Pocta a adrenalín, ale i trápnosť či poníženie Šesť ženských pohľadov na šibačku a oblievačku

Veľká noc je najvýznamnejším kresťanským sviatkom, no v strednej Európe sa s ňou spája aj iný, predkresťanský zvyk, ktorý je vlastný veriacim i neveriacim. 

Na Veľkonočný pondelok skoro ráno chlapci a muži vstávajú, aby vyšibali a vykúpali dievčatá a ženy vo svojom príbuzenstve či priateľských kruhoch.

Zvyk je okrem Slovákov vlastný aj našim susedom, no Slovensko je zaujímavé tým, že ho pretína kultúrna hranica šibania a kúpania. 

V západnej časti krajiny sa tradične skôr šibalo, vo východnej skôr kúpalo a na mnohých miestach sa praktizujú obe činnosti.

Ide o starý slovanský zvyk spojený s jarou a jeho významom je získavanie plodnej sily najmä pre mladé dievčatá – aby boli svieže, zdravé a pekné vďaka obliatiu vodou či šibaniu vŕbovými prútmi.

Táto tradícia je zaujímavá tým, že to nie je iba mŕtvy folklór – na Slovensku ide stále o široko praktizovanú a všeobecne uznávanú či prinajmenšom tolerovanú veľkonočnú aktivitu. Nielen na vidieku, ale aj na mestských sídliskách.

Veľkonočný pondelokPrečo Slováci šibú a voňavkujú

Katarína Nádaská

Čelí však aj kritike, keďže jej motívom je určité, hoci symbolické použitie sily mužov voči ženám, neraz aj proti ich vôli. A muži za to navyše dostávajú odmenu – výslužku v podobe vajíčok, drobného jedla, sladkostí, alkoholu či peňazí.

Niektoré ženy sa preto na veľkonočnú oblievačku a šibačku ponosujú, považujú ju za stresujúcu a ponižujúcu alebo za prežitok, či dokonca za násilnícky až sexistický zvyk, ktorý tu už nemá miesto. Iné ženy radšej na Veľkonočný pondelok odchádzajú z domu, napríklad na výlet do prírody, aby sa vyhli nepríjemnému zážitku.

No nie všetky ženy vnímajú túto tradíciu negatívne. Pre mnohé je vyjadrením náklonnosti chlapcov, prejavom, že sú chcené a žiadané – že si na ne niekto spomenul a vyjadril im takýmto spôsobom poctu.

Aby sme ukázali rozmanitosť ženských pohľadov na šibačku a oblievačku, rozprávali sme sa so šiestimi ženami, ktoré majú na tento zvyk rôzne pohľady. Podelili sa s nami o vlastné skúsenosti z detstva i zo súčasnosti.

Ak za niektorou neprišli, bola smutná

Lucia pochádza z Dolného Kubína, teda regiónu, kde sa tradične iba oblieva. Keď bola stredoškoláčkou, spievala v zbore a patrila tak do veľkého kolektívu, ktorý tvorili rovesníci.

„Naši chalani vždy v pondelok obehali dievčatá v našom zbore a pooblievali nás,“ hovorí. „Nachystali si vedrá vody, jeden zobral dievča za jednu ruku, druhý za druhú, vyviedli nás pred bytovku a vedrami zliali, aby sme boli zdravé. Bol to prejav kamarátstva a lásky.“

Lucia spomína, že chlapci oblievačku nepraktizovali zo zištných pohnútok, išlo im o upevňovanie vzťahov a zachovávanie tradície.

Výslužka a viazanie stužiek na korbáč v Trenčianskej Teplej. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

„V partii vždy bol aj nejaký chalan, ktorý sa mi páčil, a potešila som sa, keď prišiel a polial ma. Vznikali takto aj silnejšie priateľstvá a vzťahy,“ pokračuje.

„Hneď ako nás obliali, odprevadili nás naspäť do bytu, aby sme neboli vonku mokré. Boli starostliví, ani za to nebrali žiadne peniaze, nanajvýš ich niekto niečím ponúkol, ale celé to trvalo len pár minút, rýchlo museli ísť ďalej,“ opisuje Lucia.

„Bolo to krátke, ale intenzívne a myslím, že väčšina z nás na to v dobrom spomína. A ak za niektorou neprišli, bola smutná, že si na ňu nespomenuli,“ dodáva Lucia.

