Na čom záleží Je nebezpečné tvrdiť, že otázka, či mať dieťa, je len otázkou túžby a všetko ostatné nám je ukradnuté

Zuzana Hanusová

Odoberať autora e-mailom

Nezmeškajte žiaden článok.

Ak začíname diskusiu o voľbe mať deti tým, že hľadáme dôvody, prečo deti nemať, nečudujme sa, že mladí strácajú odvahu.

Vyštudovala žurnalistiku a germanistiku, pracovala v STV, v Slovenskom rozhlase a ako šéfredaktorka portálu nm.sk. Je vydatá, má tri deti.

Ďalšie autorove články:

Tichá pandémia Duševné choroby sú celosvetovo na vzostupe. Bude to vážny problém, varujú odborníci

AI v školstve Môže ničiť kritické myslenie a podporuje lenivosť mozgu. Po prvých štúdiách rastú obavy

Na čom záleží Narastá počet ľudí, ktorí žijú osamote. Má to vplyv na ich zdravie aj kvalitu života

Pri rozdielnych názoroch v konzervatívnom a liberálnom tábore som si to vždy vedela vysvetliť tým, že každý máme iný druh idealizmu, ktorý nás motivuje a poháňa v našich postojoch. Hoci prichádzame v rôznych otázkach k iným záverom, na pozadí mnohých tém je na oboch stranách snaha dosiahnuť dobro pre človeka a ľudstvo, pričom spolu vytvárame akýsi balans.

Pri čítaní série článkov o demografickej kríze v Denníku N mi tento ideál akosi padol.

Nebudem sa vyjadrovať k osobnému príbehu redaktorky Rie Gehrerovej, ktorá v texte opísala, ako dospeli k rozhodnutiu, že jedno dieťa stačí. Je to jej osobná neprenositeľná skúsenosť, hoci čitateľsky veľmi pútavá. K všeobecným tvrdeniam, ktoré z toho autorka vyvodila a následne ich rozvinul aj kolega Ján Markoš v komentári s titulkom Neexistuje veľa dobrých dôvodov mať deti, sa však vyjadriť dá.

Postoj · Je nebezpečné tvrdiť, že otázka, či mať dieťa, je len otázkou túžby a všetko ostatné je ukradnuté

Rozumiem, že texty mali vyprovokovať diskusiu, a aj sa im to podarilo. Zaiste sú aj akousi sondou do nemalej skupiny ľudí, ktorá uvažuje nad svojím životom v takýchto rámcoch. Horšie je, že tieto anekdoty majú aj vplyv na naratív, ako o demografii uvažujeme ako spoločnosť.

Ide autorom o to, aby sme debatu o deťoch odstrihli od spoločenského rozmeru, spravili z nej čisto otázku individuálnej túžby a osobný komfort jednotlivcov povýšili na prvé miesto? Vidí sa mi, že áno.

Ľudia, ktorí sa aj z rozumných dôvodov strachujú o to, akú planétu zachováme budúcim generáciám, sa so zarážajúcou ľahkosťou vyhýbajú téme, ako osamelo budú žiť budúce generácie detí, ale aj seniorov.

Áno, demografická téma nie je len o pôrodnosti, rýchlosti starnutia či ekonomickej udržateľnosti dôchodkového systému, je to aj téma veľkej osamelosti. Rozpad prirodzených vzťahov nás totiž privádza k osamelosti.

Atmosféra, ktorú vytvárame – kde sa dieťa vníma takmer ako ekologická záťaž alebo prekážka v kariére –, je tiež súčasťou spoločenského rozmeru. Tvrdiť, že ako spoločnosť nemáme vytvárať žiaden tlak a ironizovať pritom demografov, aby nám pod nosom nemávali postapokalyptickými scenármi o bezdetnej či jednodetnej budúcnosti, keď máme jednoducho právo cítiť sa dobre tu a teraz, je čistý individualizmus a materializmus.

Jedináčikovia bez súrodencov a neskôr starí ľudia bez rodinného zázemia budú čeliť svetu, v ktorom štátne inštitúcie nikdy nedokážu nahradiť blízkosť, ktorú ponúka najbližšia komunita, teda rodina.

Ak budeme spoločnosť stavať len na individuálnom chcení a vytratí sa z nej vedomie povinnosti voči budúcim generáciám, výsledkom bude len tichá, atomizovaná a osamelá spoločnosť.

