Právnička, ktorá pomáha obetiam domáceho násilia Ak človek počúva, že žiarlivosť je dôkazom lásky, prehliadne varovné signály vo svojich vzťahoch

Hovorí, že naša spoločnosť domáce násilie stále podceňuje a je potrebné viac hovoriť o zdravých vzťahoch, učiť deti aj dospelých rozpoznávať varovné signály a odbúravať mýty o násilí.

Vysvetľuje tiež, prečo nie je veta „Žiarli, lebo ťa miluje“ v poriadku a pôsobí toxicky.

„Podobných viet je oveľa viac. Nejde o to, že by automaticky viedli k násiliu. Problém je, že postupne vytvárajú alebo udržiavajú prostredie, v ktorom sa nezdravé správanie považuje za normálne alebo dokonca za prejav lásky či starostlivosti,“ vysvetľuje Silvia Miškovičová v rozhovore pre Postoj.

Opisuje, ako to vyzerá, keď sa žena odhodlá hovoriť o násilí, ktoré zažíva, akú pomoc potrebuje a čo by malo spraviť jej blízke okolie. 

Rozprávali sme sa aj o tom, prečo je potrebné ochrániť deti, ktoré zažívajú násilie páchané na ich mame, a o tom, že existujú aj psychické, ekonomické či sexuálne formy násilia, ktoré nemusia zanechať viditeľné stopy, no človeka môžu ničiť rovnako závažným spôsobom.

Pýtali sme sa aj na to, prečo v praxi ženy často vyhľadajú pomoc až vo chvíli, keď je násilie už veľmi vážne.

Silvia Miškovičová sa dlhodobo venuje ochrane obetí domáceho a sexualizovaného násilia. Vo svojej praxi sa zameriava na pomoc obetiam trestných činov, pričom pôsobí aj v organizácii Áno pre život, kde poskytuje právne poradenstvo ženám zažívajúcim násilie a sprevádza ich pri hľadaní možností ochrany a riešenia ich situácie.

Venuje sa tiež prevencii násilia, vzdelávaniu odborníkov a nastavovaniu bezpečného prostredia pre deti a zraniteľné osoby. Je znalkyňou Komisie KBS pre ochranu maloletých v Cirkvi.  
 

Slovenskom otriasla nedávna smrť učiteľky z Gelnice, ktorú zavraždil jej partner. Vaša organizácia pracuje so ženami, ktoré zažívajú domáce násilie. Ako sa dá zabezpečiť, aby bola ochránená žena, ktorú ohrozuje partner? 

Nie je to úlohou jednej inštitúcie ani jedného človeka. Je to spoločná zodpovednosť štátu, odborníkov, blízkeho okolia aj celej spoločnosti.

Bezpečie sa nezačína až po útoku. Začína sa vtedy, keď dokážeme rozpoznať varovné signály, brať násilie vážne a žene včas poskytnúť pomoc a ochranu.

V našej spoločnosti je domáce násilie podceňované. Prečo je to tak?

Nie preto, že by sme ho ako spoločnosť schvaľovali, ale preto, že ho často rozpoznáme až vtedy, keď má viditeľné následky.

Dôvodov je, samozrejme, viac. Svoju úlohu zohráva napríklad aj naša historická skúsenosť, keď boli niektoré formy násilia voči ženám či deťom spoločensky tolerované alebo dokonca považované za súčasť výchovy či partnerského života.

Preto sme sa mnohí stali menej citliví na varovné signály, akými sú ponižovanie, kontrolovanie, vydieranie, izolovanie, vyhrážanie sa či prenasledovanie.

Ovplyvňujú nás aj rôzne psychologické mechanizmy a skreslenia. Potrebujeme napríklad veriť, že svet je spravodlivý a bezpečný, a tak máme tendenciu myslieť si, že zlé veci sa dejú iba „zlým“ ľuďom.

A ak sa stanú tým „dobrým“, hľadáme dôvod, ktorým si ich možno nejako privodili. Alebo si hovoríme: „Veď to je taký slušný človek, určite by niečo také nespravil“, „Určite to nebude také vážne, inak by už niekto zasiahol“, „Keby to bolo naozaj zlé, už by odišla“.