Chlapci sa vďaka tomu dali odhadnúť

V dobrom o oblievačke hovorí aj Daniela, ktorá pochádza z horného Ponitria, kde sa taktiež iba oblieva. Spomína, že v detstve k nim chodili kúpať spolužiaci a chlapci z kostola.

„Väčšinou to boli veľmi slušní a decentní chalani, ale niektorí to brali veľmi vážne, a tak sme boli so sestrami celkom mokré,“ opisuje. „Tým, že sme mali medzi sebou normálne vzťahy, nemala som pocit, že to ide proti mojej dôstojnosti. Niekedy sme si so spolužiačkami rátali, kto mal koľko kúpačov.“

„Pre dievčatá bola benefitom pozornosť, ktorú dostávali od chlapcov,“ myslí si.

Daniela vyrastala s dvomi sestrami a spomína na to, že keď už boli trochu väčšie a chlapci silnejší, tí ich dokázali odniesť napríklad do sprchy či ich vytiahli pred bytovku a obliali vedrami. „Mali sme so sestrami z toho strašnú srandu,“ hovorí. „Najmladšia sestra sa tešila na to, že keď bude väčšia, aj ju hodia do vane.“

Priznáva však, že nie všetky jej skúsenosti s kúpačmi boli príjemné. „Pamätám si na to, keď jeden šiel až za hranu a tak som si uvedomila, že to nie je dobrý chalan. Vďaka tomuto sa chlapci aj dali odhadnúť.“

Šibačka a oblievačka na Starej Myjave. Foto: TASR/Martin Medňanský

Dnes je Daniela vydatá a s manželom a dvomi dcérami a dvomi synmi bývajú v obci na predmestí Bratislavy. Jej muž pochádza z Liptova, kde sa tiež tradične ženy kúpu, ale v ich rodine sa tento zvyk opustil.

„Cítila som sa ukrátená, tak som si od neho vypýtala, aby ma na Veľkú noc vyšibal alebo aspoň trochu oblial. Mám celkom rada ten moment prekvapenia, že dostanem vodu za krk, keď to najmenej čakám.“

Keďže už bývajú v oblasti, kde sa najmä šibe, Danielini chlapci praktizujú tento zvyk. „Sú zo šibačky nadšení, vymýšľajú si veršíky, najprv idú na prúty a potom si vyrobia korbáče. Na Veľkonočný pondelok idú šibať spolu v partii,“ opisuje ich mama.

Pre jej dcéry, ktoré majú trinásť a šesť rokov, je to však útrpný deň. „Staršia hovorí, že je to pre ňu trápne. Nevie, ako sa ktorý šibač zachová, a nemá z toho zábavu, ako som mala ja,“ zveruje sa.

Jej dcéram sa nepáči ani to, že zatiaľ čo ich bratia sa vrátia domov so sladkosťami a s nejakými peniazmi, dievčatá to tak nemajú. „Menšia sa ma pýta, kedy bude deň, keď dievčatá dostanú sladkosti, a pýta sa, prečo je to tak, že dievčatá šibať nemôžu. Silno vnímajú rozmer nerovnosti,“ pokračuje Daniela. „Cítim, že dcéram neviem dať uspokojivé odpovede a vysvetliť im, aký to má zmysel.“

Má šibačka a oblievačka budúcnosť? 

Zuzana Hanusová

Tradícia sa podľa nej bije s vnímaním sveta jej dcér, teda takého, kde majú ženy rovnaké možnosti a práva ako muži. Ani jej synovia neprídu vždy iba s dobrými zážitkami. „Niekedy sú sklamaní, že dievčatá sa im ani neukázali. Ale keď idú k staršej generácii, napríklad k pani učiteľkám, tam ich aj pohostia.“

Danielu mrzí, že keďže staršia dcéra navštevuje školu v Bratislave a nie v ich obci, jej spolužiaci ju vyšibať neprídu. „Bola by som rada, keby prišli, lebo by som ich spoznala. Moji rodičia mali pri oblievačke možnosť spoznať mojich kamošov, ale ja to takto nezažívam,“ uzatvára Daniela.

Tradíciám nezabránili ani covidové opatrenia – napríklad oblievačke v Trenčianskych Stankovciach. Foto: TASR/Radovan Stoklasa

Zaujímavý adrenalínový zážitok

Katarína, ktorá pochádza zo Senca, má skúsenosti rovnako so šibaním, ako s oblievaním. Spomína, že keď bola v puberte, tiež sa jej stalo, že ju jej rovesníci hodili do vane. „Pripadalo mi to ako zaujímavý adrenalínový zážitok, bolo to raz do roka a bol tam aj ten aspekt toho, že si na nás spomenuli,“ hovorí.

