Ján Horecký z KDH Drucker robí z riaditeľov hlupákov a svojimi návrhmi rozdupáva školstvo

Minister školstva Tomáš Drucker (Hlas) prišiel podobne ako minulý rok na začiatku leta s návrhmi zmien v školskom zákone. Zároveň minulý týždeň oznámil, že na zákone o ochrane detí na internete bude spolupracovať s ministrom investícií Samuelom Migaľom (nominant Smeru).

Bývalý minister školstva a poslanec KDH Ján Horecký kritizuje spôsob, akým Drucker riadi slovenské školstvo. Vyčíta mu, že riaditeľov a učiteľov zaťažuje zbytočnou byrokraciou, ktorej majú už dnes veľmi veľa. „Robia sa neustále zmeny zmien a to je pre školy a ich prax veľmi zlé. Vedie to k preťaženiu školských zamestnancov, k totálnej frustrácii, neúcte k zákonu, nedôvere k ministerstvu a k nihilizácii. A to je to, čo zožiera zvnútra naše školstvo.“

Hovorí aj o tom, ako by sa mal vyriešiť pretlak na gymnáziách v Bratislave, prečo nevidí v novom systéme ePrihlášok žiadne benefity a prečo nie sú jednotné prijímačky na stredné školy dobrý nápad.

Ministri investícií a školstva minulý týždeň oznámili, že budú spolupracovať na návrhoch v oblasti ochrany detí na internete. Návrh Tomáša Druckera je už v pripomienkovom konaní a minister školstva avizoval, že ho môžu doplniť a zosúladiť s návrhom Samuela Migaľa. KDH takýto návrh zákona predložilo do parlamentu už v máji, vaši spolustraníci tvrdili, že Hlas z veľkej časti okopíroval návrh KDH. Je návrh, ktorý Drucker predkladá, podľa vás dobrý?

Mne tam práveže chýba, že mi ho neokopírovali. To bola taká mediálna skratka, ktorú použili médiá možno z vyjadrení mojich kolegov, že sme prišli s týmto návrhom zákona. Ja o ňom rozprávam dlhší čas, je to téma, ktorej sa venujem roky.

Rovnako zákaz mobilov na základných školách bola moja idea, o ktorej minister Tomáš Drucker ani pred ním minister Branislav Gröhling nechceli ani počuť. Obaja zhodne tvrdili, že sa treba s mladými o mobiloch rozprávať. Zákaz mobilov zrazu prešiel, lebo sa to začalo diať okolo nás aj v ďalších krajinách. A v duchu „kade vietor – tade plášť“ pán minister zmenil názor, čo je v tomto prípade dobré.

Samozrejme, že sa treba s deťmi rozprávať, ale nebudeme sa s nimi rozprávať, či môžu fajčiť, piť alkohol, šoférovať auto. Sú veci, ktoré musia byť limitované vekom, a sociálne siete k nim patria tiež.

V čom je návrh zákona o zákaze sociálnych sietí z dielne KDH iný, ako je vládny návrh?

Náš zákon sme pripravovali s odborníkmi na medzinárodné európske právo, s IT špecialistami, s naozaj vysokými šaržami rôznych organizácií. Je to kvalitne pripravený zákon, ktorý sme chceli mať ako samostatný a nechceli k ničomu prilepiť. Všetku záťaž dávame na platformy sociálnych sietí, ony musia realizovať zmeny, ony sú zodpovedné, nie štát ani rodič.

Na to, aby to mohli technicky vykonať, sa zriadila európska digitálna peňaženka, ktorá je funkčná od apríla 2026 a do ktorej sa dá atribút veku overovať. Je to funkčné riešenie Európskej únie.

Z vlády však prichádzali dokonca dva návrhy.

V politike je to tak, keď niekde politici zavoňajú od konkurencie, že tadiaľto môže viesť cesta, potrebujú byť oni nositeľmi riešenia. Tak aj prišiel návrh ministra Druckera, ktorý do zákona o ochrane detí pred šírením nenávisti a propagáciou násilia, ktorý je dobrý, vložil štyri paragrafy, ktoré riešia sociálne siete, ich reguláciu a zákaz do 16 rokov.

Náš návrh zákona je prepracovanejší ako narýchlo vložené štyri paragrafy do iného návrhu zákona. Myslím si, že to isté si uvedomoval aj minister Migaľ, ktorý vycítil z osobných politických motívov, že je to príležitosť pre ministra informatizácie. Dostal dobré noty, že by mal prísť s komplexným návrhom, aj na ňom začal pracovať, nikto ho však ešte nevidel. O svojom zámere hovorí na tlačovkách, ale návrh ešte nebol predložený.

Potom vznikla nejaká vnútrovládna dohoda, do ktorej nevidím, že predsa nemôžeme robiť také Kocúrkovo, aby dvaja ministri išli jeden čihi, druhý hota, a vznikla idea o spoločnom návrhu. Z môjho pohľadu je to tragikomédia, a pritom ide o vážnu vec, lebo deti nemajú stranícke tričká.