Takéto skratky v uvažovaní sú síce prirodzené, no zároveň veľmi nebezpečné, pretože nám bránia rozpoznať násilie včas. Preto je dôležité vedieť o nich, rozpoznávať ich vo vlastnom myslení a vedome ich korigovať.

Čo sa s tým dá robiť?

Musíme lepšie rozumieť tomu, ako domáce násilie funguje. Potrebujeme viac hovoriť o zdravých vzťahoch, učiť deti aj dospelých rozpoznávať varovné signály, odbúravať mýty o násilí a zabezpečiť, aby ľudia, ktorí vyhľadajú pomoc, našli pochopenie namiesto spochybňovania.

Nulová tolerancia voči násiliu sa totiž nezačína až pri trestnom čine. Začína sa tým, čo sme ochotní považovať za normálne v každodenných vzťahoch.

Na Facebooku ste zverejnili pár viet, ktoré spoločnosť považuje za normálne, ale môžu vytvárať priestor pre toxické vzťahy a násilie. Ide o známe vety: „Žiarli, lebo ťa miluje“, „Veď ťa neudrel“, „Každý vzťah je ťažký, treba vydržať“, „Bitka patrí k výchove“.

Podobných viet je oveľa viac. Nejde o to, že by automaticky viedli k násiliu. Problém je, že postupne vytvárajú alebo udržiavajú prostredie, v ktorom sa nezdravé správanie považuje za normálne alebo dokonca za prejav lásky či starostlivosti.

Normalizujú chorobnú žiarlivosť, ponižovanie, obťažovanie či až násilie a neustále posúvajú hranicu toho, čo sme ešte ochotní tolerovať. 

Ak dieťa alebo mladý človek opakovane počúva, že žiarlivosť je dôkazom lásky alebo že bitka patrí k výchove, ľahšie prehliadne varovné signály vo vlastných vzťahoch.

V praxi potom ženy často vyhľadajú pomoc až vo chvíli, keď je násilie už veľmi vážne.

Práve odchod zo vzťahu a prepustenie páchateľa patria podľa odborných poznatkov medzi najrizikovejšie obdobia.

Nie preto, že by si neuvedomovali, že sa niečo deje alebo že by im to bolo príjemné, ale preto, že celé roky počúvali, že toto je vo vzťahoch normálne, že majú byť trpezlivé, viac sa snažiť alebo partnera neprovokovať.

Prevencia sa nezačína až pri skutkoch, ktoré sú trestnými činmi. Začína sa tým, aké posolstvá odovzdávame deťom, mladým ľuďom aj dospelým o tom, čo je vo vzťahu prejav lásky a čo už je prejav moci, kontroly a násilia.

Ako hovorí jedna veľmi výstižná kampaň: „Láska nemá bolieť.“ No ja by som ešte dodala, že nemá ani ponižovať, kontrolovať, vydierať, zastrašovať či izolovať.

To už nie sú prejavy lásky, ale prinajmenšom varovné signály – ak nie rovno trestné činy –, ktoré by sme nikdy nemali prehliadať a už vôbec nie romantizovať.

Vražda učiteľky v GelniciZdá sa, že išlo o zlyhanie jednotlivca, hovorí Susko. Ak zlyhal štát, zamyslíme sa nad systémovými zmenami

Miro Pastorek

S čím sa na vás najčastejšie obracajú ženy, ktoré sú v podobnej situácii? 

Je to veľmi individuálne. Niektoré ženy zažívajú násilie krátko, iné prichádzajú po rokoch života v násilnom vzťahu. Veľmi často vidíme, že násilie nebolo jednorazovou udalosťou, ale postupne sa stupňovalo – od kontroly, ponižovania a izolácie až po závažnejšie formy násilia.

To, čo sa opakuje takmer vždy, je, že ženy často prichádzajú po dlhom období pochybností, strachu a hľadania odvahy urobiť prvý krok.

A paradoxne práve tie, ktoré vyhľadajú pomoc skôr – v čase, keď ešte vedia relatívne bezpečne odísť z násilného vzťahu alebo predísť ďalšej eskalácii –, niekedy narážajú na nepochopenie, výsmech či až odmietnutie.

