Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Spoveď dcéry

Hrali sme dokonalú rodinu. Až kým nás nezradila realita a všetko sa neprevalilo

Láska je vraj tam, kde sme doma. Ale čo ak je domov miestom, kam sa človek vracia s čudným pocitom, ktorý si roky nevie vysvetliť?

Hrali sme dokonalú rodinu. Až kým nás nezradila realita a všetko sa neprevalilo
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Láska je vraj tam, kde sme doma. Ale čo ak je domov miestom, kam sa človek vracia s čudným pocitom, ktorý si roky nevie vysvetliť?

„Príbeh, ktorý som sa rozhodla napísať, je príbehom jednej „obyčajnej“ rodiny. Rodiny, ktorá možno navonok vyzerala harmonicky a dokonalo. Tak rodiny predsa majú vyzerať, všakže? Ibaže u nás bolo vždy dôležitejšie, ako vyzeráme, než ako sa cítime. A to sa nám vrátilo v plnej sile.“

Prinášame siedmy diel Seriálu o nefyzickom násilí, v ktorom dcéra opisuje život v rodine, kde sa pravda prekrúcala a klamstvo oslavovalo. Kde sa ukazuje, ako zranenie z detstva dokáže poznačiť aj ďalšie generácie. Až kým niekto nepovie stop.

V článku sa dozviete:
- svedectvo dcéry o fungovaní rodiny, v ktorej má mama poruchu osobnosti
- ako to ovplyvní deti a ich budúce vzťahy
- ako prebieha odpustenie zo strany dieťaťa a prečo je dôležité
- reakciu na svedectvo zo strany odborníčky

„Luciina výpoveď je pohlcujúca a bolestivá,“ reaguje v následnej reflexii psychologička Michaela Trúchla. „Treba si priznať, že niekedy nie je v silách rodičov, aby svoje zranenie neprenášali na svoje deti. Tie, ktoré sa s tým budú musieť neskôr vyrovnať.“

Spoveď dcéry: Až po rokoch sme pochopili príčinu maminho chladu

Láska je vraj tam, kde sme doma. Ale čo ak je domov miestom, kam sa človek roky vracia s čudným pocitom, ktorý si nevie vysvetliť? Je možné nájsť v živote tú naozajstnú, bezpodmienečnú lásku, ktorá sa dáva človeku iba preto, že sa narodil?

To boli otázky, ktoré ma prenasledovali v priebehu celého môjho detstva. Odpovede na ne prichádzali postupne. Posledné až teraz, keď mám 38 rokov.

Volám sa Lucia a príbeh, ktorý som sa rozhodla napísať, je príbehom jednej „obyčajnej” rodiny. Rodiny, ktorá možno navonok vyzerala harmonicky a dokonalo. Tak rodiny predsa majú vyzerať, všakže?

Ibaže u nás bolo vždy dôležitejšie, ako vyzeráme, než ako sa cítime. A to sa nám neskôr vrátilo v plnej sile.

Jediná realita

Keď človek vyrastá vo vzťahoch, ktoré ho obklopujú, je to jediná realita, ktorú pozná. Neuvedomuje si, že vzťahy a láska môžu v rodine fungovať inak. Nemá ich s čím porovnať. Nikdy iné nezažil.

Moje detstvo mi nepripadalo zvláštne. Dodnes som presvedčená, že moja mama sa správala najlepšie, ako vedela. Že si ani sama neuvedomovala svoj strašný chlad a nedostatok empatie.

Mama nás odmalička viedla k tomu, že sme niečo viac ako iní ľudia, že musíme navonok vyzerať bezchybne a dokonale. Že nesmieme nikdy hovoriť o svojich pocitoch a predovšetkým nie o problémoch. My predsa doma žiadne problémy nemáme.

To sa, samozrejme, podpísalo na životoch všetkých nás. Na otcovi, mne i mladšej sestre. Na všetkých a na každom inak.

Boj o maminu lásku

Sme dve sestry. Ela sa narodila necelé tri roky po mne. Vždy to bolo šikovné dievčatko s umeleckým nadaním. Spievala, tancovala a bola mojím presným opakom. Ja som od detstva mala v sebe strach začať s hocičím novým. Neustále ma paralyzoval pocit, že nie som dosť dobrá ani dostatočne šikovná.

