Šéf slovenskej armády Iste, ťažko sa fandí mužstvu, ktoré prehráva. No Slovensko netvoria iba politici

„Kto je to vlastenec? Ten, ktorý dáva okázalo najavo svoje vlastenectvo bez ohľadu na to, aký život žije? Alebo ľudia, ktorí v skromnosti žijú svoj dennodenný život v prospech svojej rodiny a širšej spoločnosti?“

So šéfom slovenskej armády generálom Danielom Zmekom sme sa v čase „blbej nálady“ v krajine rozprávali o tom, čo je to patriotizmus, vlastenectvo, ako ho dnes žiť na Slovensku a či je to vlastne možné v priestore, kde dlhodobo chýbajú systémové riešenia, dominuje politická nekompetentnosť a prácu pre celok nahrádza snaha o osobný prospech.

„Osobne si myslím, že aktuálny problém našej politickej scény nie je len naším vnútorným problémom – veľmi sa mu pomohlo aj zvonku,“ hovorí v rozhovore pre denník Postoj náčelník generálneho štábu. 

Čo podľa šéfa slovenskej armády najviac bráni Slovákom v láske k vlastnej krajine? „Ukradli“ nám lásku k vlasti extrémisti? Ako by malo byť vlastenectvo žité správne a žije ho tak dnes na Slovensku niekto?
 

Patriotizmus dnes vníma každý akosi inak, najmä v čase bujnejúceho toxického nacionalizmu, ktorý vidieť naprieč Európou a v rastúcom dopyte po pravicovom extréme. Rovnako dnes nie je jednoduché byť hrdý na svoju krajinu, na Slovensko. Ako patriotizmus dnes vníma šéf armády?

Nepovažujem sa za žiadneho odborníka na výklad pojmov patriotizmus a vlastenectvo. Napriek tomu si však myslím, že medzi patriotizmom – tak ako ho vnímame na Slovensku – a vlastenectvom je predsa len trochu rozdiel. Patriotizmus, aspoň ako ho vnímam ja, je pocit človeka, že niekam patrí, je čohosi súčasťou. Osobne pochádzam z kopaníc, mám ich rád.

Vždy keď sa bude rozprávať o kopaniciach, tak budem hovoriť, že to nie je miesto, ale štýl života, kde som vyrástol a kam patrím. Som tiež vojak, prináležím k svojej jednotke, napríklad k 21. mechanizovanému práporu, ktorý ma odchoval. A som evanjelik, takže patrím k vierovyznaniu, ktoré ma formovalo a ku ktorému sa hlásim.

A čo v prípade vlastenectva?

Vlastenectvo vnímam ako tú lásku k vlasti, ktorá pramení z pocitu, že na území, kde som sa narodil, vyrástol, získal základné vzdelanie, chcem žiť, pracovať a byť preň prospešný. A že v prípade potreby ho chcem aj brániť a starať sa oň. To je vlastenectvo.

Iste, vlastenectvo nemusí a nemôže byť postavené iba na národnom princípe. Ak by sme sa rozprávali len o Slovákoch ako národe, ktorý je charakterizovaný svojou špecifickou kultúrou a jazykom, tak tu máme na Slovensku päť a pol milióna ľudí. Avšak zhruba len štyri milióny z toho tvoria Slováci. Preto by sme mali hovoriť o občianskom vlastenectve.

Foto: Ministerstvo obrany SR

Odkiaľ sa vlastenectvo berie v človeku?

S vlastenectvom sa človek nerodí, k vlastenectvu sa musíte dopracovať. Deje sa tak, že človek žije a vyrastá v príjemnom prostredí, kde ho rodičia vedú a hodnotovo nastavujú, rozprávajú mu o histórii krajiny a on rozumie, vníma, že je súčasťou širšieho celku, v ktorom má miesto.

