Desať rokov po atentáte v Nice Strávil som noc na nábrežnej promenáde, na ktorej islamista Mohamed L. B. kamiónom zabil 86 ľudí

Večer 14. júla 2016, keď si 30 000 zvedavcov vychutnávalo ohňostroj pri príležitosti francúzskeho štátneho sviatku, terorista inšpirovaný Islamským štátom zrýchlil s nákladným autom, na nábrežnej promenáde v Nice prešiel čo najviac ľudí a na úseku dlhom 1,7 kilometra zanechal 86 mŕtvych a 458 zranených.

O desať rokov neskôr trávim deň vo štvrti, z ktorej pochádzal vrah, a noc na svetoznámej nábrežnej promenáde Promenade des Anglais.

Človek si kladie otázku, ako sa Nice odvtedy zmenila.

Nuž, napríklad takto: v marcových komunálnych voľbách zvíťazil kandidát podporovaný favoritkou budúcoročných prezidentských volieb Marine Le Penovou, teda nacionalistického, populistického a podľa francúzskej definície krajne pravicového Národného združenia (RN), ktoré vo všetkých iných veľkých francúzskych mestách stále nemá šancu na získanie väčšiny.

Bývalý predseda stredopravicovej strany Les Républicains Éric Ciotti, ktorý sa v roku 2024 po uzavretí dohody s RN dokonca zamkol v centrále republikánskej strany, uspel v Nice so širokou koalíciou osobností. Ciottiho poslanec za volebný obvod teroristu, ekológ a „hrdina na skútri“ Franck Terrier, ktorý v roku 2016 udrel útočníka v idúcej kabíne kamióna, osobne obliekol novému primátorovi Nice šerpu s trikolórou.

Mohamed L. B. – drobný zločinec a sexuálny maniak

Tridsaťjedenročný vrah, Tunisan Mohamed Lahouaiej-Bouhlel, sa v roku 2005 prisťahoval do Francúzska a prešiel v Nice „bleskovou radikalizáciou“. Býval na znevýhodnenom migrantskom východe Nice, vo štvrti Abattoirs de Nice, „Bitúnky“. Švajčiarsky denník Le Temps 17. júla 2016 – tri dni po masakre – šokoval reportážou o tamojšej „zemi islamu“. Ženy tam podľa Le Temps nosili hidžáb, muži až po zem siahajúce kamíz a Islamský štát a Moslimské bratstvo si navzájom upierali pravovernosť.

Tunisan býval na Route de Turin, „ceste do Turína“, dlhej ulici, ktorá vedie od turistických bášt starého mesta až po sídliská na okraji mesta. V roku 2026 mi pripadá Route de Turin etnicky prekvapivo pestrá: v meste, kde tradične dominujú talianske priezviská a kde sa aj niektorí trafikanti medzi sebou bavia po taliansky, ukončuje jeden mladík telefonát pozdravom „va bene, inšallah!“

Smerom von z mesta sa Turínska ulica stáva chudobnejšou; namiesto rušných café-barov s predajom tabaku a so športovými stávkami tu vidím maličké opravovne mopedov a bitúnok na porážku oviec podľa islamského rituálu.

Naproti strohej centrále zberu odpadu, pri križovatke, na ktorej nadivoko parkuje monacké elektroauto s blikačkami, nájdem dom č. 62. Na medializovaných fotografiách v roku 2016 pôsobil strašidelne, je to však pekný mediteránny činžiak s drevenými okenicami natretými na tyrkysovo, so sympatickými balkónmi na sušenie bielizne a s francúzskymi menami na poštových schránkach.

Tu žil Mohamed L. B. – drobný zločinec, fajčiar shitu a sexuálny maniak, ktorý konzumoval ženské aj mužské telá – po rozchode so ženou a s tromi deťmi v dôsledku svojho sklonu k domácemu násiliu. Vchodové dvere nie sú zamknuté, idem hore po schodisku. Je to príjemné bývanie. Dnes je upratovací deň. Na jednej rohožke pri dverách je napísané: „Šťastie vždy prichádza zvnútra.“

Z bývalého bitúnku, ktorý sa nachádza šikmo naproti, je dnes kultúrne centrum Le 109. Pozerám si aktuálnu, pozoruhodne nezaujímavú umeleckú výstavu. Jedno video tam dekonštruuje mužskosť: nahý muž musí v červených kopačkách skákať medzi bielymi plastovými stolmi bez toho, aby z nich zhodil fľaše piva. To sa mu však nedarí. Som jediným návštevníkom Le 109. Pochybujem, či kritická reflexia o toxickej maskulinite nájde svojich adresátov.