Preto ľutujem, že neskopírovali náš zákon, ale že pripravili niečo, čo je menej dokonalé. Navyše tu hrozí nebezpečenstvo, aby to nedopadlo ako pri ePrihláškach, že si vybudujú vlastný alternatívny systém popri existujúcej európskej digitálnej peňaženke, ktorý by v spolupráci s ministerstvom vnútra chceli prezentovať ako nástroje na overovanie veku.

To by opäť boli zbytočne vynaložené obrovské peniaze na vytvorenie a následné udržiavanie systému, pričom už existuje riešenie na európskej úrovni.

Ako sa k vládnemu návrhu postavíte?

Uvidíme, s čím prídu do Národnej rady. Ak by po medzirezortnom pripomienkovom konaní prišli s tým, čo majú v návrhu dnes, vyžaduje si to viacero pozmeňujúcich bodov, ktoré prinesiem. Podľa toho, ako sa s nimi vyrovnajú, bude KDH hlasovať.

Prebehla o tom návrhu podľa vás dostatočná odborná diskusia? Psychológ Viktor Križo pre Denník N kritizoval, že neprebehla. Vy ste sa zúčastnili na okrúhlych stoloch, ktoré o tom prebehli? Mali svoj význam?

Neviem, lebo som nebol pozvaný. Keby som mal tú zodpovednosť, ja by som o téme, ktorá sa týka nás všetkých, našich detí a vôbec našej civilizácie, uskutočnil konzultácie nielen s odborníkmi, ale aj s politickými partnermi vrátane oponentov, a to aj v medzinárodnom rozmere.

Drucker a Migaľ na začiatku nekomunikovali ani navzájom. Ja si vážne nepamätám od roku 1989, že by niekto prišiel vo vláde s dvoma konkurenčnými návrhmi. Takáto téma si vyžaduje politický konsenzus. Ľudí nedonútite, aby si osvojili nejaký názor, ale minimálne sa musíte pokúsiť vysvetliť svoje stanovisko, motiváciu a hľadať všetky slabiny, ktoré sa dajú odstrániť. Toto tu nebolo a chýbalo mi to. S nami nerokovali vôbec.

V Austrálii je zákaz sociálnych sietí pre maloletých do 16 rokov už niekoľko mesiacov v praxi. Následné analýzy ukázali, že viac ako 85 percent z nich obchádza systém a presúva sa na menej regulované platformy. Máme mechanizmy na to, aby sa u nás neopakovala rovnaká situácia?

Určite máme a jedným z nich je pointa nášho návrhu, že sme nevymenovali taxatívne platformy, ako to urobili Austrálčania, ale mierime skôr na funkcionalitu. To znamená, že je jedno, aká to je platforma, dôležité je, čo robí.

Keď nebudem v zákone hovoriť konkrétne o Facebooku, Instagrame či TikToku, ale budem hovoriť o funkciách, ktoré môžu a ktoré nesmú byť, je to oveľa efektívnejší spôsob, pretože nikto to neobíde tým, že pôjde na inú ako menovanú platformu, pre ktorú nové pravidlá neplatia.

Ak by nesplnila povinnosť zákonnú v rámci Aktu o digitálnych službách (DSA) celej EÚ, že bude overovať vek, bola by sankcionovaná vysokými pokutami, ktoré sa dajú vymáhať spoločne na európskej úrovni. To je modus operandi nášho návrhu.

V Austrálii boli prví a urobili to najlepšie, ako vedeli. Ale povedzte mi, ktorý zákon, aj ten najlepší, sa neobchádza? Neexistuje zákon, ktorý by sa stopercentne vymohol.

Aj ľudia bez vodičského preukazu pod vplyvom alkoholu sadnú za volant, ale nespochybňujeme preto zákaz do 18 rokov, ako spoločnosť sme sa zhodli, že táto vec je nebezpečná a škodí.

Ján Horecký. Foto: Postoj/Adam Rábara

Minister Drucker prišiel so zmenami v školskom zákone opäť ako vlani krátko pred ukončením školského roka, aj keď pre také načasovanie čelil kritike. Čo sa pre školy mení tentoraz?

Sú to desiatky zmien a stovky bodov. Hovorieva sa, že Číne by stačilo s vojskom prejsť hore-dole po Slovensku a bez použitia zbrane by bola naša krajina rozdupaná. Minister Drucker to tak robí so školami. Hore-dole prejdú školstvom legislatívne zmeny a školy sú rozdupané, lebo nevládzu zákon naplniť, dokonca ani ho len prečítať.

Ja som si tie stovky strán prečítal a z toho všetkého trčí pokračujúci trend centralizácie, mikromanažmentu, nedôvery a podozrievania, keď štát rieši aj taký detail, ako sa má polhodina suplovania premietnuť v náhradnom voľne, pričom je to otázka pracovného poriadku. Toto štát nerobí voči žiadnemu inému rezortu. Robí z riaditeľov škôl najväčších hlupákov, akoby boli jediní, čo nevedia manažovať svojich zamestnancov.