Problém je, že mnohí si myslia, že žena má prísť až vtedy, keď je situácia „dostatočne vážna“ – keď je zranená, keď už došlo k závažnému útoku alebo keď má veľké množstvo dôkazov. Lenže práve takýto prístup ukazuje, že stále dostatočne nerozumieme tomu, ako domáce násilie funguje.

Čo treba pri domácom násilí pochopiť?

Podstatou je dlhodobý vzorec moci, kontroly a zastrašovania, ktorý sa len zriedka odohráva pred svedkami alebo zanecháva okamžité a jednoznačné dôkazy.

Ak budeme čakať na množstvo priamych dôkazov a viditeľné následky vo všetkých oblastiach života obete, budeme čakať príliš dlho – často až do chvíle, keď dôjde k tragédii.

Pri domácom násilí musíme rozumieť jeho špecifickému spôsobu fungovania aj dôkaznej situácii. Inak nastavíme kritériá príliš prísne, takže väčšina prípadov zostane bez ochrany.

Pomoc nesmie prichádzať až vtedy, keď je už neskoro. Včasné vyhľadanie pomoci je dôvodom na podporu, nie dôvodom povedať žene, že ešte nemá čo riešiť.

Hovoríte, že spoločnosť podceňuje ženu, ktorá chce riešiť už prvé signály. Prečo?

Z bezpečia našich vzťahov a domovov sa totižto ľahko povie, že „sa vlastne ešte nič nedeje“.

Pritom už aj v tejto fáze je často čo riešiť. Len navonok to ešte nemusí byť viditeľné.

Skúsme si však predstaviť, že niekoľko mesiacov poriadne nespíme, pretože nás partner opakovane budí alebo nám zakazuje spať v posteli. Alebo že každý deň žijeme pod neustálou kontrolou, ponižovaním či vyhrážkami. Aj takéto formy násilia majú závažné dôsledky na psychické aj fyzické zdravie človeka, hoci na tele nezanechávajú modriny.

Prečo sa ženy boja nahlasovať domáce násilie?

Často sa neboja len páchateľa, ale aj toho, čo bude nasledovať. Obávajú sa, že im nikto neuverí, prídu o deti, bývanie alebo že sa situácia ešte zhorší.

Akým spôsobom vás kontaktujú ženy, ktorým sa toto deje?

Je to rôzne. Niektoré ženy nás kontaktujú priamo – telefonicky, e-mailom alebo cez online formulár. Iné prostredníctvom niekoho, komu dôverujú –  napríklad rodinného príslušníka, priateľky, lekára, sociálneho pracovníka, kňaza alebo inej organizácie.

Často je prvý kontakt veľmi opatrný. Žena nemusí hneď povedať: „Zažívam násilie.“ Niekedy opisuje len jednotlivé situácie, pýta sa, či je jej skúsenosť „normálna“, alebo si overuje, či to, čo zažíva, vôbec môže pomenovať ako násilie.

Veľmi často je prvým krokom práve potreba uistenia, že jej pocity a obavy sú oprávnené.

Foto: archív S. M.

Čo je vtedy dôležité?

Aby žena pri prvom kontakte nezažila ďalšie spochybnenie alebo tlak. Pomoc sa nezačína rozhodnutím, že musí okamžite odísť alebo sa rozviesť. Začína sa tým, že dostane bezpečný priestor, informácie a podporu, aby mohla robiť rozhodnutia, ktoré sú pre ňu a jej deti čo najbezpečnejšie.

Samozrejme, ak sú žena alebo jej deti bezprostredne ohrozené na živote či zdraví, prioritou je okamžitá ochrana a bezodkladné riešenie situácie.

Ak žena ohlási domáce násilie, dá sa identifikovať aj miera jej ohrozenia?

Áno. Dnes už existujú odborné metódy na posudzovanie rizika, ktoré pomáhajú odhadnúť pravdepodobnosť ďalšej eskalácie násilia alebo dokonca riziko usmrtenia.

