Nie je spaľovňa ako spaľovňa Z odpadu dokážeme vyrábať nielen teplo a elektrinu, ale aj iné obchodovateľné komodity

Neexistuje realita, v ktorej by sme žiaden odpad neprodukovali.

Nech sa na problematiku odpadu pozeráme z ktorejkoľvek strany, ten najhorší, najneekologickejší a najneekonomickejší spôsob, ako s ním naložiť, je vyviezť ho na skládku a zahrabať.

Medzi lepšou a najhoršou možnosťou narábania s odpadmi je však niekoľko stupňov. 

Prvým je vzniku odpadu predchádzať či minimalizovať ho. Aj pri maximálnej minimalizácii však platí, že nejaký predsa len vznikne.

Preto nastupuje recyklácia, teda vytriedenie tej časti odpadu, ktorú možno znova použiť, premeniť alebo inak zhodnotiť – typicky papier, plasty, kovy, sklo či bioodpad.

Ani recyklovať sa však nedá donekonečna (neplatí pre sklo a kovy). Papier aj plasty opakovaným prepracovaním časom strácajú svoje vlastnosti a energia potrebná na ich prepracovanie je ekonomicky aj ekologicky zaťažujúcejšia než prínos recyklácie.

No aj po minimalizácii a recyklácii zostane masa, ktorú ešte dokážeme využiť energeticky – spaľovaním. Napokon teda otázka neznie, či spaľovať, ale čo a ako.

Boli sme sa pozrieť na dve zariadenia, ktoré spracúvajú odpad a menia ho nielen na znovu použiteľné suroviny, ale aj na energiu.

Spaľovňa v Linzi v Rakúsku má kapacitu spracovať približne 275-tisíc ton odpadu ročne. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Prvým bolo zariadenie na spracovanie odpadu a spaľovňa v rakúskom Linzi. Je súčasťou komunálneho podniku LINZ AG, ktorý v Linzi a okolí zabezpečuje verejné služby od nakladania s odpadom až po verejnú hromadnú dopravu.

Druhým zariadením je triediaca linka odpadu v Nových Zámkoch, ktorá je spoločným podnikom firmy Brantner, zaoberajúcej sa zvozom a spracovaním odpadu, a SPP.

Na cestu do Linzu a prehliadku tamojšej spaľovne nás, rovnako ako niekoľko ďalších slovenských redakcií, pozvala spoločnosť Slovnaft, ktorá chce podobnú spaľovňu s rovnakou technológiou postaviť aj v areáli svojej bratislavskej rafinérie. Hradila cestu aj drobné občerstvenie, nemalo to však vplyv na obsah nasledujúcej reportáže.

Znepokojené matky proti kapitalizmu

Ako sme uviedli, podobnú spaľovňu, ako funguje v Linzi, chce postaviť aj Slovnaft. Po oznámení zámeru sa objavil aj verejný odpor a nesúhlas pochádzajúci primárne z organizácií prepojených s lobistickou skupinou Greenpeace, v tomto prípade sa angažuje najmä organizácia Znepokojené matky.

Skupinka aktivistiek (a jedného aktivistu) sa zhŕkne k slovenskému autobusu, rozvinú transparent, a ledva sa otvoria dvere a začíname vystupovať, tlačia nám do rúk letáky. Jedna z aktivistiek sa dokonca predstaví celým menom, no extrémna kadencia slov z jej úst v češtine (Linz je blízko českých hraníc) zabraňuje tomu, aby z jej posolstva čokoľvek utkvelo v pamäti. Jediným heslom je, že Slovnaft sa na nás, nevedomých slovenských novinároch, chystá páchať greenwashing.

Aktivistky pred spaľovňou v Linzi čakali na novinárov zo Slovenska. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Neskôr ich krátke video nájdem na sociálnej sieti. Hlavným argumentom je, že LINZ AG je podnik v komunálnom vlastníctve a Slovnaft – naopak – je súkromná spoločnosť, ktorej cieľom je zisk, a že prevádzka spaľovní súkromnými spoločnosťami vytvára dopyt po tvorbe odpadu.

Takže vlastne až tak neprotestujú proti spaľovni ako takej. Ich hlavným nepriateľom je kapitalizmus.

Smrad a teplučko

Hoci vystupujeme pred administratívnou budovou areálu, je hneď vedľa samotnej spaľovne. Senzoricky sa dá povedať, že ak by človek nevedel, že je v areáli spaľovne, pre absenciu pachu by to ani nezistil.