Dám jeden príklad z tých stoviek zmien. Každý prestup žiaka sa po novom musí hlásiť ministerstvu. Minister školstva pritom nie je účastník konania. Trčí z toho nedôvera, že všetci špekulujú, podvádzajú, zle robia a my tu musíme v tomto štáte spraviť poriadok. Takže prestup už nebude v kompetenciách rodiča a riaditeľa školy.

Takže po novom, ak bude mať dieťa v škole nejaký problém a rodič vidí ako riešenie zmenu školy, bude to musieť prejsť cez ministerstvo?

Nikto dnes nevie, ako bude ministerstvo nový paragraf napĺňať. Ministerstvo ním vstupuje do tohto konania, ale zákon už nehovorí nič o tom, čo tým chce dosiahnuť. Určite nejde len o podanie informácie, tie už teraz pravidelne dostáva zo školského informačného systému každej školy.

Takýchto zmien sú tam stovky, ktoré len navýšia byrokraciu. Je to znak toho, čo som povedal, teda centralizácie, mikromanažmentu, robia sa neustále zmeny zmien a to je pre školy a ich prax veľmi zlé. Vedie to k preťaženiu školských zamestnancov, k totálnej frustrácii, neúcte k zákonu, nedôvere k ministerstvu a k nihilizácii. A to je to, čo zožiera zvnútra naše školstvo. Je tam veľa vecí, ktoré menia manažérsku pozíciu riaditeľa na pozíciu štatistu.

Ukážkový príklad administratívnej zbytočnosti je, že po novom vsunuli do výberového konania na riaditeľa školy povinnosť, že musíte uchádzačovi doručiť, že ste ho zaradili do výberového konania. To je jeden krok navyše, lebo v zákone je napísané, do koľkých dní musíte poslať pozvánku na výberové konanie. Načo mu ešte predtým musíte posielať, že ste ho zaradili, keď mu zakrátko musíte poslať pozvánku?

Možno si poviete, že veď to je len taká malá hlúposť, ale presne z takýchto maličkostí, keď ich narátate na stovky, sa bude skladať deň riaditeľa. Ten by mal však byť o sprevádzaní kolegov, o nastavovaní procesov v škole a nie o administratíve. Nikto nevie vysvetliť, prečo by toto malo byť na niečo užitočné.

Sú tam ešte ďalšie zmeny, ktoré menia pravidlá aj pre rodičov?

Novou vecou je, že ak bolo nejakému dieťaťu diagnostikové mentálne postihnutie, tak musí byť rediagnostikované úplne každé jedno takéto dieťa. Zároveň sú tam veci, ktoré vyjadrujú prejav nedôvery voči centrám poradenstva a prevencie. Sú na rozdiel od všetkých školských zariadení vyňatí spod automatickej valorizácie normatívnych príspevkov a podľa novely zákona o financovaní bude možné presunúť peniaze určené centrám poradenstva a prevencie na iné školské zariadenia.

Minister, respektíve jeho ľudia, otvorene hovorí, že tieto centrá špekulujú, navyšujú si výkony, ignoruje stav, že sa mentálne zdravie detí zhoršuje, že narastá počet vývinových porúch, detí so špeciálnymi potrebami a podobne. Vyrovnáva sa s tým administratívne. Obišiel tieto centrá s tým, že hovorí, že škola si sama určí, aké podporné opatrenia deťom patria.

Ale rodičia majú už dnes na niektorých školách problém vymôcť si dodržiavanie podporných opatrení.

Veď práve. Po novom to bude úplne závisieť od vôle tej-ktorej školy. Čiže neurčia tieto opatrenia centrá poradenstva, ale škola podľa vlastného uváženia. A niektorá škola je taká, že sa týmto deťom venuje a robí obrovskú prácu, pričom napríklad susedná škola nie.

A do toho ešte minister prichádza do systému s tým, že už nebudú odborných pedagogických asistentov prideľovať na základe diagnostiky v poradenských centrách, ale len podľa kľúča počtu žiakov na školách. Čiže nebude vôbec rozlišovať medzi tým, ako škola pristupuje k deťom so špeciálnymi potrebami. To pre deti nie je dobré, lebo školy a učitelia majú naozaj veľmi odlišné prístupy.

Ďalej sa mení, že keď nejaké dieťa na základnej škole ide na individuálne vzdelávanie, zrazu v zákone pribudla nová povinnosť, že musí ísť na diagnostiku do centra poradenstva a prevencie. Prosím vás, prečo? Veď to dieťa, ktoré ide na individuálne vzdelávanie, nemusí tak robiť zo zdravotných dôvodov, môže to byť z rozhodnutia rodiča, ktorý chce domáce vzdelávanie zo svojho presvedčenia.

Bude sa môcť ešte rodič slobodne rozhodnúť pre domáce vzdelávanie, ak je jeho dieťa bez diagnózy?

