Zelená ropa a plyn? Členské štáty Únie navrhujú, aby výhodnejšie financovanie získali aj ropné a plynárenské spoločnosti

Pod ťarchou geopolitickej nestability a ohrozenia doteraz „tradičných“ trás, ktorými po svete prúdili energetické suroviny, sa posúva debata o rope a plyne aj vnútri Európskej únie. Tá sa doteraz prezentovala ako avantgardná sila v odklone od fosílnych palív.

Členské štáty sa na ostatnom summite dohodli na uľahčení súkromných investícií do „ekologických aktivít spoločností, ktoré budujú nové projekty fosílnych palív“.

To by znamenalo, že ropné a plynárenské spoločnosti, ktoré rozvíjajú prieskum a ťažbu týchto surovín, by mohli figurovať v tzv. zelenej taxonómii v prípade, ak budú popri fosílnych palivách investovať aj do projektov obnoviteľných zdrojov (solárna a veterná energia), výroby zeleného vodíka či technológií zachytávania a ukladania uhlíka.

Dohoda členských krajín je pripomienkou a pozmeňujúcim návrhom k revízii Nariadenia o zverejňovaní informácií o udržateľných financiách (oficiálny názov legislatívy o zelenej taxonómii), ktorá vzišla z Európskej komisie.

Jej deklarovaným cieľom je, aby sa viac zdrojov dostalo do spoločností, ktoré sa nachádzajú v procese tzv. zelenej transformácie, nielen do tých, ktoré už „zelené“ sú.

Zámerom je, aby sa viac zdrojov uvoľnilo pre spoločnosti „v prechode“ namiesto ich hromadenia v tých, ktoré už „zelené“ sú.

V prípade „fosílnych“ spoločností však má ísť len o prechodné obdobie a všetky investície zvýhodňované zelenou taxonómiou majú smerovať do dekarbonizácie činnosti týchto spoločností. 

To znamená, že by nemalo dôjsť k priamemu zvýhodneniu investícií, ktoré by priamo súviseli s prieskumom alebo ťažbou ropy a plynu.

Opatrenie si už získalo svojich kritikov. Podľa nich je absencia výhodnejších investícií sektora fosílnych palív slabou garanciou. Napriek tomu, že objem investícií do „zelených“, resp. dekarbonizačných technológií a činností bude musieť byť minimálne na úrovni 20 percent z celkových kapitálových výdavkov, týmto spoločnostiam to tak či tak zlacní náklady na investovanie. A to je podľa kritikov dohody v priamom rozpore s deklarovaným cieľom utlmovania sektora fosílnych zdrojov.

Tvrdia tiež, že to posilní praktiky tzv. greenwashingu a že do „zelených“ projektov alebo dekarbonizácie budú investície smerované len formálne, pričom ich skutočný dekarbonizačný efekt bude nižší ako deklarovaný.

Naopak, Rada vo svojej pozícii tvrdí, že práve presná kategorizácia rôznych typov investícií povedie k minimalizovaniu greenwashingu. Spoločnosti, ktoré investujú aj na poli ropy a plynu, už nebudú musieť obchádzať pravidlá a kamuflovať projekty, aby sa dostali k výhodnejšiemu financovaniu. A to najmä v prípadoch, ak preukázateľne investujú aj do „zelených“ projektov.

Ďalším argumentom Rady v revízii zelenej taxonómie je, že v prechodnom období potrebuje Európska únia spoľahlivé a udržateľné zdroje fosílnych palív predovšetkým vo svetle geopolitickej nestability a reálnych či potenciálnych komplikácií v dodávateľských trasách z tretích krajín. A to či už ide o Rusko, Blízky východ, USA, alebo iné zdrojové krajiny s rizikom politickej nestability (severná Afrika, Venezuela...).

Komisia chce fosílne spoločnosti oklieštiť

Komisia v revízii navrhuje, aby sa vytvorili tri kategórie fondov – jedna pre tých, ktorí investujú do skutočne udržateľných spoločností (tzv. čistá zelená); ďalšia pre investície do spoločností, ktoré sú v procese ekologizácie (prechodové fondy); a kategória pre investičné fondy, ktoré zohľadňujú základné environmentálne, sociálne a riadiace zásady (ESG), ale neprekračujú ich rámec. Investori budú musieť podať správu o tom, ako ich fondy spĺňajú kritériá pre každú z týchto kategórií.

Podľa Komisie by spoločnosti, ktoré vyvíjajú nové projekty fosílnych palív, mali byť úplne vylúčené z prvej aj druhej kategórie.

Podľa Komisie by spoločnosti vyvíjajúce projekty fosílnych palív mali byť úplne vylúčené z výhodnejších podmienok investovania.

Proti takémuto zneniu sa však ozvali ropné a plynárenské spoločnosti. Napríklad francúzsky TotalEnergies uviedol, že to demotivuje ropný a plynárenský sektor, aby investoval do nízkouhlíkových a dekarbonizačných technológií. V podobnom duchu argumentovalo aj združenie Eurogas.