Ďalej nasleduje vzdelávanie, ktoré rozvíja tieto základné princípy. Musí cítiť symbiózu medzi sebou ako osobou a štátom, ktorý reprezentuje vlasť. Keď sa všetky tieto tri atribúty naplnia, človek cíti lásku k vlasti a je ochotný sa za ňu postaviť.

Ja osobne som mal šťastné detstvo a napriek tomu, že ma život párkrát skúšal, vždy som našiel ľudí, ktorí mi podali pomocnú ruku. Mal som šťastie na úžasných starých rodičov a rodičov, učiteľov, mojich veliteľov, ktorí ma viedli v počiatkoch kariérneho rozvoja. Mal som šťastie na podriadených, spolu s ktorými sme sa posúvali vyššie.

Vždy som mal dobrú rodinu a zázemie a ako vojak som precestoval kus sveta, čo mi iste tiež prospelo, keďže ma armáda posielala skôr tam, kde to nebolo úplne perfektné. Vždy som sa odtiaľ rád vracal na Slovensko. Keď som bol naspäť, uvedomil som si, že na Slovensku chcem žiť a chcem pre túto krajinu pracovať. A ak bude treba, chcem sa pre Slovensko aj obetovať. Je to miesto, kde som spokojný a kde som rád.

Čo tu presne znamená obetovať sa?

Obetovať sa nemusí v prvom rade znamenať, že idem s granátom na tank či zaľahnem guľometné hniezdo. Obetovať sa znamená, že budem pre Slovensko pracovať viac, ako je zvykom, a že to budem robiť občas aj na úkor svojej rodiny.

Zaiste, vystihnúť okamih, zareagovať inštinktívne a urobiť niečo, čo je v danom momente hrdinské a stojí človeka zdravie či život, je určite úctyhodné. No rovnako úctyhodné je, keď niekto dlhodobo pracuje spôsobom, aby slúžil ostatným. To je podľa mňa rovnako veľká obeta ako hrdinský čin, ktorý trvá možno milisekundu.

Takže to bude celoživotná záležitosť.

Áno, to je celoživotná záležitosť. A myslím, že tu je veľa vojakov, ktorí sa takýmto spôsobom obetujú v prospech Slovenska.

Foto: Ministerstvo obrany SR

Čo podľa vás v súčasnosti najviac bráni Slovákom, aby mali radi svoju krajinu?

Ak by som hovoril iba za seba, mne osobne nebráni nič. Je to z jednoduchého dôvodu – Slovensko som si dokázal oddeliť od politiky. Toto množstvu ľudí prekáža či ich to v pocite lásky k vlasti obmedzuje. My však nestotožňujeme vlasť s tým, čo skutočne je.

Naša vlasť nie je iba Grasalkovičov palác či Národná rada. Je to v prvom rade miesto, kde sme sa narodili, kde žili naši starí rodičia a naši rodičia. Kde sme študovali, získali vzdelanie a vytvárali si prvú sieť priateľstiev a vzťahov, ktorú tu dnes stále máme.

Ak sa na to pozeráme takto a spýtame sa niekoho, či je ochotný brániť tieto hodnoty – svoju rodinu, priateľov, známych či starších ľudí, ktorých denne stretáva a o ktorých vie, že už sa sami o seba nevedia postarať, či to mesto, kde vyrástol, a všetko, čo v ňom zažil –, tak tá odpoveď bude úplne iná, než keď sa v prieskume spýtame: „Ste ochotný brániť Slovenskú republiku so zbraňou v ruke?“

Znie to trochu inak.

Že? Napokon, máme aj viacero historických skúseností, kde sme boli ochotní brániť si toto miesto pod slnkom aj so zbraňou v ruke.

Možno sa mýlim, no dnes o patriotizme na Slovensku hovoria najmä tí, ktorí mu dávajú akýsi toxický nádych nacionalizmu. Chcú našu krajinu posunúť mimo európskych či transatlantických štruktúr, ponechať ju samu či s pohľadom upretým na Rusko. A ohrozujú tak našu demokratickú existenciu. Opýtam sa to takto na rovinu: „ukradli“ nám lásku k vlasti extrémisti?