Mama každú moju chybu tvrdo trestala. Najčastejšie tichom. Zdieľať

Ani neviem, do akej miery sa pod moju ustráchanosť, nedôverčivosť, pasivitu, prokrastináciu, pocity menejcennosti a nedôveru v seba a vlastné schopnosti podpísala neustála zničujúca kontrola a kritika zo strany mamy. Nikdy som však svoju sestru nevnímala ako svoju súperku. Milovala som ju.

Elena mi však neskôr, v dospelosti, priznala, že ona ma ako konkurenciu vnímala. Ten pocit zrejme pramenil z toho, že ja som musela o matkinu pozornosť a lásku vždy bojovať. Musela som excelovať v škole, na krúžkoch a aj doma som sa snažila mamu vždy čímsi prekvapiť.

Uvarila som jej kávu, upratala byt, poliala kvety, skrátka som urobila hocičo, len aby som bola dobré dieťa, ktoré si zaslúži jej lásku. Napriek všetkému môjmu úsiliu však z mamy voči mne sálal len chlad. Ak aj nejaká pochvala prišla, mama ju vždy prezentovala len pred niekým cudzím. Pred návštevou či pred známymi. Nikdy ma neocenila priamo.

Studený odchov

Keď sme vyrastali, mamu nezaujímalo, čím žijem a čo ma trápi. Nikdy som nesmela vyjadriť vlastný názor a každú moju chybu tvrdo trestala. Najčastejšie tichom. Stačila trojka z matematiky a po vlne zničujúcej kritiky sa odmlčala aj na celé dva - tri dni.

Počas toho hrobového ticha a úplnej ignorácie som sa jej neodvážila ani prihovoriť. Bála som sa jej odmietnutia. Bola to vždy ona, ktorá po niekoľkých dňoch tichú domácnosť z ničoho nič ukončila. A to náhle, bez akéhokoľvek vysvetlenia, vydiskutovania či snahy problém nejako riešiť.

Ako dieťa si nespomínam na žiadne prejavy lásky medzi mojimi rodičmi. Zdieľať

Cítila som, že mamu na mne vlastne nič okrem známok v škole nezaujíma. Ak boli dobré, dokázali sme spolu nejako vychádzať. Ak sa mi však niečo nepodarilo, vždy nasledovalo to trestajúce mamine ticho, ktoré sa dalo krájať.

Otec bol v podobnej situácii ako ja. Pamätám si maminu častú nespokojnosť, až urazenosť, ktorú dávala najavo odmietaním, keď jej otec vo všetkom okamžite nevyhovel. Keď urobil čokoľvek, čo jej nevyhovovalo, hneď sa začala správať chladne a odťažito. Vo vzťahu mojich rodičov bolo často prítomné ťaživé ticho.

Ako dieťa si nespomínam na žiadne prejavy lásky medzi mojimi rodičmi. So sestrou sme sa o maminom čudnom správaní nikdy nerozprávali. Každá ho vo svojom vnútri spracovávala sama. A tak je tomu doteraz.

Nedobrovoľný odchod z domu

Dozrelo vo mne poznanie, že je čas z domu odísť. Zdieľať

Keď som konečne skončila strednú školu a dovŕšila 19 rokov, nevedela som sa zbaviť pocitu, že mama očakáva, že sa ďalej už o seba postarám sama. Nikdy mi to nepovedala priamo, no stále intenzívnejšie mi dávala najavo, že všetko, čo bolo jej povinnosťou, mi už dala. Dozrelo vo mne poznanie, že je čas odísť.

Nijako zvlášť ju preto neprekvapilo, keď som si krátko po maturite zbalila veci a odcestovala do Nemecka.

Hoci sa mi v novom prostredí zvykalo dosť ťažko, prežila som tam obdobie úplnej slobody, kedy sa mi po dlhých rokoch konečne podarilo zbaviť neustálej úzkosti a strachu. Strachu z vlastnej matky, ktorý si dodnes neviem celkom vysvetliť. Až mimo nášho domova som konečne mohla začať slobodne dýchať. Naplno precítiť svoju novú slobodu.