Záleží na tom, ako budú metodicky usmerňované poradenské centrá. Teraz nevieme, ako ich usmernia a čo má z toho vlastne vzísť. Podľa mňa budú z toho v rozpakoch aj odborníci v centrách, keď k nim príde zdravé dieťa, ktoré rodič chce vzdelávať doma. Môžem si ako minister myslieť, že by bolo lepšie, keby to dieťa bolo v škole, ale nie som otec. Som len minister a to je menej ako mama alebo otec. Toto akoby ľudia na ministerstve nevedeli pochopiť.

V tejto téme sú zmeny v dvoch bodoch, pričom v jednom z nich sa dokonca hovorí, ako obísť informovaný súhlas rodiča. Doteraz na každú diagnostiku alebo terapiu musí dať rodič súhlas, teraz je cesta nastavená v zákone tak, že to môže byť aj bez neho. Neviem ani to, či sa bude povinná diagnostika vymáhať pod hrozbou toho, že rodičom zrušia rozhodnutie o individuálnom vzdelávaní. Ale čo budú diagnostikovať, to netuším. Tieto zmeny sypú piesok do ložísk, nedeje sa to, čo sa má diať.

Ján Horecký. Foto: Postoj/Adam Rábara

Záver školského roka patril hlavne téme problémov so systémom ePrihlášky. Minister Tomáš Drucker hovoril, že Slovensko ako krajinu ste k vybudovaniu takého systému zaviazali ešte vy, keď ste boli ministrom, ako súčasť záväzku v pláne obnovy. Nie je teraz od vás nefér, že ho práve vy tak ostro kritizujete za tento systém?

Práve naopak. Keď som bol necelý rok ministrom školstva, prišla požiadavka z ministerstva investícií, regionálneho rozvoja a informatizácie, aby bola medzi 16 priorít zaradená aj životná situácia „nástup na školy“. Táto požiadavka nám bola ponúknutá, či ju nechceme realizovať v rámci plánu obnovy.

Ja som to jednoznačne odmietol. Sú na to písomné dôkazy priamo v pláne investícií MIRRI, ktoré malo na starosti plán obnovy. Tam je uvedené, že ministerstvo školstva – presne v čase, keď som bol minister ja, ale aj môj nástupca Daniel Bútora – na tomto nespolupracovalo a tento cieľ bol stanovený iba z vlastnej analýzy pracovníkov MIRRI.

Keď to poviem inak, s poďakovaním som poslal vyslancov z ministerstva informatizácie preč s tým, že toto nie je to, na čo chceme z plánu obnovy vynaložiť peniaze.

Prečo ste sa vtedy takto rozhodli?

Pretože tu na to nebola reálna potreba. Máme fungujúci školský informačný systém známy ako ASC Agenda alebo EduPage, ktorý funguje v dvesto krajinách sveta. V Nemecku je to tiež hlavný školský informačný systém. Má perfektne spracovaný systém elektronickej prihlášky, ktorej dáta sú prepojené so štátnym školským výpočtovým strediskom. To patrí pod centrum vedecko-technických informácií pod ministerstvom školstva.

Čiže ak by chcel nejaký minister školstva tieto nástroje ďalej zdokonaľovať – ja som to za tých osem mesiacov už nemohol urobiť –, nech sa páči, to by bolo rozumné. Budovať však paralelný systém na zelenej lúke za 13,2 milióna eur som odmietol.

Takže nie je pravda, že ste sa zaviazali k tomu, že sa vybuduje nový systém, ktorý by riešil prihlášky na školy?

Nie. Vychádza to z praxe ministerstva propagandy, na ktorého čelo sa Drucker postavil. Bol som s ním v konfrontácii a poukázal som mu na dokument, kde je to explicitne uvedené.

Ďalším dôkazom je zmluva medzi MIRRI a ministerstvom školstva, ktorú pán minister Drucker podpísal v apríli 2024. On sám podpísal zmluvu s MIRRI na realizáciu týchto zmien.

A práve toto u pána ministra Druckera kritizujem. Ja by som si vybral radšej prechod na nové kurikulum a otvorenie debaty o stredoškolskej reforme obsahu a foriem vzdelávania, čo je rádovo väčší problém.

On napríklad znížil príspevok na nové učebnice z 22,5 eura na 15 eur na jedného žiaka za rok. Namiesto toho by som radšej zvolil prechod na nové kurikulum, čo je pre slovenské školstvo obrovská téma.

Vy teda v novom systéme ePrihlášok nevidíte žiadne benefity?

Je úplne nezmyselné, aby sa v prípade materských a základných škôl stanovovali rebríčky na základe nejakých kvantitatívnych merateľných kritérií. Z prijímania detí na materské a základné školy predsa nemôžete robiť prijímačky. To je zhubné pre deti a rovnako aj pre kvalitné rozhodovanie o ich prijatí. Niečo úplne iné je prijímanie na stredné školy, kde sú prijímacie skúšky nevyhnutné na to, aby mal proces logiku a bol férový.