To sa však čoskoro zmení.

Po krátkych príhovoroch manažérov spaľovne LINZ AG, ktorí nám predstavujú históriu projektu a základné technologické náležitosti, dostaneme reflexné vesty, prilby a vysielačky so slúchadlami a vydávame sa na prehliadku celého zariadenia.

Najlepšie je začať na začiatku, teda v mieste, kde odpad vstupuje do procesu spracovania. Tu je smrad naozaj intenzívny. Sladkastohnilobný odor nás ovalí už vo vstupnom priestore, kde sa odpad vysypaný zo smetiarskych áut, železničných vozňov či z riečnych člnov na Dunaji dostáva nakladačmi do obrovského drviča.

Zdroj: LINZ AG

Jeho úlohou je odpad trochu pomlieť a stlačiť, aby sa dal jednoduchšie roztriediť. Potom putuje do sita, ktoré má otvory rôznych veľkostí, kde sa rozdelí podľa svojho objemu – menšie ako 80 mm, 80 – 350 mm a väčšie ako 350 mm.

Potom putuje rôznymi stanovišťami, kde sa z masy odpadu postupne oddeľujú železo, neželezné kovy, napríklad meď, hliník a podobne.

Ďalšie separátory oddelia ľahké plasty, napríklad fólie, plastové vrecká alebo tašky, ďalej pevné plasty – PET fľaše, nádoby a obaly, ďalšie materiály ako papier, sklo či tetrapaky. Teda prakticky všetok materiál s recyklačným potenciálom. Počas celého triediaceho procesu sa zároveň oddeľuje prach, sypký materiál a biologický odpad. Takzvaný odfuk putuje ešte do čistiaceho filtra, kde sa neutralizuje aktívnym uhlím, a následne smeruje do komína.

Nakladanie odpadu na triediace pásy. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Thomas Heise, manažér triediacej linky. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Po roztriedení materiál, ktorý zostane, prejde ďalšími drvičmi, ktoré ho „nasekajú“ na menšie kúsky, a smeruje do tzv. bunkra, odkiaľ sa nakladacím ramenom dostáva na dopravníkový pás a smeruje do spaľovne, teda, lepšie povedané, zariadenia na kombinovanú výrobu elektriny a tepla.

Po dlhšom pobyte v triediacej hale sa už smrad nezdá taký intenzívny, no možno si len zmysly rýchlo zvykli. Opúšťame triediacu halu a popri dopravníku, ktorý je miestami aj zopár desiatok metrov nad zemou, prechádzame do haly, v ktorej sú kotly.

Z tejto výšky máme na dlani aj priemyselnú panorámu Linzu, množstvo dymiacich komínov rôznych firiem a podnikov dáva poznať, že ide o jedno z priemyselných centier našich západných susedov. Starý Linz ani nevidieť a Dunaj vôbec nepripomína ten majestátny tok, ktorý poznáme na Slovensku.

Most, cez ktorý putuje vytriedený odpad z triediacej linky do spaľovne. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Okienko cez, cez ktoré je možné pozorovať horenie odpadu. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Albert Zschetzsche. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Kým v triediacej linke vás môže skoliť smrad, na prechodovej lávke zas citlivejším hrozí závrat. Sprevádzajúci personál pripája upozornenie, že v druhej hale bude síce menej smradu, ale zato viac horúčavy.

Tu už je prehliadka o čosi rýchlejšia, kotly sú takmer také vysoké ako samotná budova. Je tu ešte o poznanie väčší hluk a odpad sa mení jednak priamo na teplo, ktoré vykuruje domovy obyvateľov Linzu, ohrieva im teplú vodu, no tvorí aj paru, ktorá roztáča turbíny na samom konci celého procesu a vyrába tak elektrinu.

Končíme prehliadku a po pár metroch sme opäť pred administratívnou budovou. Smrad už temer necítiť, vo vzduchu nie je, no zostal na oblečení. Doma pôjde hneď všetko okamžite do práčky.

Odpad primárne od miestnych

Po krátkom oddychu a občerstvení je čas aj na individuálnejšie debaty.