Je podľa nej dôležité, aby sa pritom neprekročila určitá miera. V mladosti mala s kúpačmi aj nepríjemné skúsenosti. „Niekedy to vyzeralo, že im nejde o zvyk, ale o to niečo si dokázať,“ spomína. „Myslím, že ten zvyk môže byť pekný, ale záleží na jeho podaní.“

Katarína vyzdvihuje, že keď ju prišli vyšibať bratranci, tak to prebiehalo distingvovane. „Šibali tak, ako sa má, čiže diskrétne korbáčom a voňavkami, a my sme im za to dali stužku na korbáč a vajíčka.“

„A keď ma príde vyšibať malý krstný syn, on sa z toho teší a ja sa teším, že on sa teší. Nie som z toho traumatizovaná. Rodina sa pri tom stretne a porozpráva, kto čím žije,“ dodáva.

Podľa Kataríny je dôležité, aby to malo predovšetkým symbolický charakter a aby šibači vedeli, aký má tradícia význam. Oceňuje preto, keď napríklad otcovia svojim synom či dievčatám, ktoré prídu vyšibať, vysvetlia podstatu zvyku.

Musí to byť v rozumnej miere

Menej dobré spomienky na oblievačku má Mária, ktorá pochádza z Ružomberka. „Nikdy to nebol príjemný deň a vždy sme sa tomu snažili so sestrou vyhnúť,“ hovorí. „Sestra bratom napríklad prenastavila budíky alebo zastavila studenú vodu.“

Uznáva však, že medzi jej rovesníčkami mala kúpačka aj romantický rozmer. „Keď sme boli na základke, každé dievča si prialo, aby ho prišiel vykúpať chlapec, ktorý sa mu páčil. Bol to prejav toho, že si ťa všíma, a chcelo to aj trochu odvahy,“ myslí si.

Bozk po oblievačke v Poprade. Foto: TASR/Oliver Ondráš

Postupom času sa Máriin názor na tradíciu vyvinul.

„Nepáči sa mi, ak chodievajú po domoch cudzí chlapi a vyberajú peniaze alebo sú naliati. Ale ak je to rodina, kamaráti a spolužiaci, pričom je to v rozumnej miere, tak je to príležitosť na stretnutie,“ pokračuje.

„Moje neterky sa na to tešia, a keď ich spolužiaci prídu pozrieť, sú na to hrdé. Nevnímajú to negatívne, lebo na ne nie sú drsní,“ zdôrazňuje.

Tým, že Mária už nebýva v rodnom meste, sú pre ňu tieto rodinné stretnutia vzácne. „Neprežívam ako tragédiu, že ma oblejú. Je to skôr symbolické,“ hovorí. „Netvrdím, že sa na to vyslovene teším, ale dnes sa to príliš exponuje negatívnym smerom.“

Hoci niektoré Veľkonočné pondelky Mária trávila na výlete v prírode, tento rok sa rozhodla ostať doma. Ak by žiadni kúpači neprišli, bolo by jej to podľa vlastných slov ľúto.

„Aj už kvôli tomu pečieme, máme nachystané na chlebíčky. V rámci veľkonočných nákupov vždy myslíme na to, aby bolo aj pre kúpačov,“ dodáva Mária.

Výslužka po oblievačke v Liptovskom Mikuláši. Foto: TASR/Erika Ďurčová

Mimo slovenského kontextu je to cez čiaru

Už približne pätnásť rokov nezažila veľkonočnú šibačku ani kúpačku Sára, ktorá pochádza zo Záhoria. Spomína na to, že keď bola menšia, v pondelok ráno otec a brat odišli na šibačku, no ona so sestrou a s mamou ostali doma.

„Doobeda k nám prichádzali návštevy, každá nás svojím spôsobom vyšibala, niektorá aj obliala. Veľmi odvážni prišli aj s vedrom,“ spomína.