Vzťah bez lásky a empatie

Ani tento „výlet” však nemal veľmi šťastný koniec. Začala som žiť s mužom, ktorý podobne ako moja mama slovo láska či empatia nepoznal. Láska tiež nebola zadarmo, a to krátke obdobie s ním bolo pre mňa doslova psychickou traumou.

Bolo zvláštne, ako magicky ma priťahovali muži tohto chladného typu. Možno práve preto, že som tento druh vzťahu dôverne poznala z detstva. Náš vzťah skončil hneď po narodení syna, s ktorým som sa vrátila na Slovensko.

Zničila som mame ilúziu dobrej a šťastnej rodiny. Zdieľať

Ak som očakávala od mamy prijatie a podporu v náročnej životnej situácii, čakala som márne. Dodnes si pamätám vetu, ktorou ma privítala: „Keby toto urobila Elena, tak to pochopím, ale ty?!“

Myslím, že môj návrat s dieťaťom spôsobil, že mama nám čoskoro oznámila, že odchádza pracovať do zahraničia. Nezniesla pocit hanby, že sa jej vrátila domov „slobodná matka”. Že ilúziu dobrej a šťastnej rodiny, ktorú celé roky starostlivo vytvárala, jej dcéra zničila.

Manželstvo mojich rodičov

Otec znášal mamin odchod veľmi ťažko. Bol na nej citovo závislý. Celý život sa jej prispôsoboval a všemožne snažil vyhovieť. Vždy bol ochotný a pripravený splniť všetko, po čom jeho milovaná žena túžila. Jej požiadavky však nikdy nekončili a otec sa jednoducho vyčerpal.

Náš domov väčšinou zaplavoval chlad, ticho a odmietanie. Zdieľať

Aj on sám postupne zisťoval, že čokoľvek by pre svoju ženu urobil, aj tak to nikdy nebude stačiť. Mama málokedy vyzerala šťastne a spokojne, kedy by sme mohli aspoň na chvíľu fungovať ako rodina a spoločne sa zhovárať. Náš domov väčšinou zaplavoval chlad, ticho a odmietanie.

Otec nerozumel, prečo mama odišla. Dal jej predsa všetko.

Po maminom odchode sme zostali s otcom sedieť v kuchyni a možno po prvýkrát v mojom živote sme sa slobodne, úprimne a otvorene o všetkom porozprávali. Hľadali sme, kde sa v našej rodine stala chyba a ako ju zachrániť, udržať. Ako uzdraviť naše vzájomne vzťahy, aby sme si my štyria mohli byť konečne navzájom oporou. Aby sme konečne prestali len navonok predstierať, že sme funkčná rodina, kde panuje láska.

Aby sme prestali hrať túto ilúziu pred ostatnými, ale najmä sami pred sebou. Svojho otca som vždy milovala. Keď som po maminom odchode videla všetok ten smútok, nešťastie a akési prázdno, v ktorom sa zrazu ocitol, opäť som urobila maximum.

Znova som na seba vzala status dobrej, poslušnej dcéry a bola odhodlaná zvládnuť všetko sama. Okrem malého syna som prevzala aj starostlivosť o otca a celú domácnosť.

Iný meter

Kým bola mama preč, uvedomila som si niekoľko zásadných vecí. Napríklad tú, že ku mne mala vždy iný vzťah ako k sestre. Príčinu som pochopila až oveľa neskôr.

Keď nás mama prišla navštíviť, občas utrúsila poznámku, že vyzerám unavene, prípadne, že som pribrala. Keď som však bola starostlivo upravená a vyzerala šťastne, zareagovala veľmi zvláštne. Niekoľkokrát som mala pocit, že so mnou súperí. Dokonca sa mi zdalo, akoby mi závidela. Nemohla som to pochopiť.

Moje úspechy sa v maminom svete neodpúšťali. Zdieľať

Spolu s mojím novým partnerom sa nám podarilo postaviť si krásny domček a žili sme možno o čosi lepšie, ako bol priemer. Moje úspechy sa však v maminom svete neodpúšťali. Vyzerala, že sa z nich nijako neteší, že jej dokonca prekáža, keď ma majú ľudia radi a vo svojom okolí mám hlboké a dobré vzťahy.