Projektový manažér LINZ AG Albert Zschetzsche, ktorý nás sprevádzal aj po areáli, hovorí, že dnes sú hlavnými témami verejných diskusií o spaľovniach v Rakúsku práve zápach, intenzívnejšia doprava a viac hluku na mieste spracovania odpadu. Technológia filtrovania je už taká pokročilá, že obavy z toxických emisií temer úplne zmizli.

Pýtam sa ho, koľko odpadu potrebujú spracovať, aby bola prevádzka rentabilná.

Exaktný údaj podľa neho neexistuje. „V minulosti sa hovorilo, že by to malo byť asi 100-tisíc ton ročne. Dnes však vidíme po celej Európe aj veľmi regionálne projekty s menšími kapacitami. Napríklad v Poľsku majú zariadenia, ktoré spracúvajú 20-, 30- alebo 40-tisíc ton ročne. Sú malé, ale majú regionálny význam – hovoria: ‚Čistíme si vlastný dvor.‘ Nechcú spracúvať odpad zo susedných miest, tie sa oň majú postarať samy,“ vysvetľuje hlavný prínos.

Miestni sa nielen zbavia odpadu, ale navyše im pokrýva časť dodávok tepla a elektriny. Ekonomické ukazovatele prevádzky sú tiež relatívne. Odpadu sa nejakým spôsobom zbaviť treba, skládkovanie je čoraz drahšie a ani vo verejnej mienke nepatrí medzi vítané projekty. Navyše v Linzi ide len o ďalší komín v panoráme priemyselnej zóny, takže tu spaľovňa ani nepôsobí ako päsť na oko.

Vytriedený železný šrot z komunálneho odpadu. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V prípade spaľovne v Slovnafte sa niektorí aktivisti obávali, že bude cieľom dovozu odpadu zo zahraničia, Zschetzscheho sa preto pýtam aj na to.

„Nie, zo zahraničia nie. Približne 50 až 60 percent odpadu pochádza priamo z tohto regiónu a 40 percent z iných častí Rakúska. Napríklad v západnej časti krajiny nemajú žiadne zariadenia na energetické využitie odpadu. A keďže ukladanie odpadu na skládky nie je povolené, vozia odpad sem. Prepravuje sa ekologicky, po železnici,“ dodáva.

Kolegyne z televízií sa ho pýtajú aj na miniprotest, ktorý sme absolvovali na začiatku našej návštevy, a na hlavnú výhradu aktivistiek, že budovanie spaľovní podporuje dopyt po odpade a tým aj jeho tvorbu.

Takúto úmeru Zschetzsche odmieta.

„Ak sa pozriete na čísla, miera recyklácie v celej Európe stúpa, pretože ľudia sú čoraz viac nútení triediť. Ale nevidíme, že by sa množstvo netriedeného odpadu príliš znižovalo. Stále máme veľa odpadu v čiernych kontajneroch – plienky, hygienické zvyšky, znečistený papier, plast a podobne. Takýto odpad sa už nedá recyklovať. Nikto nechce používať papierové taniere vyrobené z použitých plienok,“ hovorí.

Dopĺňa, že „nie je realistické dosiahnuť nulový odpad, ale hovoríme, že spaľovanie odpadu na výrobu energie je súčasťou systému nulového odpadu – pretože zvyšky, ktoré sa už nedajú využiť, premieňame na energiu. Úplne na konci zostáva len malé množstvo – asi 2 percentá –, ktoré sa musí uložiť, pretože sa už nedá nijako znovu použiť“.

Slovnaft hovorí o zlepšení technológie

Pri spaľovaní odpadu využíva toto zariadenie technológiu fluidného lôžka. Nejde o priame spaľovanie ohňom. Najskôr sa na potrebnú teplotu nahreje médium, napríklad piesok, odpad následne horí pri kontakte s týmto médiom. Slovnaft sa na túto technológiu zameral preto, že dokáže spracovať nielen pevný, ale aj tekutý odpad.

Nepôjde o úplne totožnú prevádzku, keďže zariadenie v Linzi je v prevádzke od roku 2012 a technológia sa takisto v čase vyvíja. Slovenská rafinéria chce najnovšiu dostupnú verziu tejto technológie.

Slovnaft tvrdí, že aj zvyškový popol je do istej miery ešte druhotnou surovinou. Je z neho možné získať rôzne kovy alebo sklo, ktoré sa pre veľmi malú veľkosť nepodarilo oddeliť na triediacej linke. Popol sa tiež môže uplatniť ako prímes do stavebných materiálov.