Podľa magazínu Politico smerovala v roku 2024 tretina kapitálových výdavkov spoločnosti TotalEnergies (necelých 6 miliárd dolárov) do nových projektov v oblasti ropy a zemného plynu, zatiaľ čo 27 percent (4,8 miliardy dolárov) bolo určených pre nízkouhlíkovú energetiku. V prípade, že by návrh členských krajín uspel, TotalEnergies by sa úspešne prepracovala do investičnej kategórie prechodových fondov.

Zatiaľ ide takpovediac len o prvý nástrel, teda otvorenie debaty, keď k návrhu revízie zo strany Európskej komisie prichádzajú doplňujúce a pozmeňujúce návrhy, na ktorých sa zhodla Rada, teda členské štáty.

V politicko-legislatívnom procese teraz bude nasledovať tzv. trialóg, keď o definitívnej podobe zmien budú diskutovať zástupcovia Európskej komisie, Rady a Európskeho parlamentu.

Formálne potom definitívnu podobu návrhu predloží Európska komisia, schvaľovať ho bude Európsky parlament, ktorý čiastkovým hlasovaním rozhodne aj o pozmeňovacích návrhoch. Výsledok hlasovania europoslancov budú musieť napokon opäť schváliť zástupcovia členských štátov. 

Mentálny posun

Na ilustráciu toho, o aký ideový posun ide, spomeňme príklad z nedávnej minulosti.

Len pred pár rokmi prebehla v Európskej únii pomerne náročná debata o tom, či by investície do jadrovej energetiky mali alebo nemali byť považované za tzv. zelené.

Išlo o koncepciu zelenej taxonómie definujúcu, ktoré investície sú „čisté“ a ktoré nie z hľadiska ich vplyvu na stav klímy, napríklad na množstvo emisií skleníkových plynov.

Napriek tomu, že jadrová energetika patrí medzi nízkoemisné zdroje energie, bola potrebná silná politická a lobistická aktivita na to, aby tento fakt akceptovala väčšina členských krajín a zaradila jadro medzi tzv. zelené zdroje. Ad hoc koalíciu vtedy viedlo Francúzsko ako krajina s najrozvinutejším jadrovým priemyslom v Európskej únii spolu s ďalšími krajinami „jadrového klubu“, kam patrí aj Slovensko.

Treba pritom pripomenúť, že odpor časti európskych krajín a verejnosti k jadru nebol primárne postavený na úrovni emisií skleníkových plynov.

Túto debatu a odpor voči jadru vo verejnej mienke v zásade sformovali tri udalosti – havária v jadrovej elektrárni Three Mile Island v USA (1979), havária v Černobyli vo vtedajšom Sovietskom zväze (1986) a havária vo Fukušime v Japonsku (2011). A hoci všetky tri udalosti boli následkom ľudských zlyhaní a nesprávnych reakcií (v prípade Fukušimy bola prvotným problémom už samotná stavba elektrárne na pobreží vo vysokoseizmickom prostredí), v ľudovom ponímaní sa jadrová energetika stala symbolom skazy a apokalyptických katastrof.

V debate o jadre tak namiesto energetických argumentov viac zneli emotívne apely.

V debate o jadre tak namiesto energetických argumentov viac zneli emotívne apely.

Hoci by niekto namietal, že nízkoemisnosť či bezemisnosť (z pohľadu skleníkových plynov) spĺňa jadrová energetika len pri priamej výrobe a v celom výrobnom reťazci ani zďaleka o bezemisný zdroj nejde, je to to isté ako v prípade iných zdrojov či produktov.

Ak totiž chcete zarátať aj emisie vznikajúce pri výrobe cementu používaného napríklad na základy a stavbu chladiacich veží, rovnako musíte zarátať aj emisie spojené s betónovými základmi veterných turbín. To isté platí o železe a oceli, ktoré do stavby takisto vstupujú, či o hliníkových komponentoch (výroba hliníka patrí medzi energeticky najnáročnejšie metalurgické procesy).

Podobne pri spracovaní surovín a výrobe komponentov pre solárne panely, a ak sa hovorí napríklad o elektroautách, už sa neuvádza ich bezemisnosť bez prívlastkov, vždy je to bezemisnosť „na výfuku“.

Svojím spôsobom bola preto debata o „zelenosti“ jadra prospešná. Do istej miery vyčistila pojmy a dotlačila zelených lobistov k priznaniu, že aj tá „najbezemisnejšia“ technológia má vo svojom reťazci viac či menej emisné fázy.

A ak sa dnes vedie podobná debata o tom, či by spoločnosti podnikajúce v sektore fosílnych palív mali alebo nemali mať prístup k jednoduchším investíciám, ak investujú do znižovania emisií, môže to byť znakom, že sa debata síce pomaly, ale predsa vracia z ideologického na racionálne pole.