Nejde o predpovedanie budúcnosti, ale o odborné vyhodnotenie rizikových faktorov – na príkladoch predchádzajúceho násilia, vyhrážok zabitím, prístupu k zbraniam, prenasledovania, kontrolujúceho správania či toho, či sa žena práve pokúša zo vzťahu odísť alebo má byť násilná osoba prepustená na slobodu.

Práve odchod zo vzťahu a prepustenie páchateľa patria podľa odborných poznatkov medzi najrizikovejšie obdobia.

Posúdenie rizika by preto malo byť prirodzenou súčasťou práce všetkých odborníkov, ktorí sa s prípadom stretávajú. Nestačí reagovať len na to, čo sa už stalo.

Potrebujeme vedieť rozpoznať, čo sa s vysokou pravdepodobnosťou môže stať, ak neprijmeme primerané ochranné opatrenia.

Posudzovanie rizika pomáha rozhodnúť, akú ochranu žena potrebuje a aké opatrenia treba prijať skôr, než dôjde k ďalšej eskalácii násilia.

Dokáže toto odhadnúť súd či polícia? 

Áno, polícia aj ďalšie inštitúcie majú k dispozícii nástroje na posudzovanie miery ohrozenia.

Nejde o odhad „od oka“, ale o odborné posúdenie založené na štandardizovaných metodikách a vyhodnotení konkrétnych rizikových faktorov, ktoré pomáhajú určiť, aké veľké nebezpečenstvo žene hrozí.

Posúdenie rizika musí byť kvalitné, priebežne aktualizované a predovšetkým sa musí premietnuť do ďalších rozhodnutí. Práve tu v praxi často zlyhávame.

Jednotlivé inštitúcie síce urobia svoj podiel práce, no každá často pozná iba časť príbehu. 

Nie je výnimočné, že popri trestnom konaní prebieha aj konanie o rozvode alebo o úprave rodičovských práv a povinností, pričom informácie o domácom násilí v civilnom konaní buď úplne absentujú, alebo nie sú dostatočne zohľadnené.

Dôsledkom môže byť, že sa pri rozhodovaní napríklad neprihliadne na nerovnováhu moci medzi účastníkmi, na riziko ďalšej eskalácie násilia ani na dosah partnerského násilia na deti.

Stretli sme sa aj s prípadmi, keď boli jednotlivé rozhodnutia rôznych orgánov navzájom v rozpore.

Ako sa to v praxi prejavilo?

Na jednej strane boli prijaté opatrenia na ochranu ženy, napríklad zákaz priblíženia, a na druhej strane iné rozhodnutie vytváralo priestor na ďalší kontakt s násilnou osobou – napríklad odovzdávanie detí v mieste bydliska matky alebo styk otca s deťmi za jej prítomnosti.

Práve takéto situácie ukazujú, prečo nestačí, aby každá inštitúcia robila svoju prácu samostatne.

Účinná ochrana preto nemôže stáť na jednej osobe ani jednej inštitúcii. Vyžaduje si úzku spoluprácu polície, prokuratúry, súdov, probačných a mediačných úradníkov, orgánov sociálnoprávnej ochrany detí, zdravotníkov aj špecializovaných organizácií.

Až keď sa informácie prepoja a všetci pracujú s rovnakým obrazom o miere rizika, možno prijať opatrenia, ktoré skutočne chránia život a zdravie ohrozenej osoby.

Aké má žena možnosti ochrany v praxi, ak žije vo vzťahu, ktorý ohrozuje ju, prípadne jej deti? Na koho sa môže obrátiť?

Ak je žena alebo jej deti v bezprostrednom ohrození, treba volať políciu. Polícia môže okamžite zasiahnuť, vyhodnotiť situáciu a prijať opatrenia na zvýšenie bezpečia – napríklad vykázať násilnú osobu zo spoločného obydlia.

Ak situácia nie je bezprostredne akútna, ale žena má obavy alebo vníma varovné signály, môže sa obrátiť na odbornú pomoc – na špecializované organizácie pre ženy zažívajúce násilie, poradenské centrá, zariadenia núdzového bývania alebo iné organizácie pomáhajúce obetiam.