Tento systém prihlášok funguje tak, že celý proces sa spustí a zbehne až vtedy, keď posledná materská alebo základná škola urobí rebríček a zoradí deti podľa prijatia. To je úplne zbytočné. Niekto, kto hľadá škôlku v Pezinku, predsa nepotrebuje čakať, kým prijímanie uzavrie škôlka v Sobranciach. Logika, že si človek vyberá spomedzi všetkých materských alebo základných škôl na celom Slovensku, je skrátka absurdná a zbytočná.

Zápis prvákov cez ePrihláškySpádovú školu majú pod oknami, ale automat ich neprijal. Rodičia aj riaditelia hovoria o chaose

Alena Potocká

Minister pri prijímačkách na stredné školy argumentoval tým, že štát a ministerstvo potrebujú mať informácie o záujme, obsadenosti škôl, počte prihlásených či o prvom a druhom termíne prijímacích skúšok.

Všetky tieto dáta však majú k dispozícii. Opakovane som ho usvedčoval z toho, že tieto informácie sú dostupné v školskom výpočtovom stredisku. Tam si môže každý bežný človek kliknúť a pozrieť si, ako je na tom v ktoromkoľvek okamihu prijímacieho konania akákoľvek stredná škola na Slovensku.

Ale neumožní tento systém prehľadnejšie dáta, na základe ktorých sa môžu robiť lepšie rozhodnutia?

Ak sa štát zaujíma o celoplošné dáta z celého Slovenska pri prijímaní detí na materské školy, môže to byť síce štatisticky zaujímavé, ale pre reálne rozhodovanie je to nebezpečné. Na väčšine územia Slovenska totiž v dôsledku demografie, nízkej pôrodnosti alebo sťahovania ľudí z vidieka do veľkých miest škôlky a základné školy trpia skôr nedostatkom detí. Naopak, v Bratislave, Košiciach či iných väčších mestách máte problém vôbec nejaké dieťa do škôlky umiestniť.

Celoplošné dáta preto nie sú priamo použiteľné pre manažment a riadenie celého procesu. Prijímanie detí skrátka nemôže byť nastavené rovnako v malej obci a v Bratislave, pretože podmienky sú úplne odlišné a jednotný proces sa nedá dobre skoordinovať.

Štatisticky to síce môže byť zaujímavé, ale určite to nestojí za 13,2 milióna eur. Nestojí to ani za tisíce, ba priam desaťtisíce hodín, ktoré ľudia na školách strávili tým, že sa s týmto systémom celé mesiace trápili. Nestojí to za tých stotisíc e-mailov, telefonátov do infocentra, dopytov, pozeraní videonávodov a opakovaných reklamácií pre zle administrované prihlášky s chybnými alebo chýbajúcimi údajmi. Navyše štát tieto údaje má.

Každá škôlka, každý jej zriaďovateľ musí k 15. septembru doručiť podrobné štatistické výkazy a zo škôl sú pravidelne na mesačnej báze odosielané informačné dávky zo školských informačných systémov do štátneho rezortného informačného systému. Načo budovať paralelný triplicitný systém za doposiaľ 13,2 milióna eur, ktorý bude stáť ďalšie milióny eur, také potrebné niekde inde?

Toto všetko sme tento rok pretrpeli len preto, aby sme sa výsledný verdikt o prijatí či neprijatí detí na školy dozvedeli historicky najneskôr. Niečo takéto sa v histórii Slovenska, dokonca ani pred rokom 1989, nedialo.

Drucker argumentuje aj tým, že inak by muselo takmer 11-tisíc žiakov čakať na odvolacie konanie. Zároveň tvrdil, že systém vylučuje protekciu na školách.

Uvediem to na pravú mieru. Ide o približne 10 700 detí, ktoré neboli prijaté hneď v prvom kole. Ako bývalý riaditeľ školy vám však opíšem, ako tento proces v skutočnosti funguje.

V predchádzajúcom systéme cez EduPage som ako riaditeľ okamžite videl, ktorí žiaci boli na moju školu prijatí a ktorí na ňu reálne nastupujú. Rodič musel elektronicky potvrdiť nástup. Lehoty sa síce menili, no tá najdlhšia bola päť dní. Dá sa to však skrátiť na dva dni a rodič to potvrdí takmer jedným kliknutím. Ja ako riaditeľ potom hneď vidím, kto nastupuje a kto nie. Pár dní po odoslaní rozhodnutí o prijatí žiakom nad čiarou, ktorí nástup potvrdili, sa uvoľnené miesta po žiakoch, čo sa rozhodli pre inú školu, začali obsadzovať ďalšími uchádzačmi. Tento proces potvrdzovania a vydávania ďalších rozhodnutí na uvoľnené miesta trval len niekoľko dní.

Čiže nie je pravda, že by 10 700 detí bolo odkázaných na odvolacie konanie alebo že by museli čakať. To je čistá lož. Ak máme približne 42- až 45-tisíc žiakov, ktorí sa zúčastňujú na prijímacom konaní, 10 700 detí predstavuje celú štvrtinu. Nikdy v histórii Slovenska ani Československa sa nestalo, aby štvrtina žiakov musela ísť do druhého kola.