Moja intuitívna reakcia je, že láska je jedna z mála vecí, ktorá sa nedá ukradnúť. Čo sa dá urobiť, je, že vašu lásku niekto zneužije. A to sa na Slovensku deje.

Myslím si, že niektoré politické subjekty a extrémizmus ako taký – a je jedno, či je ľavicový alebo pravicový – našu lásku k vlasti zneužívajú. Niektoré politické subjekty množstvo ľudí, ktorí cítia prirodzenú náklonnosť k Slovensku, uchopia, zmanipulujú a postavia ich vlastenectvo do úplne inej roviny: do roviny ťažkého formalizmu a modlárstva.

Čo to presne znamená?

Formalizmus je niečo, čo robím, lebo sa „to patrí“. Patrí sa prísť na ten pomník a postáť tam, hoci to pre mnohých nie je zvnútornené ani nijak hlbšie prežité. Často ide prosto o akt pre externé publikum. Ako spieva Karel Kryl: „Tak páni ustrnou a přijdou klečet.“ A nevedia prečo, pretože nepoznajú historické súvislosti. Proste tam sú, aby ich bolo vidieť.

Potom je to modlárstvo, keď vyťahujem z celého toho diapazónu historických udalostí iba tie, ktoré mi vyhovujú, a používam ich na presviedčanie ľudí, ktorí ma majú nasledovať: pretože ja som predsa ten pravý vlastenec.

„Láska je jedna z mála vecí, ktorá sa nedá ukradnúť. Čo sa dá urobiť, je, že vašu lásku niekto zneužije. A to sa na Slovensku deje.“Zdieľať

Pre mňa by sa v prvom rade malo prejavovať hlavne v bežnom živote. Aby som žil život, ktorý je hodný nasledovania. Aby som sa staral o rodinu, plnil si povinnosti, rešpektoval pravidlá, kultúru, iných ľudí okolo seba. Aby som ako človek nikoho neurážal, nevyvolával v spoločnosti konflikty, no keď bude treba, aby som stál na tej správnej strane barikády.

A – teraz budem hovoriť ako vojak – aby som bol schopný komukoľvek, kto mi chce tieto hodnoty zobrať, zahryznúť do krku a držať, dokedy bude treba.

Keď niekedy rozmýšľam, že kto je vlastne ten skutočný vlastenec – je to ten, ktorý dáva okázalo najavo svoje vlastenectvo bez ohľadu na to, aký život žije? Alebo ľudia, ktorí v skromnosti žijú svoj dennodenný život v prospech svojej rodiny a spoločnosti? Odpoveď je zrejme zjavná. Lásku k vlasti definuje život pre druhých.

Ako by teda malo byť vlastenectvo žité správne?

Formálne uctievanie niektorých symbolov či dátumov našej histórie je určite dôležité. No druhoradé. Bežný občan je zahrnutý množstvom problémov. Nemá čas a ani ho k tomu kultúrne nevedieme, aby sa zúčastňoval na všetkých tých vznešených aktivitách týkajúcich sa pamätných dní našej histórie.

Nemôžeme a ani nechceme niečo podobné v našej krajine nariadiť. Pretože vlastenectvo sa nedá nariadiť ani naučiť. Musíme k nemu dospieť.

Ako?

My môžeme niektoré symboly iba podporovať a veriť, že ich ostatní budú spolu s nami nasledovať.

To v prvom rade značí, že budeme rozumieť posolstvu, ktoré v sebe nesú. V knihe Súdržnosť na Slovensku – Čo krajinu drží pokope a na čom sa rozpadá? píšete v jednej kapitole o patriotizme. Okrem iného v nej uvádzate, že na to, aby sme ako Slováci cítili vzťah k vlasti, je nevyhnutné mať spoločnú identitu – spoločný príbeh vytvorený históriou. My sme však podľa vašich slov určité historické obdobia odmietli.