Ich zoznam je dostupný aj na stránke ministerstva spravodlivosti. Tieto organizácie jej vedia pomôcť zorientovať sa v možnostiach ochrany, vytvoriť bezpečnostný plán a sprevádzať ju ďalšími krokmi.

Akú ochranu viete poskytnúť žene vy konkrétne?

V Áno pre život poskytujeme ženám zažívajúcim násilie komplexnú odbornú pomoc – sociálne, právne aj psychologické poradenstvo. Sprevádzame ich pri riešení praktických otázok – či už ide o odchod z násilného vzťahu, komunikáciu s úradmi, starostlivosť o deti, finančné či zdravotné problémy, alebo ďalšie výzvy, ktoré s násilím často súvisia.

Každá žena prichádza s iným príbehom a inými potrebami. Neexistuje preto jeden univerzálny postup – pomoc prispôsobujeme jej konkrétnej situácii, miere ohrozenia, vzťahu k násilnej osobe aj možnostiam, ktoré má.

Naším cieľom nie je rozhodovať za ženu, ale poskytnúť jej informácie, podporu a odborné sprevádzanie, aby mohla robiť rozhodnutia, ktoré sú v danej chvíli čo najbezpečnejšie pre ňu a jej deti.

Čo v prípade, keď sa žena už nechce vrátiť do miesta bydliska?

Ak nemá kam odísť alebo je jej domov miestom ohrozenia, poskytujeme aj bezpečné ubytovanie v zariadení núdzového bývania pre ženy a ich deti.

Je to priestor, v ktorom žena môže po skúsenosti s násilím opäť nadobudnúť pocit bezpečia, stabilizovať svoju situáciu a s podporou odborníkov plánovať ďalšie kroky.

Pomoc nemá prichádzať až vtedy, keď je situácia úplne kritická. V Áno pre život sprevádzame aj ženy, ktoré sa ešte len potrebujú zorientovať vo svojej situácii alebo si overiť, aké možnosti podpory a ochrany majú.

Niekedy ide o dlhodobo náročnú alebo nefunkčnú rodinnú situáciu, v ktorej žena potrebuje podporu, aby sa problémy ďalej neprehlbovali. Podľa potrieb ženy a detí potom hľadáme najvhodnejšiu formu pomoci vrátane práce so širšou rodinou.

Poskytujeme poradenstvo aj mužom, ktorí zažívajú domáce násilie. Aj oni sa môžu obrátiť na odbornú pomoc a získať podporu pri riešení svojej situácie. Bezpečné ubytovanie v rámci našej služby je však určené ženám a ich deťom.

Čo je dôležité dodržať pri pomoci žene, ktorá zažíva násilie?

V prvom rade je dôležité žene veriť, počúvať ju a nespochybňovať jej skúsenosť. Žena, ktorá zažíva násilie, často už dlhý čas žije v prostredí strachu, kontroly a neistoty. Ak sa odhodlá niekomu zdôveriť, je veľmi dôležité, aby namiesto pochybností dostala podporu a informáciu, že pomoc existuje.

Často máme strach povedať obeti: „Verím ti“, pretože máme pocit, že tým automaticky odsudzujeme druhú stranu a rozhodujeme o vine páchateľa. Uveriť obeti však neznamená vydať rozsudok. Znamená to uznať, že človek pred nami prežíva niečo ťažké a potrebuje pomoc.

Prezumpcia neviny a ochrana obete sa navzájom nevylučujú.

Je potrebné rešpektovať tempo danej ženy a nerobiť rozhodnutia za ňu.

Často počúvame otázku: „Prečo od násilníka žena jednoducho neodišla?“

Realita je oveľa zložitejšia. Odchod z násilného vzťahu nie je jednorazové rozhodnutie, ale proces, ktorý sprevádzajú praktické, ekonomické, emocionálne aj bezpečnostné prekážky. Žena môže riešiť bývanie, financie, deti, právne otázky či dôsledky dlhodobého stresu a strachu.

Zároveň, ako som už spomínala, práve obdobie rozchodu a bezprostredne po odchode patrí medzi najrizikovejšie z hľadiska eskalácie násilia.

