O odchodoch aj návratoch Ale aj o pocite, že si doma akosi navyše

Kolegyňa Kristína Votrubová zverejnila nedávno smutné výsledky jedného prieskumu. Organizoval ho Úrad komisára pre deti, zapojilo sa doň viac ako 10-tisíc ľudí vo veku 16 až 17 rokov.

Viac ako 75 percent opýtaných uviedlo, že odchod zvažuje alebo sa už preň rozhodlo. Nebolo by zlé, že mladí sa chcú vonku niečomu priučiť či zarobiť si, ale až 42 percent z týchto tínedžerov sa nechce vrátiť.

Isto, ešte môžu zmeniť plány, ale aj tak to nevyzerá dobre.

Ukazuje sa, že ani aktuálne nízke čísla nezamestnanosti automaticky neznamenajú, že mladí tu chcú ostať. Pre nich sú dôležité aj iné veci.

Citlivo vnímajú aj atmosféru v krajine.

Isto nie sú šťastné niektoré vyjadrenia vplyvných politikov smerom k mladým ľuďom. Najmä Tibor Gašpar je v tomto majster.

Pracovné príležitosti alebo rodinaSlováci sa čoraz viac vracajú zo zahraničia. Čo ich ťahá domov?

Kristína Votrubová

Z niektorých jeho slov môžu mať mladí ľudia pocit, že ak chodia na Pohodu či na protestné mítingy, tak sú tu skôr trpení. A nikto za nimi plakať nebude.

On to môže rozprávať s pokojom, syna má doma, Pavol Gašpar nikam neodišiel, držal sa blízko otca. No a dnes šéfuje SIS.

Ani pre Roberta Fica to nie je téma, jeho jediný syn Michal sa po štúdiu v zahraničí a práci v Prahe usídľuje aj v Bratislave, kúpili si tu s manželkou nehnuteľnosti a má tu atraktívne pracovné príležitosti, robí aj konateľa Agentúry Smer.

Aj syn Jána Richtera Juraj ostal na Slovensku a je členom predstavenstva Transpetrolu. Ani synovec Roberta Kaliňáka neodišiel zo Slovenska a dnes je v Smere vplyvnou postavou.

Politici Smeru často zdôrazňujú, že sa tu žije dobre, že ľudia sa tu majú dobre.

Je pravda, že niečo sa mení. Témou už nie sú len odchody, témou sú už aj návraty.

V spomínanom článku Kristíny Votrubovej sa písalo aj o tom, že podľa prieskumu vychádzajúceho z dát Inštitútu finančnej politiky sa v roku 2024 rozhodlo vrátiť takmer 27-tisíc občanov. A počet odchodov klesol pod 20-tisíc.

Jedno vysvetlenie je, že je tu už lepší pracovný trh, ale núka sa aj iné vysvetlenie, ktoré počuť od ľudí, ktorí sa vrátili: často je narodenie dieťaťa jednou z motivácií návratu na Slovensko. Je tam teda túžba byť blízko rodiny a túžba vychovávať deti na Slovensku.

Návraty domov nie sú vždy jednoduché. Nie je tu celkom bežné vítať navrátilcov s otvorenou náručou.

K tomu dva príbehy.

V Postoji sme priniesli rozhovor s vedcom Silvestrom Krčmérym, ktorý pochádza zo známej rodiny. Silvester Krčméry bol jeho prastrýko a Vladimír Krčméry jeho strýko.

Mladý muž sa vrátil na Slovensko a teraz – hoci to tu nemá ľahké aj pre svoje priezvisko – sa snaží robiť dobrú robotu na Univerzite Komenského.

Vedec Silvester KrčméryPre meno mi chodia vyhrážky aj dnes. Zo Slovenska odísť nechcem, ani môj prastrýko to po prepustení z väzby neurobil

Lukáš Kekelák

V rozhovore hovoril o tom, ako tu špičkových ľudí s elitným zahraničným vzdelaním, pripravených posunúť Slovensko vpred, z funkcií bezdôvodne vyhadzujú. Tvrdí, že vláda „svojím konaním doslova vyštvala množstvo špičkových odborníkov, ktorí sa zo zahraničia vrátili a chceli pomôcť štátnej správe“.

On sám sa odradiť nedal a kľúčovú rolu zohrala zjavne rodina, nielen jej blízkosť, ale aj morálne nastavenie Krčméryovcov.

Takáto výchova urobí veľa. A potom neodradí mladého muža ani to, že celá rodina od covidových čias ešte stále dostáva pre meno Krčméry vyhrážky.

No ešte jeden príklad, tentoraz trochu starší a smutnejší. Pri letných potulkách po Slovensku som si pozrela v Liptovskom Mikuláši Galériu Kolomana Sokola.

Špičkový grafik Koloman Sokol pochádzajúci z Liptova urobil veľkú kariéru v Mexiku, potom žil trochu v ústraní v Spojených štátoch a tvoril až do vysokého veku.

V roku 1991 dostal od československého prezidenta Václava Havla Rad Tomáša G. Masaryka a v roku 1997 od slovenského prezidenta Michala Kováča Rad Bieleho dvojkríža. Zomrel v roku 2003 v USA.

Aj Koloman Sokol sa chcel vrátiť domov. Vlastne sa na chvíľu aj vrátil. V roku 1945 bol na zjazde slovenských spisovateľov vyzvaný, aby sa vrátil, lebo vlasť ho potrebuje.

Dostal aj oficiálne pozvanie, tak sa na „šífu“ vypravila celá rodina. Sokol spolu s manželkou Lýdiou, Čechoameričankou, aj s malým synom prišiel najprv do Prahy, ale tam hneď pocítil, že nie je veľmi vítaný, tak šli do Bratislavy.

Pricestovali večer na stanicu, nikto ich nečakal, nemali kde ani prespať, napokon sa vďaka známym ubytovali v železničiarskom hoteli. Neskôr im s bývaním pomohol Sokolov priateľ Laco Novomeský.

„Na Slovensku sme žili tak, ani z voza, ani na voz. Pozvali ma, ba čo vyzvali, a zrazu som bol akoby navyše. Škrelo ma to, viac som vysedával pri poháriku, ako pracoval,“ spomínal Sokol. Ani po dlhých rokoch sa mu o tejto boľavej kapitole svojho života nechcelo veľmi hovoriť.

Miestni ho vraj začali považovať za dekadentného umelca a potom ho už na Slovensku všetko omínalo. Novomeský mu pomohol ešte raz, vybavil mu, aby mohol v septembri 1948 vycestovať na svoju výstavu do Paríža.

Viac sa domov Koloman Sokol nevrátil.