Celý proces prijímačiek prebieha od marca až po začiatok mája. V priebehu pár dní bola drvivá väčšina detí prijatá na školy podľa rozhodnutia rodičov. Tí si v konečnej fáze vybrali, na ktorú školu ich dieťa nastúpi, ak bolo úspešné na viacerých miestach. Rodičia pri tom zohľadňujú množstvo faktorov: ako dieťa vyhodnotilo osobnú skúsenosť so školou, kam idú jeho najbližší kamaráti, čo je pre násťročné dieťa kľúčové či aké sú rodinné a logistické okolnosti, ako je doprava, dochádzka alebo zmena zamestnania rodičov.

Keď rodič vidí, že jeho syn alebo dcéra boli prijatí na dve či tri školy, v priebehu pár dní si z nich vyberie jednu. Ostatní rodičia a riaditelia škôl na toto finálne rozhodnutie okamžite zareagujú a v priebehu niekoľkých dní je väčšina detí umiestnená. Do druhého kola prijímacieho konania musel ísť vždy len malý zlomok detí, ktoré sa nedostali na žiadnu školu. Takto to v skutočnosti funguje.

A čo sa týka transparentnosti, neodbúra tento nový systém možnú korupciu na školách?

Naopak, nie je to tak. Tento systém vytvoril dymovú clonu, akési hrubé, nepriesvitné sklo, ktoré nazývajú algoritmus. Ten rozhoduje o prijatí dieťaťa namiesto rodiča či riaditeľa školy a vytvára zdanie, že všetko je objektívne, férové a anonymizované. Lenže pod týmto hrubým sklom sa môžu diať tie isté nešváry. Ak máte takú obrovskú masu ľudí – keďže do prijímacieho konania na materské, základné a stredné školy vstupujú desaťtisíce detí – a k tomu niekedy až biedu, ktorú na školách máme, určite sa stanú aj neférové veci a protekcia.

Ako sa to podľa vás môže diať?

Ten, kto chce nejakému uchádzačovi neférovo pomôcť, sa vie postarať o to, aby dostal viac bodov než ostatní. Žiaľ, v školstve sme to zažili. Kto chce podvádzať a šliape si po svedomí a cti, môže nespravodlivo navýšiť body na prijímacích skúškach na SŠ či predradiť v rebríčku prijímané dieťa na ZŠ alebo MŠ (rebríčky sa zostavujú na školách a samy osebe sú kontroverzným produktom týchto nerozumných zmien).

Od pána ministra však neprišla žiadna metodika, žiadna podpora ani úcta voči školám, rodičom a riaditeľom. Naopak, prišlo nepekné ponižovanie a upodozrievanie, že v podstate nemôžeme veriť rodičom ani riaditeľom, ktorým sú pritom zverené deti po celom Slovensku. Vraj to musí zariadiť silný štát. Radšej to nechali na bezduchý algoritmus, ktorý nedokáže zohľadniť desaťtisíce individuálnych životných situácií.

Tento plošný algoritmus nakoniec vyústil do niečoho, čo sa u nás nikdy predtým nestalo: deti, ktoré boli úspešnejšie na základnej škole a mali lepšie výsledky z prijímacích skúšok, predbehli slabší žiaci len preto, že mali nastavenú vyššiu prioritu. Excelentní žiaci, ktorí uspeli na konkrétnej strednej škole lepšie, sa na ňu nedostali a skončili napríklad na učňovskej škole. Nemám nič proti učňovkám, ale voľba ďalšieho vzdelávania by mala byť spojená s predpokladmi žiaka, ktoré sa snažíme merať vysvedčeniami a prijímacími skúškami.

Minister však avizuje, že budúci rok by sa mohlo poradie prioritných škôl meniť a chcú pracovať na tom, aby bol celkovo systém flexibilnejší.

Mesiace sme boli svedkami toho, ako nám pán minister aj s pani poslankyňou Hlasu Paulou Puškárovou zdôvodňovali, aké je dôležité, aby rodič urobil rozhodnutie iba raz, a to v momente podávania prihlášky na začiatku februára. No a zrazu sa dopočujeme, že táto mantra a idol – teda že rodičia nemajú svoje rozhodnutie opakovať alebo meniť – už neplatí a zmena je zrazu prípustná.

Možno prídu aj ďalšie vylepšenia, napríklad že všetky materské školy nebudú musieť čakať na tú poslednú, ktorá nestihne urobiť výsledky v termíne z objektívnych príčin. Možno sa zmení kopa ďalších vecí a nakoniec budeme mať systém, ktorý bude na nerozoznanie od toho, čo sme tu mali pred rokom.

Tak sa pýtam, načo sa robí takýto cirkus? Garantujem vám, že každý jeden učiteľ a každá jedna riaditeľka majú lavínovito oveľa viac reálnej práce, než dokážu z podstaty svojho povolania stihnúť. A my im namiesto toho dáme do rúk štrikovať nekonečný šál, ktorý nikto nebude nosiť. Je to skrátka hlúposť, aby sa vytvárali paralelné systémy k tomu, ktorý už normálne funguje.