Násilná osoba môže reagovať snahou získať späť kontrolu nad situáciou. Preto odísť nie je len otázkou odvahy, ale predovšetkým otázkou bezpečnosti.

To však neznamená, že žena nemá odísť. Znamená to, že odchod je potrebné, ak je to možné, plánovať s ohľadom na bezpečie ženy a detí a využiť dostupnú odbornú pomoc.

Pri vážnom ohrození je dôležité zapojiť políciu, špecializované organizácie alebo ďalšie príslušné inštitúcie. Zároveň by sme nemali sľubovať pomoc, ktorú nevieme zabezpečiť, ale pomôcť žene nájsť reálne možnosti ochrany a podpory.

Úlohou pomoci nie je iba podporiť ženu pri odchode z násilného vzťahu, ale sprevádzať ju aj počas neho a po ňom, aby si mohla postupne vybudovať bezpečný a stabilný život bez násilia.

V prvom rade je dôležité žene veriť, počúvať ju a nespochybňovať jej skúsenosť.

Preživšie nezostávajú v násilných vzťahoch preto, že by násilie akceptovali. Často zostávajú preto, že v danej chvíli nevidia bezpečnú cestu von.

Namiesto otázky „Prečo neodíde?“ by sme sa preto mali pýtať: „Čo potrebuje, aby mohla bezpečne odísť?“ Práve vytváranie tejto bezpečnej cesty je úlohou spoločnosti.

Čomu musia tieto ženy bezprostredne po odchode čeliť?

Veľkej neistote. Môžu riešiť úplne základné otázky – kde budú bývať, z čoho budú žiť, ako zabezpečia deti, čo bude nasledovať v právnych konaniach a ako bude vyzerať ich ďalší život.

Popri tom často nesú aj veľkú psychickú záťaž – po dlhodobom období strachu, kontroly a ponižovania sa musia znovu učiť veriť sebe a svojim rozhodnutiam.

V tomto období najviac potrebujú bezpečie, prijatie a praktickú podporu. Potrebujú niekoho, kto ich nebude súdiť, nebude sa pýtať, prečo neodišli skôr, ale pomôže im zorientovať sa v možnostiach a urobiť ďalšie kroky.

Veľmi dôležitá je dostupnosť odbornej pomoci – právnej, psychologickej a sociálnej –, aby na túto zmenu nemuseli byť samy.

Dokáže týmto ženám účinne pomôcť aj okolie, rodina?

Áno, okolie môže zohrávať úplne kľúčovú úlohu. Žena zažívajúca násilie často žije v strachu, neistote a izolácii. Práve rodina, priatelia, kolegovia či susedia môžu byť tými, ktorí si všimnú varovné signály, uveria jej, privolajú pomoc alebo jej pomôžu dostať sa k odbornej podpore.

Ale nestačí povedať iba: „Keby si niečo potrebovala, ozvi sa.“

Ženy zažívajúce domáce násilie často potrebujú úplne konkrétnu pomoc – poskytnúť im informácie, sprevádzať ich na úrady, k lekárovi alebo na políciu, postrážiť deti, urobiť nákup, uschovať dôležité dokumenty či dôkazy, pomôcť finančne alebo s ďalšími praktickými vecami.

No a potrebujú aj niekoho, kto s nimi zostane aj v ich ťažkých emóciách.

Zľahčovanie, spochybňovanie alebo obviňovanie môžu ženu ešte viac izolovať a odradiť od vyhľadania pomoci. Naopak, ak jej uveríme, vypočujeme ju bez odsudzovania a ponúkneme konkrétnu podporu, môžeme byť práve tým človekom, ktorý jej pomôže urobiť prvý krok k bezpečiu.

Niekedy totiž aj jediný človek, ktorý uverí a podá pomocnú ruku, dokáže zmeniť jej život.

Ako domáce násilie vplýva na deti, ktoré ho doma zažívajú?

Domáce násilie má na deti vždy vplyv, aj keď nie sú priamo napadnuté. Dieťa, ktoré žije v prostredí strachu, napätia a neistoty, vníma, čo sa deje medzi rodičmi. Nie je iba pozorovateľom – stáva sa obeťou násilia, pretože vyrastá v prostredí, ktoré preň nie je bezpečné.