Áno. Ako Slováci plnohodnotne nepoznáme svoju históriu, mnohé časti nášho príbehu sme navyše odmietli. Z celej našej uhorskej, respektíve rakúsko-uhorskej histórie nemôže byť základným naratívom cisársky vojak, zbeh a zbojník menom Juraj Jánošík.

My Slováci sme boli súčasťou založenia uhorského štátu. Neskôr sme prežili ďalšie zlomové okamihy – bojovali sme proti Tatárom, Turkom, cez Cyrila a Metoda sme bránili našu christianizáciu. Napriek tomu nevieme byť na svoju históriu hrdí.

Chýbajú nám znalosti historického kontextu, kde zisťujeme, prečo by sme si niektoré dejinné udalosti mali vážiť – či sa s nimi vyrovnať – a o obe opierať náš spoločný príbeh.

Keď nazriete do súčasných kníh dejepisu, zistíte, že 11-ročné dieťa sa učí o 30-ročnej vojne, ktorú nie je schopné zarámovať v dejinnom kontexte a často ani geograficky. História na základnej škole by mala byť v prvom rade o poznaní histórie Slovenska. Aby som si najprv osvojil to, čo sa na našom území stalo, v dobrom i v zlom. A hlavne, naša história musí byť personifikovaná, keďže ju tvoria naši predchodcovia: dobrí aj tí zlí.

Šéf slovenskej armády Putin dnes potrebuje zanechať historickú stopu, pretože všetko ostatné už urobil

Iva Mrvová

„Ani v NATO mnohí neverili, že Rusi zaútočia,“ hovorí náčelník generálneho štábu Daniel Zmeko.

Je zrejmé, že našich dejín sa trochu bojíme. Hlásiť sa k histórii, ktorá tvorí príbeh Slovenska, znamená vyrovnať sa aj s jeho traumatizujúcimi obdobiami, akými bol napríklad Tisov štát. A tak ich radšej obchádzame miesto toho, aby sme ich naplno otvorili a uzdravili. A oni nás preto dobiehajú.

Presne. Nevieme ich na Slovensku úprimne pomenovať, vziať si z nich ponaučenie a zdravo vykročiť ďalej. Deje sa tak, že dobu, akou bol napríklad Tisov štát, avšak nielen ten, si časť obyvateľstva dnes heroizuje. A to je šialené.

Obdobie Slovenského štátu nás ako spoločnosť poškodilo morálne, spoločensky, ako i medzinárodným postavením. Nehovoriac o strate územia. A dnes nájdete mladého človeka, ktorý sa k tomuto obdobiu hrdo hlási. Neprekáža mu, že nevie, kedy Slovenský štát vznikol, kto vlastne Jozef Tiso bol, nepozná jeho osobu a poriadne ani geopolitický kontext. Nemá z tej doby elementárne vedomosti, ale vzhliada k nej. Aj to je následok spôsobu, ako k jednotlivým historickým obdobiam ako spoločnosť pristupujeme.

Ten kontext je vždy ohromne dôležitý, rovnako ako dilemy, ktoré v sebe niesol. Napríklad československý dôstojník sa musel v marci 1939 rozhodnúť: má prisahať oddanosť novovzniknutému štátu, ktorý zvláštne vznikol a pri ktorom nie je jasné, kam bude smerovať? Je to v súlade s jeho hodnotovým nastavením? Otázky, ktoré vnútorne riešil, skutočne neboli jednoduché.

Vojaci, ktorí chceli slúžiť svojej vlasti, zrazu čelili obrovským dilemám. Keď sa na to pozeráme ich očami, možno budeme o čosi lepšie chápať, čomu ako občania čelíme teraz: rozhodovaniu, kde je tá správna strana barikády.