Ján Horecký. Foto: Postoj/Adam Rábara

Od školského roka 2028/2029 súčasný systém, v ktorom musia uchádzači absolvovať prijímačky na každej škole, na ktorú sa hlásia, nahradí jednotná prijímacia skúška. Drucker vraví, že to výrazne odľahčí kapacity stredných škôl a zároveň umožní žiakom hlásiť sa na viac škôl bez toho, aby museli absolvovať viacero stresujúcich pohovorov. Nie je to dobré riešenie?

Je to mechanicky prebraté z Českej republiky. Ministri tejto vlády robia viacero vecí tak, že ich mechanicky skopírujú a preložia bez ohľadu na to, že fungujú v úplne inom kontexte.

Mechanicky preberať veci z iných systémov, či už z fínskeho, českého, alebo singapurského, sa skrátka nedá. Organizmus školy a celého školstva musíte budovať so znalosťou veci a tak, aby jednotlivé kroky mali svoju vnútornú logiku.

Ale prečo by to u nás nemohlo fungovať?

Lebo na rozdiel od Fínska nemáme školy na rovnakej kvalitatívnej a výkonnostnej úrovni. Naše školstvo je veľmi heterogénne. Keď sa snažíte posunúť z podpriemeru do nadpriemeru, táto heterogenita je dôležitá, pretože hľadáte cesty, ako sa tam dostať. Nemôžete ju však zaliať betónom a povedať, že priemerná obecná škola je ideálny stav a takto to už zostane naveky.

Medzi školami sú obrovské rozdiely. Vo veľkých mestách, ako sú Bratislava či Košice, je obrovská konkurencia medzi gymnáziami a veľký pretlak detí zo základných škôl, takže je problém sa tam dostať. To isté zažívajú v Česku. V Prahe dnes ostro kritizujú systém, ktorý ideme my adaptovať, pretože sa tam na gymnázium nemusí dostať ani žiak, ktorý je úspešnejší ako 90 percent rovesníkov a skončí na učňovke. Naopak, v malom meste na okraji Českej republiky sa na školu dostane aj dieťa s 20-percentnou úspešnosťou, pretože tam – škaredo povedané – zoberú každého, kto trafí do dverí, podobne ako na niektorých našich vysokých školách.

Ak máme takúto heterogenitu, nemôžeme chcieť rovnaké prijímačky na strednej škole, ktorá má sedemnásobný previs dopytu nad kapacitou, a na škole, ktorá má problém zaplniť jednu triedu. Škola, ktorá má nižší záujem žiakov – čo môže byť spôsobené objektívne demografiou, nie jej kvalitou –, musí prijímačky nastaviť ako službu pre rodiča. Poctivý riaditeľ gymnázia, ktoré primárne pripravuje na vysokú školu, musí testy nastaviť tak, aby odfiltroval deti, pre ktoré by to bolo len trápenie, a rodičom úspešných uchádzačov mohol povedať: „Áno, pre vaše dieťa má zmysel vydať sa touto vzdelávacou cestou.“

Naopak, na škole so sedemnásobným previsom musíte urobiť prijímačky veľmi selektívne. Nemôžu byť postavené tak, že všetci skončia s rozdielom pol bodu v jednej množine a o prijatí rozhodne náhoda. Jednotná prijímacia skúška v tejto podobe dnes skrátka nie je možná.

Čo by ste ako minister urobili inak?

Pripravil by som takúto skúšku ako ponuku, podobne ako to robia súkromné spoločnosti ako Exam (realizuje aj službu Komparo). Na tomto príklade sa dá ukázať správny prístup k makromanažmentu: štát nemá rozhodovať za rodičov a školy, ale má ich podporovať. Pre školy by som pripravil verziu jednotnej prijímacej skúšky, ktorú by si mohli dobrovoľne vybrať, aby testy nemuseli tvoriť vlastnými silami. Táto verzia by bola postavená na minimálnej úrovni – bola by dostatočne náročná na to, aby overila, či žiak na dané štúdium reálne má predpoklady.

K tomu by som pre výberové školy pripravil druhú, selektívnu verziu testov. Tá by mala rozriediť žiakov, ktorí na to všetci majú, no potrebujeme medzi nimi rozlíšiť na základe skutočného skúmania ich vzdelávacích predpokladov, nie na základe náhody. Každý, kto rozumie tvorbe testov, vie, že tieto dva typy testov majú úplne iný účel, podobu aj obsah. Takto by som to pripravil a dal školám na výber, pretože ministerstvo má školám pomáhať, a nie im hádzať polená pod nohy.

Nedávno sme v denníku Postoj písali o téme bratislavských gymnázií, na ktoré je vysoký pretlak záujmu. Mala by podľa vás bratislavská župa posilniť ich kapacity a umožniť väčšiemu počtu žiakov, aby sa na ne dostali?

Pod vedením tohto ministra sme ani len nezačali dialóg o kurikulárnej reforme stredných škôl. Stále ideme v línii, ktorá bola stanovená pred desiatkami rokov, a meníme len parciálne veci v učive.