Niekedy v tom čase som si súčasne tiež naplno uvedomila, že Ela je mame povahovo oveľa bližšia. Mama sa v sestre doslova videla. Eline chyby vždy ospravedlňovala, kým moje v jej očiach prinášali rodine len hanbu.

Počas rokov som si zvykla, že obe s mamou venovali väčšiu pozornosť životom iných, než svojim vlastným. Až do momentu, kým problémy u nás už nebolo možné ďalej zakrývať.

Nádej

Krátko po návrate zo zahraničia mama vážne ochorela. Diagnóza si vyžadovala komplikovanú operáciu mozgu a ja som ako poslušná dcéra pre ňu opäť urobila maximum. Bolo to pre mňa čosi automatické, najmä pri pohľade na jej bezmocnosť. Túžila som, aby bola opäť zdravá a spokojná.

Kým mama ležala a zápasila so svojou chorobou, bolo v jej správaní badať istú zmenu. Akúsi mäkkosť voči ľuďom naokolo, ktorá tam predtým nebola. To ma motivovalo pomáhať jej ešte viac a stáť pri nej, kým nezosilnie. Ubiehali dlhé týždne, keď som žila najmä tým, aby sa uzdravila.

Keď sa mamin zdravotný stav zlepšoval, vracalo sa aj jej staré správanie. Zdieľať

Všímala som si, ako si mama v tom neľahkom stave akoby užívala, že celá pozornosť rodiny, lekárov a celého okolia je sústredená len na ňu. Napriek ťažkej chorobe priam rozkvitla. Keď sa jej zdravotný stav zlepšoval, vracalo sa aj jej staré správanie. Opäť začala kritizovať rodinu, priateľov i známych. Znova všetkých naokolo bezdôvodne zhadzovala a zosmiešňovala.

V tomto čase vyšlo na svetlo jedno nemilé tajomstvo. V našej navonok dokonalej rodine sa zrazu objavilo, že Ela pije. Mamina obľúbená druhá dcéra, do ktorej vkladala všetky svoje nádeje „dokonalého dievčaťa“, začala celú tú toxicitu, tlak a dvojtvárnosť v našich vzťahoch riešiť alkoholom.

Negovanie reality

Spočiatku sa mama snažila novú situáciu riešiť. Po niekoľkých týždňoch však začala celý problém Elinho alkoholizmu nepochopiteľne negovať. Sestru ospravedlňovala a skutočnú pravdu prispôsobovala tak, aby vyhovovala jej predstavám.

Na jednej strane som túžila sestre pomôcť. Na druhej som sa však strácala vo všetkých tých manipuláciách a nezmysloch, ktoré mama ustavične vymýšľala v snahe presvedčiť nás, že veci sa majú tak, ako ich prezentuje ona.

Inzercia

Otec sa vtedy ešte viac stíšil a do rodinného života sa takmer nezapájal. Zdieľať

Nakoľko si alkoholik svoju závislosť obvykle neuvedomuje, skutočnosť, že mama sa postavila na Elinu stranu sestre vyhovovala. Obidve začali hľadať chybu inde. Začalo obviňovanie otca a mňa, sprevádzané odpočtom všetkých našich domnelých aj skutočných zlyhaní.

Počúvali sme ponižovanie a zosmiešňovanie, ktoré, ako bolo čoraz jasnejšie, slúžili najmä na odpútanie pozornosti od skutočného problému. Otec sa vtedy ešte viac stíšil a do rodinného života sa takmer nezapájal.

Elina závislosť medzitým zanechávala na jej osobnosti čoraz väčšie zmeny. Všetko sa však pod taktovkou mamy zamietlo pod koberec. Tak, ako bolo u nás vždy zvykom.

Pochopenie

Na koreň rodinného problému som prišla až na Vianoce 2020. Presne si pamätám ten večer, keď som neveriaco asi po desiaty raz čítala článok o narcistickej poruche osobnosti: chlad, presvedčenie, že ľudia človeku závidia, neustále hranie niečoho, čo nie je pravda a nútenie najbližších, aby to hrali spolu s ním. Prekrúcanie reality, klamstvá, manipulácia. Trestanie tichom a odchodmi. Všetko sedelo.