Dnes mnohí nechcú byť súčasťou príbehu Slovenska. No zodpovednosť za tento pocit a celkové rozpoloženie krajiny nemožno pripísať iba na vrub súčasnej politickej elity. Hoci tá je, aká je.

Pri uvedení knihy, v ktorej je aj vaša kapitola, ste na otázku, aké odporúčanie dávate politikom, aby sa situácia na Slovensku zlepšila, odpovedali – citujem: „Prestaňte ľudí nasierať.“

Áno. Iste, je to pejoratívne a ja sa za to trochu ospravedlňujem. No pre mňa aj ako vojaka je to však nesmierne dôležité, keďže esenciálnym predpokladom úspešnosti ozbrojených síl v prípadnom zápase o hodnoty Slovenska – o územnú celistvosť, nezávislosť či nedotknuteľnosť štátnych hraníc – je v konečnom dôsledku práve podpora občana. A občan si spája armádu so štátnou mocou.

To znamená, že keď občan nemá dôveru v štátne ustanovizne, nemá dôveru ani v armádu. Ak občan nemá dôveru v armádu, nebude ju podporovať. Ak ju nebude podporovať, ja ako vojak neviem splniť úlohu. Neexistuje dejinný prípad, v ktorom by armáda vyhrala vojnu bez podpory zvyšku národa. Je to nemožné.

Foto: Ministerstvo obrany SR

Kto je podľa vás na Slovensku človekom, ktorý prežíva lásku k vlasti spôsobom, ktorý je inšpirujúci pre ostatných?

Dejiny sú tvorené obrovským príbehom konkrétnych ľudí. Osobne nehľadám tie vzory až tak vysoko, v štátnikoch, ale v bežných ľuďoch.

Každý dobrý vlastenec alebo človek, ktorý je hodný úcty, je v prvom rade človekom, ktorý žije svoj život s dobrým hodnotovým nastavením. Bez ohľadu na to, čo si okolie či doba myslí, títo ľudia svojou prácou pomáhajú spoločnosti okolo seba. Ako sa vraví – sadia stromy, hoci vedia, že ich plody už zastihnú iní. To sú pre mňa tí, ktorí sú hodní úcty.

Toto je veľmi ťažká otázka. Kedysi prebiehala anketa o najvýznamnejšieho Slováka. Ako vieme, vyhral ju Milan Rastislav Štefánik. Pre mňa sú však fascinujúce aj príbehy menej známych osobností. Osobne som v tejto pomyselnej ankete hlasoval za Jozefa Gabčíka. Človeka, ktorý nebol politicky angažovaný a mal celý život pred sebou.

On sa miesto toho prihlási do špeciálnych síl, nechá sa vysadiť niekde nad Protektorátom Čechy a Morava a ide zabiť ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Vedeli tí chlapi, že toto je misia bez návratu? Gabčík to skrátka urobil, pretože to tak cítil.

Ako prežívať a kultivovať cit pre svoju krajinu, keď nám ho politická scéna dlhodobo znechucuje?

Myslím si, že aktuálny problém našej politickej scény nie je len naším vnútorným problémom. Veľmi sa mu pomohlo zvonku. Hybridná vojna má na Slovensku svoje výsledky – aj v našej rozkolísanej politickej situácii. Je to dlhodobé pôsobenie cudzej moci.

Minimálne 10 až 15 rokov prebieha na Slovensku investícia do vybraných skupín a ľudí, do ktorých dnes už viac investovať netreba. Mašinéria sa rozbehla, dnes funguje sama. Je zabezpečená množstvom ľudí, ktorí mnohým dezinformáciám podľahli a často v dobrej viere, že robia správnu vec, tomuto štátu intenzívne škodia. Toto sú veci, ktoré idú proti štátnosti Slovenska.