Varovania aktivistov, že sa zo spaľovne v Slovnafte stane cieľ dovozu odpadu zo zahraničia, napríklad z Maďarska, označuje Slovnaft za hoax. „Je to v prvom rade neekonomické. Navyše skupina MOL, do ktorej Slovnaft patrí, plánuje v Maďarsku vybudovať dve podobné zariadenia na energetické zhodnotenie odpadu,“ hovorí Lucia Čorbová z PR oddelenia Slovnaftu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Slovnaft však čiastočne tlaku verejnosti ustúpil a akceptoval aj námietky ministerstva životného prostredia, keď znížil plánovanú kapacitu spracovania odpadu na 220-tisíc ton ročne. Projekt aktuálne čaká na výsledky posudzovania vplyvov na životné prostredie, tzv. EIA, ktoré by malo byť hotové v priebehu prvého kvartálu budúceho roka.

Na porovnanie, zariadenie v Linzi má ročnú kapacitu 275-tisíc ton ročne (180-tisíc ton komunálneho a priemyselného odpadu a 90-tisíc ton odpadu z čističiek odpadových vôd). Ročne vyrobí elektrinu pre cca 30-tisíc domácností a teplo pre 20-tisíc domácností.

Okrem komunálneho odpadu bude spaľovňa Slovnaftu spracovávať aj priemyselný odpad. Navyše spracovanie tekutého odpadu je dôležité pre samotnú prevádzku rafinérie, ktorá takýto odpad produkuje. Z technologického hľadiska pôjde o posun k čistejšiemu a ekologickejšiemu spracovaniu, pretože spaľovňa kalov dnes v Slovnafte funguje, no jej technológia pochádza ešte zo 70. rokov minulého storočia.

Slovensko úpravu odpadu stále odkladá

Triediacu linku, akú sme videli v Linzi, má na Slovensku napríklad spoločnosť Brantner, ktorá má svoju prevádzku v Nových Zámkoch a tu aj vytvorila spoločný podnik s SPP.

Pri prehliadke linky nás sprevádza konateľ Centra energetického a biologického zhodnotenia, s. r. o., (CEBZ) Martin Kečkéš, ktorý je zároveň v SPP tímlídrom investičného rozvoja (sprievod pri prehliadke je nevyhnutný predovšetkým z bezpečnostného hľadiska).

Konateľ CEBZ, s. r. o., Martin Kečkéš. Foto: Postoj/Andrej Lojan

V Nových Zámkoch chce CEBZ postaviť aj zariadenie na výrobu biometánu z linkou vytriedeného komunálneho odpadu biologického pôvodu, ale napríklad aj z odpadu pochádzajúceho z úprav verejnej zelene. Spoločnosť Brantner poskytuje aj tieto služby, takže suroviny má na tento účel dostatok.

S Martinom Kečkéšom hovoríme aj o rozdieloch medzi klasickým roštovými spaľovňami, ako je napríklad tá v OLO v Bratislave alebo Kosit v Košiciach, a spaľovňami s technológiou fluidného lôžka.

„Klasická roštová spaľovňa spracúva netriedený komunálny odpad, takže potrebuje obrovskú kapacitu – spaľuje aj materiály, ktoré sú recyklovateľné alebo vôbec nehoria. Môže tam byť čokoľvek, čo je lepšie najprv pretriediť, vrátane nebezpečných a toxických odpadov. Zariadenie na energetické zhodnotenie tuhých alternatívnych palív spracúva len to, čo je už ďalej nerecyklovateľné a má dostatočnú výhrevnosť,“ hovorí Kečkéš.

Pri netriedenom odpade potrebujeme na určitý energetický výkon napríklad 100-tisíc ton ročne. Na rovnaký výkon pri spaľovaní upraveného tuhého alternatívneho paliva (TAP) stačí 60-tisíc ton.

„Vstupná investícia je menšia, prevádzka efektívnejšia a nevzniká tlak, aby sa do spaľovní vozil netriedený odpad, čo by brzdilo rozvoj recyklácie,“ dopĺňa o spaľovni s fluidným lôžkom. „Ak vybudujeme príliš veľa spaľovní roštového typu, budeme závislí od neustálej dodávky odpadu na spaľovanie. Zároveň sa zníži miera recyklácie a narastie tak aj tlak na spracúvanie primárnej suroviny.“

Navyše ak je TAP vo vyhovujúcej kvalite (napr. s nízkym obsahom chlóru), dá sa využiť aj v existujúcich cementárňach, ktoré majú voľnú kapacitu.