Bol to šok. Začala som si v mysli prehrávať rôzne situácie z minulosti a zrazu mi bolo jasné, že situáciu u nás opraviť nemožno. Že to nie je o maminej nespokojnosti s manželom a deťmi. Že to nie je o tom, že keď raz budeme pre mamu dosť dobrí, všetko sa zrazu vyrieši.

Pocítila som veľkú úľavu. Ale i obrovský strach o otca. Zdieľať

Ide o omnoho vážnejší problém. O maminu poruchu osobnosti. Ktorú síce navonok nevidieť, ale o to viac ju v rodine cítiť. Prežili sme spolu celé roky bez toho, aby sme o nej vedeli a všetku svoju energiu venovali márnej snahe vzťahy v našej rodine v pravde a láske opraviť.

Pamätám si, akú úľavu som vtedy pocítila. Ale súčasne i obrovský strach o otca. Začalo mi byť jasné, že mama sa nikdy nezmení. Nemôže. Keď som následne navštívila psychológa a opisovala mu naše pomery a konkrétne situácie, diagnózu potvrdil. Veci do seba konečne začali zapadať. Všetko zrazu dávalo zmysel.

Čítajte tiež

Pravda

Mama pochádzala z chudobnej rodiny. O svojom detstve veľa nerozprávala, no vedeli sme, že nebolo jednoduché. Jej matka ju podľa jej slov fyzicky týrala. Často preto utekala z domu. Otec, ktorého milovala, zomrel ako 46-ročný. To všetko sa na nej iste podpísalo.

Keď sa však veci vyvíjali podľa maminých predstáv, vedela byť aj milá. Priam láskavá. V takých momentoch pôsobila, že predsa len dokáže prežívať a dávať ľudské teplo. No boli to skôr vzácne momenty.

Rozhodla som sa matke úprimne povedať, ako vnímam naše vzťahy a našu rodinu a že to už takto ďalej nechcem. Že už si to zakrývanie, ohýbanie reality a hranie fakt neprosím. Matka so mnou okamžite prerušila všetky kontakty.

Celkom ma vymazala zo svojho života. Aj spolu s mojimi deťmi. Pochopila som, že je to pre ňu ľahšia cesta. Ľahšia, ako si nechať roky budovanú ilúziu o sebe a svojej rodine zničiť pravdou.

Dnešok

Naše nezdravé rodinné prostredie nás samozrejme všetkých vážne poznačilo.

Ja osobne som napríklad úplne stratila kompas na rozlišovanie ľudí, poznala som iba chladný druh vzťahu a presne také vzťahy som do svojho života priťahovala. Nebola som schopná robiť vlastné rozhodnutia a celý život som sa len prispôsobovala iným, pretože zo všetkého najviac mi záležalo na tom, aby všetci okolo mňa boli spokojní a šťastní. A aby som si tak konečne zaslúžila lásku a uznanie, ktoré som tak veľmi potrebovala a hľadala.

Chcela som celému svetu dokázať, že ja som tá, ktorá všetkých zachráni.

U nás sa problémy neriešili. Veď ako riešiť niečo, čo neexistuje? Zdieľať

Ela zase v snahe neukázať svetu žiadne svoje zlyhanie dusila všetko v sebe. A preto riešila svoje ťažkosti alkoholom. Moja mladšia sestra sa nemohla obrátiť na nikoho z rodiny. U nás sa problémy totiž neriešili. Ako predsa riešiť niečo, čo vlastne neexistuje? Ela v tom zostala celkom sama.

A otec? Ani nedokážem odhadnúť, aký zničujúci vplyv má 40-ročné spolužitie s chladnou, narcistickou manželkou na jeho osobnosť. Viem, že sa otec dodnes trápi tým, čo sa celé tie roky v našej rodine dialo. Dodnes to nespracoval a ďalej žije život v ich toxickom vzťahu, v ktorom nikdy nevie, čo ho čaká v nasledujúci deň.