Keď so sestrou mali asi dvanásť alebo trinásť rokov, dohodli sa, že na Veľkonočný pondelok nebudú doma. „Išli sme na výlet, lebo nám to bolo nepríjemné a vyhodnotili sme to ako zbytočný deň, z ktorého bol iba stres,“ hovorí Sára. „Bolo to vo veku, keď sme začali dospievať a nadobudli sme z toho pocit trápnosti.“

„Neviem ani pochopiť, prečo cez Veľkú noc preberáme niečo pohanské na hranici s okultizmom, dokonca to nasilu spájame s kresťanstvom,“ uvažuje. „Pre mňa to narúša aj duchovné prežívanie týchto sviatkov.“

Na vysokú školu Sára odišla do zahraničia a dostala sa do medzinárodnej komunity, kde si našla priateľov. „Zažila som Veľkú noc aj v iných krajinách a bolo pre mňa diametrálne odlišné, ako oni prežívajú Veľkonočný pondelok,“ hovorí.

„Každý jeden rozhovor o našich zvykoch s niekým zo zahraničia ma konfrontoval s tým, že je to dosť absurdné. Mimo kontextu slovenského folklóru je to maximálne cez čiaru,“ pokračuje. „To, že som sa stretávala s takýmito názormi od ľudí z iných krajín, ma primälo zvýrazňovať negatívne stránky tohto zvyku.“

Šibačke sa Sára preto vyhne aj tento rok, keď Veľkonočný pondelok strávi na túre.

Výslužka po šibačke v Strečne. Foto: TASR/Erika Ďurčová

Hneď prvý vnem dňa bol nepríjemný

Nepríjemné spomienky na tento deň má Alžbeta z obce pri Košiciach. „Bratia ma často obliali, ešte kým som spala – a zrazu som mala mokrú celú hlavu a vankúš,“ vraví.

„Bolo to pre mňa hrozné, ale možno aj preto, že pre moju mamku to bolo ponižujúce. Stále na to frflala a sťažovala sa a ja som to v niečom prebrala,“ priznáva. „Párkrát som zažila, že som bola mokrá skôr, než som sa zobudila, a to vyvolalo vo mne hnev, lebo hneď prvý vnem z toho dňa bol nepríjemný.“

Ako rodina mali vo zvyku chodiť v pondelok ráno na omšu do centra Košíc. Oblievanie podľa jej slov pokračovalo hneď, ako vyšli z kostola. „Chalani stáli už pri dverách kostola, a len čo sme spravili jeden krok von, už letela voda. Niektoré ženy preto v pondelok na omšu nešli,“ spomína. „Boli to cudzí chlapci, aj miništranti. Ale keď som bola staršia, už sa to stávalo menej.“

Alžbeta prišla domov mokrá a potom začali chodiť návštevy. „Bratranci, ujovia, susedia, spolužiaci. Buď vytiahli dievča na dvor a obliali ho vedrom či hadicou, alebo si nosili fľaše s uzáverom, cez ktorý sa dala striekať voda,“ hovorí.

„Všetky dievčatá, ktoré sa dali obliať a dokázali sa na tom zasmiať, zažili vlastne príjemnú návštevu, ale tým, že mne to bolo nepríjemné a nebolo tomu ako uniknúť, strávila som pár veľkonočných pondelkov od ôsmej do tretej zamknutá v kúpeľni, lebo inde sme nemali kľúče,“ spomína Alžbeta. V tom čase mala okolo desať rokov.

Keď bola v puberte, v niečom to pre ňu bolo ešte náročnejšie.

„Dievčatá sa zvykli chváliť tým, koľko chlapcov ich prišlo vykúpať a aké to bolo brutálne. Hovorili o tom, akoby to bola nejaká pocta, niečo, čo si zaslúžili svojou žiadanosťou,“ pokračuje.

„Mala som z toho veľký vnútorný rozpor, lebo každá tínedžerka chce byť žiadaná, no na druhej strane, keď som sa neskryla a niekto ma oblial, bolo to pre mňa strašné. Cítila som sa, akoby som šla sama proti sebe a dala som sa ponížiť,“ dodáva.

Alžbeta spomína na dvoch dobrých spolužiakov zo strednej, ktorí vedeli, že oblievačku nemá rada. „Chodili vykúpať spolužiačky, a keď prišli k nám, vedeli, že ma nemajú obliať, a tak iba prišli na návštevu. To sa mi páčilo, že mi dali pozornosť bez toho, aby prekročili moje hranice,“ pochvaľuje si.

Pre Alžbetu vraj dilemu z veľkonočných tradícií vyriešil jej sobáš. „Manžel sa toho nechcel úplne vzdať, ale videl, aké mi je to nepríjemné, tak teraz ma len pokropí svätenou vodou,“ hovorí.

„Namiesto poníženia ma pozdvihuje. Je to pre mňa až dojímavé,“ uzatvára Alžbeta.