„Nástup“ na triediacu optickú linku v Nových Zámkoch. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Triediaci bubon, ktorý robí prvú selekciu odpadu podľa veľkosti. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Tie dnes až 75 percent svojho odpadu dovážajú zo zahraničia, lebo na Slovensku sa v požadovanej kvalite takmer nevyrába. V cementárňach pritom podľa Kečkéša nevzniká popol ani škvara – palivo sa stáva súčasťou finálneho produktu, takže ide o technológiu bez zvyškového odpadu.

Ďalší nedostatok roštových spaľovní spočíva v tom, že fungujú len v obmedzenom pásme výhrevnosti. Multipalivové fluidné technológie zvládajú oveľa širší rozsah od 8 do 35 až 40 MJ/kg, zatiaľ čo roštové spaľovne len okolo 8 až 16 MJ/kg. Roštové spaľovne preto potrebujú prídavok spomaľovačov horenia, tzv. mokrý odpad. Fluidné technológie dokážu pracovať s vyššou teplotou a vyššia teplota znamená kvalitnejšie spaľovanie.

Takéto spracovanie výrazne znižuje potrebu skládkovania. Zo 100-tisíc ton netriedeného komunálneho odpadu, ktoré by bez spracovania skončilo na skládke, sa dá podľa Kečkéša spracovať takto: 10 percent sa dá vytriediť na recyklovateľné materiály, 30 percent je organicky aktívna zložka, ktorá sa dá spracovať na bioplyn a biometán, 50 percent sa spracuje na TAP určené na energetické zhodnotenie a 10 percent tvoria nevyužiteľné zvyšky, tzv. výmety, ktoré končia na skládke.

Podľa Kečkéša to však neznamená, že sa v budúcnosti nenájde technológia, ktorá dokáže spracovať a využiť aj tieto zvyšky – povedzme rozklad mikroplastov chemickou recykláciou alebo technológiou pyrolýzy, ktorú momentálne testuje nemecká chemická spoločnosť BASF, u nás skôr známa ako výrobca magnetofónových pásov.

Momentálne však triediaca linka v Nových Zámkoch spracúva len triedený odpad zo žltých zberových nádob, kam okrem plastov môžu ľudia zahadzovať aj kovový odpad a kompozitné materiály, napríklad tzv. tetrapaky.

Plasty, ktoré sa zvážajú nielen z Nových Zámkov a okolia, ale zo všetkých regiónov, kde zvoz odpadu robí spoločnosť Brantner, sa spracúvajú preto, aby linka nestála a investícia pracovala na svojej návratnosti.

Ručné triedenie plastov. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Obsluhujúci pracovník automatickej triediacej linky. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Problém je totiž v tom, že hoci slovenská legislatíva obsahuje povinnosť pred skládkovaním alebo energetickým zhodnotením odpad upraviť, účinnosť tejto legislatívy sa opakovane posúva. Najbližší aktuálny termín je 1. január 2027.

Aj ten sa však môže javiť optimisticky, myslí si Kečkéš. Spolu s touto povinnosťou by totiž od 1. januára 2027 mal pribudnúť aj zákaz skládkovať energeticky využiteľný odpad, teda taký, ktorého výhrevnosť je nad 6,5 MJ/kg. V kuloároch sa už hovorí o tom, že by sa povinnosť úpravy a zákaz skládkovania energetického odpadu spoločne posunula až na rok 2030.

„Predikovateľnosť legislatívneho prostredia na Slovensku veľmi utrpela. Posledná zmena vyzerala tak, že v jednu stredu vláda schválila výrazné zvýšenie poplatkov za skládkovanie ako prípravu na povinnosť úpravy odpadu od 1. 1. 2025. O deň alebo dva neskôr však parlament na návrh poslanca Ferenčáka, primátora Kežmarku, posunul termín o dva roky a nasledujúci týždeň vláda sama zrušila svoje vlastné nariadenie o poplatkoch,“ hovorí Martin Kečkéš.