Otec síce nikam neodišiel, no postupne si začal žiť svoj život akoby viac sám pre seba. Po rokoch pochopil, že svojej žene nikdy nedokáže vyhovieť. Že akokoľvek sa snaží plniť jej túžby a očakávania, jej ustavičná nespokojnosť, trestanie tichom, výbuchy hnevu či náhle odchody sa nemenia. Už nemá silu ani odvahu odporovať mame, pretože je vždy znovu ponižovaný a obviňovaný za to, čo vlastne v rodine spôsobila ona.

List

V čase, keď sa nám mama začala mstiť a psychicky otca i mňa týrať, som jej napísala list. Vtedy som ešte o jej poruche osobnosti ani netušila. Úprimne som jej v ňom poďakovala za detstvo, ktoré som v tom čase ešte vnímala ako normálne. Odpoveď naň mi nikdy neprišla.

V tomto liste je moja veľká bolesť, ktorá ma sprevádzala, až kým som všetko pochopila.

Dnes už bolesť necítim. Viem, že by som pri pohľade do maminých očí necítila už žiadne negatívne emócie. Som presvedčená, že naša mama si vôbec neuvedomuje všetky tie príkoria, ktoré nám svojím správaním spôsobila.

***

Drahá mama,

píšem Ti, aby som Ti ukázala svoj pohľad, vysvetlila, ako naše vzťahy vidím ja. Nečakám pochopenie. Napokon, z tvojej strany som ho nikdy nepocítila. Iba sa, prosím, skús zamyslieť nad mojimi slovami. Kvôli Eve a otcovi. Ale hlavne kvôli sebe.

Na začiatku Ti chcem poďakovať za svoj život. Za to, že si ma vychovala a robila všetko najlepšie, ako si vedela. Prežila som pekné detstvo a rada naň spomínam. Na druhej strane je pre mňa nepochopiteľné ako mama, ktorá má svoje dieťa vypočuť a chrániť, dokáže byť taká krutá. Taká nespravodlivá a škodiaca. Ako dokáže nenávidieť svoje vlastné dieťa.

Je neuveriteľné, koľko bolesti je v Tvojich stopách, kde trestáš ľudí iba preto, že sa nesprávajú podľa Tvojich predstáv. Pamätám si, ako si mi po operácii povedala, že otec je teraz taký, akého si ho vždy chcela mať. No aj ty si bola v tom čase iná. Bolo z Teba cítiť pokoru a vďačnosť.

Mala som pocit, že ťa choroba zmenila. Že si konečne našla v živote pokoj. Neskôr si však veľmi rýchlo zabudla na ľudí, ktorí Ti boli najväčšou oporou.

Napriek bolesti, ktorú sme doma zažívali, Ti za všetko ďakujem. Stala som sa silnou a pochopila som mnoho vecí. Predovšetkým som si naplno uvedomila svoju hodnotu a to, že už nikomu nedovolím ubližovať sebe ani svojim najbližším. Nedovolím, aby si celú tú pokrivenú realitu, zahmlievanie a nepravdu, ktorú sme žili doma, preniesla aj k nám. K môjmu mužovi a synom.

Nezabúdaj, že ponižovaním a ohováraním druhých ľudí ubližuješ v prvom rade sama sebe. Nikto nemá právo súdiť iných. Spustila si program samozničenia a jedného dňa sa všetko proti tebe otočí a Ty pocítiš prah najhlbšej bolesti. Tej, ktorú neustále a tak zbytočne spôsobuješ ľuďom, ktorí Ťa majú radi.

Už si ju pocítila v podobe Elinho správania. Tým, že si celú udalosť vytesnila - sestrin alkoholizmus, jej výbuchy a útoky na Teba - si nič nevyriešila. Iba si opäť zatvorila oči pred bolestivou skutočnosťou. Pretože tak ako mnohokrát predtým, je to čosi, čo sa nezhoduje s Tvojím očakávaním.

Z nás si urobila bláznov a presviedčaš nás, že sa to nestalo. Že sa nič nedeje.

Elina závislosť, ktorá ju dnes tak ničí, predsa nevznikla sama od seba. A sama ani neodíde. Týmto prístupom sa len prizeráš na samovraždu vlastnej dcéry. Ja som Ele ponúkla pomoc, lebo to je to, čo teraz najviac potrebuje. Nie mamu, ktorá sa tvári, že všetko je v poriadku.

