rýchlosťou 130 km/h oproti stene. Povie vám to hociktorý rodinný advokát, ktorý sa venuje poručenskej agende – skôr či neskôr do tej steny narazíme, pretože u nás neexistuje právna istota. Nie je možné, aby jeden senát krajského súdu rozhodol v priebehu mesiaca v dvoch obdobných veciach jednu tak a druhú inak. Nemáme to jasne nastavené.

Uvediem nedávny príklad. Jedna klientka mala po útoku zlomený prst. Policajti muža trikrát odmietli vykázať z bytu. Tak sme podali návrh na nariadenie neodkladného opatrenia. Prvé zamietli. Potom jej zlomil druhý prst, tak sme pridali k novému návrhu ďalšiu fotografiu. Až potom nariadili neodkladné opatrenie. Keď prípad šiel na krajský súd, tá žena bola vo hviezdach, že bude mať konečne pokoj. Krajský súd opatrenie zrušil a násilníka poslal naspäť do spoločného bytu.

Pre ňu to bolo oveľa horšie, ako keby neurobili vôbec nič. Fakt, že tak súd rozhodol, dal násilníkovi naveky argument k tomu, že on sa nespráva tak, že jej ubližuje. Má rozhodnutie krajského súdu aj s pečiatkou. Klientka už môže volať policajtov, koľko chce. Neostalo jej nič iné, ako sa z bytu zobrať a aj s deťmi odísť. Lebo v spoločnom byte s ním skrátka už nemôže existovať.

Je možné v takomto prípade použiť ako svedkov deti?

Ak je to dieťa už natoľko vyspelé, že vie zreprodukovať to, čo sa v domácnosti dialo, a bude to reprodukovať za prítomnosti psychológa, bude to nahraté na kameru – teda pôjde o neopakovateľný úkon, aby sa ho na to už nikto nikdy znova nepýtal, tak za tohto predpokladu a, samozrejme, s výslovným súhlasom dieťaťa som za. Musí to byť však naozaj spravené citlivo a dieťa musí byť pripravené na to, čo vlastne ide robiť, aby ho výpoveď ešte viac netraumatizovala.

Dnes dochádza k situácii, že súdy v obdobných prípadoch rozhodujú odlišne. Zdieľať

Viete, tým, že sa pozakladali rôzne organizácie, ktoré pretláčajú striedavú starostlivosť, co-parenting za každú cenu a bojujú proti takzvanému vymazaniu rodiča či rôznym pavedeckým syndrómom, ako je syndróm zavrhnutého rodiča, a najmä tým, že sa im venuje až nezmyselná mediálna pozornosť, začali súdy zmätočne reagovať. Dochádza k tomu, že v obdobných prípadoch rozhodujú odlišne. A vy sa nemáte na čo odkázať, zbytočne budete študovať rozhodovaciu prax toho-ktorého súdu, respektíve senátu, pretože neexistuje jednotná súdna prax. Košický krajský súd vám o tej veci rozhodne nejako, krajský súd v Banskej Bystrici inak a v Bratislave zase úplne odlišne.

Nie je dobré, že aj muži, otcovia majú svoje organizácie, ktoré bojujú za ich rodičovské práva?

Tlačiť striedavú starostlivosť za každú cenu aj do vzťahu, kde bolo násilie, je nezmysel. Zdieľať

Ak by vznikali normálne občianske združenia na odbornom základe, nemal by som nič proti. Ale ak ide o občianske združenia založené na pavedeckých pojmoch ako syndróm zavrhnutého rodiča alebo ak si občianske združenie zakladá každý, kto sa domnieva, že mu v jeho konaní bolo ublížené a mohol tak medializovať svoje trápenie, zahlcujeme si verejný priestor anekdotickými skúsenosťami jednotlivcov. A neriešime skutočné problémy.

Netvrdím, že neexistujú rodičia, ktorých druhý rodič sa snaží vymazať zo života ich dieťaťa. Ale z mojich skoro 20-ročných skúseností ide o jednotky percent z tých prípadov, keď dieťa odmieta vlastného rodiča. Dieťa môže rodiča odmietať z mnohých dôvodov, napríklad preto, že mu ubližoval, alebo aj len preto, že bol rodič dominantný, nepripúšťal, že dieťa má vlastný názor alebo, naopak, sa o dieťa nikdy skutočne nezaujímal.

Preto nevravím, že je nezmysel, že tieto organizácie vznikajú, ale tlačiť napríklad striedavú osobnú starostlivosť za každú cenu aj do vzťahu, kde bolo násilie, tak to už nezmysel je. Manipulátor sa bude vždy snažiť zmanipulovať súd, znalca, psychologičku, mediátora alebo kolíznu opatrovníčku. Ak dostane do starostlivosti deti, skôr či neskôr ich poštve proti mame. Bude sa snažiť ich zmanipulovať, aby ich mal vo výlučnej osobnej starostlivosti. Čo im taký človek dá do života? Nenávisť, zlobu a presvedčenie, že jemu bolo ubližované, on je ten najlepší na svete a nikdy nikomu neublížil.