No títo ľudia majú šťastie, že žijú v parlamentnej demokracii na Slovensku – a nie v systéme, ktorý tak radi a často velebia.

Čo so zvyškom obyvateľstva, ktoré nepodľahlo ruskému vplyvu a dezinformáciám, iba bežne a zdravo túži po krajine, ktorá funguje a na ktorú môže byť hrdé?

Iste, ťažko sa fandí mužstvu, ktoré prehráva. Na to treba skutočne skalných a verných fanúšikov. Keď občan nevidí úspechy Slovenska, je zložité povedať: buď hrdý na svoju krajinu, pretože máme Tatry, Malú Fatru a ruiny Devína. Občan potrebuje vidieť úspechy, ktoré sa na Slovensku dosiahnu. Potrebuje vidieť rozvoj svojej krajiny a v nej aj rozvoj samého seba.

Pokiaľ navyše už v rodine chýba ten prirodzený prístup k vlastenectvu – kde sa nereflektuje história, hodnoty a celkovo širší kontext, že človek nežije iba sám pre seba –, to dieťa tak nemá šťastie, aby sa o tom spolu s rodičmi rozprávalo. Aby ho viedli k porozumeniu a vzťahu k prostrediu, ktoré bude neskôr samo spolutvoriť.

Ak toto chýba, budovať vzťah človeka ku krajine je oveľa ťažšie. Tento vzťah bude oveľa viac rozkývaný aktuálnou politickou situáciou.

Skúma medziľudskú dôveru Vzorce spoločenského rozkladu dnes vidíme už aj na Slovensku

Iva Mrvová

„Na Slovensku nie sme zvyknutí mať víziu, bojovať a trpieť za ňu,“ hovorí riaditeľ výskumného inštitútu DEKK Pavol Kosnáč.

Ako v tomto smere liečiť deštruktívne následky informačnej vojny, ktorá tu prebieha už 10-15 rokov a s ktorou sa my stále iba akosi učíme systémovo bojovať?

V prvom rade musíme tento fakt akceptovať. Ako spoločnosť uznať, že vplyv cudzej moci na našu domovinu existuje a je silný. Na Slovensku o tom hovoríme, máme množstvo analýz hybridného pôsobenia, množstvo dokumentov, no stále príliš málo nástrojov, ako voči nim reálne zasiahnuť.

Prvým a základným takýmto nástrojom je legislatíva. Na Slovensku zatiaľ nedokážeme jasne pomenovať, čo je možné zdieľať na sociálnej sieti či všeobecne pustiť do mediálneho priestoru. Lož a polopravda sú dnes pre mnohých pracovnou metódou. A naša spoločnosť tým trpí. Musí existovať zodpovednosť za kvalitu informácií.

Druhým problémom v našom priestore sú osobné útoky na verejných činiteľov. Na Slovensku ich stále nedokážeme chrániť. Je pritom úplne v poriadku, ak niekto kritizuje rozhodnutie politika. Na tom je postavená demokracia. No nie je v poriadku, ak niekto hodnotí jeho vonkajší vzhľad či dokonca útočí na jeho rodinu a najbližších, ktorí s výkonom politiky nemajú nič spoločné. To je predsa pod základnú ľudskú úroveň.

Narážate na rozhodnutie prezidentky Zuzany Čaputovej neuchádzať sa o druhý mandát?

Nielen to. Tento typ správania ide naprieč celým politickým spektrom. Dnes sa podobne útočí aj na opozičných politikov. To nie je normálne.

Predstavte si, že žijete na kopaniciach a takýmto spôsobom sa vyjadrujete o svojom susedovi. To sa prieči základným morálnym zásadám. Kedy nám to zbežnelo? Necítime, čo to robí s našou spoločnosťou a aké to má následky?