Ešte o jedno ťa ako tvoja dcéra prosím. Ak ma tak veľmi nenávidíš a v živote mi nevieš ako mama pomáhať, tak mi aspoň neškoď. Ani myšlienkami, ani slovami, ani skutkami. Drahá mama, želám Ti zdravie a pokoj v duši. Tieto dve veci budeš potrebovať najviac na svete. Pre mňa zostaneš navždy mojou mamou. Inú mať nebudem. Lucia

Psychologička: Až keď odpustíme sebe, môžeme hľadať odpustenie pre druhých

„Luciina výpoveď je pohlcujúca a veľmi bolestivá. Podobne ťaživé zranenia z detstva sú súčasťou príbehov mnohých mojich klientov,“ reaguje psychologička Michaela Trúchla.

„Niekedy už samotné uvedomenie, že nám bolo ublížené, je veľkým posunom správnym smerom. Sú totiž klienti, ktorí majú pocit, že ich rodičia boli dobrí, ich detstvo bolo krásne a že ten, kto nie je v poriadku, sú oni sami. Tým, že žili v určitom prostredí, nevedia, že atmosféra a vzťahy v rodine môžu fungovať aj inak.“

Nezdravá snaha o navonok dokonalú rodinu je pomerne častá záležitosť. Ako s jej následkami pracujete?

To, že v rodine bolo niečo nezdravé, prinášajú klienti do terapie postupne. Niekedy sa tak deje prostredníctvom navonok neškodných posolstiev a rodinných presvedčení, ktoré im v detstve dospelí opakovali: „Kováčovci vždy musia byť lepší ako ostatní“, „problémy sa musia riešiť len v rodine“, „všetci sa musíme navzájom milovať“.

Uznať, že sme zranení, je pre nás, ľudí, často veľmi náročné. Zdieľať

Často až keď tieto rodinné posolstvá vyslovia pred niekým iným, dokážu sami posúdiť, či tieto hodnoty majú pre ich život ešte nejaký zmysel. Alebo si naopak naplno uvedomiť ich zbytočnosť až absurditu.

Tak ako čítame v príbehu, uvedomenie, že niečo nie je v poriadku a príčinou nie som ja, býva prvým krokom na dlhej ceste. Za ním nasleduje postupné skúmanie, čím všetkým sme si v rodine prešli, kde všade sme boli zraňovaní. Je to zdĺhavý proces. Potrebujeme si vzbudiť empatiu sami voči sebe a postarať sa o svoje potreby. Pretože často len pred sebou uznať, že sme zranení, je veľmi náročné.

V tomto procese pomáha odstup, vedomé a aj fyzické odídenie zo situácie. Niekedy až úplné odstrihnutie sa. Áno, aj od človeka, ktorý je nám rodinne blízky.

Je potrebné si tiež uvedomiť, že niektoré zranenia sú natoľko hlboké, že si s nimi človek často nemôže, a hlavne nemusí, poradiť sám a vtedy je namieste prijať podporu a pomoc zvonku. Od rodiny, priateľov či psychoterapeutov.

Ako v takomto prípade prebieha odpustenie a prečo je dôležité?

Úplne na začiatku si treba priznať, že niekedy nie je v silách rodičov, aj vzhľadom na ich vlastnú výchovu, aby svoje zranenie neprenášali ďalej na svoje deti. Sami možno boli v období výchovy na dne svojich fyzických aj duševných síl. To však nič nemení na fakte, že ich deťom bolo ublížené.

Odpustenie znamená vymanenie sa z moci, ktorú nad nami má druhý človek. Zdieľať

Odpustenie vyžaduje čas. Pomôže nám najprv spýtať sa, čo pre nás odpustenie vlastne znamená. Je to moment, že sme schopní krátkeho, občasného kontaktu s niekým, kto nám ublížil? Alebo máme predstavu úplného prevrátenia listu a zabudnutia príkorí, ktoré sa nám diali?

Uvedomenie si, či takýto vzťah vo svojom živote potrebujeme alebo nie, je začiatok rozvíjania láskavosti k sebe samému.