Kým nemáme nastavenú jasnú koncepciu, tak by som v tomto smere nechal rozhodovanie na rodičoch a žiakoch a pustil by som tam trochu ruku trhu. Systémy by som rozvoľnil a zjednodušil. Súčasné vedenie ministerstva totiž narába s deťmi ako s uhlím a so školami ako s kargom – chce doplna naplniť vagóny, čo najmenej vagónov zapojiť za jednu lokomotívu a v tom zmysle ich čo najefektívnejšie prepraviť cez školské roky. Takto sa s deťmi pracovať nedá.

Poviem aj jednu nepopulárnu vec: už by som poctivo pristúpil k transformácii osemročných gymnázií na štvorročné. Nemôžete mať popri sebe kvalitné základné školy, kvalitné osemročné gymnáziá a kvalitné štvorročné gymnáziá. Na to nemá ani 40-miliónové Poľsko, deti skrátka nemôžu sedieť na troch stoličkách. Slovensko pri súčasnej demografii nemá prostriedky, ľudí ani kapacity na to, aby udržiavalo oba systémy gymnázií naraz. Buď sa rozhodneme pre osemročné gymnáziá a základné školy sa budú končiť piatou triedou, alebo zachováme deväťročnú základnú školu a komplexný systém stredných škôl. Nemôžeme však ísť oboma cestami naraz, keď máme málo detí, málo peňazí a, s prepáčením, málo rozumu.

Riešením je zjednodušiť systém práve touto transformáciou. Keď som mal ako minister kompetenciu určovať výkony a školy ma žiadali o navýšenie počtu prijímaných žiakov do osemročných gymnázií, dal som každému nulu – hoci išlo aj o moje najmilovanejšie cirkevné gymnázium. Nikomu som neustúpil a každému som poctivo vysvetlil, že ak máme postupovať rozumne, osemročné gymnáziá postupne nebudú. Vyzval som ich, aby sa pripravili na transformáciu na štvorročné štúdium.

Bratislavské gymnáziáZačínajú byť nedostupné aj pre jednotkárov a lepšie to nebude. Župa čaká na časy, keď bude detí menej

Alena Potocká

Vrátime sa však k pôvodnej otázke. V praxi sa totiž v Bratislave deje to, že ani žiaci s výborným prospechom sa nedostanú na gymnázium, hoci v inej časti Slovenska by sa im to podarilo. Čo s tým?

Dá sa urobiť to, čo hovorím – že tam trochu pustíme ruku trhu a to číslo nenastavíme celoplošne.

Určite sa dá zabezpečiť, aby toto číslo nebolo pre celé Slovensko jednotné. Malo by byť relatívne, naviazané na demografiu, počet uchádzačov a voľných miest, čo by bolo pre žiakov oveľa férovejšie a prinieslo by im to rovnaké šance.

Percentá, koľko žiakov môže ísť na gymnázium, sa dajú upraviť podľa pomeru dopytu a ponuky v danom regióne. Nemusíme ísť hneď na úroveň okresov, dá sa to urobiť na úrovni krajov. Číslo by sa nastavilo podľa potrieb konkrétneho kraja, vďaka čomu by mali všetci žiaci po celom území Slovenska skutočne férové šance.

Župa dnes rozhoduje o počte prijatých žiakov nielen na štátnych, ale aj súkromných a cirkevných stredných školách. Malo by sa to zmeniť?

Na toto zriaďovatelia cirkevných a súkromných škôl upozorňujú už dlhé roky. Nie je správne, aby jeden zriaďovateľ rozhodoval o druhom. Je viacero ciest, ako sa s tým vyrovnať. Funkciu arbitra by napríklad mohli plniť regionálne úrady školskej správy, ktoré by však museli v krajoch fungovať ako také malé funkčné ministerstvá.

Často sme to hovorili, ešte keď som bol šéfom stavovskej organizácie cirkevných škôl a prezidentom Združenia katolíckych škôl Slovenska. Tvrdili sme, že skôr dôverujeme v tom čase ministerstvu školstva a jeho orgánom, ktoré majú síce svoje personálne či iné chyby, ale ako arbiter boli nezávislé. Neriešia veci politicky tak ako župani a poslanci župných zastupiteľstiev, ktorí prirodzene protežujú svoje vlastné školy. Česť výnimkám, ale na dobrú vôľu a férovosť voči všetkým sa nedá úplne spoliehať. Nájsť spôsob, ako oddeliť zriaďovateľskú a územnú pôsobnosť, je preto jednoznačná úloha pre budúceho ministra.

Samotní predstavitelia samosprávnych krajov niekedy v kuloároch priznávajú: „Musíte nám to nariadiť zhora, lebo pre nás by bolo politickou samovraždou vzdať sa nejakej školy.“

Preto je to jasné zadanie pre budúce vedenie ministerstva. Súčasné vedenie rezortu totiž všetko rieši čoraz väčšou centralizáciou, neustálymi účelovými zmenami pravidiel a zákonov a hrozbami sankcií až po výmaz školy.