Biometán ako surovina

Samozrejme, motiváciou SPP na vytvorenie spoločného podniku je hlavne možnosť spracúvania biologicky rozložiteľnej zložky komunálneho odpadu. Z nej totiž vzniká bioplyn, z ktorého sa získava tzv. biometán. Ten sa od klasického zemného plynu líši jedine tým, že nie je fosílny, inak sa nijako neodlišuje od toho, ktorý nakupujeme od Gazpromu, dovážame z Kataru alebo spoza oceánu z USA.

Dôležitý rozdiel je však v zdroji.

V prípade biometánu totiž jeho odberatelia, povedzme teplárne, neodoberajú fosílne palivo, a tak hoci jeho spálením vyprodukujú oxid uhličitý ako skleníkový plyn, nepotrebujú zaň navyše platiť uhlíkovú daň vo forme emisných povoleniek.

Na jednej strane sa to môže zdať ako paradox, no z biologicky rozložiteľného odpadu by sa oxid uhličitý aj metán skôr či neskôr uvoľnili, napríklad v podobe tzv. skládkového plynu, čo je zmes dominantne práve z metánu a oxidu uhličitého.

Navyše metán je silnejší skleníkový plyn, hoci sa v atmosfére relatívne rýchlo rozpadá. Spálením alebo iným využitím biologicky v súčasnosti vyrobeného metánu tak získavame teplo alebo inú formu energie, ktorú by sme inak museli získať spálením fosílneho metánu.

Bioplynové stanice, ktoré sú medzikrokom pri výrobe biometánu, sú zároveň prevenciou uvoľňovania skládkového plynu. Zozbieraná biomasa sa biologicky deaktivuje. To znamená, že v kontrolovanom prostredí sa nechajú vyznieť všetky prirodzené procesy hnitia a rozkladu. Vzniknutý plyn sa zachytí, zvyškový materiál sa vysuší alebo spracuje v čističke a následne sa môže uložiť napríklad na skládke ako neaktívny substrát.

Vytriedený plastový odpad. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Ak ide o materiál získaný pri triedení zmesového komunálneho odpadu, nedá sa využiť na poľnohospodárske účely pre (aj teoretické) riziko kontaminácie. Jeho ideálne využitie je teda napríklad na prekryv a kultiváciu starých skládok, do železničných násypov, terénnych príprav na stavbu ciest a iné druhy stavieb.

Na poľnohospodárske účely, ale napríklad aj na pre drobných a domácich záhradkárov sa dá využiť substrát vyrobený len kompostovaním triedeného kuchynského odpadu.

Z bioplynu sa dá vyrobiť jednak biometán, ale aj biogénny oxid uhličitý.

„Biogénny CO₂ vieme vyrobiť v potravinárskej kvalite a predať ho napríklad výrobcom nealkoholických nápojov alebo pivovarom, biometán zas napríklad do Dusla alebo hocikomu, kto využíva zemný plyn – napríklad teplárňam, ktoré majú zemnoplynové kogeneračné jednotky. Môžeme ho dodať aj našej dcérskej spoločnosti SPP CNG, ktorá prevádzkuje autobusy na CNG – v Trenčíne, Martine a Bratislave,“ objasňuje Martin Kečkéš aj biznisový prínos komplexného spracúvania odpadu.

Biometán označuje za strategickú surovinu. Len tak spaľovať bioplyn považuje Kečkéš za plytvanie, keďže jeho účinnosť je len 40 percent.

„Vyrobím napríklad 20-tisíc MWh bioplynu a spálim ho, aby som z neho vyrobil 8-tisíc MWh elektriny, ktorú predám. To znamená, že som zmaril 60 percent energie, ktorú som v tom bioplyne mal. Pri konverzii bioplynu na biometán sa stratí možno 10 percent, takže mám 18-tisíc MWh obchodovateľnej komodity,“ vysvetľuje.

„Jedno zariadenie na konverziu bioplynu dokáže vyrobiť ročne štyri milióny kubíkov biometánu, čo je asi 40 GWh energie, popritom vyrába 20 ton biogénneho CO₂ denne. Spracujem odpad, ktorý by inak ostal bez využitia, ušetrím poplatky za emisné povolenky a ešte mám profit z predaja surovín,“ uzatvára Kečkéš.

Hoci takáto produkcia nemôže ani zďaleka pokryť slovenský dopyt po zemnom plyne, ktorý sa pohybuje tesne pod úrovňou 50 TWh ročne, každá úspora a vlastný zdroj zvyšuje energetickú bezpečnosť.