„Ako chcete chrániť vlasť, keď sa ako spoločnosť nevieme zhodnúť, kto je náš nepriateľ?“Zdieľať

Potom sú tu vážnejšie veci: chýba nám použitie nástrojov štátnej správy a zároveň aj základné pomenovanie určitých vecí. Ak nemáte v Trestnom poriadku zadefinovanú ani paramilitantnú skupinu, ktorá je ideologicky či finančne viazaná na cudziu moc, ako chcete proti nej bojovať? Ako chcete chrániť svoju vlasť, keď sa ako spoločnosť nevieme zhodnúť, kto je vlastne náš nepriateľ?

V prípade paramilitárnych skupín však už ideme do tvrdých nástrojov hybridnej vojny. Ide o veľký problém, keďže skupiny, ktoré nám behajú po lesoch so zbraňou v ruke, hrajú sa na vojakov, majú hodnostnú štruktúru a svoje doktrinálne prostredie, môžu byť v správny čas použité proti Slovenskej republike. A to je veľký problém.

Teraz sa rozpustili Slovenskí branci, no podobných organizácií pôsobí na našom území viac a možno kultivovanejším spôsobom. Títo vycvičení ľudia môžu byť hrozbou, ktorú už neodstránime.

Čo to znamená?

S tým, že niekto sa nechal vycvičiť v zahraničí či ho vycvičil zahraničný inštruktor na území Slovenska a dostal zručnosti a vedomosti, ktoré môžu byť použité proti štátu a jeho vnútornej bezpečnosti, už dnes nič neurobíme. Tu sme mali byť dostatočne proaktívni už predtým.

Nie je to však problém aj slovenskej armády? Aj vďaka Slovenským brancom vidíme, že na území Slovenska existujú skupiny, ktoré svoju krajinu brániť chcú, akokoľvek v sebe mnohí majú aj prvky toxického vlastenectva. Nebolo by lepšie túto silu využiť, ako ju nechávať cudzej moci? Prečo Slovensko a jeho armáda s týmto fenoménom nepracujú tak, ako to robia napríklad Poliaci, ktorí svoje paramilitárne skupiny zapojili do oficiálnych štruktúr a využívajú ich potenciál?

Na Slovensku sme zrušili a rozdali majetok Zväzu pre spoluprácu s armádou, takzvaný ZVÄZARM – lebo to bol socialistický prežitok. Ako štát sme však na politickej úrovni nevytvorili nič tomu zodpovedajúce, žiadnu príležitosť, kde by človek, ktorý nie je rozhodnutý, že bude vojakom, avšak v prípade potreby a krízy chce svoju krajinu brániť, mal príležitosť tento svoj záujem o vojenstvo uplatniť.

Cez túto organizáciu sa rodili piloti, spojári, technici, športoví strelci, vodiči nákladných áut, kynológovia a mnohé ďalšie profesie. Pokúšame sa to nahradiť dobrovoľnou vojenskou prípravou, ktorá je však veľmi formálna a ani zďaleka nerieši problém. Skôr sa mi javí ako marketingový ťah vtedajších politikov, ktorý prežil dodnes.

Potom sme vytvorili aktívne zálohy, to je však ešte väčšia tragédia. A navyše, keďže sa ich nedarí plnohodnotne naplniť, je to záležitosť, ktorá nedokáže nahradiť rozsiahly systém, aký fungoval predtým.

V civilnom priestore sme dodnes ako krajina nevytvorili žiadnu platformu, kde by sa ľudia, ktorí majú záujem v prípade krízy brániť Slovensko, mohli uplatniť. To je prvá a zásadná vec.

A tie ďalšie?

Druhá vec je tá podceňovaná indoktrinácia, teda „ukradnuté vlastenectvo“. Je to jednoduché. Nejaký cudzí prvok s nečestnými úmyslami uchopí človeka, ktorý cíti nejaký vzťah k Slovensku a je ochotný ho brániť, zneužije ho a využije v prospech svojich cieľov. Napríklad zo spomínaných Slovenských brancov mohlo 95 % ľudí byť úplne v poriadku. Ale správanie a konanie tých, ktorí ich viedli, v poriadku nebolo.