Štvrte ďalej po Turínskej sa nazývajú Roquebillière, Saint Roch, Pasteur, ale predovšetkým: Bon Voyage, „šťastná cesta“. Bloky sociálnych bytov sa striedajú s malebnými domčekmi, ktoré sa túlia k strmému svahu stredozemských Álp. Keď v roku 2016 reportér Le Temps vstúpil na sídlisko zo sivých panelákov z vymývaného betónu, prehľadali ho „strážcovia“ Moslimského bratstva, mňa však vražedným pohľadom premeriava iba jeden chlapík v súprave, ktorý s mopedom jazdí na chodníku.

Nie že by tu niečo bolo v poriadku: africkému a maghrebskému, ako aj rumunsko-rómskemu a bielemu obyvateľstvu chýba napríklad kaviareň, nejaké stredisko. Ale zažil som v Európe desiatky horších islamských get. Na takej viedenskej Favoritenstraße udáva hidžáb tón vo väčšej miere. A tu vidím len jedného muža, ktorý nosí kamíz.

Na Promenade des Anglais

Približne v čase činu, teda medzi 22.32 a 22.50, začínam svoju prechádzku po Promenade des Anglais, od domu číslo 147 až po číslo 11. Rad domov s výhľadom na Azúrové pobrežie, dvojitá trojprúdová dopravná tepna, ktorá bola 14. júla 2016 pre dopravu uzavretá, potom promenáda pre chodcov, pláž, more.

Na začiatku, medzi nemocnicou Lenval a veľmi hrubozrnnou štrkovou plážou, je to pobrežie pre chudobných bez akejkoľvek infraštruktúry. Nedávno zosnulej ochrankyni zvierat by sa možno páčilo, že na Plage publique Brigitte Bardot sú zakázané iba „útočné psy prvej kategórie (pitbully)“.

O kúsok ďalej stojí čistokrvne kolonialistický pomník, ktorý vedľa štrbiny vytesanej do mramoru s výročnými číslami 1830 – 1962 hlása: „Vybudovali krajinu, Alžírsko, a v roku 1962 ju s bolesťou opustili.“

Zvrat na odvolacom súdeHoci jej 30-ročný náhradník Bardella má lepšie šance, Le Penová chce kandidovať za prezidenta

Martin Leidenfrost

Pred hotelom Negresco prezrádza stĺp s kamerou, ktorý slúži ako miesto na močenie, že protiteroristické zábrany zapustené do promenády boli spolufinancované EÚ, a to z Fonds de securité interieure police.

Ku koncu luxusné plážové bary ako Le Temps d’un Été, štrková pláž sa mení na jemnejšiu. Schátrané biele drevené stavby pripomínajú slávu „zimného letoviska na Riviére“, Winter Resort Town of the Riviera, zapísaného na Zozname svetového kultúrneho dedičstva.

Pred palácom Palais de la Méditerranée, kde v roku 2016 zastavil kamión s mŕtvym Mohamedom L. B., stojí dojímavo jednoduchá socha „pre našich 86 anjelov“: vtáčí človek s roztiahnutými krídlami, ale so skloneným chrbtom a s hlavou sklonenou k zemi.

V noci sa Promenade des Anglais hemží Afričanmi a Severoafričanmi. Moja alžírska učiteľka francúzštiny by tých chlapov, čo tu postávajú, nazvala magouilleurs – pochybnými flákačmi. Jeden z nich ma prosí o cigaretu a jeden, čo tam sedí sám, sleduje video s mužským zadkom, ktorý sa ponúka na análny sex. Ak starosta Ciotti sľúbil Law & Order, tak ešte ani nezačal. Zákaz fajčenia na pláži nikto nepresadzuje, cyklistky a skútristi jazdia na chodníku, panuje ležérny bordel.

Neskoro v noci sa na pláži zabalím do deky. Hoci ruch na promenáde nikdy úplne neutíchne, spím celkom dobre. Až ráno ma vyženie každodenný príchod pásového bagra značky Liebherr.

Zatiaľ čo sa vzadu pri realitných kanceláriách raňajkuje – jeden podnik sa volá Immo Café – Real Estate, Real Coffee –, idem si zaplávať. Aspoň medzi 7. a 10. hodinou ráno nachádzam Nice, aká zodpovedá našim predstavám. Kúpajúce sa buržoázne dôchodcovské páry sa bavia v usmiatej nálade po francúzsky, nad azúrovomodrým morom stúpajú lietadlá Easyjetu a opäť sú tu aj nejakí tí Angličania, po ktorých to bolo pomenované.