Človek nie je ostrov a naše individuálne rozhodnutia vždy formujú svet. Moderný individualizmus nás učí vidieť len svoje vlastné práva a potreby. Ak prevládne mentalita pohodlia a rodičovstvo sa už ani nemôže spájať so slovom obeta, čaká nás smutná budúcnosť. Ale vytvárame tým aj bezútešnú prítomnosť. To, ako o deťoch píšeme a hovoríme, totiž priamo ovplyvňuje chuť ľudí ich mať.

Vytvára sa dojem, že mať dieťa je rozhodnutie ako výber životného štýlu – ak mi to prináša stres, jednoducho si ho nevyberiem a akýkoľvek sociálny tlak na zmenu je neprípustný. Tento prístup však celkom ignoruje kontinuitu, ak spoločnosť zredukuje rodičovstvo na osobný komfort, stráca predsa zmysel pre zodpovednosť voči komunite.

Ján Markoš dokonca tvrdí, že snaha ovplyvňovať bola vlastná diktatúram, preto by sme si mali dávať veľký pozor, aby sme rodičov nevnímali ako služobníkov štátu. Snaha motivovať rodiny, aby mali možnosť rozhodnúť sa mať viac detí, vytvárať im preto podmienky, vytvárať baby friendly prostredie a odmeniť ich za to, keď majú deti, je predsa legitímnou snahou takmer všetkých doterajších viac či menej úspešných politík.

Spoločnosť postavená na jedináčikoch – bez súrodencov, bratrancov, sesterníc – stráca schopnosť podpory a solidarity v rámci rodinných sietí, ktoré v istých situáciách fungujú najspoľahlivejšie.

To, že niekto z rôznych dôvodov skončí pri jednom dieťati, je úplne v poriadku. Ale ukazovať to ako cestu a hľadať si všetky možné dôvody, ako si to spoločensky obhájiť, je viac než krátkozraké.

Nechcem si predstaviť tlak, ktorý bude niesť generácia jedináčikov už len pred voľbou starostlivosti o svojich starých rodičov, nehovoriac o spomínanej osamelosti. Alebo všetko za nich vybaví ústavná starostlivosť či opatrovateľka z Ukrajiny?

Rozhodnutie mať či nemať deti nevzniká predsa vo vákuu v hlave jednotlivca. Médiá a verejný diskurz vytvárajú atmosféru, v ktorej sa jednotlivci rozhodujú. Ak sa o deťoch píše len ako o „zážitkoch“, „nákladoch“ a „stresoroch“, mladé rodiny prirodzene strácajú optimizmus.

A bez základného optimizmu a istého spoločenského ideálu to nejde.

Pamätám si, ako sme sa s manželom pred pätnástimi rokmi rokmi od rovesníkov začali dozvedať správy o tom, že čakajú bábätko. Smiali sme sa, že to bolo ako viróza – tehotenstvá v našom okruhu prichádzali vo vlnách. A tiež sme sa nakazili.

Bola to tá najprirodzenejšia a najradostnejšia vec, ktorá sa nám opakovane stala, a napriek všetkej námahe to bola pre nás najzmysluplnejšia voľba, akú sme urobili. Našťastie sme sa pohybovali v prostredí, kde mať deti bolo súčasťou trendu. Preto so skepsou pozorujem súčasnú depresívnu a všetkých ideálov zbavenú diskusiu o zlých demografických prognózach.

Otcov sme predsa naplno zapojili do rodičovského procesu, starostlivosť o deti si prakticky aj emočne delíme už takmer rovným dielom. Tvárime sa, akoby sa otcovia voľbou rodičovstva nemuseli ničoho vzdať, veľmi ich tým podceňujeme.

Čoho sa potom ešte bojíme?

Ria Gehrerová v závere predsa len píše:

„Veľmi často mám pocit, že deti sú vnímané ako akási komplikácia. Odchýlka. Výnimka. A ak sa nezmestia do tabuľky a do škatuľky, je s nimi len o to viac starostí. Podobne ako s ich rodičmi. (…) Myslím si, že zo všetkého najviac nám chýba predstavivosť, ako by svet priateľský k deťom mohol vyzerať. Spoločnosť, v ktorej by boli deti považované za prínos a za samozrejmosť, nie za komplikáciu v živote.“

Možno som nespravodlivá, v skutočnosti je v tomto texte veľa skrytého idealizmu a je to aj volanie po zmene mentality smerom k mladým rodinám, ktoré potrebujú poznať skutočné dôvody, prečo by mohli mať viac detí.

Podstata však je, že ono to bez tej obávanej obety, či už na strane muža, alebo ženy, jednoducho nikdy nepôjde.