Je veľmi dobré sledovať, ako sa s touto otázkou vyrovnalo spomínané Poľsko, ktoré malo svojho času problém s podobnými združeniami, ktoré sa snažili nahrádzať rolu štátu a jeho ozbrojených síl. Veľmi dobrým spôsobom zainvestovali nemalé finančné prostriedky, aby ich podchytili a využili ich potenciál v rámci konceptu teritoriálnej obrany. U nás na Slovensku musíme na toto ešte nájsť recept.

Foto: Ministerstvo obrany SR

Kde tento recept začať hľadať?

Bez toho, aby občan pochopil, že otázka bezpečnosti je prioritnou otázkou fungovania štátu, to nie je možné. A že bez bezpečnosti je investícia do akéhokoľvek iného odvetvia štátu – s výnimkou vzdelávania – zbytočná. Keď to občanovi nepovieme, keď ho nepresvedčíme, že investícia do bezpečnosti je aj investícia do jeho osobnej prosperity, nedokážeme nastoliť harmóniu.

Podobne, všimnime si, ako sa téma bezpečnosti Slovenska dnes komunikuje na politickej úrovni. „Musíme to urobiť, lebo to chce NATO. Musíme opraviť techniku, no nevieme ani za rok obstarať náhradný diel. Keď budeme mať modernú techniku, bude to lacnejšie.“ Ani jedno nie je pravda.

Svoju armádu musíme modernizovať v prvom rade preto, lebo potrebujeme byť v bezpečí a pretože to so Slovenskom myslíme vážne.

Nepomohla rozhodovaniu v tomto smere vojna na Ukrajine, konflikt v našom bezprostrednom susedstve?

Evidentne nie. Veď sa pozrime, ako je komunikovaná modernizácia slovenskej armády. Nikto to nekomunikuje spôsobom „počúvajte, hrozí, že tu bude reálny konflikt, vážna kríza a my musíme byť v rámci nášho spojenectva kredibilitný partner. Musíme mať vybudovanú armádu, pretože ‚najprv ide článok 3, až potom článok 5‘“.

„Kto nebuduje a neudržuje svoju armádu, nemyslí to so svojou štátnosťou vážne. Armáda musí byť na oplátku nositeľom patriotizmu a vlastenectva.“Zdieľať

Teda v rámci medzinárodného spoločenstva sme sa zaviazali, že budeme schopní sa individuálne brániť, posilňovať svoju individuálnu obranu a tým upevňovať aj tú spoločnú, kolektívnu. No my to nerobíme.

A kto nebuduje a neudržuje svoju armádu, nemyslí to so svojou štátnosťou vážne. Armáda musí byť na oplátku nositeľom patriotizmu a vlastenectva. Ako zdôrazňujeme každému vojakovi – on musí byť lepším občanom ako ostatní spoluobčania. Pretože bežný občan to od neho vyžaduje. A má na to právo.

Čo to znamená?

Občan má právo od vojaka žiadať, aby bol pre spoločnosť občianskym vzorom. Aby sa správal disciplinovane, čestne, aby bol pracovitý a ochotný okoliu vždy nezištne pomôcť. Podobne ako má občan právo žiadať to od policajtov, štátnych úradníkov či politikov: pretože je to on, kto ich živí zo svojich daní. Je to legitímne, akokoľvek na to my, ktorí pracujeme na štátnych pozíciách, dnes občas zabúdame.

Myslím si, že Slovensko z tejto krízy vyjde posilnené. Dnes to nie je o polarizácii, je to o atomizácii spoločnosti. Myslím si, že ľudia nepotrebujú tak veľa. Potrebujú návrat slušnosti a pokory. To je napokon základ, aby sme sa v našej krajine cítili dobre. A následne jej to aj sami radi vracali.