Aby sme sa mohli empaticky a odpúšťajúco pozrieť na svojich rodičov, potrebujeme najprv prejaviť empatiu voči sebe. Vnímať svoje zranenia, mať súcit sám so sebou. Až keď odpustíme sebe, môžeme hľadať odpustenie pre druhých. Často sa cituje pravidlo z lietadla, že najskôr si nasadíme masku my a až potom ju môžeme nasadiť iným.

Odpustenie môže byť liečivé pre nás samých, pretože nám umožňuje presmerovať energiu, ktorá je viazaná na nefunkčný vzťah inam. Tam, kde to má zmysel. Ako hovorí C. G. Jung „opakom lásky nie je nenávisť, ale moc“. Odpustenie znamená vymanenie sa z moci, ktorú nad nami má druhý človek.

Bezpodmienečné prijatie je pre vývoj dieťaťa kľúčové. Čo však v prípade, ak ho nedostane?

Naše vlastné liečenie prináša zmenu do celého rodinného systému. Zdieľať

Pri rozhovore s klientmi si všímam jednu dôležitú vec. Často je aj napriek ťaživej až neúnosnej situácii v rodine alebo v okolí dieťaťa niekto, kto ho dokáže aspoň na chvíľu milujúco prijímať také, aké je. Môžu to byť starí rodičia, tety, ujovia, susedky, učiteľky v škôlke a iní.

Títo všetci niekedy dieťaťu prinesú zážitok bezpodmienečnej lásky, ktorá mu dáva silu mať súcit a empatiu k sebe samému. Práve nájdenie a spojenie sa s týmto pozitívnym zážitkom prijatia nám môže pomôcť postupne spoznávať a prekonávať naše zranenia z minulosti.

„Zranený človek ďalej zraňuje“. Ako reagovať na člena rodiny, ktorého prítomnosť je náročná, priam škodlivá?

Naše vlastné liečenie často prináša zmenu do celého rodinného systému. Je potrebné si uvedomiť, že svojím uzdravením nemeníme len seba, svoju rodinu, ale riešime aj problém, ktorý sa v našej rodine ťahá cez celé generácie, či už je to fyzické alebo psychické násilie, alkoholizmus alebo čokoľvek iné.

Môžeme vystupovať ako nositeľ zmeny, ktorý inšpiruje iných k uvedomeniu si svojich potrieb. A to je významná vec. Hoci mimoriadne ťažká.

Niekedy je tiež potrebné si priznať, že zmeniť vzťah so zraňujúcim človekom nie je v našich silách. Často jedna generácia na vyliečenie rodu nestačí. Môže ho len o kúsok posunúť.

Vtedy potrebujeme nechať taký vzťah vnútorne odumrieť. A prejsť si všetkými fázami smútenia - od uvedomenia, že tento vzťah je už pre nás mŕtvy. Prijatím a prežitím bolesti a smútku, naučením sa, ako v živote fungovať bez neho. Až po možné neskoršie nájdenie jeho nového miesta v našom živote.

Mgr. Michaela Trúchla:
Psychologička, venuje sa psychoterapii, kariérnemu poradenstvu a psychodiagnostike. Pracuje v psychologickej ambulancii PsychoKonzult.

V prípade, ak vás téma nefyzického násilia zaujíma viac, prikladáme aj tip na literatúru: Manipulativní rodiče, Isabelle Nazare-Aga (Portál, 2016)

V našom Seriáli o nefyzickom násilí dosiaľ vyšlo:
Prvý diel: Nežijete vo vzťahu, ale v hre. Narcis je parazit
Druhý diel: Psychopat je majster slova. Vytvorí okolo vás ilúziu
Tretí diel: Medzi záchranou manželstva a seba
Štvrtý diel: Poruchy osobnosti: Tí, ktorí vo vzťahu nie sú schopní spolupráce
Piaty diel: Spoveď rehoľnej sestry: Prežila som peklo, no Boha neobviňujem
Šiesty diel: O vzťahových predátoroch sa dnes potrebujeme rozprávať nahlas

Ak poznáte vo svojom okolí osobu, ktorej by tieto informácie mohli pomôcť, budeme radi, ak jej článok prepošlete.

Foto: Soňa Vozárová

Odporúčame