V Seriáli o nefyzickom násilí sa venujeme psychickým poruchám či črtám, primárne narcizmu, keďže ide o najťažšie odhaliteľný problém. Vieme ho počas rozvodového konania odhaliť?

Je to často naučené správanie: „Keď môj tatko buchol po stole, všetci sklopili zrak. Dnes to robím ja ako hlava rodiny.“ Zdieľať

Nie vždy. Keď počas rozvodu dochádza k znaleckému posudzovaniu partnera, venuje mu znalec dve hodiny, z toho iba časť je psychodiagnostický rozhovor. Ak by chodil k znalcovi mesiac, pravidelne každý týždeň dvakrát, bolo by to možné. No takto nie. Narcistické, manipulátorské sklony preto často zostávajú neodhalené.

Prečo je podľa vás psychické násilie deštruktívne pre rodinu?

Nie iba pre rodinu, ale pre celú spoločnosť. Nemožno to oddeliť. Domáce násilie má dosah na nás všetkých.

Ak by sme sa rozprávali o fyzickom násilí, bola by to prirodzene doména mužov ako fyzicky silnejších. Ak však hovoríme o tom psychickom, tam by človek čakal, že si budeme v rámci pohlaví v istom zmysle rovní.

Je to často naučené správanie: keď môj tatko buchol po stole, všetci sklopili zrak. Dnes to robím ja ako hlava rodiny. Ten muž na to často nepotrebuje ani žiaden dôvod, nemusí tam byť ani porucha osobnosti, aby mal v sebe toto správanie vpísané. Často je to akási kompenzácia – keď nie som šéf v robote, budem aspoň doma. Muž to často robí len preto, že si to môže dovoliť. Preto si nemyslím, že sme si v páchaní psychického násilia rovní, aj tu bude prevaha páchateľov mužského pohlavia.

Zastupujete aj mužských klientov, ktorí doma zažívajú psychické týranie?

Momentálne sú dvaja muži, ktorých máme v riešení a zažívali doma nejakú formu násilia, čo je neporovnateľné oproti desiatkam žien, pri ktorých dnes máme otvorené prípady.

Líši sa v niečom váš prístup, pokiaľ ide o mužského klienta?

Nie, prístup zostáva rovnaký. Klient podobne nosí nahrávky, e-maily, esemesky od partnerky, komunikáciu, ktorá musí dokázať psychické týranie. Rozdiel je možno v tom, že mužovi bude veriť ešte menej ľudí ako žene.

Druhá vec, ktorá často v diskusii o domácom násilí zaznieva, je, že súdna prax je v porozvodovej starostlivosti o deti naklonená ženám. Ak sa zhodneme, že manipulatívny ani skryte agresívny rodič by deti nemal mať v starostlivosti, tak to platí aj v prípade matky.

Ja si nemyslím, že náš súdny systém je naklonený ženám.

Nehovoria to štatistiky?

Štatistiky iba hovoria, že 80 % detí je zverených matke, zhruba 10 % otcovi a zhruba 10 % do striedavej osobnej starostlivosti. No štatistiky nám nehovoria nič o tom, koľko chlapov si v skutočnosti žiada deti do striedavej či do svojej výlučnej starostlivosti. A preto je falošné odvolávať sa na túto štatistku a hovoriť o prefeminizovanom súdnictve, ktoré má byť naklonené ženám. Tie reálne štatistiky, ktoré by sme potrebovali, dnes nemáme.
 

Matúš Kanis (1980)
Študoval na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity, od vysokej školy sa zameriava na pomoc ženám zažívajúcim násilie a na domáce násilie. Jeho advokátska kancelária Kanisová & Kanis patrí aj medzi akreditované subjekty na pomoc obetiam trestných činov pri ministerstve spravodlivosti.

V Seriáli o nefyzickom násilí dosiaľ vyšlo:
Prvý diel: Nežijete vo vzťahu, ale v hre. Narcis je parazit
Druhý diel: Psychopat je majster slova. Vytvorí okolo vás ilúziu
Tretí diel: Medzi záchranou manželstva a seba
Štvrtý diel: Poruchy osobnosti: Tí, ktorí vo vzťahu nie sú schopní spolupráce
Piaty diel: Spoveď rehoľnej sestry: Prežila som peklo, no Boha neobviňujem
Šiesty diel: O vzťahových predátoroch sa dnes potrebujeme rozprávať nahlas
Siedmy diel: Hrali sme dokonalú rodinu. Až kým nás nezradila realita

Ak poznáte vo svojom okolí osobu, ktorej by tieto informácie mohli pomôcť, budeme radi, ak jej článok prepošlete.

Odporúčame