Niektoré deti reagujú úzkosťou, strachom, problémami so spánkom, zhoršením prospechu alebo zmenami správania. Iné sa, naopak, snažia byť „neviditeľné“, preberajú zodpovednosť za situáciu doma alebo sa učia, že násilie a kontrola sú bežnou súčasťou vzťahov.

Deti potrebujú vyrastať v prostredí, kde sa cítia bezpečne, kde vidia rešpekt a zdravé spôsoby riešenia konfliktov.

Najbezpečnejším miestom pre dieťa nie je domov, kde rodičia ostávajú vo vzťahu za každú cenu, ale domov, kde sa nemusí báť – o seba, o svoju mamu, svojho otca, súrodenca.

Trestá sa domáce násilie na Slovensku dostatočne prísne?

Skôr ako sa začneme pýtať, či sa domáce násilie na Slovensku trestá dostatočne prísne, mali by sme si položiť ešte základnejšiu otázku – či vôbec vieme, čo domáce násilie je. Myslím si, že ako spoločnosť v tomto stále dosť tápeme.

Domáce násilie totiž nie je iba situácia, keď niekto drží žene nôž pod krkom alebo ju fyzicky napadne tak, že skončí v nemocnici.

Existujú aj psychické, ekonomické či sexuálne formy násilia, ktoré nemusia zanechať viditeľné stopy, no človeka môžu ničiť rovnako závažným spôsobom.

Jedna z mojich klientok mi raz povedala: „Smrti som sa nebála, tú som si neraz priala. Oveľa horšie bolo to čakanie na ňu.“ Táto veta veľmi presne vystihuje podstatu domáceho násilia. Človeku možno ubližovať mnohými spôsobmi a násilie nie je len o úderoch.

Je aj o neustálom strachu, strate slobody, kontrole a postupnom ničení dôstojnosti.

Ak sa teda pýtame na trestanie domáceho násilia, podľa mňa problém nespočíva iba vo výške trestných sadzieb. Trestný zákon poskytuje priestor primerane reagovať aj na závažné prípady.

Kľúčové však je, či dokážeme konkrétnu situáciu správne rozpoznať, vyhodnotiť a právne posúdiť – teda či vidíme celý obraz násilia alebo iba jednotlivé udalosti vytrhnuté z kontextu.

Jednotlivé skutky potom môžu byť posúdené ako menej závažné trestné činy alebo iné formy protiprávneho konania s miernejšou reakciou, hoci v celkovom kontexte môže ísť o dlhodobé týranie blízkej osoby.

Dalo sa predísť vražde učiteľky z Gelnice? 

Nikto nedokáže s istotou povedať, že jedno konkrétne rozhodnutie alebo jedno konkrétne opatrenie by tejto tragédii určite zabránilo. V tomto prípade došlo k závažným pochybeniam, a preto je úplne namieste pýtať sa, čo sa malo spraviť inak, lepšie, rýchlejšie, odbornejšie, citlivejšie.

Každému násiliu sa má spoločnosť snažiť predchádzať a úlohou štátu je vytvárať systém, ktorý dokáže včas zachytiť situácie, v ktorých hrozí eskalácia násilia a ohrozenie života.

To si však vyžaduje najmä rýchlejšie a kvalitnejšie vyhodnocovanie rizika, lepšie posúvanie informácií medzi jednotlivými zložkami a dôsledné využívanie ochranných opatrení tam, kde existujú varovné signály a zvýšené ohrozenie. Nestačí, aby tieto nástroje existovali iba na papieri – musia fungovať v reálnom živote.

Boli podľa vás v tomto prípade využité všetky dostupné prostriedky na ochranu ženy? 

Nie, neboli. Prípad z Gelnice je tragickým príkladom zlyhania systému ochrany obetí. Chýbalo včasné a riadne vyhodnotenie rizika, bezodkladná ochrana ženy po prepustení agresora z väzby, lepšia koordinácia medzi políciou, väznicou a súdom aj včasné informovanie poškodenej.